Všade čítam, aké je dôležité, aby starí rodičia a vnúčatá trávili veľa spoločného času. Súhlasím a pridávam útržky z nášho dvojgeneračného denníka z dovolenky strávenej v okolí Jánošíkových dier. Takéto podobné denníky si píšeme vždy večer na každej spoločnej dovolenke a zatiaľ nás to baví.
Deň prvý: Ubytovali sme sa v staršej dreveničke na konci obce Horná Tižina. Hneď po príchode dievčatá zvedavo vbehli dnu a už o chvíľu sa lesom rozliehal zdesený krik: - Kde je kúpeľňa?! No krik – nekrik, kúpeľňa sa neobjavila. Na WC sme našli umývadlo s vyťahovacou sprchovou hlavicou a pod ním malý odtok. Vedľa chaty tiekol síce potok, do ktorého z kopcov trubkami vytekala voda, ale okolie bola samá žihľava. Pri otváraní okenice vypadlo strešné okno, našťastie na posteľ. Luci zahlásila: - Mne sa tu nepáči, poďme domov. Spalo sa nám dobre. Večer sme našli pod posteľou detskú vaničku a tým bolo vyriešené aj ,,sprchovanie,,.
Deň druhý: Pri rannej prechádzke po lese časté brblanie, že ,,nám sa nechce,, striedali ešte častejšie výkriky: -Aha, jahody .. aj tu...aj tu! Najlepšia desiata, lesné jahody s čoko tyčinkou, pochvaľovali si spoločne dievčatá. Okruh po Jánošíkových dierach sme zobrali po detskej trase, ale nohy nás boleli aj tak riadne a tak sme sa máčali v Bielom potoku. Neboli sme sami, ani jediní dospelí a niektorí veru aj v teniskách. Večer nás čakalo nosenie dreva a opekačka. Nati zistila, že na strmé kopce po drevo sa nechodí v sandáloch, ale prežili sme všetci. Zajtra musíme Luci upraviť posteľ, inak nám prerazí kolenami strechu.
Deň tretí: Je to tu ,,na samote u lesa,,. Sem – tam prebehne cez dvor susedov pes, občas príde veľký čierny kocúr a ľahne si do kríkov. Tvári sa, že nič, veď dobre, keď tu už ste, tak buďte, ale ja sa s vami nemienim otravovať, chcem svoj pokoj. Dnes sme navštívili rozhľadňu Terchovské srdce. Nachádza sa na vrchu Mravenčík a je to oddychová prechádzka kúsok od Lidla Terchová. Poobede prišiel bačov pes, očúral auto, olízal Luci ruku, pozrel na Nati a dôstojne odkráčal. Luci už vie hrať kanastu, aj keď sa pri nej ešte trochu zlostí. Umývali sme si vlasy pred chatou v detskej vaničke. Každej som doniesla vedro vody, jedna kľačala a druhá liala na hlavu. Na druhý deň si to chceli zopakovať – potvorky! Ani doma sa toľko neumývajú. Tie hovienka, čo sme našli po príchode všade po lúke neboli od psa, ako sme si mysleli, ale od oviec. Miestny bača ich preháňa kade – tade, no aspoň sa nemusí kosiť. Dnes ich hnal nad chatou, boli špinavé ako prasatá. Asi okúpem vo vaničke aj ich.
Deň štvrtý: Dievčatám sa už nechce písať, tak je to na mne. Už viem, odkiaľ vznikajú niektoré piesne. Tunajší bača už dve hodiny vykrikuje na lúke niečo ako ,,hajde – holá,,. Ráno sme šetrili nohy na veľký okruh po Jánošíkových dierach. Lialo z nás ako z krhly, vonku bolo asi 35 stupňov a cesta viedla cez les strmo do kopca. Škoda, že nie som dieťa do päť rokov, všetky nás predbiehali. Príroda je nádherná, chatku by sme tu prijali všetkými desiatimi. Dievčatá chceli večer zavolať rodičom a tak sme museli zbehnúť z kopca a nájsť signál. Tak toto ešte nepoznali. Hra s loptou na sochy je super. Dá sa pri nej dobre vyblázniť a nasmiať. Aj pri kartách, pokiaľ sa nehádame a dedko neučí Luci podvádzať. To dieťa mi bez mihnutia oka tri krát po sebe suverénne zaklamalo. Treba to včas zastaviť. Aj Natkino podrýpavanie. Inak sú baby super! Obe pomáhajú čo treba a bez slov. Nati, keď trošku zjemnie, bude krásna slečna a Luci za pár rokov tiež.
