Omaha, Nebraska. Tri hodiny po útoku.
Zodpovedné orgány uzavreli vzdušný priestor Nebrasky ihneď po hlásení o útoku v hoteli New Fontenelle. FBI samozrejme malo výnimku, i tak však Gulfstream nezosadol priamo v omažskom Eppleyho letisku, ale niekoľko kilometrov na východ v predmestí mesta, Council Bluffs. To ležalo v štáte Iowa, od miesta zločinu to však bolo sotva desať minút jazdy. Jedno z regionálnych veliteľstiev agentúry bolo priamo v Omahe a miestni členovia čakali zvláštnych agentov z D.C. na letisku. Tucet Fordov Tahoe letel councilbluffskými ulicami krkolomnou rýchlosťou. Nočné výpadovky boli poloprázdne, ale bočné chodníky sa plnili zvedavcami vyhliadajúcimi na západ, cez rieku Missouri.
Ray MacLean v meste nikdy nebol, ale nemusel hádať pozíciu nešťastného hotela. Sirény a reflektory z desiatok sanitiek, policajných vozov a požiarnych cisterien osvetľovali mohutný stĺpec dymu a pary. Celá scéna budila surrealistický dojem.
„Ako koncert Garryho Glittera,“ skonštatoval MacLean.
Čím bližšie k hotelu New Fontenelle boli, tým viac sa zahusťovali ulice. Polícia mala plné ruky práce, aby dav nevstupoval na vozovky, po ktorých neustále premávali silové zložky a záchranky. Washingtonské posily medzitým dostali aktualizáciu, takže im bolo jasné, že na mieste až na pár členov ochranky a hotelového personálu nikto neprežil. Rozhodne nie zo žien, ktorým akcia patrila. V reporte hlásili dokonca aj skolabovaných novinárov, ktorí sa inak až do hotela alebo jeho priľahlé plochy nedostali a katastrofu snímali z parku.
A práve v parku zbadali prvé hrozné prejavy teroristického útoku. Jedna z dodávok patriaca Fox News sa nachádzala na streche, opretá o borovicu. Hlúčik ľudí postával okolo tela prekrytého bielou plachtou. MacLean si domyslel, že sa jedná o niekoho z novinárov, ktorého dodávka privalila. Niekoľko žien vo formálnom oblečení v mrholení postávalo a policajti im rozdávali plášte do dažďa. Vládne Fordy zaparkovali medzi stromami, aby na rozsypanom skle nedostali defekty. Federáli vystúpili do dažďa. Pristúpil k nim mohutný černoch v obleku s prehodeným pršiplášťom. Za pásom mu zbadali Glock 22.
„Arnold Freeman,“ predstavil sa im. „Zvláštny agent, Omaha.“ MacLean aj kolegovia sa mu predstavili, hoci skoro dve desiatky mien si rozhodne nemohol zapamätať.
„Povedzte, čo to tu máme,“ zamračene ho vyzval Greg Thompson, veliteľ washingtonskej divízie. „Vyzerá to príšerne, Freeman.“
„Je to horšie ako si myslíte. Zatiaľ máme vyše stovky tiel. Je to mäsiarčina. Polovicu budú musieť zisťovať podľa DNA. Príšerná vec.“
„V správe písali, že to neboli len tak hocakí hostia.“
„Chcel by som mať stotinu imania, čo mala najchudobnejšia z tých nešťastníc,“ povzdychol si Freeman. „Pravda, nepomohlo im to.“
„Máte medzitým aspoň nejaké náznaky, kto mohol byť páchateľom? Alebo sa teroristi stihli medzitým ozvať?“
„Vôbec nič,“ odvetil Freeman a nadvihol policajnú pásku, ktorá oddeľovala park od hotelovej terasy. Terasu pokrývali myriády úlomkov skla a mramoru z obkladu hotela, ako aj zvyšky okenných rámov. Až na niekoľko miest terasu lemovali objemné kvetináče s drobnými stromčekmi. Explózia v hoteli vyhodila zo sály zo dvadsať tiel cez okná. Teraz ležali v hromadách črepov pri kvetináčoch, obhorené, skrútené do bizarných pozícií. Viacerým chýbali končatiny, ba dokonca aj hlavy.
