Mnoho ľudí si myslí, že fantáziu nemajú. V skutočnosti sa k nej len nedostane každý, lebo vstup do sveta fantázie je zarastený zlovestným pichľavým a jedovatým tŕním. Fantázia je preto iba pre ľudí, ktorí sa neboja žiadnych prekážok, trochu bolesti a ktorí dokážu bojovať proti zlomyseľnosti, pohŕdaniu a posmechu.
- Dievčatá, pobaľte si batôžky, pôjdeme vlakom na víkend k babke, - zavolala v piatok podvečer mama na prváčku Betku a piatačku Zorku.
- Teraz? – opýtala sa Zorka, ktorá mala práve rozčítanú knižku.
- V noci? – začudovala sa Betka.
- Ale veď ešte nie je noc, Beti, to sa len tak rýchlo zotmelo, - vysvetľovala mama mladšej dcérke.
- Šup, šup! Vlak nepočká, - netrpezlivo súrila dievčatá a jemne ale rázne ich vytlačila z bytu na schody.
V kupé, kde sa usadili, poblikávala len jediná lampa. Bolo tmavé, sedadlá od častého používania ošúchané a okná poriadne nedoliehali. Sestry sa z oboch strán pritúlili pevne k mame a už sa v duchu tešili, kedy si dajú u babky teplý čaj a koláče, ktoré im určite nachystala. Ošumelý vlak sa im vôbec nepáčil a preto sa snažili zabaviť aspoň mobilom. Zorka odfotila najprv Betku a potom aj mamu.
- Ukáž, - načahovala sa netrpezlivo Betka, aby aj ona videla.
- Veď vydrž! Ešte budem fotiť.
- Nevydržím! – vytrhla Betka sestre telefón, pričom nechtiac fotku zväčšila a ako sa nakláňala, spadla cez fotku v mobile mame rovno do oka.
- Dievčatá, nehádajte sa, lebo vám ten telefón zober... – mama nestihla ani dopovedať, keď aj Zorka, snažiac sa dostať k telefónu skôr ako mama, vkĺzla dnu rovno cez zväčšené ucho do jej hlavy.
- Au! Čo to je? Kde ste? Čo sa to deje? – skríkla vystrašene mama a vzápätí našťastie zaspala tvrdým spánkom.
Od tej chvíle, ako to už v starých začarovaných vlakoch chodí, dievčatá sa ocitli mimo reálneho sveta. Zorka po páde do mobilu, letela po ušnom slize dolu tunelom, špeciálne upraveným na šmýkanie, až kým nenarazila na prvú prekážku v podobe kladivka. Nečakala, kým ju klepne po hlave a radšej rýchlo zabočila na vedľajšiu cestu. Asi v polovici sa zrazila s Betkou, ktorá práve vychádzala z očného tunela a už sa šmýkali obe tak rýchlo, až mama mala pocit, že jej myšlienky sa rútia nadzvukovou rýchlosťou.
- Jupí! Slizný tobogán! – volala nadšene Betka, keď sa tretíkrát zatočili o 90 stupňov.
- Uááá, super zábava! – kričala aj Zorka v tesnom závese za sestrou.
Po chvíli jazda skončila a oni konečne dopadli na dno.
- Idem zistiť, kde sme, - otáčala sa dokola na mieste Zorka. Mame sa zdalo, že sa vozí na kolotoči. Chcela zakričať: „Zastavte ho!“ lebo kolotoče nikdy nemala rada, no keďže spala, nepodarilo sa jej vydať ani hlásky.
Hneď za rohom Zorka objavila veľké čierne dvere, ktoré strážil netopier. Dvere viedli do maminho vedomia a ako im povedal strážca, dnu ešte nikdy nikoho z bezpečnostných dôvodov nepustil.
- Za žiadnu cenu nemôžem dovoliť, aby sa do vedomia dostala jediná čierna myšlienka, - vysvetľoval netopier. - Čierne myšlienky sú pre ľudí veľmi nebezpečné a preto musím byť prísny, odchytávať ich do vreca naplneného héliom a potom ako balóny vypúšťať z hlavy von. Aby ste vedeli, táto práca vôbec nie je jednoduchá. Tie černoty sa vedia brániť zubami – nechtami a neraz ma aj kopnú alebo pohryzú.
Toto všetko sa dievčatá dozvedeli hneď po pristátí, lebo netopier, ktorý nemal návštevu najmenej štyridsať rokov, bol vyspaný aspoň na dva netopierie životy a už sa poriadne nudil.
