Sedela som vo vlaku a nenápadne pozorovala asi trojročného chlapčeka, ktorý sedel niekoľko sedadiel predo mnou. No, on vlastne ani nesedel. Bolo to živé, neposedné chlapča, ktoré stále vyskakovalo a na všetko bolo zvedavé. Mamička ho neustále napomínala, aby si sadol, lebo spadne. Malý si vždy aj na pár minút sadol a opäť vyskočil. Nepomáhalo nič, ani keď mu chcela čítať z knižky, ani hra v mobile a tak mladá žena, už dosť zúfalá, keď opäť vyskočil, zakričala: ,,Sadni si, lebo ťa ujo sprievodca zoberie a pôjdeš do väzenia!" Tak to chlapček ešte nepoznal. Najprv zostal chvíľu zaskočený, potom ho to zaujalo. Žeby nová hra? Preto, keď sa ho mamička vzápätí opýtala: ,,Nechceš ísť predsa do väzenia?" vykríkol: ,,Chcem!"
Mladá žena sa spamätala a začala cúvať: ,,Ale vo väzení ti bude zle." ,,Chcem ísť do väzenia!" opakoval chlapček. Bol vytrvalý a neúnavný. Asi po desiatich minútach to na chvíľu vyzeralo, že ho presvedčila argumentom, že vo väzení bude sám a bude mu tam smutno. Vtom vošiel do vagóna sprievodca. Chlapček mu ukázal lístok, kadečo sa ho povypytoval a zdalo sa, že zabudol. Sprievodca si pár sedadiel ďalej sadol a kontroloval si peniaze.
,,Mamí, prečo ten ujo sedí?"
,,Kontroluje si peniaze."
,,Mamí, prečo ešte stále sedí?"
,,Asi má nejakú prácu."
,,Mamí, ešte stále pracuje?"
,,Áno." ....
,,Už vystupujeme!" schmatla mama malého za ruku a ťahala ho k dverám. Ten sa pri sprievodcovi pristavil a zakričal: ,,Ujo, zoberiaš ma?" Nič netušiaci sprievodca, ktorý ich rozhovor nepočúval, s úsmevom odvetil: ,,Neboj sa, nezoberiem." A chlapča ešte od dverí naposledy /aspoň pre mňa/ vykríklo: ,,Ujo, ujo, zober ma!"
