Ja tie deti milujem. Baví ma pozorovať ich, ako rastú a menia sa na malých dospelých.
Prišli sme s drobcom z ihriska na obed domov. Dieťa spokojné, vybláznené, príjemne unavené. Mama sa ho pýta: - Čo budeš obedovať? /večný problém od malička/ Polievku alebo cestoviny? Chlapča síce od zeme ešte poriadne nevidno, ale vie, čo chce: - Donut. Mama vysvetľuje všetko čo sa od mamy očakáva a čo chlapča veľmi dobre vie. Asi po treťom pokuse, že polievku má predsa rád, dieťa sa mierne rozkročí, pevne zaprie do zeme a ráznym nahnevaným hlasom vyhlási: - Blbá polievka! Mama pozrie na mňa a vysvetlí: - To brat. /6 rokov a škôlkárske polievky/ Keď už ide do tuhého, skúsim ja: - Tak si choď zjesť tú blbú polievku a potom môžeš aj donut. Chlapča mlčky odkráčalo do kuchyne, zjedlo celú polievku a ,,ofrfľalo,, donut.:)
Kreslili sme si s drobcom v detskej izbe. Za malým stolíkom bola len jedna stolička, tak som si čupla vedľa neho. Vtom sa dieťa postavilo a vraví: - Počkaj. Odišlo do chodby a donieslo mi druhú malú stoličku. 😊
Išli sme z ihriska domov, keď zavolala drobcova mama, že bude chvíľu meškať. Dieťa to dosť najprv sklamalo, potom nahnevalo. Poslal ma preč a rozhodol sa, že pôjde domov sám /veď na obed má mama byť už doma/. Keď som otvorila bránu, napochodoval k výťahu /týmto prosím výrobcov výťahov, aby dávali tlačidlá na privolávanie vyššie😊/ a rázne ma poslal domov, že on ide teda sám /veď má dva a pol, no nie?/Keď už sme boli v byte a vyzúvali sa, objal ma a povedal: - Plepáč.
