V tej dobe mala vnučka ešte len 1.5 roka. Bolo to také rozpačité obdobie plné sebapoznávania, potkýnania sa, spoznávania sveta, čas rôznych pokusov, omylov a aj mnohých pádov. Poznáte to. Strážiť dieťa v tomto veku je ako šoférovať auto – stačí pár sekúnd nepozornosti a je tu zrážka, v lepšom prípade len oškretý nos.
Práve bol čas na prechádzku, tak sme išli. Že vraj - oddýchnem si od hrania sa na zemi, neustálych otázok a odpovedí, od ukladania hračiek. Že vraj - oddýchla som si. Ako sme išli po chodníku na malú chvíľku som sa pozrela inde. Fakt chvíľka. Vtom som začula za sebou tichý hlások: - Babi? Otočila som sa. Dieťa stálo, usmievalo sa a pozeralo do očí, ktoré boli na úrovni jej očí, veľkému strapatému škaredému psovi. Pudovo som skočila medzi nich v snahe zabrániť niečomu zlému. – Aha, babi, pfíček. Aký milý,- ozvala sa malá a chcela ho pohladiť. Pes ticho zakňučal a odbehol.
A ja som si uvedomila, že pohľad na krásu môže byť rôzny.
