Sedela som v osobnom vlaku na poschodí, keď sa otvorili dvere a ozval sa výkrik: - Ja už som veľká! Neznámi muž niečo potichu odpovedal, na čo sa ozval po schodoch ,,mamutí,, dupot a ďalší výkrik o tom, kto je tu veľký. Vzápätí sa objavila drobná postavička asi štvorročného dievčatka a mladého muža, očividne otca. Ten drobný človiečik bol a vedel všetko! Bola to herečka aj múdre dievčatko v jednej osobe. To nie tatino učil ju, ona učila jeho. V jednej chvíli to bola to malá mamička, aj učiteľka a hneď nato milá prítulná mačička a zvedavček. Inteligentné dieťa, ktoré si nepomýlilo pravú a ľavú ruku, ani keď som ich prekrížila. Dieťa, ktoré začínalo skoro každú vetu slovami: - Ja to viem ... a naozaj to aj vedelo tak, ako ju jej vek pri rozmýšľaní pustil. Na hudobnú stupnicu povedala, že je to klavír a na informáciu, že jej vypadajú mliečne zúbky a narastú veľké, že to teda v žiadnom prípade, lebo si ich umýva. Potom na mňa žmurkla a dodala, že to predsa už dávno od maminy vie. Bolo to zvláštne dieťa. Nerozprávalo samo od seba o sebe, ako iné deti v jej veku, ale reagovalo na každú informáciu v rozhovore dospelých.
Stretávam sa aj s viacerými inými malými deťmi a zisťujem, že táto nová generácia je zase iná, zaujímavo rozmýšľa a nie je to vôbec zlé.