„Veru mäsiarčina,“ uznal Greg Thompson. „Máte menný zoznam hostí?“
„Mal by byť vytlačený,“ prikývol Freeman. Thompson sa na neho spýtavo pozrel. „Na recepcii mali samozrejme všetkých v systéme, a to vrátane kapely, obsluhy, ochranky, pane. Ale budova je bez elektriky a ak ho niekto mal vytlačený na papieri, tak zhorel. Plus-mínus ale počet hostí a personálu vieme.“
Z budovy sa cez vysklené okná valili chuchvalce pary. Bolo len pár stupňov nad nulou, no para z vody, ktorou požiarnici pred dvomi hodinami hasili blčiacu sálu, aj v rastúcom daždi tvorila hustú clonu. Zvláštni agenti si všimli obhorenú fasádu vo vyšších poschodiach hotela.
„To je tá izba, v ktorej vybuchla tretia nálož?“ spýtal sa MacLean.
Černoch prikývol. „Explodovali tri bomby. Dve v sále, jedna menšia hore v jednej z izieb. V izbe to horelo trochu dlhšie, pretože chvíľu trvalo, kým sa tam vytrepali požiarnici. Príliš tomu nerozumieme, pretože v izbe v čase explózie nikto nebol. Všetci boli buď v sále – tie ženské, kapela, obsluha – alebo v kuchyni, na recepcii či pri vchode ako ostraha. Nedáva to logiku. Všetci mŕtvi boli dolu.“
„Zvláštne,“ trpko skonštatoval Thompson. Cez dieru v stene vyšiel muž v overale s dýchacou maskou spustenou na hruď. V tomto apokalyptickom výjave vyzeral ako kozmonaut, ktorý v lacnom sci-fi filme dorazil na spustošenú Zem.
„Vzduch je tam už v poriadku,“ oznámil im. MacLean si uvedomil, že to bude člen miestnej pobočky FBI. „Je tam dusno, ale nezadusíte sa.“
Z rosiahlej miestnosti sa blýskali blesky fotoaparátov. Technici práve priviezli výkonný dieselgenerátor a naťahovali cez terasu kabeláž, ale zatiaľ sa vnútri pohybovali v polotme, s pomocou ručných svetiel a nevýkonných reflektorov na batérie.
Ray MacLean si všimol obloženie hotela. „Vyzerá to tak, že hotel nebol príliš starý.“
„Starý? Minulý týždeň ho kolaudovali,“ opravil ho Freeman. Prekročil poškodený múr, kde pred pár hodinami ešte bolo osadené okno s farebnými vitrážami. „Mali nejaké problémy. Na poslednú chvíľu tu niečo opravovali. Písali o to v miestnych novinách. Organizátorka toho banketu z toho bola na prášky. Napokon to doklepli, ale stálo to veľa stresu a stavebná čata tu chodila ešte snáď desať dní dozadu, keď už sa chystala výzdoba a spúšťali kuchyňu.“
„kto bol organizátorkou?“
„Miestna zbohatlíčka. Kozmetická kráľovná. Bude medzi obeťami.“
„Radšej to mohli nestihnúť,“ povedal si MacLean pre seba.
Miestnosť mala klímu skleníku. Za ten čas, čo požiarnici dohasili požiar, sa cez rozsiahle okná stihol vymeniť vzduch, no z mokrých, zahriatych stien stúpala para a horúci vzduch. Zvláštni agenti sotva videli na protiľahlú stenu. MacLeana príchodiaceho z chladnej ulice striaslo.
„Kde to vybuchlo?“
„Tam pri západnej stene a pod pódiom,“ ukázal mu černoch rukou. „Zdá sa, že medzi explóziami nastalo krátke oneskorenie. Necelá sekunda.“
„Prvé to vybuchlo pri západnej stene, však?“ hádal MacLean.
