1. Nedeľa, kedy sa delá
Nedeľa bola celým dňom pracovná. Na prvý pohľad jednoduchá úloha, zbúrať staré, menšie budovy, bol napokon dosť komplikovaný výkon. Z drevárne vybrať staré drevo, z čoho väčšina boli nejaké nasekané halúzky, ktoré mali slúžiť ako palivo na zimu, zvyšok staré, práchnivé, narezané latky. Niečo sme mali odložiť Juliánovi, niečo malo zmiznúť v očistnom plameni na dvore. Kde rozložiť ohnisko? Nuž tam, kde nie je metrová vrstva azbestu. To na farskom dvore bolo trošičku problémom, takže najprv sme museli skonsolidovať dvor. Azbest išiel na jednu stranu, tehly na druhú, ďalší azbest na tretiu, a to čo zostalo, teda azbest, na poslednú. Čo sme dávali do ohňa? Hlavne železo, čo je prekvapivé najmä pre toho, kto nevidel ukrajinský spôsob lepenia dreva a železa v stavbách. Drevo horelo, železo zavadzalo, ale postup prác bol pomerne slušný. Nad mestom sa striedali horúčavy a krátke búrky, ale rozoberanie drevárne, búdy a šopy napredovalo vcelku poctivo.
Otec Julián nám oznámil, že o tretej usporiadava omšu pre svoje ovečky. Dvor bol, ako by som to pomenoval slušne a diplomaticky, zamrdaný jak Huliakov mozoček, takže všetci katolícki veriaci Slavjansku (tri kusy) by asi urobili lepšie, keby sa prebrodili zákopmi Lymanu a slúžili bohoslužby v blate frontu.
Ako sme využili prvé pracovné poobedie? Geniálne! V Slavjansku vychádzajú spod zeme soľné vrstvy, a na predmestí sa rozprestiera niekoľko jazier, z toho jedno soľné. Ak máte radi more ale bojíte sa žralokov a medúz, tak slavjanský kurort je pre vás ako stvorený. Z jednej strany jazera vedie hlavná cesta z Bachmutu na Izjum, z druhej strany stoja búdky s občerstvením, teda okrem alkoholu (pripomínam suchý zákon!). Cez deň nás na stavbe niekoľkokrát vyplašili prudké prehánky a na obzore, zhodou okolností nad Bachmutom, sa týčia gigantické kopcovité oblaky. Nie som človek, ktorý by sa pozastavoval nad bársjakou hovadinou, ale boli to tie najúchvatnejšie oblaky, aké som kedy videl. Voda bola ešte pomerne chladná, pretože cez deň veľakrát slnko jazerá nezohrievalo. Nám to bolo jedno, zasvinení sme boli mozog Romanky Tabak po otázke zo základnej školy.
Na pláži kvôli počasiu nebolo toľko ľudí, ako by si nedeľa večer zaslúžila. Išli sme si vybrať do búdiek niečo na pitie a nanuky. „Nemajemo pivo, suchij zakon!“ ubezpečovala nás trochu zarazená predavačka, ktorá šípila pascu. Potom zistila, že sme Slováci a nie ukrajinskí úradníci, takže s úsmevom na nás žmurkla a spod pultu vytiahla desať Tuborgov v plechovke za Euro päťdesiat kus. Poprosila nás, aby sme sa s tým príliš neukazovali, proste nech to pijeme tak napoly utajene. Nenamietali sme, boli sme za pifko radi.
Znova do vody a znova von. Na pláži sa ozývala latinská hudba, pri ktorej odpočívalo niekoľko „cigánov.“ Potetovaní, oblečení ako v Karibiku, zjavne neboli Ukropi.
„Johny, ty si taký komunikatívny, choď sa ich spýtať, či sú z Kuby!“
Z Kuby rozhodne neboli, to by sa nachádzali na druhej strane frontu a nie v bielych tričkách ale čiernych vreciach, ale išiel som. Mal som tušáka, že sa bude jednať o kolumbijské špeciálne jednotky, ktoré s dosť veľkou úspešnosťou bojujú na ukrajinskej strane potom, čo sa vláde v Bogote podarilo zakrútiť drogovým kartelom krkom.
