S malým, skoro dvojročným Tomáškom, som sa vracala cez detské ihrisko domov. Tomáško je ešte malý, neuvedomuje si možné nebezpečenstvo, treba dávať naňho stále pozor. Musím sa stále otáčať, či sa niekde nestratil, alebo niekde nespadol, alebo len tak... V jeho ani nie dvojročnej hlavičke sa rodia rôzne nápady a často ,,bojuje,, palicou proti neviditeľným nepriateľom, ukrytých v nenápadných kamienkoch, poskrývaných pred očami dospelých - alebo sa skrýva on sám, aby nemusel ešte domov - alebo zbadá ,,najúžasnejšie,, auto aké jazdilo na tejto planéte a nepohne sa z miesta aj pol hodinu.
Ako tak teda kráčame /jeden krok dopredu - dva dozadu - hop a je tu šmykľavka a ďalších desať minút zdržania/ zbadám, ako sa za nami rúti veľkou rýchlosťou nový biely bicykel. - STOJ! - zvolám a rýchlo kontrolujem situáciu. Deti sú v tomto našťastie zodpovednejšie ako dospelí. Keď už stáli všetci naokolo, ozval sa majiteľ nového bieleho bicykla, z ktorého sa mimochodom vykľul trojročný Branko: - Ja do ľudí nenarážam! - To je dobre, - súhlasne prikývnem. - Ja som zakričala len preto, aby ti Tomáško náhodou nevbehol pod kolesá, on je ešte malý, - vysvetľujem. S Brankom sa poznáme z videnia, býva vo vedľajšom dome. Občas si s Tomim vymenia lopaty, požičajú loptu, túto zimu sme sa dokonca viackrát tak naozaj guľovali. - Mám nový bicykel, - pokračuje naša debata s Brankom. - Pekný, - chválim. - Dobre na ňom jazdíš. Branko chvíľu porozmýšľa, potom na mňa vážne pozrie: - Môžeš si ho vyskúšať. Položí bicykel na zem a uteká na preliezačku.
Nový bicykel je určite najvzácnejšia vec v živote trojročného chalana. Cítila som sa, ako by mi niekto požičal kľúče od Audi. :)
