Prvá misia na Ukrajinu v júni tohto roku skončila pre mňa senzačne. Priznám sa, že som sa nemohol dočkať pokračovania. A k tomu prišlo.
1. V auguste naspäť!
Neplánovaným výstupom júnového „výletu“ za ediakarskými fosíliami a dobrovoľníckou činnosťou na Donbase boli nové známosti. Či už to bol internetový kamarát Serjóža Fiňko, paleontológ a expert na ediakaru, alebo Serjóža z Novej Kachovky, rozviedčik 28. brigády ZSU, alebo samozrejme stará dobrá partia zo Slovenska. No a v neposlednom rade otec Julián a jeho asistentka Táňa. Mali sme sa na čo tešiť.
Ako naplánovať novú výpravu? V prvom rade sme sa dohodli so známymi v múzeách, či ešte potrebujú nejaké fosílie tohto typu, resp. niečo iné z okolia. Podolie je pomerne bohaté na veľmi staré vrstvy, ktoré na Slovensku nenájdeme, tak sme sa rozhodli skúsiť šťastie niekde v okolí Kamenca Podolského. Štefan Meszároš , kurátor Dúbravského múzea, nám odporučil niekoľko lokalít v okolí mesta, každé z iného obdobia. Prednostne nám prízvukoval dedinu Kitajhorod, menovca známej štvrte v tesnej blízkosti Kremľa, kde by mali byť devónske vrstvy. Pre neznalých, devón bol obdobím, kedy sa po planéte celosvetovo rozšírili ryby a následne sa začali presúvať na súš. Orientačne by sme sa mali hýbať vo veku pred cca 400.000.000 rokmi, kedy Ukrajina ležala kdesi na úrovni Madagaskaru.
Kombinácia exotických vykopávok a humanitárky zaujala okrem štandardného Patrika Dulíka aj dvoch Dušanov. Dušan jeden (pre zjednodušenie pre vyšší vek iba Dušan) je môj takmer rodák a ak si spomínate na moju prvú cestu na Ukrajinu, tak práve on dal medzi svojimi blízkymi zozbierať kvantum detských vecí na prvý turnus. Pár dní, zozbieralo sa. Druhý Dušan, pre naše potreby Dušky, je z Hruštína, syn mojej exkolegyne Marcelky. Spoločne sme vyrazili o tri dni skôr oproti zvyšku partie z minulého turnusu, a to práve kvôli ďalším nálezom v ediakarských vrstvách Ukrajiny. Takže v piatok poobede sme vyrazili z Brezovej, pred polnocou z Hruštína. Čo bolo skvelé, že sme niesli na Ukrajinu darčeky. Skvelé darčeky. Darčeky, ktoré snáď zachránia životy bijcov ZSU.
V prvom rade sme niesli turnikety. Môj brat Martin v Prahe svojho času organizoval zbierky na turnikety, ktoré sa končili rozpačito. Čínske šmejdy, ktoré buď nedokázali ukrajinské stehná obmotať pre malé rozmery, alebo ktoré sa praskali pri troche tlaku, nahradil česko-americkými, vysokokvalitnými výrobkami. Zásielka niekoľko desiatok kusov sa dostala do mojich rúk prakticky deň pred odchodom, na poslednú chvíľu. Okrem toho som dával na známosť, že pre 28. brigádu dislokovanú okolo Časiv Jaru a Kostantynyvky zberáme podporu ohľadom kozmetiky – údolia sú tam zamorené komármi, a v čase, keď vojaci pracujú v 30-stupňových horúčavách, sa takáto háveď vyžíva. Kamarát Marcel pripravil nový typ mastičiek na tvár s obsahom repelentu. Bola celkom zábava s ním rokovať o vzhľade a forme produktu. Nemôže to byť tradičná veľkosť, pretože vojak asi nepôjde na front s krabičkou veľkosti dvoch pästí. Zároveň mal balenia v bielej farbe – no a skúste sa v noci natierať zo žiarivo bielej tuby! Napokon sme zvolili menšie a praktickejšie balenie v čiernej tube a s maskáčovou potlačou. Ak si spomínate z prvej cesty na Sergeja z Novej Kachovky (ešte o ňom bude reč), rozviedčika 28. brigády, tak najprv sme zvolili jeho upravené foto na prebal. To ale nebolo veľmi praktické, takže Google translator vychrlil informačný text plus sme pridali siluetu náhodne stiahnutú z netu. Cez Facebook som oslovil známych, aby prispeli prostriedkami aspoň na 50 kusov pre Serhija a jeho roty. Výsledok ma šokoval. Za necelý týždeň Marcel musel dokupovať ingrediencie, a napokon sme viezli 150 kusov (teraz v októbri pôjde druhá zásielka). Snáď úbohým vojakom tieto maste aspoň trochu zjednodušili a spríjemnili prácu v zákopoch... Inak ich ešte budem spomínať v ďalších blogoch.
