1. Cesta na Donbas
Návšteva Lozovej bola príjemná, no v istej miere znova smutná. Svokor, Oľhyn manžel Jurij, dostal povolávací rozkaz. Toto bolo témou už v novembri 2022, keď didovi Jurijovi prišla povestka do armády. Jurij mal svojho času infarkt, našťastie jeho problém bol vzhľadom na vek pomerne ľahký. Problémom bolo to, že ako „pacient“ s týmto zádrhelom by mal mať amnestiu od vstupu do armády – lenže jeho klinika v Charkove dostala hneď v prvé dni vojny raketu a celá kartotéka išla hore luftom. Jurij teda nemal žiaden záznam o tom, že bol pol roka v špitáli a doma na infúzkach. Keďže nemá záznam pre odvodovú komisiu, tak je na zozname potenciálne odvedených – kde by nemal byť. Mal teda dokázať, že mal nejaký problém so srdcom, ale ako, keď nemáte záznamy? Začarovaný kruh.
V každom prípade je dido Jurij stále na zozname, a Oľha bola trochu bledá, pretože dostal z celého obvodu (predpokladám, že Derhačy a priľahlé mestečká) na čísle niekde okolo 170. Pre niekoľko desaťtisícový obvod to je dosť zlé číslo. Na druhej strane – a to som hovoril Oľhe – človek bližšie k šesťdesiatke ako k päťdesiatke rozhodne nepôjde do blata lymanského frontu. maximálne dostane niečo v sklade, napríklad zvárať pokazené tanky alebo dačo podobné. Značilo by to pre neho relatívne bezpečie, jedlo, teplo a možno nejaký žold. Asi som zlý obchodník, lebo ju to príliš neukľudnilo.
Išli sme spať trošku nervózni. Patrik dostal ako najstarší z nás posteľ, ostatní sme spali v spacákoch ako trampi. Dobrú noc, Diana, dobrú noc, Tyson Tocha, dobrú noc, dido Jurij. Ale toto bol pondelok večer – a po pondelku nasleduje čo?
Ukrajinská ofenzíva na Kurštinu.
Ráno sme vyrazili v úplne inej nálade. ZSU vpadli na Kursk a podľa prvých správ sa im fantasticky darilo. Spomínal som to viackrát v posledných blogoch, ale Rusi sa vlastne nezmohli na nič. Od Lozovej sme sa rozhodli smerovať na nám známy Izjum, nie po rozbitej ceste ako minule (viď júnové blogy o 3,5 hodinovej ceste dlhej 106 km) a odtiaľ na Slavjansk po hradskej. Lenže cesta na Izjum bola približne taká rozbitá ako tá originálna, takže tankodróm sme si obšťastňovali správami z frontu. ZSU postupujú! Mobici, najmä mladí pacani, sa vzdávajú po stovkách! Putin ani nevyšiel z bunkru, takže celé doobedie, trasúc sa na niečom, čo kedysi za Brežnevovej maturity bolo asfaltom, sme sa smiali na ruskej úbohosti a neschopnosti. Až na tú cestu fantázia! Jednou pauzou bola autobusová zastávka kdesi na polceste. Kedysi krásna, až by sme povedali umelecké dielo, ale je vidno, že déngi net. Druhá pauza nasledovala krátko na to, neďaleko mesta Barvinkove, v dedine Hrušuvacha. Malé, zaostalé selo snáď o tisícke obyvateľov je totálne nezaujímavým – až na tank T-34/85 z druhej svetovej vojny a vedľa neho pamätník obetiam druhej vojny. Zaparkovali sme v najväčšom blate na okolí a išli sme sa fotiť ako malé deti. Hrušuvacha leží zhruba 20 kilometrov na západ od Izjumu, a aokolo Izjumu prebiehali v 1943 ťažké boje. Prekvapilo ma, ako rozobratý je ten tank – samotná konštrukcia je síce OK, ale kúsky stroja miznú. Tank je pomerne neďaleko natretý, ale zasa, len tak, aby to išlo na oko, nie aby sa zakonzervoval ako pamätník. Vyzerá to tak, že na Ukrajine je takisto láska a rešpekt k Stalinovým časom len papierový (po 2022 o to viac). Oveľa viac ma zaujal pamätník s menami obetí. Tu ma zaujali dva fakty – počet obetí na tak malé mestečko/dedinu a fakt, že takmer žiadne priezvisko nie je ruské. Vždy som myslel, že už za Stalina bola táto časť Charkovštiny už pomerne rusifikovaná. Lenže na tomto mieste som si všimol pomer zhruba 10:1 v prospech ukrajinských priezvisk. Ak mi niekto teda bude tvrdiť, že Ukrajina bola vždy proruská, resp. že sú to dokonale príbuzné národy, pošlem ich sem, do Hrušuvachy. Ešte jeden postreh – abnormálne veľa mien bolo z rokov 1941 – 1942, a len pár z posledného roku vojny. Predpokladám, že značná časť obetí patrila civilistom, nie vojakom, a buď boli povraždení ako občania židovskej národnosti, prípadne ako partizáni a členovia odboja. Zaujímavé je, koľko obetí bolo z tých istých rodín, súdiac podľa rovnakých priezvisk o otcovských mien.
Izjum. Pre mňa miesto, kde som v júni pochopil ako chutí vojnová atmosféra. Pripomínam, že v meste sme naposledy obedovali pred príchodom do Slavjansku a kupovali sme tu nejaký alkohol a uniformy. Teraz sme sa sem tešili. Do meste sme prichádzali z iného smeru a v rozstrieľanom meste bez navigačných tabúľ sme nevedeli presnú trasu. Našťastie sme si vyhľadali staré fotky, kde nám zlatý google hodil geolokáciu.
