Neveríte? Uvediem jeden príklad za všetky:
Plný autobus ľudí. Pri okne sedí mamička, vedľa nej päťročný Maťko. Nastúpi starší pán, mamička berie chlapčeka na kolená, aby si ,,ujo,, mohol sadnúť a neboleli ho nohy. Ten sa poďakuje, usmeje na chlapčeka a začne asi takýto rozhovor:
- Ujo, bolia ťa nohy?
-Teraz už nie, keď si ma pustil sadnúť. Ty si super chalan, ako sa voláš?
- Maťko Klingáč ... a mám päť rokov ... chodím do škôlky na Nezábudkovu ulicu ... a bývame na treťom poschodí ... mám aj brata ... ocko minule platil pokutu policajtom, lebo išiel veľmi rýchlo ... a máme ešte jedno auto, ale je pokazené ... vysypal zo seba jedným dychom všetko, čo vedel a čo sa udialo za posledné mesiace u nich doma.
Chlapček bol milý, spontánny, pánovi očividne sympatický, a tak keď vystupoval, chcel sa rozlúčiť.
- Ahoj Maťko, ja už vystupujem.
- Ahoj, ale ja sa s cudzími nesmiem baviť, lúčilo sa chlapča už odmerane.
Opakovať všetko 100x denne? Áno! Raz sa to do tých ušiek dostane. :)