No a do tretice zbierka: ako ste si mnohí všimli a zároveň ste mnohí aj opakovane prispeli, hľadali sme peniaze na uniformy a optiku pre samotnú 28. brigádu. Potrebovali sme viac ako 4.000 Eur len na tento konkrétny nákup, plus rádovo stovky Eur na pridružné nákupy pre iné jednotky. Zvolil som si platformu Donio, s ktorou som už predtým mal isté skúsenosti. Na začiatku spolupráce došlo k niekoľkým komickým situáciám. Najprv potrebovali doklady koncového užívateľa, teda Sergeja. Lenže Sergej nemôže dať svoje doklady, preboha, je to rozviedčik ukrajinskej armády. Akonáhle mu niekto nájde doklad hocikde na internete, skončí s urezanou hlavou niekde v priekope. Na výnimku som vybavil, že akože budem koncovým užívateľom ja. To isté s konečným účtom, kam sa vyzbierané peniaze pošlú. Ja mám živnostenský účet, cez môj som to nechcel. Napokon sme zvolili Dušiho Tatrabanku. Celá táto vysvetľovačka trvala ale viac ako týždeň, takže na zbierku sme mali mať pôvodne vyše mesiaca, reálne sa to ale skrátilo na tri týždne rovné.
Našťastie som mal všestrannú podporu. Ako som už viackrát konštatoval, ľudia chcú pomáhať, len im treba ukázať zmysel a smer pomoci. Prekvapivo sa za tie tri týždne vyzbieralo nie štyri alebo šesťtisíc Eur, vyzberalo sa dokonca sedemtisíc Eur! Nechcem vás prechváliť, ale vďaka vám všetkým, najmä tým, ktorí posielali opakované tranže. Smekám klobúk a v poslednom blogu série vám poďakuje aj cieľová partia, teda Serhij, Deka a Ivan.
Došlo k dňu D a my sme vyrazili.
2. Cez Poľsko do Kamenca Podoľského
Netajím sa, že Kamenec Podoľskij a jeho okolie patria k tomu najkrajšiemu, čo som kedy videl. Ihneď nato, ako sme zistili ďalší dátum odchodu, sme sa s partiou začali baviť o návšteve mesta, rovnako ako paleontologických lokalít. Dúbravské múzeum, Národné múzeum ako aj kamaráti paleontológovia doslova slintali po vzácnych pozostatkoch prekambrických medúz. Dostali sme tip na novú lokalitu, devónsky útes v spomínanom Kitajhorode. Mali sme veľké očakávania. Hovoril som si, že akonáhle nájdem jediného morského škorpióna, budem mať na rováši asi najkrajší svoj nález.
Zasa sme chceli navštíviť svadobný „teplý“ hotel v Kamenci Podoľskom, kde sme spali naposledy. Problémom bolo to, že sme vychádzali v piatok pred polnocou a prišli sme v sobotu na obed, chytili sme... svadbu. Hotelík bol zajednaný. Kamenec je ale veľkým mestom, takže ihneď sme si našli iný hostel. Samozrejme, strecha budovy ako aj všetko na dohľad z okna bolo z azbestu, ako inak?
