Ešteže raňajky nám chutili. ,,Tak a umyť ruky, zúbky ..." ,,Nie, ja sama!" A tak sa znova prezliekame, ďalšia naháňačka, veď je pekné ráno a slnko stále svieti /len ja som nejaká spotená, zišla by sa sprcha/.
,,Luci, trošku sa pohraj, niečo spravím a pôjdeme von." - ,,Nie, teraz von."- ,,Len chvíľku ..." - ,,Nie, teraz." - ,,No, už môžeme ísť." - ,,Nie, chcem sa hrať."
A tak odchádzame, síce o nejaký čas neskôr, ako som si to predstavovala, ale odchádzame. Na ihrisku je kopa detí v podobnom veku. Hrajú sa, naháňajú, smejú, výskajú. Je príjemný deň, aj slnko svieti.
Prichádza čas obeda a poobedného spánku /asi aj slnko zašlo za oblaky, schyľuje sa k búrke/. Lucka nie a nie si ľahnúť do postieľky. Neverili by ste, aké sú zaneprázdnené deti v predškolskom veku a koľko toho musia stihnúť. Na spánok nemajú čas ani pomyslieť. Konečne si líhame na vankúše, ja čítam rozprávku, Lucka zaspáva. Vidím to v zrkadle vedľa postele. Očká sa jej zatvárajú, vyzerá ako anjelik. Chvíľočku ju nenápadne pozorujem a usmievam sa. Vtom dieťa otvorí oči a dôrazne zahlási: ,,A NEBUDEM SPAŤ!" Má vtom jasno, takže ďalšiu polhodinku trávime dohadovaním sa o pozitívnom účinku spánku na deti, ktoré majú unavené očká a umrnčanú náladu. Keď ju potom na posteli ,,privalím,, rukou, konečne zaspí.
O niečo neskôr, keď už odchádzam, dostávam sladkú uslintanú pusu na nos a úsmev ako slnko ma sprevádza celou cestou domov. No nezjedli by ste ich od lásky, aj keď majú dva?
