Kergueleny, južný Indický oceán
O týždeň neskôr sa v južnej časti Indického oceánu pohojdávala loď. Ako v tejto časti zeme tradične, i teraz fúkal pomerne silný a studený vietor, hoci vrcholilo leto. Ostatne, keď sa nachádzala menej než dvetisíc kilometrov severne od okraja Antarktídy, v miestach, kde boli často viditeľné ľadové kryhy z rozpadajúceho sa šelfového ľadovca. Plavidlo však bolo dobre vybavené aj na extrémnejšie podmienky, takže posádka sa nemala na čo sťažovať.
Tak aj tridsaťpäťročný Jean-Luc Carpentier bral svoju smenu skôr ako oddych. Sedel v operačnej miestnosti výskumnej lode Pourquoi Pas? pred výpočtovou technikou za milión eur, čítal si knihu a popri káve premýšľal o svojom profesionálnom živote. Odmalička inklinoval k prírodným vedám, hlavne ku geológií a zbožňoval oceány, námornú techniku a adrenalínové športy. Na vysokú školu sa prihlásil so snom, že raz urobí objav svetovej triedy a niečo bude raz niesť jeho meno. Kým doštudoval, naivita z neho opadla a on zistil, že meno Jean-Luc Carpentier budú niesť možno tak vysokoškolské skriptá.
Pred rokom však za ním prišli známi zo školy a navrhli mu projekt, ktorý mu mohol jeho detský sen splniť.
„Budeš dva roky ako člen flotily výskumných lodí okolo Antarktídy,“ povedali mu pri pohári vína. „Ak chceš na tejto planéte objaviť čokoľvek veľké, musí to byť len tam.“
Súkromný investor aj francúzska vláda dali dohromady dostatočne veľký obnos prostriedkov a tri výskumné lode, vyše sto profesionálnych námorníkov, technikov a vedátorov rôznych odborov a rok a pol dlhá výskumná cesta sa mohla začať. Vyplávali z Brestu na juh okolo západnej Afriky, pričom všetky možné merania začali robiť už južne od Mysu dobrej nádeje. Počas antarktického leta sa priblížili až okrajom ľadovca, párkrát vystúpili aj na pobrežie, kým počas krutých polárnych zím išli na sever, aby využili čas. Desaťtisíce meraní, stovky vrtov do dna, šestnásť novo písaných druhov rýb a kôrovcov, terabity údajov prenesených do centrály.
Misia končila o dva mesiace a Jean-Luc mal pochybnosti, či mu vôbec naplnila očakávania (hoci zarobil kopu peňazí a podľa kontraktu sa mal podieľať na výskume vzoriek ešte ďalšie dva roky). Preto od obeda sedel pri počítači, ktorý vyhodnocoval záznamy z posledných týždňov – vrty, seizmické výskumy a geofyzikálny výskum okolia ostrovov. Kergueleny boli skutočným prototypom toho, čomu sa ironicky hovorí prdel sveta. Pár tisíc štvorcových kilometrov sopečných skál s trávou bičovanou neprestajnými vetrami a divokým príbojom, stovky kilometrov chladného oceánu k najbližšej pevnine, nerátajúc pár rovnako opustených ostrovčekov. Na ostrove sa budovala malá automatická meteorologická stanica, inak neboli významné či zaujímavé vôbec ničím. Jednou z úloh celého projektu však bolo zistiť, či sa buď na ostrovoch alebo morskom dne v ich okolí nenachádzajú zdroje zaujímavých kovov – investor vyjadril záujem o lítium, meď, cín, no hlavne tzv. kovy vzácnych zemín. Z nich bola väčšina produkovaná v Číne, čo politicky nespoľahlivej krajine dávalo nie práve príjemné eso v rukáve. Pár ďalších štátov produkciu diverzifikovalo zo svojich baní, no i tak chýbal zdroj, ktorým by sa čínsky triumf prebil.
Niektoré vrty boli celkom sľubné, iné chytili na kovy skôr chudobnejšie vrstvy sedimentov; potvrdili sa rozsiahle ložiská železnej rudy a olova, čo však nebolo ekonomicky rozhodujúce. Komplikovaný software skladal z čiastkových informácií 3D mapu južnej časti Indického oceánu s rozlohou viac než jeden milión štvorcových kilometrov, miestami až do hĺbky štyroch kilometrov. Jednotlivé sondy aj so zisteným chemickým zložením sa mechanicky nanášali do vznikajúcej mapy, ktorej renderovanie trvalo až dva dni. Proces mal byť hotový v rozsahu minút až hodín a Jean-Luc si nenápadne vyžiadal zmenu práve na tento deň. Ak bude mať šťastie, práve on bude ten, to oznámi Francúzsku a svetu objavenie zdrojov za miliardy eur. Ak nie, aspoň bude prvý, kto to oznámi Wikipédii.