- No nič, pôjdeme sa pozrieť inam, - rozhodli sa odšmýkať o poschodie nižšie. Tu objavili mamine podvedomie dobre schované za pichľavým zlovestným tŕním, ktoré strážila strakatá koza. Asi po dvadsať minútovom vysvetľovaní, keď koza domékala všetky pravidlá a predpisy, ktoré musel každý návštevník poznať, Betku a Zorku začala z množstva nových vedomostí bolieť hlava. Koza celý čas skákala od nedočkavosti, kedy sa prebojujú dnu a preto hlava bolela aj mamu. Tá našťastie stále tvrdo spala a nič necítila. Strážkyňa ešte upozornila obe dievčatá, aby si dávali pozor na čo myslia, lebo vedomie a podvedomie sú živé hmoty a občas, keď je myšlienok veľa a majú málo miesta, môžu sa medzi sebou pomiešať. Tým vznikne v mozgu statická elektrina, ktorá ich vozí ako lanovka rýchlosťou blesku sem a tam a v hlave nastane zmätok. Niektoré myšlienky nemusia vedieť, kam patria a preto by sa mohlo stať, že mama bude popletená a keď jej bude smutno, začne sa smiať, keď ju bude bolieť hlava, začne spievať alebo keď niekto povie vtip, pôjde sa osprchovať.
- Hm, prechádzať sa v cudzej hlave nie je veru ľahké. Je to veľká zodpovednosť, - skonštatovali dievčatá a trochu zvážneli.
- Počuli ste, že vo svete podvedomia je ukrytý kvet Fantasmagnólia? – opýtala sa koza. - Každý, kto túži v živote niečo dosiahnuť, keď nájde tento mimoriadny kvet a ovonia ho, splní sa mu jeho sen, – dodala a nenápadne postrčila pravým rožkom Zorku a ľavým Betku bližšie ku dverám.
Obe sestričky silno zatúžili nájsť vzácny klenot. Zorka preto, lebo sa odjakživa chcela stať v dospelosti spisovateľkou, Betka zase, aby mohla byť režisérkou a natáčať tie najfantastickejšie filmy na svete. A k tomu potrebovali fantázie oveľa viac ako iní ľudia.
- Vy dve určite kvet Fantasmagnóliu nájdete, - povedala koza, ktorá to všetko ktovie odkiaľ vedela. – Ste smelé a čestné, zaslúžite si zo sveta fantázie vziať všetko, čo potrebujete pre budúcnosť.
Dievčatá sa nastávajúcemu dobrodružstvu najprv potešili, no keď uvideli všetky prekážky, čo ich čakajú, obom vyskočila na ruky husia koža. Betke bolo navyše aj trochu do plaču, ale keď pozrela zboku na sestru odhodlanú sa popasovať so všetkým nebezpečenstvom pred nimi, zatlačila slzy späť. Obe sa zhlboka nadýchli, narovnali chrbty a odvážne sa postavili proti silnej a pichľavej prekážke. Keď sa chytili za ruky, pocítili veľkú silu, vďaka ktorej by dokázali premôcť aj sedemhlavého draka, keby nejaký existoval. Netušili, že boj s rozrasteným tŕním bude omnoho ťažší.
Pomocou nových vedomostí a silou vôle sa im podarilo dostať cez prvé prekážky. Predstavovali ich pichľavé reči neprajníkov, čo škriekajú pre nič za nič ako hašterivé opice a pomocou reklám nútia ľudí žiť konzumný život plný peňazí a zbytočných nákupov. Za pichliačmi nasledovali jedovaté kvety, ktoré chceli uspať každého, kto chcel dokázať niečo viac. Ich cieľom bolo odradiť ostatnýchod túžby byť lepší a pomocou neustáleho pozerania rozprávok a filmov stiahnuť ich späť do bežnej šedi života ako ľudia bez akejkoľvek predstavivosti a ktorí vidia svet len čierno – biely a radi sa hádajú a klebetia. Ďalšou prekážkou na ceste za Fantasmagnóliou bola medvedia jama plná dobrého jedla, mäkkých postelí, vankúšov, televíznych seriálov a nehybnosti. Táto prekážka vyzerala byť úplne neškodná a unavené sestričky si už - už chceli oddýchnuť v mäkučkej postieľke s plnou náručou dobrôt, keď našťastie zbadali v kúte malého tučného chlapca, ktorý mal v jednej ruke klobásu, v druhej sladký veterník a odhryzoval si raz jedno, raz druhé.
- Pozri Bety na toho chlapca, - drgla Zorka sestru. – Musíme sa odtiaľto rýchlo dostať, kým nebudeme vyzerať ako on. Potom sa nám už nepodarí odtiaľto vyliezť.
