- Prečo si plakala? - spýtala som sa. - Veď si zvyknutá byť bezo mňa? - Do zamestnania chodím už rok a pol a dcérka zatiaľ bývala s babkou. Doteraz za mnou nikdy neplakala, keď som odchádzala do roboty. Nie že by jej občas nebolo trošku smutno, ale bolo samozrejmé, že mama ide ráno do roboty a poobede sa vráti. - Aj druhé deti plakali. - oznámila moja trojročná slečna. - Aha, - v duchu som sa usmiala, - tak prečo by si neplakala aj ty. Nechať si ujsť takú príležitosť, keď všetci plačú, to by bola premárnená šanca. -
- A ako ste sa hrali? - vyzvedala som ďalej v nádeji, že nepreplakali celý deň. - Nijako. - Odpoveď mi pripomenula moju vlastnú skúsenosť zo školy, keď sa ma mama pýtala: - Čo bolo v škole? - Nič. - Prečo deti nedokážu pochopiť, čo chcú rodičia naozaj počuť: bolo tam super, mali sme vynikajúci obed, naučili sme sa veľa zaujmavého, mám veľa dobých kamarátov, ... - Učili sme sa básničku, - Tak predsa niečo, potešilo sa moje srdiečko. - Áno a čom? - - Neviem. A pani učiteľky majú záchody v tej tmavej miestnosti za triedou. Ale nepustili ma tam. - Takže malá bludárka. Už minule mi učiteľka hovorila, že sa zatúlala do vedľajšej triedy a musela ju hľadať. - Keď budeš zvedavá, narastie ti dlhý nos. - hovorím s úsmevom, aby som ju náhodou nevyľakala. - Aj rožky ako koze? - Takže žiadne obavy, nevyľakala. Oči jej svietia ako baterky a hneď vymýšľa ďalej: - Bude zo mňa čert? S dlhým nosom? -
Hm, asi som s výchovou na dnes skončila. - Tak si umy zúbky a šup do postielky, zajtra vstávame skoro do škôlky. - - Prečo? Aby sme mohli zasa plakať? - veselo skáče po posteli moja dcérka a očividne sa teší na zajtrajšok. :)