Mali sme v sebe 14 hodín cesty v aute, s minimálnymi prestávkami. Boli sme rozbití ako cigánske hračky, takže sme nemali sily na kopanie v teréne alebo cestovanie po okolí. Vybrali sme si putovanie po meste, nákup magnetiek a podobne. Je až neuveriteľné, ako vám, závislákom na káve, rozbije deň fakt, že ste v sebe nemali pár hodín kafíčko. Chvalabohu sú Ukrajinci veľmi podnikavým národom, takže sme našli kaviarničky na každom rohu. Mali sme zvyk, že všade dáme trinkgeld, aby sme aspoň symbolicky podporili miestnych (inak tento zvyk podporujem aj doma a príde mi divné, že sa niekto na Slovensku sťažuje na zlé služby ale nechá si od dobrého čašníka vydať všetko do desať centov.
A poobede nastalo prekvapenie dňa. Pamätáte si na Iľju, mladého čašníka z Kamenca, ktorý ide do Košíc študovať architektúru? Boli sme v kontakte, takže sme sa stretli a chytili sme jednu z jeho posledných šícht v reštaurácii Ratuša. Ak si predstavíte skvelého čašníka, tak vám musí prísť na myseľ práve Iľja. Usmievavý, vždy ochotný, jedálny lístok rovnako ako zoznam vín. Zasa pripomínam jeden fakt, ktorý ma neprestáva fascinovať: vy prídete ako Slovák, nie trebárs Holanďan alebo Švajčiar, do najluxusnejšieho podniku v meste, dáte si obed, trochu vína, vynásobíte to štyrmi... a platíte tridsať Eur. Počas večere sme sa dozvedeli, že Iľja mal práve deň predtým narodeniny, tak sme ho pozvali na slovenskú večeru, rozumej panáka slivovice. Problémom bolo to, že Iľja končil o jedenástej večer, plus cesta k nám na hotel do nového mesta nejakých dvadsať minút, lenže my sme boli zničení. O deviatej večer mu voláme, že nás to vážne mrzí, ale nedávame to, nech ani nechodí. Chcel nám predstaviť priateľku, ktorá s ním ide do Košíc a ktorá tam bude takisto študovať. Škoda, mohla byť vcelku zábava. No a potom prišla od neho smutná správa.
Iľjov otec je zhruba rovnako starý ako ja (teda rovnako mladý). Pýtal som sa, či je na fronte a odpoveď znela že nie. Ešte nie. Otec bol na výcviku v Británii a mal niekedy na jeseň narukovať niekam na front. Iľja posmutnel, pretože fakt, že otec cvičí niekde na Ostrovoch je jednou vecou, ale byť na fronte inou a on sa toho logicky obával. V každom prípade máme o jedného známeho na dotáciu navyše. V najbližších dňoch založím nový projekt na Donio, pričom budeme hľadať menšie prostriedky aj pre Iľjovho otca.
Len malý doplnok 16.9.2024: doplnil som pár fotiek z Kamenca. S partiou sme si dali výlet kaňonom rieky. Bolo sucho, voda len tak trošku čurkotala. Na obrázkoch vidieť celkom zaujímavý pohľad na bašty starých hradieb - no a starý pásak, asi Stalinec, odparkovaný vedľa. No a na dvojica foto ukazuje hradnú kočku, pardon, mačku. Neviem prečo, ale fotky zožali neskutočný úspech.
3. Kitajhorod
Dedina s bizarným názvom Kitajhorod leží niekoľko kilometrov na východ od Kamenca Podoľského a spomínaný Štefan Meszároš mi odporučil skalné odkryvy v meandroch rieky tečúcej cez dedinu. Kitajhorod je štvrť neďaleko Kremľa a dodnes sa nevie presne, odkiaľ získala meno (jednou hypotézou je, že v nej v stredoveku sídlili čínski kupci, takže Kitaj Gorod by bol čínske mestečko. Toto si pamätajte, keď Číňania Putina zožerú aj s botami, vtedy bude Kitajhorodom celá Moskva).