Freeman sa usmial. „Áno, pane. Preto sú mnohé telá vonku. Druhá bomba vybuchla krátko nato a letiace ženy – už boli určite mŕtve – zmietla od pódia aj tejto steny s oknami tam pod severnú stenu,“ ukázal do hustej pary, kde sa v slabom svetle hýbalo niekoľko siluet. Washingtonskí agenti vykročili tým smerom a všimli si čiernu, beztvarú masu. Ray MacLean slúžil u federálov takmer dve dekády a za svoju kariéru sa stretol s mnohými nepríjemnými situáciami, no teraz len šokovane zamrkal. Pripomenulo mu to scény z filmov o holocauste. Haldy mŕtvol bez tváre. Proste kopy bývalých bytostí.
„Predpokladám, že to budú tie milionárky...“
„Boli. Výkvet Ameriky.“ Freeman pokrčil plecami. „Melinda, Oprah, Mackenzie... Odpustite mi tú iróniu, ale tu sa váľa tak päťdesiat miliárd dolárov a jedna bluesová kapela.“
Nechcem vidieť zajtra svoje dôchodkové konto, pomyslel si MacLean. „Máte poňatie, aký typ trhaviny tie svine použili?“
„Chlapci z oddelenia to priebežne určili na C-4.“
„Domáca teroristická scéna?“ spýtal sa ktosi z washingtonských.
„C-4 vyrába veľa krajín v licencii,“ objasnil MacLean. „Prinajmenšom Gréci a Turci.“
Oknom zatiaľ natiahli kabeláž a o chvíľu sálu zalialo intenzívne svetlo. Jasná žiara ešte zvýrazňovala hrôzostrašnosť celej scény. Na mramorovej podlahe, miestami polámanej, sa váľali pozostatky tiel, doslova záveje úlomkov skiel a vybavenia hotela. Mramor bol silne znečistený rôznofarebnými fľakmi. MacLean hádal, že predtým, ako to tu spálil oheň a zaliala požiarnická voda, tu museli byť hektolitre krvi.
„Je to to najhoršie od jedenásteho septembra.“
„Rátame, že vrátane kapely, obsluhy a ochranky tu bude okolo dvesto obetí.“
„Lenže všetko VIP obete,“ poznamenal Thompson.
Pristúpil k nim technik, jeden z tímu, ktorý nainštaloval osvetlenie. „Máte elektriku aj svetlo, páni. Môžete sa pustiť do práce. My budeme vonku inštalovať ďalšie reflektory. Keby niečo, nájdete nás na terase.“ Viditeľne otrasený zmizol na čerstvom vzduchu.
Omažskí aj washingtonskí federáli na seba pozreli. „Môžeme začať s analýzou,“ vyhlásil Thompson. V tíme mal expertov na podobné zločiny, elitu Spojených štátov aj planéty na trhaviny, fyzikálny aj chemický rozbor miesta činu a majstrov forenznej analýzy. Vedel, že najbližšie dni sa nezastavia, ani keď dostanú sľubované posily.
A Spojené štáty sa čoskoro prebudili do najstrašnejšieho dňa vďakyvzdania.
*****
Počet obetí v hoteli New Fontenelle bol tak ohromný, že ráno muselo FBI vymeniť forenzné tímy za čerstvých ľudí z oddelení v Iowe, Dakote ako aj posily z D.C. Ďalšia skupina rozložila v parku rozsiahly vojenský stan, kde slovami starostu Omahy skladalo FBI pozostatky nebohých žien ako 3D puzzle. Mužstvo medzitým chvatne no precízne nafotilo a do počítača zanieslo každý kus tela, každý utrhnutý prst, umelé zuby, vlasy, kusy oblečenia. Značná časť obetí patrila k postaršej generácii, pri ktorej sa opakované nárazy po explóziách prejavili tak, že ich krehkejšie kostry sa doslova rozpadli na stovky fragmentov. Mnohé lebky a hrudné koše stratili svoju formu. Ani vzdialene nepripomínali pozostatky človeka.
