Pokiaľ máte rodiča či príbuzného vo veku 80+, viete o čom hovorím. Je to „čas pomalý – čas malín“. Čas, kedy sa človek začína odpútavať od tohto sveta a žije vo vlastnom, nepamätá si viac ako pamätá alebo len niekedy. Je to čas odchádzania.
Z mojich skúseností treba seniorom/rodičom 80+ v prvom rade porozumieť, čo nie je vôbec jednoduché.
Treba sa pripraviť na ich špecifické vyjadrovanie, tu pomáhajú podporné otázky a neustále sa vracanie k téme.
Uvedomiť si, že keď sa hnevajú, hnevajú sa na svoju bezmocnosť či choroby.
Keď nám nerozumejú, nie je to naschvál, ale ich mozog starne tiež.
Keď odmietajú našu pomoc, chcú si zachovať svoju samostatnosť a je vhodné túto pomoc im ponúknuť tak, aby to vyzeralo, že na to prišli sami.
Keď si vymýšľajú, chcú byť ešte stále niečím zaujímaví a pre nedostatok nových podnetov a vedomostí si predstavujú svoju verziu života. Tú starú, ktorú poznajú.
Uvedomiť si, že keď nechcú /a toho nechcú je vždy viac ako chcú/ zmeniť svoje zvyky a odmietajú všetko nové, potrebujú svoje naučené istoty, pri ktorých sa cítia dobre. Pri zmene zaužívaného stereotypu treba postupovať opatrne, dávkovať ako lieky, vždy len po jednom a dať im na všetko veľa času, veľa času, veľa času, veľa času – nie, nezasekla som sa, takto to v praxi naozaj vyzerá a naozaj sa treba obrniť obrovskou trpezlivosťou a pokiaľ možno, povinnosti rozložiť na viac ľudí. Ideálne je, keď každý má na starosti jednu konkrétnu vec, napr. dcéra chystá pravidelne lieky, syn odprevádza k doktorom, obecný úrad zabezpečuje pravidelne obedy a pod.
Strach, ten je najhorší. Zo smrti, zo samoty, z toho, že zostanú bezmocne ležať, z cudzích ľudí, že ich telo a pamäť zradia v najnevhodnejšej chvíli... Tu pomáha rešpekt, trochu nadhľadu, štipka humoru, nebrať sa moc vážne a hlavne smiech. A keď to už nezvládame, na chvíľu odísť z miestnosti do samoty schladiť hlavy a vrátiť sa pokojní.
Keď môžeme, ponúknime im istotu, že nezostanú sami, pravidelné volania /nevadí, že sú hluchí/, možnosť nechať ich vyrozprávať sa „po svojom“ a hlavne veľa jednoduchej, ozajstnej a úprimnej lásky. Niekedy stačí pozvanie na zákusok, krátka prechádzka či výlet, spoločný nákup v obľúbenom obchode, nechať ich „pomáhať“ pri drobných opravách či varení.
Nevadí, že kričia na celú ulicu, snažia sa prebiehať na červenú, nevadí čo si myslia o tom ostatní, sú to naši rodičia a náš život. My, keď sme boli deti, robili sme im tiež všeličo a nie naschvál.