Obed sme si dali v tom istom podniku ako minule. Chalani si kupovali nejaké drobnosti ako dýky (k nim bude samostatná kapitola v ďalšom blogu) za trinásť Eur kus, nejaké nohavice a čiapku. Ja som mal traumatický zážitok par excellence, teda navštívil som prvýkrát v živote turecký záchod. Až ma to prešlo. Lepší zážitok bol na odstavnej ploche pred obchodmi. Hromada civilných aj vojenských áut vrátane obrovských vojenských cisterien, mnohé so zahraničnými ŠPZ-kami. My sme mali auto z Dolného Kubína, ale s novými značkami, a čo je paradoxné, vedľa zaparkovalo terénne auto so značkou DK (pozor, jednalo sa o MPZ Dánska). Kus ďalej Estónsko, Lotyšsko, veľa poľských značiek, Portugalsko, Belgicko. Nechcel som príliš fotiť cudzie autá ako zahraničný civilista, rozhodne som si nechcel kaziť Kurskú ofenzívu pobytom za mrežami.
No a po jedle, káve, páre dýk a čiapke sme vypadli smerom na Slavjansk. Krátko poobede sme sa predrali spleťou križovatiek a ciest, až sme zbadali naše známe nákupné centrum vo vysokej tehlovej budove. Potom sme to skrútili k fare svätých Cyrila a Metoda, k známemu drevenému krížu. Patrik dupol na brzdu.
Zozadu sa ozval Dire Straits...
2. Naspäť v Slavjansku
Tak ako prvú expedíciu, aj teraz sme smerovali do cieľovej fary na dvoch autách, našom Volkswagene a dopravnej dodávke. Partia na dodávke prišla deň skôr a už aj niečo stihli v horúčavách odrobiť. K starej partii – prišli takmer všetci až na strechára Ľuba – sa pridali noví chalani, ktorých som predtým nepoznal. Samozrejmé bolo zvítanie sa pri poháriku kompótu, teda akejsi samohonky, ktorá aspoň mne chutila príšerne a po skúsenostiach z júna som sa v čo najväčšej miere vyhýbal väčšej konzumácii. No a takisto tu boli štyri dámy, ktoré nám mali variť, Odessanky Nina, Xenia a Elena. Nina bola postaršia dáma, ktorá nám úctivo vykala, pričom my sme samozrejme všetkým tykali. Xenia mala syna Matveja, desaťročného hanblivca, ktorý za celý čas takmer nevychádzal z domu a len sedel za telefónom. Akúsi kombináciu nádeje a smútku mala Elena, ktorej na fronte padol hneď v prvých mesiacoch syn – po deviatich mesiacoch sa dozvedela, že nepadol, len ho zajali a čaká na výmenu (vyše dvoch rokov!): na jednej strane nádej, no na druhej strane si môžeme len trpko domýšľať, v akom stave sa tridsaťročný chalan vráti z ruského zajatia, koľko zubov mu bude chýbať a koľkonásobné zlomeniny mu budú ukrajinský chirurgovia nanovo lámať... Preto aj Elena bola v tejto téme dosť skeptická, napriek tomu, že vedela, že syn žije.
Celkovo nás bolo na pomerne malej fare do dvadsať vrátane malého Matveja. Farnosť svätého Cyrila a Metoda je síce malá a pre málo farníkov, ale paradoxne o to rušnejšia. Prakticky sme nezažili jediný deň, kedy by sa tu niekto nepremlel. Väčšinou sa jednalo vojenských kaplánov v uniformách, ktorým som vždy dal repelentné Marcelove krémy a občas mi čorkli aj turnikety pre 28. brigádu.
Potom prišla z nenazdania Irina. Irina je mladá dievčina z Tirnopilu, ktorá na mňa pôsobila, ako keby som bol niekde na Slovensku na intráku. Vysmiata, na prvý pohľad bezstarostná, plná optimizmu. Hodil som s ňou reč a na môj dokonalý šok som zistil, že holka je už dva a pol roka delostrelkyňou, toho času neďaleko Lymanu. Prishám bohu, že mi zaskočilo. Ukazovala mi videá, kde vypočítavala námery dela a riadila celú rotu. Maskáče, prilba, nejaké tabuľky v ruke, doslova zaškrečala akýsi povel a bác, húfnica to praskla niekam na ruské pozície. Kľúčovou zložkou na ukrajinskom bojisku je artiléria a drony – a pravdepodobne artiléria si vybrala najväčšiu daň na životoch aj na zdraví. Chcel som sa opýtať Iry, koľko Moskalov odkrágľovala, ale toto je samozrejme nonsens, pretože ona hlásenie o nepriateľských stratách po každom výstrele nedostane. Je ale viac ako isté, že rukou tejto ladnej dievčiny a jej roty dostalo svoj Kinder Suprice mnoho desiatok čiernych vriec. Vravela, že má ísť za odmenu na nejakú poradu alebo možno vyznamenávanie do Kyjeva, ale priznám sa, že som polovicu tejto časti rozhovoru nepochopil.
Napokon takisto dostala Marcelovu zásielku a vzala mi pár turniketov, ktoré, hoci sa mi krátili, som jej nemohol odoprieť. Snáď ich nebude potrebovať, ale možno sa zídu jej teamu. Pridali sme sa na Facebooku a ako tak kukám, za ten cca mesiac, odkedy sme „priatelia,“ jej padli minimálne traja mladí kamaráti z rodného mesta, všetci okolo tridsiatky.