V každom prípade sme sa vybrali po tých typicky rozpadnutých dedinských cestičkách do dediny s týmto zvláštnym názvom. Satelitné zábery mi ukazovali mohutný meander nad riekou Ternava. Tá sa na prvý pohľad musela zarezávať do podložia milióny rokov, pričom asi k zásadnej erózii samotnej krajiny nikdy nedošlo, pretože okolie je pomerne rovinaté (až na desiatky podobných riek). Vyzeralo to zaujímavo. Ale potom prišlo na lámanie chleba a my sme dorazili do dediny.
Ak sa vám nikdy nestalo, že by ste stratili reč, tak choďte tam. Skutočne sa vám to stane. Neskutočne krásna krajina, v ktorej by som ako režisér nízkonákladového westernu vedel natočiť fantastické scenérie. Zaparkovali sme pri pitoresknom domčeku, poslednom v rade domov smerom na meander. Jeden za druhým sme vyberali telefóny a fotili sme všetko. Doslova všetko. Na okraji meandra rástla suchomilná kvetena, takže prostredie mi pripomínalo chránené krajinné oblasti v okolí Brezovej. Na vrchole meandra doďaleka svietila nádherná biela vrstva kriedy preseknutá pomerne tenkou vrstvou kremenitej horniny. Tipoval som ju na pazúrik, z ktorej lovci mamutov vyrábali nástroje. Napokon sa zistilo, že je to vrstva rohovca. Malá vedecká vsuvka (sa mi frajerí, keď mi to bolo vysvetlené!): pred zhruba 8 – 15 miliónmi rokov bolo na Ukrajine aj značnej časti Slovenska subtropické more, kde žili a umierali miliardy živočíchov s vápnitými schránkami. Z nich sa ukladali značne hrubé vrstvy vápenca a jeho odrôd, napríklad aj kriedy. Lenže medzi nimi sa usádzali aj živočíchy, ktorých schránky obsahovali kremík. Ten sa v morskej vode rozpustil a potom vyzrážal. Proces je pre mňa neznámy, ale faktom je to, že výsledok je na pohľad úchvatný kontrast bielej kriedy a čierneho rohovca. Ako keby ste začali robiť čiarkový kód a po prvej linke sa rozhodli, že stačí a estetiky je dosť. A nasledovalo prvé prekvapenie.
Stačilo hádam dvadsať sekúnd hľadania v kriede a zbadal som prvý nález. Pektén. Známym hovorím, že pektén je pre laikov jeden z najsexi nálezov. Krásna lastúra podobná logu čerpačiek Shell. Kto by také hľadal, v Devíne alebo aj Čachticiach takých nájdete tony, takže pre mňa je historická či prírodovedecký hodnota blízka nule. Napriek tomu to potešilo. Lenže doslova sekundy nato som našiel podstatne vzácnejší nález. Nad vrstvou kriedy ležala pomerne tenká vrstva ornice, suchej, chudobnej na živiny, presne takej, aké turista nájde u nás na Bradle alebo viacerých kopcoch Karpát. Tipujem, že obyvatelia tu maximálne tak pásli dobytok, pretože v tak plytkých pôdach sa neurodí nič poriadne. A práve z tejto tenkej vrstvy do žiarivo bielej kriedy vypadla praveká keramika. Ľudia sa ma pýtajú, že či kompletné hrnce, a táto otázka ma vždy pobaví. Nie, našiel som krásne črepy. Neolitické nádoby sa vyhadzovali nie preto, aby sa zachovali pre budúce generácie, ale preto, pretože sa rozpadli. V podstate sa jednalo o odpad, ktorý praveké národy vyhadzovali do odpadových jám alebo len tak po poli. Črepy, ktoré som našiel, musel byť neolitický, pretože v tom čase nikto nepoznal hrnčiarsky kruh. Hlina bola hnetená v rukách doslova na kolene, preto bola hrubostenná, primitívna, nerovnomerne silná, no prekrásna. Aby sa hrnce v rukách nešmýkali a aby boli aspoň trocha zdobené, gazdinky ich obtáčali povrazom a celá misa či hrniec je špirálovo zjazvený.
