Jedného dňa k nám prišla na návštevu malá dvojročná vnučka Natálka. Baki ju ihneď zaradila medzi svoje mláďatá. Medzi mamou Tinkou a mamou Baki nastal boj o to, kto sa bude o Natálku starať. Raz kňučali šteniatka, raz fňukala Natálka a Baki nevedela kam skôr skočiť, koho prvého lízaním utišovať. Vyriešila to mama Tinka. Rázne zakázala akékoľvek olizovanie dievčatka, takže Baki to robila už len tajne:), a oznámila psovi, že Natálka je jej, preto sa bude o ňu starať len a len ona. Psík to musel rešpektovať a stiahol sa. Odvtedy vždy počkal, až sa o dcérku postará mama, až potom pribehol, aby sa mohli navzájom potešiť zo svojej prítomnosti, aby jej mohol nenápadne olízať na ruku alebo tvár a potom boli šťastné obe – Baki aj Natálka.
Prv, než sme šteniatka rozdali, museli trochu narásť a osamostatniť sa. Mama pes ich vytrvalo vychovávala a učila aj hrou, aj vážne všetko, čo vedela ona. Bola to ťažká a zodpovedná robota, ale Baki, ako dobrá mama, to zvládala výborne. Niektoré šteniatka už odišli do druhých rodín a nám zostali posledné dve. Jedno, čierne, nazvala Natálka Mia. Bol to malý čertík, ktorý strkal všade svoj zvedavý ňufáčik. Dievčatko Miu zbožňovalo. Čo mala rada ona, dopriala aj psíkovi. Spolu sa hojdali na hojdačke, spolu sa naháňali, či objavovali nepreskúmané miesta na dvore, v šope i v záhrade. Keď ma videli sadiť kvety, obaja sa ihneď s radosťou pridali – Mia hrabala jamu, Natálka trhala už zasadené kvety a polievala. Občas sa pobili o paličku, občas o ,,najsuper,, kamienok na dvore. Mama Baki aj mama Tinka boli stále v strehu.
Druhé šteniatko bolo hnedé, rado veľa jedlo, takže malo guľaté bruško a na rozdiel od Mii rado ležalo na slnku alebo len tak pod lavičkou na tráve. Natálka ho výstižne nazvala Maco. Vždy, keď sa Mia nemala čas hrať, nosila ho na rukách po celom dvore a tak isto húpala na hojdačke. Na rozdiel od Mii sa to Macovi mimoriadne páčilo, takže neutekal preč pri prvej príležitosti ako Mia. Okrem toho v ňom malo dievčatko vďačného kamaráta na kŕmenie. Každú chvíľu mu donieslo nejakú granulu, či kúsok chleba so syrom. Niekedy ho možno zjedli aj spolu, ale to zostane tajomstvom ešte dlho.
Pre hnedého psíka si jedného dňa prišiel mladík Peter, ktorý potreboval aj kamaráta aj psa na stráženie skladu s papierom. Býval na dedine so starkou, kocúrom a sliepkami. Ako sme sa neskôr dozvedeli, príchode sa stačil Maco hneď pobiť s kocúrom a ponaháňať sliepky. Keď si každý vyjasnil svoju pozíciu na dvore, skamarátili sa. Psík vedel, že nesmie liezť do misky kocúrovi, naháňať sliepky a kocúr sa naučil, kedy môže Maca provokovať a kedy ho nechať na pokoji. Ba aj s ,,drzími,, sliepkami mu neraz pomohol. Najväčšou odmenou pre psíka bolo, keď ho Peter rozvážal v aute raz do skladu, raz do roboty, či obchodu. A večer, keď si obaja unavení z každodenných povinností ľahli každý do svojej postele, neraz sa Petrovi strčil ňufákom pod paplón. Petrovej starkej sa to síce zo začiatku veľmi nepáčilo, ale Maco si nakoniec získal aj ju svojou prítulnou povahou a psou oddanosťou.
Miu si zobral do svojho domu starší pán na dôchodku, ktorý mal veľký vinohrad a rád sa po ňom vo voľnej chvíli prechádzal, kde – tu niečo opravil, či priviazal. Vinohrad bola jeho láska a aj teraz, keď už bol starší a nevládal robiť všetku ťažkú robotu, aspoň radil svojim deťom, ktoré mu chodili pomáhať. To bola zábava pre živého psíka! Behať, štekať, kontrolovať - stále v pohybe. A keď prišli na návštevu vnúčatá, ktoré sa s ňou hrali, Mia bola šťastná - prešťastná. Dokázala neustále skákať z lavičky na stoličku, zo stoličky na lavičku, schovávať deťom hračky aj topánky, naháňať sa s nimi. Tak isto ako mama Baki vedela vynikajúco liezť a neustále štekať. A keď náhodou nebolo na dvore nikoho na hranie, pretekala s autami, ktoré jazdili po ceste vedľa dvora. Čím väčšie a rýchlejšie išlo auto, tým väčšia bola výzva, kto bude prvý na druhom konci dvora. Taká stará škodovka jej nestála ani za povšimnutie. Zato veľká, hlučná pekárenská dodávka - to už boli preteky! Tá mohla jazdiť aj trikrát za deň. Ako náhle sa auto priblížilo k plotu, Mia už čakala pripravená vybehnúť vpred. Štart! Pes vyrazil naraz spolu s autom a s hlasným štekaním dobehol prvý ku koncu plota. Potom ešte víťazoslávne párkrát zaštekal a spokojný sa vrátil čakať na ďalšie auto alebo inú zábavu.
Viac sme sa o psíkoch nedozvedeli. Boli v dobrých rukách a to nás robilo spokojnými.
