Nemám rada výraz zrkadlenie. Pripomína mi staré známe opičenie. Tak sa to voľakedy hovorilo: - Nerob opičky! Neopič sa! /- Nezrkadli! – Nenapodobuj!/ Alebo: - Aký požičaj, taký vráť.
Dobrú náladu zrkadliť /vracať/ je ľahké. Každý sa rád pridá k dobre naladenému človeku, či skupinke sršiacej okolo seba vtipy a smiech. Kto by nemal rád dobrú náladu. Horšie je to, keď nám niekto chtiac či nechtiac ublížiť. To mu chceme hneď vracať, nastavovať zrkadlo, aby videl, ako sa správal a tiež aby ho to bolelo tak ako nás.
V minulosti to nebol až taký častý jav, hlavne v rodinách. Existovala určitá hierarchia hodnôt aj u členov rodiny. Túto ľudia niekde viac, niekde menej dodržiavali, ale boli určité pevné pravidlá a mimo nich sa každý mohol rozvíjať osobne koľko len chcel. Zrkadliť /opičiť sa, napodobňovať/ v zlom bolo neslušné /až sa čudujem, že mi slovo neslušné Google ešte zobral/, lebo to ubližovalo. Mimochodom, tie pevné pravidlá, aj keď mám rada túto živú modernú dobu, mi chýbajú. Život bez pravidiel spôsobuje chaos.
Mám pocit, že čím viac zrkadlíme, čím viac o tom čítame a počúvame, tým viac padáme hlbšie a hlbšie v našich vzťahoch niekde až na dno hlbokej jamy.
Zrkadlíme rodičov a pritom máme len ich gény a kopu odpozeraných situácií z čias detstva.
Zrkadlíme partnerov a pritom len za tým skrývame obyčajné hádky o moc. Prečo sa radšej spolu nezasmejeme alebo nepohladíme?
Čo dobré z toho zrkadlenia máme?
