„Dnes mám šťastný deň“ zakričalo šesťročné chlapča v záhrade pod lieskou a metlou nadšene z celej sily búchalo do konárov. Na hlavy nám padali žlté listy, na ktoré svietilo slnko. Pod stromom pršal zlatý dážď a všade naokolo bol ,,šťastný deň,,.
Pes to cítil tiež, behal dokola šťastne krútiac chvostom a bedlivým okom sledoval každý pohyb dieťaťa. Hrabala som listy na jednu veľkú kopu a vnuk ich odnášal v plastovom kýbliku a vysýpal do jamy určenej na kompost.
„Ešte, ešte viac listov!“ dožadoval sa vnuk ďalšej zábavy a tak som doniesla šamlík, aby mohol triasť konármi obsypanými ,,zlatými dukátmi,,. Medzitým chlapča našlo malú motyku a začalo kopať neďaleko stromu jamu. Bolo tam dosť tvrdá, udupaná zem, ale malý sa do roboty zaprel z celých síl.
„Paťko, listy!“ zakričala som a nachystala ďalší kýblik.
„ Počkaj, hneď, mám robotu!“ dieťa s nadšením kopalo, odnášalo, zase kopalo a odnášalo v rýchlom tempe, pes v závese za ním. Kopanie jám a schovávanie vecí poznal veľmi dobre a my so synom sme sa v duchu usmievali.
„Načo ti bude taká veľká jama?“ vyzvedala som.
„Zasadím si svoju liesku,“ odvetil vnuk a moja ubolená dušička z predchádzajúcich ťažkých dní ožila akoby ju niekto nežne pohladil.
Bol to deň, keď k šťastiu stačilo tak málo, napríklad urobiť si svoj šťastný deň.
