Parádna izba sa nachádzala poväčšine vo veľkých rodinných domoch na dedine. V povojnových časoch, keď ľudia boli ešte chudobnejší ako chudobní, keď si stavali svoje domy svojpomocne po robote a víkendoch, vtedy, keď vznikol vtip, že - Kam idete tento rok na dovolenku? – Na maltu.
Boli to časy, keď si susedia a rodina navzájom pomáhali ako vedeli a cól sem/cól tam nič neznamenal. Časy, keď ženy varili obedy pre chlapov v kotloch, vláčili na bicykloch ťažké tašky plné pív a malinoviek a deti museli pomáhať ako vedeli. Vtedy mali ľudia /dnes 80+/ pocit, že mať parádnu izbu je prepych, ktorý si môžu dovoliť.
Parádna izba sa nachádzala vždy v prednej časti domu na najlepšom mieste a zásadne musela mať okno na ulicu, veď nech susedia vidia. Parádne záclony, huňatý koberec, obývačkova socialistická nábytková stena /čo najväčšia/, veľký gauč a dve kreslá. Do takejto svätyne sa nechodilo a keď, tak zásadne naboso, dokonca ani papuče neboli povolené. Návšteva po privítaní mohla do izby nakuknúť cez prah, nahlas poobdivovať a vypočuť si, kde a za koľko domáci kúpili nábytok a koľko hodín naň museli čakať v rade pred obchodom. Potom si všetci posadali do kuchyne alebo menej hodnotnej obývačky a boli pohostení.
Raz za týždeň domáca pani s patričnou úctou vyvetrala, utrela prach a povysávala, raz za rok vylíčila izbu vápnom. Na Vianoce bolo dovolené sem dávať na čestné miesto vianočný stromček, no darčeky si už všetci rozbaľovali inde.
V parádnej izbe sa zásadne nekúrilo, len v najtuhších zimách sa temperovalo a tak rokmi nábytok a koberec zatuchol, no napriek tomu zostala parádna izba nedotknuteľná a verím, že posledná pre mnoho generácií.