Nadšene som vytočil číslo na archeológa Zděnka Farkaša, s ktorým som svojho času spolupracoval. „No, to bude kultúra Tripyllia – Cucuteni.“ Trochu googlenia a zistil som, že kým u nás, v centre diania, sa v období eneolitu až neolitu, teda veľmi zhruba 5.000 – 2.700 rokov pred našim letopočtom, menili kultúry ako na bežiacom páse, v Moldavsku, na Ukrajine a Rumunsku sa miestne spoločenstvá akosi konzervatívne stabilizovali na jednej kultúre. A práve na črepy tejto kultúry som narazil. Pre miestneho archeológa asi totálna blbosť, ale pre mňa zo Slovenska mimoriadna vzácnosť. Pre kamarátov mineralógov som nakopal rohovca aj kriedy, pre mňa bol pektén aj črepy (pektén po ceste zmizol).
Lenže podotýkam, že v profile meandra hlbokého tak 150 metrov som zatiaľ kopal len prvý meter. Prišli sme pre morské škorpióny, nie pre keramiku. Začal som sa spúšťať geniálnou sekvenciou vápencov a dolomitov. Na prvý pohľad som si uvedomil, že tieto prostredné vrstvy útesu sú pravdepodobne jurské. Podobné sa dajú nájsť okolo Brezovej pod Bradlom (hovoríme tomu svinské dolomity, pretože tam ako paleontológ nájdete prd). Kľúčové bolo to, čo ležalo pod tým, na dne koryta. Zelenkasté, veľmi ťažké, zhutnené horniny, ktoré podľa náučnej tabule vedľa steny mali byť ordovické. Alebo silúrske. Proste som nepochopil význam textu. Podstatné bolo, že sme sa dostali do prvohôr, zhruba 400 miliónov do minulosti. Vrstvy boli veľmi zvetrané, drobivé, ľahko vybrateľné z profilu.
Skrátim to. Znova som našiel prd. Je to bežná skúsenosť – pokiaľ neviete presnú lokalitu, dakedy dokonca na metre presne, nemusíte na inak bohatom mieste nájsť vôbec nič. V každom prípade nás čakala čerešnička na torte. Miesto, ktoré sa v mojom životopise (a zbierkach slovenských múzeí) zapísala veľkými písmenami.
4. Novodnistrovsk
Ak si spomínate pôvodnú sériu blogov z prelomu júna a júla, Novodnistrovsk je mimoriadne škaredé komunistické mesto s neskutočným bohatstvom pod nohami. Celé vrstvy hornín pod mestom pochádzajú z obdobia prekambria, teda od dvoch miliárd rokov do približne 560 miliónov rokov. Z prvej expedície sme priniesli mimoriadne vzácne fosílie, pre laika síce fádne, ale pre expertov o to cennejšie. Podľa mojich informácií sa takéto nálezy predávajú niekde na Amazone za stovky až tisíce Eur. Ja som vlastenec (nie takého toho typu), takže celú moju kolekciu som daroval inštitúciám zadara (presnejšie za žraločí zub pre brezovskú školu). V prvej várke sme priniesli zhruba 150 kilogramov šutrov. Lenže vedeli sme, že na novodnistrovskej dambe sme nechali ešte pár pekných nálezov.
Tentokrát nás na blokposte nekontrolovali, druhý blokpost sme nedosiahli. Nálezisko je hneď vedľa hrádze, priehrada mala nízku hladinu vody. Ak si spomínate, prevýšenie je odhadom sto metrov veľmi strmej a šmykľavej steny.
A prišiel úspech. Nálezy boli asi ešte lepšie ako naposledy a ediakarské medúzy, nálezy pre strednú Európu exotické, sa nám hromadili vedľa auta ako na jarmoku. Patrik nás napokon upozornil, že nás čaká ešte cez tisícku kilometrov cesty cez Dnipro a Lozovu do Slavjansku. Čo teraz? Pod našimi nohami ostali tri nádherné platne, niečo, čo by si paleontológ prevŕtal a zavesil na stenu ako pýchu domácnosti. Lenže každá mala dobre cez tridsať kilogramov a do auta sme ich skrátka nemali kam dať. Padlo rozhodnutie: platne zakopeme, aby nezvetrávali (alebo aby nám ich niekto nevyfúkol) a vrátime sa po ne. Navyše sme si zistili, že ediakarské vápence nie sú presne z tohto miesta, ako sme si pôvodne mysleli, ale privezené z neďalekého lomu na druhej strane hrádze. Ak by sa nám podarilo toto miesto navštíviť pri ďalšej návšteve, možno by naše múzeá zaplakali šťastím.
