Nedávno som videla video, na ktorom mladý muž v aute viezol starú ženu do lesa, tam ju vysadil, priviazal vodítkom o strom a odišiel. Stará žena celý čas nepovedala ani slovo, len sa očividne bála a odovzdane poplakávala. O chvíľu išla okolo autom mladá krásna žena, zastavila a nežne sa starej žene prihovárala. Tá sa šťastne usmievala a keď ju odviazala, zbadala na obojku jej meno. Vyslovila ho /opäť nežne/ a vtedy sa stará pani zmenila na krásneho a šťastného psa. Tak.
Na svete má každý svoje miesto a každý potrebuje pre život niečo iné. Napríklad pes potrebuje nažrať, veľa pohybu, prísnu výchovu, slušné zaobchádzanie a ľudské pohladenie. Čo potrebuje človek vie každý a je toho podstatne viac /nemyslím len materiálne hodnoty/. Ako môže niekto porovnávať človeka so psom? /alebo s prasaťom, aj to je živé/. Pes je priateľ človeka, ale nie je človek. Aj ja som mala psa, vlčiaka. Obľúbeného. Dodnes mi chýba. Ale nebol to človek! Bol fakt inteligentný, aj som sa mu neraz prihovárala ako k malému dieťaťu a on bol šťastný, ale mi nerozumel /asi len cítil, že ho mám rada/. Reagoval len na obyčajné psie pokyny. A vymýšľať vedel ako malé dieťa, ale napriek tomu nebol dieťa! Bol PES. Môj najobľúbenejší. Ale nebol človek.
Dajme psom, čo im patrí, ale nerobme z nich ľudí. Oni tomu nerozumejú. Ale za obyčajnú ľudskú starostlivosť a lásku sa nám odvďačia tou svojou – psou.
