Uvedomila som si to naplno cestou v autobuse. Dve ženy sa rozprávali: - Už som z tých deciek úplne vyčerpaná, potrebovala by som vypnúť. - A to nevieš, ako sa to robí? Keď spia, spravíš malý prievan a na druhý deň ich máš polovicu.
Áno, aj takéto sú a presne takto sa to robilo ešte za čias totality, no ja som si vtedy našťastie spomenula na moju škôlkarku, ktorá netrpezlivo čakajúc poobede na mamu, pribehla k učiteľke sediacej na lavičke, aby ju potuľkala a vzápätí ju vymenil chlapček, ktorý chcel na kolenách pohojdať. A ona túlila a hojdala a usmievala sa. Jednoduché gestá lásky, ktoré si však musí každý zaslúžiť /dôvera je o dôvere/. Zaujímavé, ako tie správne učiteľky vedia uhádnuť čo treba, čo je dôležité a kedy je to dôležité. A nikdy to nepopletú. Popliesť možno papuče, či pyžamo, ale pomýliť si tuľkanie s jemným hojdaním nemožno.
Alebo - prišla som do triedy pre vnučku po dosť dlhom čase. Nečakane, bolo to prekvapenie. Vyskočila, radosť v očiach. Už - už sa chcela rozbehnúť ku mne, keď vtom jej svitlo - hračky! Malá sa z polcesty vrátila, aby ich upratala a učiteľka /vidiac ako sa teší/ s úsmevom vraví: - Bež! Dvojnásobná radosť.
Ako tak ideme domov, jedna z nás si poskakujúc po chodníku, z dieťaťa cítiť spokojnosť. Veľa nehovorí, ale to je možno preto, že domáca strava je domáca strava a malá má plnú pusu, ale to už je o inom.
Na záver len toľko: Možno tá cesta autobusom bola na niečo dobrá. Veď koľkokrát berieme tú ,,obyčajnú,, lásku a starostlivosť za samozrejmú.