A za úsvitu sa začali zlietať do Omahy tucty súkromných tryskáčov z celých Štátov.
„Pravidlo tejto benefičnej akcie znelo, že ženy tu na miesto nepúšťali svojich manželov,“ ozrejmoval jeden z miestnych federálov. Vyšetrovateľom sa medzitým podarilo vytiahnuť zo systému hotela menný zoznam hostí, obsluhy, kapely aj ochranky. Body count, ako zoznam ironicky pomenovali, obsahoval dvestotrinásť mien. To ešte netušili, že niektoré z pozvaných sa nezúčastnili alebo nestihli doletieť načas. Keďže na udalosti nemohli byť manželia milionárok, väčšina z manželov či partnerov zostala doma vo svojich domovských mestách. Teraz v panike smerovali do Nebrasky a letecká kontrola v panike obracala súkromné tryskáče na neďaleké letiská. Americké letectvo udržiavalo preventívne vo vzduchu nepretržite dvojicu F-16 vyzbrojenú protivzdušnými strelami krátkeho doletu.
Lenže každý z vdovcov bol miliardárom, politikom alebo mimoriadne vplyvnou celebritou. Zrazu sa objavili na nebi nad Nebraskou alebo Iowou desiatky strojov, z ktorých volali hysterickí alebo agresívni VIP muži. Telefónne linky do Bieleho domu alebo Kongresu sa prehrievali. Príkazy zhora však trvali na svojom: na Eppley nepristane okrem vládnych lietadiel ani vrabec. Drahé súkromné tryskáče museli hľadať núdzovo ďalšie letiská, vzdialené od Omahy. Taxislužby posielali limuzíny, aby pozostalí dorazili na miesto činu.
A vo Washingtone D. C. začali mať starosti.
*****
Federálny úrad pre vyšetrovanie, celosvetovo známejšie pod trojpísmenovou skratkou FBI, malo na rozdiel od partnerskej (a neraz konkurenčnej) CIA na starosti vnútroštátnu scénu. Jeho hlavnými úlohami bolo chrániť Štáty pred špionážou, kyberútokmi, bojovať s korupciou, násilnými trestnými činmi, zabezpečovať dodržiavanie občianskych práv, potierať organizovaný zločin a hlavne brániť verejnosť pred terorizmom. Oproti CIA mala takmer dvojnásobok agentov ale polovičný rozpočet; počet vnútrozemských úradov presahoval 50 väčších a 400 menších. Každá významnejšia ambasáda vo svete mala svojho zástupcu z FBI. Máloktorá organizácia sa mohla spoliehať na tak skvele vybavené laboratória a takých špičkových vedcov a analytikov, ako tá z budovy J. Edgara Hoovera na Pennsylvania Avenue vo Washingtone, D.C.
Jeden zo zamestnancov sa nechal svojho času citovať, že za stodesať rokov svojej existencie zabránil úrad viac než dvom tisíckam atentátom zo strany vnútorných, no v poslednej dobe hlavne zahraničných živlov. Zajatí zločinci sa rátali na desaťtisíce, špióni a ich často nevedomí informanti na tisíce.
Problémom bolo, že raz za čas im niekto z tohto unikol. Kritici mnohomiliardového rozpočtu FBI argumentovali neefektívnosťou, no bombové útoky v Oklahoma City, pád Dvojičiek a aféra okolo Unabombera dokázali, že i jednotlivec či malá skupinka vyšinutých útočníkov dokážu systémom vážne zatriasť.
A teraz sa systém zatriasol znova.