Deň piaty: Počasie je tu ako u nás doma. Práve spadlo asi desať kvapiek a to hlásili búrky. Bača stále vykrikuje svoje ,,hajde – holá,,, ale aspoň nie je horko. O 14,00 naša prvá spoločná aktivita – výlet po Jánošíkových stopách. Bol to riadny kopčisko, vraj cyklotrasa. Auto malo čo robiť. Zistili sme, že Jánošíka zrušili veľmi rýchlo. Jeho zbojníčenie trvalo len jeden a pol roka. Náš výlet ešte kratšie pre niekoho žalúdočnú nevoľnosť. Nevadí. Išli sme aspoň na zvonicu a stretli zaujímavého človeka – bývalého horolezca. Staral sa o zvonicu a vedel rozprávať veľa o všetkých kopcoch a miestnych ľuďoch. Večer hráme Uno a tešíme sa domov na ozajstnú sprchu. Pijeme pivko a malinovky a z lipy padá na nás ,,zlatý dázď,,. Dlho do noci šteká susedov vlčiak a tak zatváram okno a keď je horko, zase otváram. Asi o druhej sa idem najesť a konečne zaspávam. Luci sme sľúbili za odmenu, že spí na ,,najhoršej,, posteli darček a výlet na obrovskú bronzovú sochu JJ. Už sa nevie dočkať.
Deň šiesty: Jahody, Jánošíkova socha, dobrý obed v kolibe a darčeky. Takto si predstavujem dovolenku. Všetci sme spokojní. V chate už nemáme smrad, lebo s.m. /skapatú myš/ dedko vyniesol. Naučil sa, že keď niektoré slová nepovie celé, vyhne sa pišťaniu a kriku. Aj dnes sám od seba pri raňajkách povedal miesto mravce v chate iba m. v chate. V noci nás prišiel pozrieť srnec. Bol obrovský. Tunajší ľudia si musia proti nim ohradzovať záhradky ostnatým drôtom. Skontrolovala som zásoby, vyjedli sme všetko. Aj dievčatá. Teda tie sme nezjedli, skôr oni nás. Výlety po kopcoch sú fajn. Aj pivko. Keby chatka bola naša, vyhádzala by som všetko nadbytočné, prirobila kúpeľňu, opravila okná a dvere a bola by nádherná. Každý deň spíme do 8,00. Všetci. Dobrý zvyk. Asi si ho zachovám aj na doma. Ani nohy nás dnes už toľko nebolia. Hurá domov!
Nedeľa: Perieš – periem – perieme. Tinka upratala celý dom, dievčatá po príchode zahlásili, koľko je tu miesta. Dámy, tomuto sa hovorí poriadok. Na chate sme mali všetky tašky v obývačke pri stene, aby sme nemuseli veci vynášať po tých mini schodoch. Bolo ich asi desať. Keby bola chata indiánske típí, boli by sme obkľúčení taškami. A možno nás ten nadbytok vecí naozaj zajal a my mu musíme slúžiť. Za trest, za to, že sme ,,nenažraní,, a chceme všetkého veľa – veľa. Napríklad štyri pračky oblečenia. Ale inak to nevieme. Čítame Agnes a vešiame: raňajky – Agnes – pračka...obed – vešanie – Agnes...večera – pračka – Agnes – vešanie. A skladanie. Prádla, spomienok na super dovolenku a nádob. Taký fajn týždeň sme si poskladali. Luci spí s novým plyšákom.
Pokračovanie možno o rok.
