Vždy, keď ideme s manželom na prechádzku na bicykloch, snažím sa ho presvedčiť, aby sme zobrali aj psa. On, neviem prečo, najprv proti tomu tvrdo bojuje, ale nakoniec predsa len súhlasí. No a potom to v praxi vyzerá takto:
Časť prvá:
Pes zbadá nachystané bicykle a keďže sa nevie dočkať, skáče asi dva metre vysoko a nie a nie sa upokojiť,
pes pripravený s manželom na vodítku /teda pes, nie manžel/ čakajú na mňa pred bránou,
keďže pes je ,,nezmar belgický,,, musí byť vždy vodca,
otváram bránu a obaja ,,chlapi,, vyrážajú vpred,
nato vždy zakričím, či ma nepočkajú a manžel naberajúci rýchlosť kričí naspäť, že to nejde zastaviť,
pes ťahajúci bicykel s manželom rýchlosťou asi 60km /hodinu mi miznú z obzoru.
Časť druhá:
Prechádzkovým tempom odchádzam aj ja a asi po troch kilometroch stretám zadychčaného, ale vrcholne spokojného psa s manželom, ako sa vracajú od nadjazdu vzdialeného asi 6km,
obaja sa pridávajú ku mne a ja im mierne dohováram, že v obci je povolená rýchlosť len 50km/hod.,
muž si len niečo zamrmle pod nos, pes na znak súhlasu zavrtí chvostom a rozbehne sa vpred, aby bol prvý. No tento krát sa už muž nedá a dokáže ho ,,ukočírovať,, na tempo, ako sa na prechádzku patrí.
Časť tretia:
Asi po hodine sme spokojní už všetci traja. ,,Nezmar belgický,, by síce ešte nejakú tú hodinku – dve vydržal, ale vie, že spolupráca musí byť. Deň bude aj zajtra a určite prinesie niečo zaujímavé, minimálne v podobe provokujúcej mačky.