Presne toto behalo mysľou riaditeľovi celého úradu, Lesterovi Thayerovi, na Deň vďakyvzdania. Telefonát ho samozrejme zobudil už pár minút po explózii. Najprv myslel, že sa mu to sníva, no bohužiaľ opak bol pravdou. Okamžite sa dostavil do centrály a z diaľky organizoval tímy zvláštnych agentov v Omahe. Podobne ako v tú noc mnohí, ani on na minútu nezažmúrili oko. Hodinu za hodinou sa mu hromadili hlásenia o rastúcom počte potvrdených mŕtvych. Keď sa mu na stôl dostal menný zoznam predpokladaných obetí, zhrozene si musel sadnúť. Niektoré ženy v správe poznal, s pár z nich si tykal. Už pri zbežnom prezretí prominentnejšej polovice zoznamu vedel, že tento útok bude mať celosvetový dopad.
Thayer si bol istý, že najbližší týždeň nezažmúri oko. Domyslel si, že on osobne bude priamo na mieste činu prinajmenšom v Deň vďakyvzdania zbytočný. V kútiku duše opovrhoval tými politikmi, ktorí v prípade živelných pohrôm boli už pár hodín po tragédii na mieste aj s celým štábom poradcov, byrokratov, ochrankárov a hlavne mediálnych poradcov a novinárov. Mohlo to zvyšovať popularitu, ale komplikovalo to záchranné práce a vyšetrovanie. To ako profesionál nemohol dopustiť. Zostal v útrobách Hoovera a koordinoval akciu tisícpäťsto kilometrov na západe.
„Hlavne nezmrviť prvé kroky,“ opakoval si medzi jednotlivými telefonátmi. Médiá, verejnosť, prezident, tí všetci budú prvých 48 hodín sledovať aj spôsob viazania kravaty jednotlivých zvláštnych agentov. Jeden z prvých krokov, ktoré podnikol hneď po polnoci, bola mobilizácia čo najväčšieho počtu zvláštnych agentov. FBI bola jednou zo sedemnástich bezpečnostných agentúr vystupujúcich pod spoločnou hlavičkou a Thayer sa v rýchlom slede skontaktoval s veliteľmi šiestich z nich. Verejnosť bude citlivá na kooperáciu medzi multimiliardovým súkolím. Situácia, keď pravá ruka nevie, čo robí ľavá, by bola neodpustiteľným zlyhaním. Velitelia boli však našťastie profesionáli a muži na správnom mieste. Zmýšľali rovnako ako on, takže ihneď mali plnú vzájomnú podporu.
Vyvstala prvá otázka (hneď po počte obetí): kto je za útokom? Nepresvedčivo sa zhodli, že útok nevyzerá na spôsob nejakej Al-Káidy či niečoho podobného, skôr sa javil ako niečo vnútorné. Frustrovaný ľavičiar, ekoterorista či niečo podobné. Najväčšie zbohatlíčky zo všetkých zbohatlíčok sveta nebude zabíjať islamský fanatik z Jemenu. Takí ako oni sa v drvivej väčšine zmohli na primitívne útoky – auto naložené výbušninami nasmerované na tržnicu, výbušninami opásaný mladík v kostole, vbehnutie autom do davu, podomácky pripravená bomba umiestnená na pretekoch maratónu alebo v autobuse. Nič z toho sa tu teraz nepotvrdilo. Umiestniť niekoľko bômb v prísne stráženom hoteli plnom najväčších biznisových protagonistiek USA nevyzeralo na nejakého pologramotného Egypťana alebo Čečenca. Celkom dobre by to ale sedelo na zatrpknutého socialistu, ktorý tým chcel poukázať na nespravodlivosť v rozdelení majetku a konzumný spôsob života devastujúci planétu. Thayer mal tridsať rokov praxe v službách úradu a to bolo dostatočne dlhá doba nato, aby pochopil, že nie je nič protirečiacejšie si a nelogickejšie ako myseľ ľavicového aktivistu. V boji za mier rozpútať vlny teroristických útokov, v boji za záchranu planéty posiať planétu veternými elektrárňami, v snahe vyriešiť svetový hlad zakázať GMO... Príkladov boli stovky.