A potom prišiel deň D, kedy sme mali ísť na front zaniesť Serhijovi a jeho druhom humanitárku a peniaze z Donio. Písal sa štvrtok a doobeda sa nám robilo o to krajšie, že dobrodružstvo malo prísť. Tešil som sa ako malé decko.
No a potom prišla studená sprcha.
3. Katastrofa v Kostantynyvke
Slavjansk je súčasťou aglomerácie Slavjansk – Kramatorsk – Oleksjevo-Družkivka – Kostantynyvka. Práve za Kostantynyvkou sme boli v júni na polygóne a práve tu má Serhij Halahan a jeho spolubojovníci centrálu. Chalani robia „nočné,“ takže večer okolo siedmej až deviatej vyrážajú do terénu a lovia Rusov. Serhij mi z vďaky každé ráno posiela čerstvé videá úlovkov, teda zábery z dronov, ako rozflákavajú okupantom hlavy alebo ničia techniku. Úprimne, mám z toho zahltený mobil a nebyť toho, že to je čiastočne klasifikované, tak by som to postoval zakaždým do mojich blogov. K chalanom sme mali ísť vo štvrtok poobede, akonáhle sa zobudia a po nočnej sa dajú dokopy. Lenže...
Neďaleko našej cesty na Kostantynyvku leží rozsiahla železničná centrála s množstvom diep a opravovní. Odtiaľ by sme sa ťahali na východ až severovýchod mesta, spleťou uličiek rodinných domov a fariem. Na druhej strane železničného uzla sa rozkladá dokonalý opak pokojnej predmestskej štvrte, paneláková štvrť plná chruščovoviek aj moderných výškových budov. Od nej na juhozápad sa už ťahá pole alebo skôr step. No a na okraji stepi, na Gromovej ulici, pred krízou miestni podnikatelia postavili supermarket EKO. Ako to už na Ukrajine býva, v budove si našla sídlo aj Ukrpošta a množstvo malých prevádzok a obchodíkov. Okolo nie je nič vojensky strategické, dokonca aj to depo a železničný uzol je až obďaleč, vyše kilometra vzdušnou čiarou.
To ale Rusom nevadilo. ZSU v tom čase už tri dni devastovali ruské posádky v Kurskej oblasti a Orkom sa nedarilo ani len pohnúť prstom. Logicky, ako vždy, to drbnutá ruská duša spočítala aspoň civilným obyvateľom pohraničnej zóny.
Raketa Ch-38 nesie štvrť tony výbušnín a je určená na ničenie ťažko opevnených cieľov, ako trebárs bunkrov, skladov, krytých pozícií. V ruskej literatúre sa niekedy označuje ako Grom. A práve Grom dopadol na supermarket na Gromovej ulici. Jednalo sa o štvrtok počas školských prázdnin, tesne pred obedom, kedy je v obchodoch kvantum nakupujúcich. Ruská pomsta za ruskú neschopnosť bola krutá. Štrnásť mŕtvych vrátane troch detí a takmer 50 zranených, zničený supermarket a poškodených niekoľko okolostojacich budov. My sme mali ísť z druhej strany stanice o tri hodiny neskôr, ale krátko po útoku volá Serhij. „Nikam dnes nejdeme. Bombili Kostantynyvku a všetko na okolí je tak zamorené dronmi, až úžas (= hrôza). Dáme vám vedieť, keď sa tu nebo trošku uvoľní, lebo toto sme ani my nezažili.“
Pribilo nás to trochu. Na jednej strane škoda pokazeného „výletu,“ ale keď sme tu boli prvýkrát, prakticky nad našimi hlavami ZSU zostrelilo nejaké raketu alebo možno dron a my sme z toho mali pasiu, točili sme ako zmyslov zbavení. Teraz neďaleko od nás, prakticky v dosahu zvuku, zahynuli desiatky ľudí (neskôr sa čísla chvalabohu zredukovali). Smutne sme pokračovali v práci a dúfali sme, že aspoň na druhý deň nám odovzdanie turniketov, kozmetiky a peňazí vyjde. Večer si partia uhla trošku viac, dokonca sme si pripili na pamiatku obetí „oslobodzovania Kursku.“ Nebudem bonzovať, ale chalani zasa chrápali ako reklama na Husqvarnu. A ja som sa tesne pred šiestou ráno zobudil.
Ako si pamätám, bolo presne šesť hodín ráno. Šupa, ktorú som ešte nepočul, roztriasla okenice. Bolo mi jasné, že niekde v Slavjansku dopadla bomba alebo raketa. S oneskorením snáď dvadsať sekúnd sa ozvali ďalšie štyri. Tí triezvejší sme boli ihneď na nohách. Toto nebol náhodný zásah, ale niečo väčšie.