Čo ale s nálezmi? Patrikovo auto viezlo pre farnosť v Slavjansku klimatizáciu, nie príliš ťažký, ale zato objemný kus nákladu. Trvalo nám takmer hodinu vyhádzať celý náklad z kufra von, na dno naklásť platne s fosíliami, prikryť ich mäkkými vrstvami a na to začať hádzať samotný náklad. Kristepane, kým som vyniesol platne s pomocou Dušiho nahor, mal som na pokraji kolaps. Ešte viac som sa unavil pri upratovaní kufra. Skutočne si neviem predstaviť situáciu, že sem prídeme na niekoľko dní a bude sa nám dariť rovnako dobre. Na to by sme potrebovali nákladný vlak. V každom prípade sa akcia podarila a ako spomeniem neskôr v ďalších blogoch, ediacara sa už skvie v niekoľkých zbierkach. Mimochodom, ak sa všetko podarí, niekedy koncom októbra, po treťom návrate, by mojich čitateľov asi mohla čakať nová expozícia. Zatiaľ ale nepredbiehajme...
5. Cesta do Vinnyce
Na rozdiel od júnovej návštevy sme sa teraz rozhodli neprespávať v komunistickom skanzene. Pred nami bol ešte viac ako jeden deň tlačenia sa v aute. Plánom bolo stlačiť z cestovania nejaké dve až tri hodiny a prespať vo Vinnyci. Krajské mesto sme zastihli už za tmy a za pochodu sme si vybrali malý, lacný hostelík. Hotel Ideal si ma získal. Väčšinou platí, že čím pompéznejší názov, tým väčšie sklamanie. Ideal bol však geniálny. Malý, čistý, uzavretý dvor, príjemné obsluha (trochu vystrašená z toho, akí bezdomovci k nim prišli) a vzhľadom na veľkosť skvele dizajnovo vyriešený. K ruskému aj ukrajinskému vkusu mám značný dešpekt – je takmer pravidlom, že čím viac na východ idete, tým je estetika aziatickejšia, cigánskejšia, nepochopiteľnejšia; obzvlášť to platí pri mejkape a účesoch žien. Zdá sa, že Vinnyca je ešte blízko k Európe, pretože domáci mali veľmi dobrý cit pre výzdobu, či už kvetinovú alebo aj výstavu starožitností. Za mňa jednotka. Keď pôjdem najbližšie cez mesto, rozhodne budem spať tam. Izby boli prijateľnej výbavy, žiaden luxus ani tragická kvalita nábytku, proste presne to, čo po dvoch dňoch cesty požadujete.
A čo sme potrebovali my? Sprchu. Jednoznačne sprchu, mydlo, šampón, zubnú kefku. Dvojizba s jednou kúpeľňou nám našťastie stačila, pretože kde by sa osprchovala jedna žena, štyria chlapi to zvládli tiež a ešte som stihol aj načať fľašu whiskey. Miestny strážnik, dedko okolo sedemdesiatky, sa so mnou zatiaľ pustil do reči a pýtal sa, že kto sme a kam ideme. Všimol som si jednu vec: nepoznám vďačnejších ľudí ako Ukrajincov, ktorí zistia, že ste im došli bezplatne pomôcť. Hneď som dedkovi dal pár repelentných krémov pre jeho a jeho zamestnankyne, ktoré s vďačnosťou prijali. Myslím si, že mojim najgeniálnejším nápadom celej expedície bolo vymyslieť nálepky na krémy. „Proti komárom a Orkom“ budilo výbuchy smiechu a teraz to nebolo inak. Bol som unavený, takže hoci som v diskusii strávil tak dobrú polhodinu, kým sa chalani nevydrhnú, nepamätám si nič. Ale jedna udalosť z toho večera mi utkvie v pamäti naveky: Diana.