„Buenos días, muchachos, where are you from?“ pýtam sa ich jedinými slušnými španielskymi slovíčkami, ktoré poznám. Chalani sa rozžiara a unisono zakričia „Colombia!“ Mal som sa s Romanom staviť o ďalší Tuborg proti jeho Kube. Na moje prekvapenie Patrik vie pomerne plynule po španielsky, takže ihneď začne čulá výmena informácií. Sľubujem cigánom z Kolumbie fľašu brezofskej slivovice (mám odložené tri), ak na druhý deň prídu a hodia s nami reč. Nakoniec sa fotíme a ideme naspať na faru.
Tam už otec Julián skončil omšu a my sadáme k večeri. Vyťahuje kompót. Ak by ste sa pýtali, prečo spomínam takú triviálnosť, nuž vedzte, že kompót mal okolo 40% alkoholu a Julián ho mal viac ako my chľastu zo Slovenska. Príšerne mi nesadol a ráno sa liečim, o to viac, že ma na spacáku celú noc žrali komáre a muchy (nevedel som, že chalani kúpili repelent, za chyby sa platí). Potom ale sa žalúdok preberie a znova muklujeme.
Systém práce je jednoduchý: vybuduje sa piecka, strecha a neskôr ďalšie pomocné budovy. Lenže na Ukrajine je to teraz trochu problém s drevom. Táto časť krajiny má nekonečné plochy polí, ale lesov je tu pomerne málo. Takmer každý kus reziva končí na fronte pri budovaní zákopov, takže kvôli doslova pár trámom a doskám treba behať ako Ján Richter s viagrou do Galanty. Drevo sme napokon dostali, ale neboli všetko narezané správne. Harmonogram sa nám naťahuje, ale aj tak vlastne nestíhame rozobrať staré budovy v plánovanom termíne. Kopeme hlboké jamy. Našťastie je všade ukrajinská sypká černozem, žiadna ílovica ako na Orave alebo u nás. Roman, poľnohospodársky inžinier s rozsiahlym sadom, sa plieska po hlave. „Mať túto zeminu u nás v Kubíne, to by boli úrody.“ No, až na ten azbest súhlasím.
2. Pondelok a utorok
Ráno sa liečim z pokazeného žalúdka, tak ako som hovoril. Práca šľachtí, takže okolo obeda som už v plnom nasadení. Kopeme, režeme, makáme. Aj počas pondelka prišli búrky, problémom je, že práve v čase, keď sme išli na soľné jazero. Kolumbijčania sa asi prísľubu slivovice z Brezovej zľakli, pretože na mieste sme ich nenašli (možno ale prerotovali späť na front, neviem). Kúpeme sa v hustom daždi a paradoxne je jazero teplejšie ako vzduch. Napokon ideme domov na faru, ale tentokrát sa kompótu vyhýbam.
3. Kostiantynivka
No a nastáva jeden z najpodstatnejších okamihov našej misie. Doobeda štandard, raňajky, kafé, tlačenica na záchode (nie tom azbestovom) a muklovačka až do obeda.
Ale nastalo poobedie a dočkal som sa jedného z najlepších zážitkov môjho života.
Okrem zohnania a prevezenia humanitárnej pomoci sme s partiou pomáhali (nepriamo) pre ZSU. Za odmenu otec Julián vybavil návštevu fontu. Ak si niekto predstavuje, že sme išli do zákopov okolo Bachmutu, je na omyle. Tam asi gadžov s modrou knižkou ako som ja nevezmú. Napriek tomu sme sa dostali doslova na dohodenie kameňa od frontu, konkrétne do dediny Kostiantynivka. No, dedina... Ono je to dedinské predmestie mesta veľkosti Trnavy kúsok za Kramatorskom. Z Kramatorsku máme na Brezovej jednu rodinku, mame a dve dcéry vo veku „mojich“ dóčiek, takže im fotím narýchlo tabuľu a plastiku na konci mesta. Po ceste míňame dva či tri checkpointy. Je nám vysvetlené, že otec Julián ako vojenský kaplán (cestoval na osobáku sám) každý deň pri ceste na front dostane nové heslo, ktorým sa musí legitimovať, inak je problém. My sedíme v dodávke za ním. Keďže je prísny zákaz prezradiť heslo civilistom ako my, Julián na každom checkpointe ukáže prstom, že heslo platí aj pre tých Slovákov vzadu.