Počúval som na dvore a snažil som sa niečo nafilmovať. Neprešiel som armádou, takže netrúfam si odhadnúť typ výbuchu alebo vzdialenosť, ale vyslovene z prsta som si tipol, že niekde okolo 5 kilometrov od nás dopadlo niečo podobné ako v Kostantynyvke. Každý rok u nás v Brezovej býva kúsok za mojou kanceláriou Deň ozbrojených síl SR (zhodou okolností bude o týždeň, každého naň pozývam, určite sa tam stretneme). Vždy tam strieľajú priamo na poli za mestom z húfnice Zuzana. Náplň býva kvôli tlakovej vlne znížená a aj tak vždy povytĺka na miestnom kostole tabličky skla. My, diváci, máme v tom momente dobré šoky, pretože napriek zníženej náplni je to vážne šleha; mimochodom, prvý rok vojny, keď tu Inna, Poľa a Albína boli ešte nové, Zuzana praskla dva dni pred akciou ako nácvik – v živote som nevidel Poľu spraviť rýchlejší pohyb, ako skočila pod stôl. Holt, zažívali to na vlastnej koži 42 dní a ten pohyb mali už zapísaný v krvi). Ten výstrel Zuzany bol samozrejme hlasnejší, pretože mašina stojí vždy pár sto metrov od obecenstva, ale toto v Slavjansku v to ráno bolo druhou najväčšou šupou, akú som kedy zažil. Niekde v Slavjansku budú mŕtvi, prebehlo mi hlavou. A čakal som, kedy príde nejaký povel, poplach, prípadne žiadosť o pomoc.
Našťastie neprišla. Pomýlil som sa. Bomby alebo rakety – nepodarilo sa mi to zistiť – dopadli nie na Slavjansk ale až na Kramatorsk. Nepodaril sa mi zistiť presný počet mŕtvych a ani len nemôžem po mesiaci vygoogliť správny údaj, ale ak si dobre pamätám, zahynul tam otec a jeho dcéra a neskôr tretí človek. Otec Julián a jeho pomocníčka Táňa, sama bývajúca v Kramatorsku, vyrazili tam. Keďže Julián je rímsky katolík a toto je pravoslávna oblasť, nemyslím si, že by tam bol išiel dávať rozhrešenia alebo posledné pomazania ale skôr pomáhať prakticky. A ja som banoval, že som a ho nepýtal kvôli tomuto blogu na detaily.
Takže na front sa nešlo. Ale namiesto toho prišla Marina. A tetka Ida.
4. Marina a jej brloh
„Naša“ oblasť Slavjansku je plná bytoviek a panelákov, akurát pri fare začína domčeková štvrť. Cesta okolo fary je rozbitá na kvadrát, o to horšie sú bočné cestičky na vedľajšie ulice. Okolo ciest je to dosť zarastené, čo je podľa mňa prejav nedostatku pracovných síl ako nedostatok prostriedkov. Tých cca sto metrov z hlavnej cesty je vážne divokých, našťastie tam nechodíme rýchlo, z logických dôvodov. Za tie tri až štyri týždne, čo som bol na farnosti, som nikdy nemal čas sa tu nejako prejsť a pokukať to tu. Ale potom nakoniec prišla exkurzia priamo za mnou. Prišla Marina.
Spätne mi to príde vtipné. Päťdesiatnička až šesťdesiatnička, čiernovlasá a opálená ako cigánka, docupitala si ako na hotové. „Privjét, vy ste z Červeného kríža?“ spýtala sa.
Vravím, že nie, ale áno, robím tu humanitárku.
„Potrebovala by som pozrieť na dom. Rozstrieľala mi ho raketa, zateká mi tam, či by ste mohli dobehnúť a okuknúť ho, kým nepríde jeseň.“
Nuž, veľa času sme nemali, a rozhodne nám neprevyšoval materiál, ale toľko naliehala a ubezpečovala, že to je len cez ulicu, že sme išli. Rozhodli sme sa, že desať sekúnd neprítomnosti nás nezabije a vybrali sa za ňou, ubezpečujúc ju, že dnes ani prstom nepohneme v jej prospech. Nastal pre mňa zaujímavý pohľad.
Ulica sa rozkladala medzi dvomi radmi rodinných domov a záhrad. Volala sa Ulica víťazstva, hoci som mal skôr pocit, že v nej zvíťazila gravitácia nad statikou. Niektoré domy mali zjavne nové, hoci tragicky biedne strechy. Ploty mi prišli ako v Letanovskom mlyne a fasády boli dosť zničené, ošumelé, bez údržby. Vidím to hocikde na Slovensku, keď idem po ulici rodinných domov a niekto proste investuje, niekto nie. podľa stromov by som hádal, že väčšina domov bola postavená tak 60+ rokov dozadu, asi ešte za Brežneva alebo Chruščova. Marina s nami kráča zo päť minút... a zabočí do toho najhoršieho zo všetkých.
„Tu bývam,“ povie nám, zdeseným. Kedysi to musel byť normálny, vcelku aj pekný domček s priľahlými budovami, no dnes to vyzerá tragicky. „Ešte v 2014 som sem dostala raketu. Našťastie, deti ani matka tu vtedy neboli. Narušilo mi to statiku, strecha bola fuč. Červený kríž mi priklepol nejaké financie, lenže majstri, čo sme prišli, boli totálny šlendriáni a toto je výsledok všetkých tých peňazí,“ ukazuje na strechu. Samozrejme azbestovú. Vedie nás dnu. V baráku je skutočne strašný bordel, ako keď sa odsťahovávate preč. Haldy vecí bez ladu a skladu, všetko na kopách. Vzduch je potuchnutý ako niekde v maštali.
„Ako tu môžeš bývať?“ pýtam sa a som úprimne zdesený. Nie som alergikom, no v tomto vzduchu by mi pajšle odišli po dvoch dňoch.
„Ani nebývam. Bývam naproti,“ ukazuje niečo, čo som najprv identifikoval ako maštaľ, no vykľula sa z toho letná kuchyňa. „mám tam jednu izbu s kuchyňou. Dá sa tam žiť.“ No, ak to vyzerá ako toto tu, tak nedá, ale nechám to tak.