- No fuj, - striaslo Betku a pocítila nový príliv síl, aby sa mohla posunúť ďalej vpred za svojím snom.
Krajina fantázie ich prekvapila svojou rôznorodosťou a rozlohou. Okrem klasických rozprávkových bytostí tu žili Nádejníci, bytosti, ktoré chodili len tak hore - dole a mali toľko hláv, koľko ponúkali nádejí. Splniť sa mohla každému, kto sa dotkol ich svetielkujúceho nosa. Niektorí starší boli ako košaté stromy a mali nad sebou aj do strán aj tri poschodia nádejí na krkoch, ktoré boli pokrivené ako konáre. Jeden z Nádejníkov ich chytil za ruky a odviedol do Parku prianí. Biele brezy stáli v šíkoch ako vojaci a boli obvešané balónmi a plyšovými zvieratami. Dievčatá sa so smiechom naháňali pomedzi lavičky, vyskakovali a veselo sa snažili rozhúpať čo najviac hračiek. Zo stromov padali listy prianí a keď si nazbierali za kyticu, obe zatúžili poznať svet, keď boli ešte maličké v maminom brušku. Priali si to čím ďalej viac, až ich túžba doviedla na zelenú lúku. Ako po nej kráčali, slnko pomaly zapadalo za obzor a oni sa prepadávali do bielej hustej hmly. Všetko naokolo krásne voňalo a im bolo príjemne a mäkučko. Zorka by sa stavila o čokoľvek, že v tej chvíli pocítila na líci mamine bozky. Pozrela privretými očami na sestru, ktorá si vyzula topánky a tancovala ľahko ako pierko. Zorka sa mlčky pridala a už sa vznášali nad zemou. Leteli vysoko, ešte vyššie, už nevedeli ani rozprávať, už boli maličké ako bábätko, hrášok, semienko... až unavené zaspali. Ráno nebolo po hmle ani stopy a tak sa svieže a oddýchnuté obuli a pobrali ďalej zvedavé, aké nasledujúce dobrodružstvo ich čaká.
Ďalšie prianie poznať mamu ako dieťa, ich zaviedlo na Ostrov pokladov, kde sa nachádzali kamenné sochy vzácnejšie ako perly. Boli to mamine spomienky na všetkých dobrých ľudí, ktorých stretla vo svojom živote a ktorí sa jej uložili do srdca. Výstava spomienok na rôzne etapy života a príbehy, ktoré ju formovali od detstva až do dospelosti začínala najväčšou sochou mamy láskavo objímajúcou deti a otca stavajúceho dom. Nasledovali starí rodičia s plnými košíkmi ovocia a rôznych dobrôt, učitelia s kopami kníh, spolužiaci s loptou, kamaráti skákajúci cez švihadlo, či naháňajúci sa na bicykloch, ba aj ten protivný chalan od susedov, vďaka ktorému sa naučila brániť proti posmeškom, ale ktorý jej vždy doniesol na narodeniny čokoládu. Po prehliadke ich zaviedla loďka naspäť na lúku a oni sa pobrali ďalej.
Za chvíľu sa pred nimi sa zjavil hustý borovicový les. Keď už kráčali tak dlho, že ich boleli všetky prsty na nohách a v bruchu im vyhrávali žaby ,,Tancuj, tancuj“ zbadali na strome posed a na ňom zeleného poľovníka.
Betka sa naklonila k sestre a opatrne, tak aby ho náhodou nenahnevala, zašepkala: - Nezdá sa ti, že sa podobá na nášho tatina?
- Keby mal inú farbu, tak áno, - súhlasila Zorka tiež pošepky.
- Ste hladné, dievčatá?! –zahulákal odrazu na nich tatinovým hlasom poľovník.
- Môžem vám zastreliť na raňajky diviaka alebo máte radšej netopiere?
- My by sme najradšej jogurt a ovsenými vločkami, - poprosili sestry.
- Á, dámy nie sú veľmi hladné, musím vám pripraviť len ľahšie jedlo, - skonštatoval poľovník a vystrelil do vzduchu slepý náboj.
Vtedy sa zjavili nad ich hlavami dva lietajúce taniere naplnené čerstvými voňavými rezňami s pečenými zemiakmi a mrkvou.
Ale dámy hladné boli a keďže hlad je zlý pán, nestihli povedať ani dobrú chuť a taniere boli vylízané dočista do čista.
