Dohodnúť sa s druhou polovičkou odkiaľ pokiaľ je potrebné upratovanie a čo je a čo nie je ešte potrebné v dome, pivnici, v záhrade či v garáži, preverí asi každé spolunažívanie či manželstvo. Myslím, že je to hneď druhá najťažšia skúška po svadbe a kto ustojí, má vyhrané na celý život. Sú tu síce ešte ponožky a svokry, ale to je už len taká zábavka na rozprúdenie krvi, keď pominie počiatočné opojenie a radosť zo spoločného bývania.
Rokmi prejde asi každý pár, ktorý nebaví sa neustále hádať na vyšší level upratovania. V praxi to znamená: - Si žena a vadí ti to? Tak si to uprac, ja muž o tom nemusím ani vedieť. – Si muž a vadí ti to? 1. stupeň – popros pekne so psím pohľadom svoju polovičku, 2. stupeň – vytrvalo sa pozeraj iným smerom, 3. stupeň – zavolaj kamoša na jedno orosené a dlho do noci preberajte váš ťažký život, 4. stupeň - vynes danú vec na dvor a dlho predlho rozprávaj o tom, akú inú dôležitú máš prácu.
U nás doma ideme momentálne na 5. stupeň. Manžel príde domov a vidí spokojnú milú ženu. V hlave mu zazvonia poplašné zvonce a rýchlo, ale hlavne nenápadne sa presunie do svojho teritória - pivnice, na dvor, do garáže a pod zámienkou dôležitej práce vytrvalo a precízne hľadá príčinu mojej dobrej nálady. Niekedy deň, dva, niekedy aj týždeň, však nevyhodím len tak hocičo. A potom to príde: - Zuzi, nevidela si takýto veľký kus železa/dreva, hocičoho? – Nieee, však kde si si uložil /pred desiatimi rokmi/, tam máš. Vieš, že do pivnice nechodím.:)) Nasleduje dlhšia prednáška o tom, ako veľmi danú vec potrebuje a že si to musí teraz ísť za peniaze kúpiť. Ja zasa v duchu prehltnem slová, že v obchode hrdzavé, prípadne inak znehodnotené veci nepredávajú, on na druhý deň zabudne, čo vlastne chcel tak nutne ísť robiť a Veľkú noc a ďalší rok manželstva máme šťastne za sebou.
Šťastné a veselé sviatky