Dom zateká. Azbest je nakladený na krokvy asi ako myšlienky Andreja Danka, teda bez ladu a skladu. Sadrokartón na plafóne je prepadnutý, až by som povedal, že nejaká menšia raketa padla predvčerom. Nábytok je poodsúvaný tak, aby naň nepršalo, preto ten bordel. V dome vládne príšerná tma – lenže to preto, že okná sú pozatĺkané, keby niekam na ulicu alebo do vedľajšej záhrady dopadla iná raketa. „Viete mi to opraviť?“
Išiel so mnou Roman, ten na rozdiel odo mňa má obe ruky pravé. Kuká najprv na strechu. „To dnes nedávame. To treba rozobrať a ponaprávať, pretože azbest nie je prasknutý, takže to treba len preložiť tak, aby sa prekrýval poriadne.“ Na to ale nemáme čas.
„Ja vám zaplatím,“ hovorí a ja som si istý, že nemá z čoho.
„Nemáme materiál a ani čas,“ ubezpečujem ju. „Prídeme na jeseň, skôr to nedáme. A skúsime zohnať nejaké peniaze a ak treba, tak aj materiál.“
Pozýva nás do letnej kuchyne, ktorá slúži ako jej domov. Nuž, v duchu som sa smial. Marina musela byť mimoriadne nábožná, ja takémuto typu ľudí hovorím naivne nábožní. Všade, kam sa oko oprelo, boli náhodne nalepené náboženské obrázky. Kebyže normálne ikony! Niekde v časáku na štýl nášho Života bol obrázok Panny Márie, tak Marina zobrala nožničky a siluetu obstrihala, nalepila na stenu a o rok neskôr prelepila ďalším podobným dielom. Miestami mi trklo, že sa nejedná a prejav náboženského zápalu ako skôr potrebu tehlovú stenu zaizolovať – možnože sväté vystrihovačky ako z časopisu ABC majú lepšiu izolačnú schopnosť ako bežná tapeta... Kuchyňoizba bola malá, no, ako letná kuchyňa. Všade bol bordel, málo miesta, proste ako keď si prenesiete všetky životne potrebné veci z pomerne veľkého baraku do malej miestnosti, kde máte navyše sporák.
„Tu žijem,“ ubezpečuje nás, keby sme tomu náhodou neverili. Prezrádza nám, že dcéra je vydatá kdesi na západe (pochopil som, že Ukrajiny) a syn je v Maďarsku. „Nezarába tam zle, ale tá reč... je tam päť rokov a nerozumie ani prd,“ posmutnie. Nuž, súhlasím.
„A kde máš muža?“ pýtam sa.
„Nemám. Prišiel, zbuchol ma prvýkrát a odišiel. Potom sa vrátil, zbuchol ma druhýkrát a znova odišiel za druhou.“ Chcel som sa provokatívne opýtať, či priezvisko jej detí nie je náhodou Kollár, ale nechal som to plávať. Prejdeme si záhradu. Marina kdesi brigáduje, hoci si nepamätám kde. Niečo si dopestuje a aspoň záhrada vypadá normálne ako v civilizácii a nie v Rusku. Pes na nás kuká cez plot ako Rusák na chladničku, ale keď sme prišli bližšie, zalezie so zveseným chvostom. Niekoľko krásnych mačiek si nás pomýlilo s uterákmi, tak sa do nás vyutierali. Je začiatok augusta, no Marina má krásne hrozno, prvé strapce. Využijeme okamih, kedy sa nedíva, a každý si utrhneme jeden strapec. Samozrejme na to dôjde a zabalí nám pár navyše. Napokon zisťujem, že má doma zbierku starého porcelánu. Nie zbierku ako takú, ale skôr niekoľko setov po rodičoch, ktoré nemá ako využiť, tak to má naskladané na novinách a odložené bokom, aby do čajníkov nesrali myši. Moja mama zberá práve čajníky (má ich doma tuším už štyristo!), tak sa ponúkam, že všetky odkúpim.
„Keď mi prerobíte strechu, dám vám ich zadarmo,“ odvetí obchodníčka dňa. Nechám si zájsť slinku a čajníky pre mamu, ale potom sa pokúsim odkúpiť aspoň jeden. Kupujem ho za dvadsať Eur, čo je tak štvornásobok ceny niekde vo vetešníctve. Mám z toho aj tak dobrý pocit, proste sme jej pomohli. Snáď si za tie prachy nekúpi staré noviny a nenastrihá do baraku dvesto obrázkov Panny Márie.
A na moje prekvapenie zisťujem, že porcelán je miestny, slavjansky. Priznám sa, o histórii mesta som si voľačo naštudoval, ale nikde som sa nedočítal, že tu bola porcelánka. Nabudúce budem vedieť a mame zbierku rozšírim na 500 kusov.
Vymieňame si s Marinou čísla a sľubujeme jej, že rozhodne prídeme na jeseň a niečo jej pomôžeme opraviť. Zhodneme sa, že barák by bolo jednoduchšie strhnúť a postaviť odznova, no to je skôr otázka na jej deti ako na nás. Možno sa znova objaví jej tajomný muž a pustí sa po tridsiatich rokoch do roboty (už by nemala tretíkrát otehotnieť).
Aby toho nebolo dosť, krátko nato, ako prídeme naspäť na faru a pustíme sa v 30°C horúčavách do práce, dobehne za mnou udýchaná a prestrašená kolegyňa Otilka, ktorú poznáte z prvého výletu v júni. „Johny, vonku odpadla nejaká babka, poď mi pomôcť.“ Vystrelím aj s fľašou minerálnej vody. Vedľa fary stojí škola, samozrejme v auguste zatvorená. Na školskom múriku sedí opretá chudunká, malinká, vysušená ženička. Má odhadom do deväťdesiatky a napriek hicu je oblečená vo svetri. Vedľa nej je opretá nákupná taška pre dôchodcov, taká tá na kolieskach. Dávame jej vodu. Odpije si sotva poldeci.
