Z vlaku v malej staničke vystúpila slečna. Na úzkom nástupišti medzi dvomi koľajami si čupla a dala sa upratovať batoh. Vykladala po štrkovej zemi knihy, sveter, jedlo...možno niečo hľadala, na ušiach slúchadlá ako z filmu Vesničko má středisková, celý svet gombička.
Keď takto čupela už hodnú chvíľu, vyšiel výpravca a zakričal, aby opustila koľajisko lebo pôjde nákladný vlak. Nakoľko slečna nereagovala ani na ďalšie upozornenia, okoloidúci starší pán k nej prišiel bližšie a posunkom ukázal, aby si sňala slúchadlá. ,,Prejdite na perón, ide vlak,“ súril ju. A slečna? Nechápavo pozrela a začala sa rozčuľovať: „ Veď som na nástupišti! Čo ma zmetie alebo odfúkne...?“
Medzitým aspoň opustila koľaje a chlapík len nechápavo krútil hlavou: „ Slečna, vy ste nadrogovaná?“ „ Nie! Prečo?“ ostro sa ohradila volkmenová. „ Veď nemôžete byť taká sprostá ako rozprávate,“ nechápal muž.
Určite sa už s takýmito volkmenovými a podobnými situáciami stretol skoro každý. Či ako vodič auta, autobusu, vlaku, pri prechádzaní cez cestu, nastupovaní – vystupovaní alebo ,,len,, ako cyklista. Nepočujúci mladí ľudia na cestách – celé zle!
Ono vlastne ani je veľmi o čom písať, lebo ,,volkmenová mládež,, je vlastne tichá, nenápadná, len tým, že nepočuje je nebezpečná.
Áno, aj mne by sa občas alebo aj častejšie ako občas zišli pri cestovaní slúchadlá, ale určite by som ich dala dolu ešte pred vystúpením z dopravného prostriedku.
Možno by mali ich majitelia označení výrazným nápisom Pozor nepočujem!
Možno by mali na nebezpečenstvo pri nepočutí na cestách upozorňovať viac rodičia či učitelia.
Možno sa malo ich používanie na uliciach zakázať. Sú zdraviu škodlivejšie ako cigarety, veď veľakrát ide na cestách o život nielen im a napriek tomu volkmenových pribúda stále viac.