Cesta nám trvá orientačne pol hodinu. Predmestie Kostiantynivky je plné domčekov ako v ruskom filme, také tie sedliacke domy s pekne tvarovanými okenicami, dosť často modrými maľovkami na fasádach a s malými záhradami. Niečo mi celý čas nesedí, neviem zistiť čo. taký ten pocit zvnútra, nad ktorým si hryziete peru.
Prichádzame doprostred dediny – a ja viem čo to bolo! Zhruba 15 kilometrov sme nevideli jediné okno! Dedina (a samotné mesto) sú tak ťažko bombardované a ostreľované, že až tesne pred cieľom sme naďabili na fungl nové okno na jednom z domov. Žiarivo biely rám, plasťák ako u nás niekde v novej štvrti, bolo tým najnelogickejším opatrením, aké mohli domáci spraviť. Ako keby veľkými písmenami na strechu napísali „Vybombardujte nás, požalsta!“ Niektoré budovy sú viac-menej nepoškodené, iné majú len „škrabance“ alebo poškodené ploty. Niektoré sú zrovnané na dlažbu, prípadne z nich zostali len obvodové múry. Všímam si záhrady v dezolátnom stave. Najprv si myslím, že domce sú opustené, no potom mi trkne: pokos si vonku trávnik alebo ostrihaj jablone, a ruské drony si ťa ihneď nájdu! Zdanlivý bordel v záhrade slúži ako istá forma maskovania.
Napokon končíme v uličke medzi rodinnými domami. Pozdĺž ciest rastú neudržiavané kríky, asi prerastené ovocné stromčeky. Nemám čas ich študovať bližšie, pretože ako Juliánov Opel a naša dodávka zastaví, okamžite z jednej (na prvý pohľad absolútne neobývanej) budovy vybehnú dvaja mazáci a začnú robiť ruznicu.
„Kto ste, čo ste?“ Myslím si, že proste iba sa nudia ako slovenskí colníci alebo zamestnanci daňového úradu na Myjave, ale mýlim sa. „Ste sa zbláznili? Nemôžte nechať na kraji cesty dve autá pohromade, okamžite ich preparkujte aspoň tridsať metrov od seba! A dajte ich pod stromy!“ Šoféri rýchlo skáču za volanty a posúvajú voľne zaparkované mašiny pod odrastené stromy na koniec ulice. Okolo behajú túlavé psy, ktoré nás sledujú so záujmom, medzi nimi sa motá mačka. V diaľke počuť výbuchy, ale ako sa dalo čakať, zvieratá zažívajú vojnu už skoro dvaapol roka, takže ani len ich netrhne. Po priečnej ulici prejde chlapík, odhadoval by som mu tak ako mne, cez štyridsiatku. Zhrbený ako artritická babuška, je to civilista, jeden z tých zatvrdlých mužov, ktorí proste neodídu ani po 28 mesiacoch ostreľovania. Tlači pred sebou bicykel s taškami, ako keby išiel z nákupu.
Vyťahujeme granule pre zvieratá. Z ďalšieho domu vychádza chlapík v uniforme, Julián sa s ním objíma a čosi dohaduje. Tipujem, že Julián bude vojenským kaplánom tejto jednotke (vlastne som si to zabudol overiť, takže doteraz neviem). Spovedám chlapíka, volá sa Serhij a pochádza... z Novej Kachovky. Kto číta moje blogy, vie.
V dvore „jeho“ domu stojí klietka s psom. Na rozdiel od tých vonkajších na ulici sa tento príšerne bojí, až mi je ľúto, že tento typ zvierat neevakuovali tiež. Sypeme granule a začína rodeo, na ktoré nikdy nezabudnem.
Chalani vyťahujú prilby a nepriestrelné vesty. Nasadzujeme si ich. Pre mňa je to tenkrát poprvé, a je to skvelý pocit. Nasadáme naspäť do áut a mierime vo z dediny.