„Kam idete? Vezmeme vás tam,“ prihovárame sa jej s Otilkou.
Po chvíli jachtania z nej vypadne, že v škole rozdávajú humanitárnu pomoc, jedlo, hygienické potreby a tak ďalej. Ide si po nejakú. „Tak vás tam odprevadíme,“ ponúkneme sa a babka ani nemá čas súhlasiť. Nie je to ďaleko, sotva 150 metrov. Skutočne, pred pavilónom školy postáva niekoľko žien, prevažne dôchodkyne.
„Izvinite, dajut tut humanitárku?“ pýtam sa. „Da!“ odvetia po rusky. Vysvetlíme im situáciu a oni sa pustia s „našou“ babkou do reči. Chytajú sa za hlavu. Babka – volá sa Ida – počula, že tu dávajú dopomohu, lenže dopomoha je rozdelená podľa rajónov mesta a podľa dní. Niečo ako keby v pondelok bola pomoc v Petržalke, v utorok v Starom meste, v stredu v Rači a tak ďalej. Babka si to ale v hlave trošku pomiešala, takže síce trafila správny dátum na našu štvrť, lenže štvrť nebola jej, teda ako keby Petržalčan išiel pre pomoc do Ružinova. Babka navyše ťahala svoju tašku v tom pekle a vo svetríku zhruba päť kilometrov! Pre mňa nie je päť kilákov problém s taškou či bez, ale v tom svetre by som asi zdochol po tristo metroch a zalial by som sa do asfaltu. Babka Ida teda išla zbytočne... alebo ani nie. Pretože na mieste je statočný Johny a udatná Otilka, ktorí vymyslia diabolský plán. Zatočil som sa naspäť na faru, zburcoval som Romana, zobral štyri igelitky humanitárnej pomoci, a šup aj s dodávkou naspäť do školy. Jedna z babiek,Valentína, sa ponúkla, že s nami pôjde a nájde nám bydlisko babky Idy. Najväčší problém bol naložiť neborkú Idu do auta. V dodávke vládne svinčík ako u Maríny v dome, no a babička má utkvelú predstavu, že všetko musí byť upratané. Skôr ako ju usadíme, začne nám zo zeme zberať prázdne plechovky, prázdne obaly od croissantov a prázdne tégliky od kafé z čerpačiek. Vyčistiť toto auto by bolo ťažkou úlohou aj pre čatu vojakov a my nemáme prebytok času. Nakoniec ju usadíme, ale nedokážeme jej zapnúť bezpečnostný pás, pretože Iduška nám zo zeme zberá a na sedadlo triedi skrutky nachytané na stavbu. Popoluška... Valentína nás naviguje mestom. O desať minút zastavujeme pred dokonalou sovietskou chruščovovkou.
A zažívam ďalší šok mojej ukrajinskej anabázy.
5. Babka Ida a ako sme jej (ne)pomohli
Predstavte si bytovku, akých je na Slovensku milión. Tri či štyri poschodia, žiaden výťah. Tehlová či panelová stavba, balkóny o rozmeroch malej postele, proste len na zavesenie prádla, žiadna letná terasa pre celú rodinu. Pred barakom pár starých stromov a zošľapaný trávnik. Asfaltový chodník bez asfaltu. Kedysi vo východnom bloku takto ubytovávali desiatky miliónov ľudí a to boli tí šťastní; tí menej šťastní žili v zemľankách alebo priamo v gulagoch v barakoch pre stovku chudákov. Podľa toho, čo som sa dočítal o komunistickej sovietskej architektúre, v jednom byte často žili aj dve rodiny s deťmi. Proste masaker, niečo, čo na západe bolo určené asi pre bezdomovcov.
Lenže aj tento sovietsky „luxus“ mal svojich zhruba 70 rokov. Ida pravdepodobne prišla do tejto stavby v čase svojej mladosti, možno ako čerstvá nevesta – a to nebolo za Brežneva ale za Chruščova. Vtedy žiarila mladosťou. Rovnako aj stavba. Lenže ako nemladne človek, tak nemladnú ani budovy. Bytovka bola jedným slovom otrasná. Balkóny mali v sebe diery ako po nájazde murárov so zbíjačkami. Fasáda, kedysi pestrá, vyzerala ako paródia na fasádu a skôr mi evokovala betónový chodník niekde vo fabrike, ktorý voľakto postavil do vertikály. Vytiahneme babku Idu z auta (celá bytovka na nás kuká ako na hviezdy dňa) a pomaličky ju aj s igelitkami jedla sunieme do vchodu. Šok. Vnútro našich bytoviek máva zväčša nejaký vestibul povedzme že s kočikárňou. Tu sú priamo schody. Steny okolo schodov sú asi ošarpané, pretože sú obité drevom. Nie OSB doskami alebo normálnymi doskami, namiesto toho sa sunieme pozdĺž klasických paliet na tovar. Tie slúžia ako povrch steny, ale zároveň jednotlivé dosky pomáhajú labilnejším ľuďom ako zábradlie alebo madlá. Našťastie babka Ida býva na prvom poschodí, takže môj cit pre estetičnosť zažíva holocaust len pol minúty. Otvárame babke byt a vchádzame dnu. Ako som si myslel, príšerne škaredý byt, ktorý je ale dokonale vyupratovaný. Babka Ida má buď extrémne vyvinutý cit pre poriadok, alebo nejakú formu Alzheimera, ktorý by som u seba privítal aj ja sám.
