Ja viem, poviete si že feťákov je všade a plno, že už sme si na to ich otravovanie smradom a hlúpymi rečami mohli zvyknúť, že aj tak sa s tým nedá nič robiť. Ale naozaj?
Jeden taký chodí autobusom 83 a 84 do Dúbravky. Asi pravidelne, lebo cestujúci ani vodič na neho nereagujú. Ja tam cestujem len príležitostne, ale stretla som sa s ním už viac krát. Sedí na sedačke a vykrikuje v jednom kuse na celý autobus vulgárnosti a oplzlosti. Ostatní pozerajú do okna alebo mobilu a on, vyžadujúc si pozornosť, pritvrdzuje. Zvyšuje agresivitu aj hlasitosť, nadáva na všetko aktuálne, čo začul jedným uchom niekde v správach alebo v krčme.
Naposledy nadával nejakej neznámej. Bolo to samé pi... a poje... ťa. Predstavila som si, že v autobuse cestuje samé 15-ročné jemné dievča na svoje prvé rande alebo 16-ročná rebelka, ktorá ho vydráždi zvedavým pohľadom. Keď sú deti s rodičmi, má ich kto usmerniť a vysvetliť. Je to život. Ale prečo sa musí prispôsobiť tridsať ľudí v autobuse jednému chujovi a nedá sa s tým nič robiť?! Keď som po desiatich minútach nevydržala a zrevala –Ticho tam!, nikto sa nepridal, aby ho zastavil alebo donútil vystúpiť. Ja viem, chyba, mohol byť ozbrojený. Našťastie sa len začal vyhrážať, že na mňa pošle policajtov. Bála som sa, normálne som sa bála, ale pevným hlasom som mu oznámila, že policajtov zavolám ja, aby ho zmlátili. Potom už len vyrevoval donekonečna to svoje, že mi podrží hlavu pod vodou a poje... ma, atď.
Možno som si to mala natočiť a poslať policajtom, možno som mala hneď vystúpiť a ísť na ďalší autobus, možno...ale to všetko ma napadlo až doma v bezpečí.
Prečo toto všetko píšem? Nedajme sa terorizovať! Keby každý takýto chuj dostal, čo mu patrí, možno by sa mu časom v tom jeho mozočku spojilo, že otravovať ľudí znamená nepríjemnosti.