Niečo k oblasti: je to na rozdiel od Slavjanska a Kramatorska pahorkatina. Extrémnym spôsobom mi to pripomínalo rodnú dedinu mojej mamy, Krajné pri Myjave. Kopčeky, lúky, lesíky, strže, osady, dokonca pasúce sa kravy. Míňame niekoľko dobre maskovaných bunkrov, ktoré logicky nefotíme, hoci tipujem, že Rusáci majú podobné zariadenia aj tak dobre zmapované. Nechceme sa však dostať s niekým do konfliktu, takže nám to zato nestojí. Míňame strmý, no nízky kopček, ktorý by mohol byť bývalou banskou haldou (asi nebol). Na jeho okraji zastavujeme na blatistej plošine a vysadáme. Pred nami sledujem jednu z najbizarnejších scenérií môjho života.
Obzor pred nami je skrytý pod mračnami, tými krásnymi barancami, ktoré sme sledovali včera na soľných jazerách. Pred nami sa kľukatí údolie s nejakou drobnou riečkou, presne ako si pamätám z Krajného. Po pravej strane (plus mínus na juh) leží drobná osada, prakticky len pár domov. Naľavo, s prevýšením pár desiatok metrov, máme vrchol onoho kopca. Na druhej strane údolia sa ťahá hrebeň protiľahlého pahorku. Žiaden hrebeň ako Bradlo alebo Tríbeč niekde za Nitrou, proste len pás polí a drobných lesíkov. Neskutočný pohľad, nádherný pasienok, nádherný horizont, nádherné oblaky a obloha.
Akurát že tam pred nami leží Časiv Jar a za ním Bachmut. Miesto najprudších bojov v tomto úseku frontu. V diaľke duní artiléria, keďže je to viac po pravej ruke, tak ukrajinská. Z horizontu príde ozvena a zjaví sa šedý oblak po delostreleckom granáte alebo rakete. Na pozadí oblakov je ho strašne slabo vidieť a takmer sa nedá odfotiť.
Po našimi nohami nám štrkocú nábojnice. Stovky, tisícky, desaťtisíce prázdnych nábojníc všetkých kalibrov. Zberateľ vojnových suvenírov by zaplakal a založil si akciovku. Na jednom mieste je hromada akýchsi vývrtiek. Chalani hovoria, že to je nejaká súčasť rakiet, ktoré zostávajú po ich odpálení. Chceme si ich zobrať, ale zbehlejší z nás nám hovoria, že cez hranice neprepašujeme nielen ostrú muníciu, ale ani prázdne hilzne. Psy vyčuchajú pušný prach a potom je z toho problém. Ale máme odškodné.
Serhij zo svojej dodávky vyťahuje dva automaty. Na terasu kopca pokladá akýsi rozstrieľaný kotúč, na ktorý budeme mieriť. Dáva nám exkurziu. Holt, minimálne pár z nás má modrú knižku alebo ich základná vojenská služba minula, takže áno, sme ako jelitá. Takto naťahujete (ľavou rukou, samozrejme že ako pravák to urobím pravou) a takto nastavujete streľbu na jednotlivé výstrely, trojvýstrel alebo dávku. Starších z našej partie, najmä Vlada a Ľuba, základná služba chytila, a hoci sa Ľubovi neušla ani prilba ani bronežilet ba ani maskáče, strieľa zjavne s najväčšou ľahkosťou. Holt, čo sa zamlady naučíš, okolo Časiv Jaru ako keby si našiel. Úplným opakom som ja. Mám problém na terč čo len dovidieť. No po pár výstreloch sa zdá, že na fronte by som sa nestratil (preháňam, asi by som si spravil poistnú udalosť za desať sekúnd). Prvým problémom je pre mňa naplniť zásobník. Serhij trvá na tom, že si každý z nás plní magazín sám. Začína ma desiť, či si nás nechce na fronte nechať a toto je reálny výcvik, niečo ako oní nepálski „robotníci“ v ruských čiernych vreciach.