Usádzame babičku na prdel a dávame jej znovu vodu. Zasa si glgne len trošičku. Je celá horúca, dehydrovaná a ešte stále zmätená. Bytík je strašne malý, taký jednoizbák. Nábytok je plný kníh, takže Ida má u mňa malé bezvýznamné plus. Stavím sa, že ani jedna kniha nie je mladšia ako rozpad Sovietskeho zväzu. Čo ma zaráža, že na stenách vidím nejaké divné rozvodné skrine a spínače. Podvedome si spomínam na miniseriál Černobyľ a jeho legendárnu scénu s tlačítkom AZ5. Kto vie, vie.
Vybaľujem igelitky. Babke ťahá na 90 a tak sa uškrniem, keď medzi jedlom vidím zubnú kefku a zubnú pastu. Možno to vymení s niekým o polovicu mladším. Vyberám bravčové mäso v konzerve, múku, cukor, soľ. Dali sme jej dva balíky, snáď sa babka dostane do pohody a niečo si z toho uvarí. Babka Valentína zisťuje, že Ida je bezdetná a býva sama. Chceme zohnať niekoho, kto by na nešťastnú Idu dohliadol, pretože nemáme čas. Nechávame jej tam vodu, stĺpec bravčových konzerv; múku nevybaľujem, z tej sa takto nenaje. Lúčime sa a odchádzame do auta. Roman ešte fotí pár foto. Sme so sebou spokojní, že sme spravili dobrý skutok. Potom dostávam studenú sprchu.
„Ona by mala dostať dopomohu aj od svojich,“ hlasno rozmýšľa Valentina.
„Od svojich?“ pýtame sa.
„Od židovskej charity. Ida je židovka,“ znie odpoveď.
No ty vole! Keď jej príde do baráku rabín a zbadá na stole pol tony bravčových konzerv, tak ju aj vydedia z obce. Spomínam si na niekoľko setov zubných kefiek a pást plus šikmú vežu z konzerv zo sviňačiny a mám zo seba o trošku menej dobrý pocit. Asi by babke Ide pomohlo rovnako dobre, keby sme jej dali trojicu prázdnych igelitiek... Čo už.
Otilka sa s Valentinou dohodla na návšteve na druhý deň k obedu. Valentina skutočne prišla a tak sa zakecala, že z obedu bola pomaly aj večera... Štedrá. Ale priniesla nejaké palacinky či koláče, ktoré sa mne, spoluzáchrancu babky Idy, zo záhadného dôvodu neušli. V mojej hlave skrsla myšlienka, že babka Ida volala Valentine: „Počujte, Valentina Nikolajevna, pamätáte si na toho dlhovlasého hajzla? Všetko, čo mi rozbalil, som vykydla do hajzlu. Aj s jeho zubnými pastami! Valentina Nikolajevna, ak by ste náhodou išli za nimi na faru a niečo napiekli, tak tomu čurákovi maximálne tak naserte!“
A ja som namiesto blinčikov kosil azbest.
6. Ako dostať rakovinu pajšlí a ešte byť zato vďačný
Ak si spomínate na júnové blogy, tak si iste spomínate, že všade na fare aj na okolí ležali hory azbestu. A možno si spomínate aj nato, že farská záhrada, či vlastne dvor, bol plný kríkov, divého chmeľu a proste džungľa. Ako promovaný záhradník - ovocinár som dostal za úlohu pokosiť tejto Sajgon tou ťažkou kosačkou s oceľovou hviezdicou na konci. Záhrada bola 3D, teda na dokonalej slavjanskej rovine bol profil dvora asi najprevýšenejší (kecám, ale povrch tej džungle mal snáď dvojmetrové prevýšenie). Štartujem prekvapivo ťažkú mašinu, v 30-stupňovej horúčave si dávam popruhy na holé telo a šup kosiť.
Aha, blonďák... Bez trička by som po troch minútach kosenia takéhoto sajrajtu vyzeral ako utrpenie Krista (čo by bolo na fare možno vďačnou rolou). Pod burinou je každú chvíľu nejaká tehla, kameň, pneumatika alebo samozrejme azbest. Dávam si na hlavu prilbu s krytkou proti fŕkajúcim úlomkom a kosím ďalej.
Viete ako neandertálec vytvoril prvý oheň? Búchal o seba s kameňmi. Tie hádzali iskry a po istej námahe sa kus kôry alebo trs trávy vzňal. Ja som to teraz reprodukoval, akurát v zrýchlenej verzii. Kosačka mi behá sprava doľava a naspäť, za mnou lieta prúd iskier. Miestna burina je veľmi vďačná za živiny v podobe azbestu, takže rastie z neho ako v skleníku. Pokosím štvrtinu plochy, vygenerujem iskier ako na Etne, zhodnotím, že toto n ie je dvor farnosti ale skládka nebezpečného odpadu a vzdám to. Kovová hviezdica sa stihla prehrýzť asi tonou azbestu a dvomi tonami tehál nás šéf, Tony, volá bager (on bol predpripravený, ale z neznámeho dôvodu sa niekto asi bál, že bagrista sa tu s mašinou stratí ako japonské tanky v barmskej džungli, tak som mal z toho priestoru najprv spraviť golfové ihrisko. Prišiel bager a nejaká UFA, strhli sme plot a bager začal nakladať.
