Hra predstavovala spomienky dvoch veteránov, bývalých priateľov na mladosť, lásku, zradu a končila nie dramaticky, ale odpustením. Samotný záver - odpustenie nevery a uprednostnenie priateľstva bolo síce nezvyčajné, ale prirodzené zavŕšenie myšlienok, ktorými sa zaoberal hlavný predstaviteľ p. Huba.
Kruhové otáčavé javisko dávalo dostatočný priestor na vyjadrenie dramatickosti a citov, hlavne pri nástupe hercov na scénu. Miestnosť, v ktorej sa dej odohrával, bola zariadená kozubom, svietnikmi a kreslami, uprostred ktorých visel zo stropu ,,digestor,,, z ktorého sa počas celého predstavenia pomaly sypal na zem jemný biely piesok. Počas hry na pribúdajúcu kôpku piesku prihadzovali účinkujúci rôzne rekvizity, ako pohár s červeným vínom, denník, šál bývalej lásky. A to bolo asi všetko. Možno si poviete - nuda, no práve v tejto jednoduchosti vynikli myšlienky, vynikli slová, vynikla celá zložitosť človeka na sklonku svojho života, ktorý veľa rokov vnútorne bojoval sám so sebou, aby dokázal pochopiť a odpustiť.
Čo mi trochu kazilo dojem, bolo zbytočné a umelé naťahovanie dialógu. Akoby autor trochu podcenil diváka a snažil sa mu ,,po lopate,, zdôvodniť, prečo. No možno iba naťahoval čas aby hra trvala predpísaný čas. Škoda. Aspoň mne to pripadalo zbytočné.
Nielen hra patrí k divadlu. Trochu iným dojmom pôsobila výstava obrazov rozvešaných po oboch stranách chodieb. Mala som si ju možnosť pozrieť počas prestávky. Moderné obrazy s názvom ako Vtáci a vtáci /všetko podobná tematika/ zobrazovali nahých ľudí v rôznych situáciách a polohách s vtákmi na hlavách, či len tak rôzne sediacich. Neviem síce, či divadlo je tá správna voľba na tento typ výstavy, no rozhodne ma pobavila.