Každý strieľa koľko chce. Ja som prišiel skôr za informáciami ako za streľbou, takže rezignujem po dvoch zásobníkoch. Fotím ďalšie a ďalšie fotky a nemôžem sa vynadívať. Neuveriteľne nádherná krajina, napriek istej desivosti. Ak by som si niekde mal postaviť víkendovú daču, tak asi by to bolo niekde za Kostiantynivkou, dakde na úpätí týchto strží. Potom zisťujem, že v osade pod nami stále žijú ľudia a prebehne mi mráz po chrbte.
Potom dáme spoločné foto. Dohadujem sa so Serjóžom, že ak bude niečo potrebovať nakúpiť, môžeme sa dohodnúť (to je výzva pre vás, priatelia. Bude zbierka). Vymieňame si kontakty. Pýtam sa ho, že či je inštruktor alebo reálne bojoval (ešte predtým nám bolo povedané, že každý Ukrajinec v maskáčoch pre nás gadžov bude tvrdiť, že je špeciál, a to aj keď bude iba zametať sklad). Serhij s kľudom Ukrajinca Angličana si vyhrnul rukáv. Od srdca do pol ramena mal ryhu, že by som v nej mohol platiť kreditkou (nechcel si nechať spraviť foto rany). Hovoril, že šrapnel z mínometu utŕžil v decembri minulého roku niekde v tejto oblasti, na Bachmutskom fronte, a črepina len tesne minula srdce.
Potom sa ho ešte pýtame na pikošky. Wagnerovci čo?
„Pozabíjali sme ich tam tisícky.“
A Kadyrovovci (Roman sa preriekne, že či pozná dobrých Kadyrovovcov. Samozrejme myslel mŕtvych Čečencov, ale Serhijovi to musím ozrejmiť). „Kadyrovovci? Tí nevedia bojovať. Zodvihnú automat nad zákop a strieľajú len tak, ani hlavu nevystrčia.“
A Burjati? Serhij sa rozosmeje. „Burjati? Ce hlupi ľude,“ skonštatuje stroho. Ale podotkne, že strieľať na rozdiel od Čečencov vedia a to ich robí nebezpečnými. Smejeme sa, každá pre neho normálna hláška je pre nás totálny bonmot.
Konečne vyrážame naspäť a on nám urobí ešte malú exkurziu. V maštali má niekoľko tubusov. Ja by som hádal, že v tom mal skryté rodinné balenie whiskey, ale je to tubus na protitankové strely. „Chcete zobrať domov?“ Nechtiac, ale nechceme. Cez hranice to nedáme. Potom ukazuje dron. Hoci hovorí, že je to Baba Jaha, je to ruská retranslačná hexakoptéra, ktorú zostrelili nad dedinou a priniesli domov. Neniesla granáty, proste mala nejaké komunikačné systémy, ktorými prenášala signál zo zeme ďalším dronom. Až tie potom Ukrajincov bombardovali. Dáva nám do rúk akýsi parazól (Ukrajinci tomu hovoria zonťík). Je to z protitankového RPG. Máme dobrú náladu a pózujeme s tým ako retardované decká, alebo ako hovoríme my ukrajinským žargónom, pidarasi (to v doslovnom preklade značí buzeranti, ale Ukrajinci to rozumejú skôr ako chuji). No a ako bonus dostaneme možnosť pózovať pri rakete z Gradu. Samozrejme, je to len nejaké torzo, nie kompletná raketa. Poviem vám, v tom rodinnom dome boli poklady, že aj na Dukle by sa za ne nehanbili. Takýchto domov tam boli stovky, ba tisíce...
Potom sa lúčime a sľubujem mu, že sa dáme počas júla dokopy a niečo potrebné mu skúsime zabezpečiť. Vojaci ZSU vraj majú chronický nedostatok turniketov, takže možno vďaka vám v auguste povezieme krabicu tohtoto (snáď prispejete).
A znova kolobeh. Vybombardované ulice Kostiantynivky, checkpointy, ulice Kramatorsku, Slavjansk. Na fare máme návštevu. Ale o tom nabudúce.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Ak by ste ma chceli potvrdiť aj morálne, môžte zajtra (v pondelok) o 17:15 na TV JOJ. Ďakujem ;)