Keď mu pred polnocou dal počítač signálom najavo, že spracovanie dát skončilo, stihol prečítať takmer celého Posledného Mohykána. V očakávaní odložil knihu, pohybom myši rozsvietil monitor a začal si prehrávať rešerš výsledkov. 3D model znázorňoval celú Kerguelenskú plošinu, pozostatok pradávneho kontinentu, ktorý bol kedysi veľkosťou porovnateľnej s Európou, no ktorý sa ako legendárna Atlantída ponáral čoraz viac a viac do mora, až z neho zostali tie úbohé premrznuté pozostatky na obzore. Model hral farbami ako dúha. V dvoch rozmeroch mal zhodnú mierku, no keďže vrty dosiahli len štyri kilometre morského dna, tretí rozmer bol mnohonásobne natiahnutý. Geológovia tak mohli sledovať vrstvu za vrstvou bez toho, aby museli vysekávať skúmanú plochu na sektory s približnými rozmermi 10x10km. Na mape – vyzerala trochu ako bublanina – svietilo niekoľko desiatok bodov – miesta odberov vzoriek vrtnými súpravami či riadenými ponorkami. Žlté škvrnky ukazovali, kde boli odpálené nálože. Vlny po explóziách prechádzali rôznymi typmi hornín inou rýchlosťou, čo vedel software rozlíšiť v takej miere, že určil konkrétny druh vrstvy.
Jean-Luc zvedavo rozklikol prvú kolónku. Vyhodilo mu niekoľko údajov. Program testovali niekoľkokrát v teréne s pomerne dobrými výsledkami, takže čísla o ekonomickej zaujímavosti konkrétnych formácií boli spoľahlivé v rozsahu pár desiatok percent. Prezeral si jednotlivé skratky s odhadovanými množstvami rudy:
Pb 7.000.000 – 8.000.000 ton
Sn 10.000.000 – 12.500.000 ton
Fe 60.000.000 – 68.000.000 ton
Zaujímavé čísla, no nič svetoborné. Nikto nebude otvárať baňu na železnú rudu na opačnom konci planéty. Ekonomický nezmysel.
S určitým prekvapením zistil, že drvivá väčšina rudy je obsiahnutá len v horných vrstvách, tak ako na maslovom chlebe je maslo len na povrchu.
Usrkol si zo studenej kávy. Čítal riadok za riadkom, v duchu kalkuloval odhadovanú rentabilitu ťažby pri dnešných orientačných cenách surovín na trhoch. Potom si rozklikol druhú kolónku. Ruka so šálkou mu zamrzla pred ústami.
Najprv si síce myslel, že sa jedná o omyl – desatinná čiarka napísaná omylom o pár miest ďalej. Prípadne imperiálne miery miesto klasických. Softvér bol pôvodne vyvinutý pre NASA v Silicon Valley, čiže mohlo sa jednať o takýto štýl omylu. Možno zlá predpona pred jednotkami? Zadal príkaz na zobrazenie vstupov do výpočtu. Počítač mu vyhodil rozsiahly súbor dát, ako meraná plocha, hrúbka vrstvy, koncentrácia a podobne, všetko pre jednotlivé sektory morského dna okolo ostrovov. Mladý geológ v rýchlosti vybral plus-mínus priemernú hodnotu v zozname a z hlavy vynásobil číslo počtom sektorov. Výsledná suma sa síce logicky líšila, no nie v rozpätí dvoch či troch rádov, ako očakával.
Jean-Luc vyštartoval tak, že sa oblial zvyškami kávy. O pár sekúnd klopal na dvere šéfa výskumného tímu. Mohamed Azamoum chvíľu nechápavo pozeral z lôžka, no potom sa chvatne obliekol a ponáhľal do výpočtovej miestnosti.
O hodinu neskôr, krátko po polnoci, odvysielala Pourquoi Pas? správu. V domovskom Francúzsku bolo o dve hodiny menej. Keď prvotná správa nasledovaná podstatne mohutnejším súborom dorazila adresátovi, nikto si ju ešte sedem hodín nemal ako prečítať – nočná služba neviedli. Naviac, Amand de Saint-Nazaire, zástupca investora, ktorý spolufinancoval osemnásťmesačnú misiu, mal hneď ráno dôležité jednanie. Emaily s dvomi správami boli otvorené až predpoludním parížskeho času.
Bez toho, aby to Jean-Luc či Mohamed Azamoum tušili, obe správy dorazili nielen do Francúzska. Družica ich poslala z južnej pologule zároveň na východné pobrežie Spojených štátov, kde v tom okamihu mali ešte len večer a navyše nepretržitú službu. Pár desiatok minút na to išla rozšifrovaná správa do ďalšej kancelárie uprostred Texasu, kde spôsobila okamžitý poprask.
Napriek tomu, že šéf komisie sa meetingu kvôli tragickej udalosti v rodine zúčastniť nemohol, osem dní po útokoch v Omahe sa na dvoch kontinentoch spustil celý reťazec udalostí.