- Ďakujeme poľovník, ešte nám prosím ťa prezraď, ako sa dostaneme ku kvetu Fantasmagnólii? – zakričali dievčatá, ale neskoro. Les bol zase prázdny, len listy šumeli vo vánku, vytvárali tiché zvuky a oni začuli niekde z diaľky: - Kráčajte stále na sever, nemôžete zablúdiť.
- Ako zistíme, kde je sever? – opatrne sa opýtala Betka.
- Podľa machu, musíme sledovať mach na stromoch, - Zorka si pozorne obzerala stromy. – Tadiaľto! Poď sestrička, ničoho sa neboj.
Severná krajina, do ktorej sa dostali, bola tiež plná rôznych tvorov, ale zdala sa im tichá a nezrozumiteľná.
- Čo teraz? – bezradne zastali uprostred neznáma. – Ako sa dozvieme kadiaľ ísť?
Zamyslene kráčali, až prišli k rybníku. Vo vode plávali rôzne predstavy, zoskupené do tvarov kníh. Niektoré boli malé hladké, iné veľké so šupinami, no jedno mali spoločné, obsahovali kľúč k neznámemu jazyku.
Pri rybníku sedel bradatý profesor v obleku a gumákoch s udičkou v ruke. Pozoroval vodnú hladinu a pri tom si niečo mrmlal popod nos. Dievčatá sa mu prihovorili, no šumeniu, ktoré vychádzalo z jeho úst nerozumeli. Bola to mozgovčina a ako neskôr zistili, profesor bol hlavný hovorca mozgu. Posunkami ich pozval do svojho kabinetu, ktorý sa nachádzal v škole nazývanej Mozgovňa. Tu na šnúrach sušil a žehlil ulovené rybničné knižné predstavy a takto upravené ich zoraďoval abecedne do políc v knižnici. Zorka a Betka, obe hladné po vedomostiach sa nedočkavo vrhli na štúdium jazyka, ktorý tak veľmi potrebovali. Čas rýchlo utekal a oni necítili hlad ani smäd, len čítali a čítali. Po týždni stráveného v knižnici zistili, že mozgovčina je zakódovaná reč, niečím podobná reči počítača. Základný kód sa volal KVAK a zo zvláštnych kníh spoznali, že pomocou programu vytvoreného KVAKom ľudia vidia, počujú, hýbu sa a hlavne si dokážu predstaviť aj nemožné. Betka a Zorka sa potešili, lebo presne toto potrebovali vedieť, aby dokázali nájsť a naučiť sa používať fantáziu v bežnom živote. Teraz, keď už porozumeli, čo im profesor nazývaný Šuška hovorí, ľahko zistili, kadiaľ ďalej. Dozvedeli sa aj, že časť mozgu zvaný po profesorovi šuška, je zodpovedný za ich spánok a veľa iných dôležitých poznatkov o tom, čo všetko mozog riadi. S poďakovaním sa rozlúčili a každá dostala na cestu okrem vlastnej predstavy aj pečenú rybu s čerstvou bagetou. Lebo ako povedal profesor, nie len vedomosťami je človek živý.
Dievčatá teraz už vedeli, kam ísť, no nevedeli, čo ich čaká. Preto, keď uvideli obrovské sklenené bludisko plné zrkadiel, zaskočilo ich to.
- Nikdy to nedokážeme, - vzdychla Zorka.
- Neblázni, teraz keď sme tak blízko sa nevzdáme! Pozri, kam sme sa až dostali. Kde je tvoja túžba dokázať čo si si zaumienila? – presviedčala povzbudzujúco Betka sestru. – Chce to len tak ako doteraz pevnú vôľu a určitý plán.
- Myslíš, ako keď sme hľadali v lese pomocou machu cestu? – opýtala sa Zorka nevediac, či správne pochopila.
- Múdra sestrička! Ani nevieš, ako si nám pomohla. Správna stratégia pri pátraní je dôležitá. Pôjdeme pekne postupne, budeme si robiť značky a vylučovacou metódou nájdeme správne miesto.
Ibaže keď vošli do bludiska, zistili, že všetky ich plány boli nepoužiteľné. Mali pocit, že Fantasmagnólia je všade. Odrážala sa snáď vo všetkých zrkadlách a oni nevedeli, čo je skutočnosť a čo len odraz. Tu nepomohla žiadna stratégia, potrebovali na pomoc zapojiť mozog. Premýšľaním a porovnávaním detailov zistili, že kvet fantázie sa nachádza len v ich hlavách a rozvíja sa a zaspáva spolu s ich predstavami a keď si predstavia jeho vôňu a nadýchnu sa jej, spustí sa zlatý dážď , ktorý oživne fantáziu a tá rastie a krásnie ako sám kvet.
