vzdychol nad starými dobrými časmi, keď sa cítil byť ešte potrebný a šťastný. Ako plynuli roky, počúval zo svojho úkrytu všetko, čo sa deje v dome. Podľa zvuku dokázal zistiť, či niekto prišiel alebo odišiel, kedy sa konala oslava na počesť Tinkinej promócie, alebo kedy kúpili domáci novučičký počítač. To bolo jeho najhoršie obdobie. Písací stroj žiarlil. Žiarlil, ako keď sa vám narodí súrodenec. Hnevalo ho, ako sa všetci okolo nového obyvateľa domu neustále točili, dotýkali sa ho, zapínali – vypínali. Neraz to vyzeralo, že ON je najdôležitejší v dome!
„Haló, som tu!“ snažil sa na seba upozorniť ťukaním písací stroj, ale miesto pozornosti hodili naňho akurát ďalšiu nepotrebnú deku.
„No, aspoň mi nebude zima a mám s kým hodiť reč,“ utešoval sa v duchu a celkom sa vzdal pokusu byť aspoň trochu užitočný.
Jedného dňa písací stroj zobudil hlasný krik a buchot. Trochu sa vyľakal, čo sa deje, no potom si spomenul, že takto dupocú len Tinkine dve malé dcérky. Upokojil sa, lebo dievčatá mal rád. Vždy, keď prišli na návštevu, bolo v dome rušno a veselo. Aj dnes sa od rána ozývali ich tenké hlásky po všetkých izbách a kútoch. Počúval, ako sa najprv hrali, neskôr hádali a potom už zasahovala mamina Tinka. Naraz sa periniak otvoril a bolo svetlo. Písací stroj mal pocit, že letí. To ho niečie ruky zdvihli do výšky a položili na stôl. Teraz už celkom jasne počul, ako mama Tinka vysvetľuje staršej dcérke: „Toto je písací stroj. Voľakedy, keď ešte nebolo počítače, písali sme na takýchto.“
„Ukáž, ukáž! Aj ja chcem skúsiť,“ tešilo sa dievčatko a utekalo zháňať papier.
Písací stroj sa roztancoval, klávesy ťukali opäť v rytme a malé prsty sa snažili ako vedeli.
„Mamí! Kde si? Pomýlila som sa. Kde sa to maže?“
Stroj sa tíško zasmial: „ Aké mazanie? Nemám klávesnicu ako počítač. Musíš vložiť ten biely papierik, vrátiť sa písmenko späť a ťuknutím zabieliť. Až potom môžeš opravovať.“
Natálka sa snažila a aj keď ju boleli obidva ukazováky, rozprávku dopísala. Keď sa asi o hodinu zjavila mama, aby išli domov, dievčatko jej s radosťou oznamovalo: „To ťukanie je ťažšie ako na počítači, ale bavilo ma to. Môžem písať aj na budúce?“