Dvor hotelu Ideal bol dosť malinký a väčšinu plochy zaberali kvetinové záhony. Pod fasádou obloženou starými žehličkami a náradím stála lavička. Ako vravím, boli sme dosť utrmácaní, takže sme iných hostí príliš neriešili. Na lavičke ale sedelo mladé, veľmi pekné dievča. Odhadoval som jej tak vysokú školu, maximálne dvadsaťpäť. Počúvala muziku, popíjala pivo a nikoho si nevšímala. Keď som konečne opustil sprchu a nalial som druhú rundu Grant´s, nedalo mi to a vypýtal som si ešte jeden poldecák.
„Chóčeš whiskey?“ podával som jej ho. Zobrala ho, nepoďakovala, neodvetila, proste ho vzala a bez slova ho začala pomaly popíjať.
To tak! Keď som ju už ponúkol, nech sa aspoň niečo zaujímavé dozviem pre účely tohto blogu, nie? išiel som do izby pre fľašu a šupol som nám obom ešte po jednom.
Asi som to prehnal, pretože o tri minúty vstala a otyčkovala kvety. No fajn, dobrý začiatok rozhovoru. Asi si tým ale prečistila hlasivky, pretože sa zrazu rozhovorila. A nebolo to veselé. Pochádzala z Charkova, kde ich vybombardovali (nerozumel som, že či priamo ich dom alebo proste utiekla pre hrozbou). Študovala za učiteľku a teraz niekde doučovala. No a opitá pod obraz nebola preto, pretože sa chcela ožrať a ja som ju s Grantskou dorazil, ale preto, pretože jej v ten deň na fronte padol veľmi dobrý kamarát. Nie som citlivý, skrátka sme v krajine, kde padli už desaťtisíce mužov, väčšia časť z toho dosť mladých. Ale niečo iné je, keď padne voľakto anonymný, koho tak vidíte v štatistike, ako keď síce padne niekto pre mňa neznámy, ale kto má priamu väzbu na osobu, s ktorou sa rozprávate. Diana si poplakala a ja ako neokrôchaný, na smrť unavený Slovák som nevedel, ako ju utešiť. Miestami ako keby sa prebudila zo smútku a niečo entuziasticky rozprávala, ale zasa som jej pre zmenu nerozumel. Pýtal som sa, čo plánuje v budúcnosti, po vojne – to som už vôbec nerozumel. Pár zmienok som ale zachytil. Tatko je na fronte a nerozumie si s ním. Mama niekam utiekla a ak som dobre pochopil, nevie čo s ňou je. Mala tu priateľa a ten ju nechal, nemohla sa mu dovolať (takisto bol vojakom). Výsledkom asi hodiny bolo to, že som dve tretiny rozhovoru nepochopil, ale o jedenástej večer, keď dvor zamykali a ona odišla, som mal veľmi ponurú náladu. Rozmýšľam nad svojimi spolužiačkami z výšky, ktoré v jej veku rozmýšľali nad tým, ktoré šminky sú lacnejšie a kde bude dobrá diskotéka. Ona rieši spolužiaka, ktorý hnije niekde na fronte vo viacerých kusoch a asi nie je jediným. Rozmýšľa o tom, že hoci sa s tatkom príliš nemusia, ale tak ako tak sa o neho musí v istom zmysle báť. Bojí sa o priateľa, ktorý jej nedvíha a ktorého asi vidí raz za čas (a ktovie, či ho ešte uvidí). Rozmýšľa nad tým, kde je jej mama (ak som zmysel tejto časti rozhovoru pochopil správne).
Celý zvyšok večera som nad tým musel dumať. A a partiou sme na ňu mysleli aj na druhý deň, čo bol deň, kedy sme stretli Tysona Tochu, v Nemyrive sme dostali bezplatné kafé a prekročili sme Dneper. Úprimne, dal by som pravú ruku do ohňa, keby som Dianu ešte raz stretol a „rozhovor“ s ňou dokončil.
Pokračovanie na budúce. Na tretiu cestu môžete prispieť tu.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