Panečku, to bol pohľad. Na tieto miesta som chodieval čúrať, a prejsť po zarastenej, trojrozmernej záhrade, kde sa mi kde –tu zvrtla noha, bol výkon. Až teraz som zistil, že ja som celý čas oštiaval ďalších dvadsať ton azbestu... Snáď mi neodhnije mechúr.
Na dvore stála kadibudka. Ak si znovu spomínate, tak bola celá obložená azbestom. Keďže na fare bola jediná toaleta a nás bolo 15+, tak som sa rozhodol džentlmensky využiť krásy ruského života a riskol som pobyt v nehorľavej latrínke. Ehm... Kadibudka mala tak cca 75° a akonáhle som do nej vošiel prvýkrát, hne´d prvá podlažná doska sa podo mnou zlomila a mne noha zletela hlbšie, našťastie nie až tak hlboko. Horšie bolo to, že reflexívne som sa chytil steny, z ktorej trčal hrdzavý klinec držiaci dosky steny, no hádajte s čím? no s azbestom. Klinec som si vrazil do paprče tak hlboko, až som myslel, že ma na fare vymenia za Kristovu ikonu. Poviem to sprosto, ale sral som krvavý a hajzlíci kolegovia si ma doberali, že či sa mi presunuli hemoroidy na hnátu. Našťastie som mal domáce pálené a ako-tak som si spomienku na spasiteľovo ukrižovanie dezinfikoval (a žalúdok tiež).
No a prišiel čas na pomstu! Bager sa s kadibúdkou, azbestom na nej aj trčiacim klincom nepáral. Prišiel, zatlačil, naložil na UFU a odviezol preč. Aby sa niekto neskydol do nádielky predchádzajúcich generácií, tak povrch dvora zarovnal aj jamou.
A potom prišilo prekvapenie dňa. Dvor má studničku! V halde azbestu a popínavých rastlín sme si ju ani raz nevšimli. Teraz nám bodlo, hoci samozrejme nikto nemal odvahu vodu okoštovať. Potrebovali sme však veľa vody do betónu, tak sme do studničky spustili čerpadlo, natiahli hadicu a bola voda. Super, pánboh nás vyslyšal!
Akurát sme po prvej polhodine čerpania zistili, že to nie je studnička ale vodovodná šachta zasypaná azbestom, v ktorej prasklo potrubie. To síce pretekalo naďalej, no nie tak intenzívne, aby vykrývala našu spotrebu. Vrátili sme sa ku krhliam.
Bagrista spravil za tie vari tri hodiny príšerne veľa roboty. Skutočne som bol vďačný zato, že záhradu vyčistil. Zrazu tam bol priestor, (skoro) žiaden azbest, rozhodne žiadne pneumatiky pamätajúce Gorbačova a ani tehly. Roman a ja, dvaja poľnohospodárski inžinieri, sme začali hneď dumať, čo všetko by sa tu dalo posadiť. Ja som napokon dostal spásonosnú myšlienku, že by som to celé vysypal azbestom, tak sme si išli dať pivo.
A potom prišiel Martin Dorazín.
7. Martin a soľné jazerá
Martina som poznal len ako meno z vysielania Českého rozhlasu. Na rozdiel napríklad od Barbory Tachecí a spol. som si ho nevedel priradiť k žiadnej relácii alebo tvári. Anička Šípošová, naša redaktorka z toho slovenského ekvivalentu, sa s ním poznala osobne. S Martinom bola švanda, sypal zo seba zážitky, voľačo sme spolu pojedli a večer sme išli na soľné jazerá, alebo ako to volajú miestni, Slavjansky kurort.
Oproti júnu bola voda teplejšia a bolo tu aj viac ľudí. Ako vždy sme zbehli do miestnych stánkov, kde niečo kupovali akýsi vojaci v civile. „Pivo dľa Slovakov májete?“ Ženská na mňa mrkla, že či som úplný chuj pýtať pivo, keď je tam vijskovij a že či som úplný chuj pýtať sa na pivo, keď je jasné, že pivo majú (pripomínam, že v oblasti platí suchý zákon). Dostali sme pár plechovíc, zaplatili po euro päťdesiat a išli sme piť za stánok.
No a ja sa musím pochváliť najkrajšou fotkou, ktorú som kedy urobil. Na Facebooku som v skupine Clouds of the world, oblaky sveta, kde ľudia zdieľajú fotografie oblohy. Niekoľkokrát som sa inšpiroval pri maľovaní olejom. A tentokrát som prispel ja. Pohľad na krásne mraky, ich odraz v slanom jazere. V pozadí kdesi ďaleko Lyman a jeho front.
No a ponorený v teplej slanej vode sme počúvali Martina a jeho zážitky. Bolo nám jasné, že na front sa nedostaneme, peniaze bude problém odovzdať, celú poľnú kuchyňu a logistické centrum humanitárnej pomoci nedomurujeme. Ale boli sme optimistickí.
No a krátko na to som dostal správu od Serhija Halahana.
Pomoc pre Serjóžu a Ivana, vojakov v okolí Slavjansku:
https://donio.sk/pomoc-pre-28-brigadu-a-brigadu-pri-pokrovsku
Ďakujem neznámemu darcovi za vyššiu sumu, ktorá prišla.
https://donio.sk/pomozte-kupit-pickup-pre-ua
Kto môžete, pošlite aspoň malú pomoc pre Andrija. Čoskoro bude treba evakuovať civilistov z Pokrovska a nemá na to zatiaľ auto.
No a na pohonné hmoty na tretiu cestu:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