„Julia,“ obrátil sa na asistentku, „oznámte médiám, že prvú tlačovku poskytnem hneď ráno o siedmej, akonáhle dostanem súhrn informácií priamo z Omahy.“ To mal ešte zo štyri predlhé hodiny času nato, aby si pripravil pre verejnosť niečo hmatateľné.
Bude to príliš náročné ráno.
„Bude to príliš náročný týždeň,“ opravil sa.
_____________________
Budova J. C. Hoovera už o pol šiestej pretekala novinármi z celého sveta. Naposledy tu bolo toľko ľudí pred 20 rokmi, pomyslel si Thayer trpko. To bol ešte radový zvláštny agent, ktorý na riaditeľskú stoličku ani nepomýšľal. Vo Washingtone D.C. mala zastúpenie snáď každá väčšia mediálna skupina z každej krajiny, takže pred sebou videl všetky možné rasy. Čo ho zaujalo pri bežnom prezretí si tvárí stoviek ľudí, prevládala v nich hrôza, strach a znechutenie. Niekoľko žien malo podliate oči. Zjavne polovicu noci preplakali.
Sedem nula nula. Lester Thayer vyšiel sebaistým krokom za rečnícky pult. Oblečený mal čierny oblek a čiernu kravatu. Ihneď sa spustila búrka bleskov a tlmený šum stíchol. V skutočnosti však riaditeľ FBI vôbec nebol sebaistý. Za pár hodín, odkedy dorazil do centrály, nezistil nič. Doslova.
„Dobré ráno, vážené dámy a páni,“ prehovoril studeným tónom. „Aj keď neviem, či toto ráno môžem pomenovať prívlastkom dobré.
Ako iste viete, včera večer pred jedenástou východného času sa udialo niekoľko bombových útokov v novopostavenom hoteli New Fontenelle v Omahe, Nebraska. Pôvodné hlásenie hovorilo jednoducho o výbuchu, ale reálne sa jedná o viacpočetnom útoku, konkrétne o troch rôznych bombách.
V hoteli sa konal výročný benefičný banket Americké ženy pre americké ženy. Tí, ktorí neviete o čo sa jedná: je to stretnutie 111 najbohatších žien Ameriky, ktoré priamo na večierku darujú vždy v predvečer Dňa vďakyvzdania časť svojho majetku na účely pomoci americkým ženám v núdzi. Cieľom akcie je vyzbierať aspoň jednu miliardu dolárov a rozdeľovať ju do ďalšieho banketu podľa potreby.
Práve po zahájení výberu vybuchla séria zatiaľ nespresnených náloží. S ľútosťou musím skonštatovať, že všetky spomenuté ženy, ako aj istý počet iných ľudí – minimálne niekoľko desiatok – pri akcii zahynuli. Podľa priebežných odhadov sa jedná o približne dvesto obetí. Ďalších 40 ľudí je zranených. Aspoň jedna dobrá správa: vďakabohu prevažne ľahko. Jedná sa o tých, ktorí boli mimo budovy alebo na recepcii, čiže explóziou neboli priamo zasiahnutí. Jedná sa o rezné zranenia alebo menšie zlomeniny.
Na mieste sú vyšetrovatelia FBI prakticky z celých Spojených štátov. Všetky ministerstvá, ktoré majú čo dočinenia s terorizmom, nepokojmi alebo potenciálnymi vonkajšími útokmi, vyhlásili plnú pohotovosť. Každý strategický uzol a významné miesto je kontrolované. Zostrili sme monitoring na letiskách, pričom lety do a z Omahy sme až na vládne lietadlá úplne zrušili. Do ulíc vyšli desaťtisíce policajtov, v pozore je národná garda. Všetky opatrenia, ktoré sme mohli vykonať za tak krátku dobu, sme aj vykonali.“
Thayer sa odmlčal. Prítomní novinári boli až na občasné cvakanie fotoaparátov mĺkvi tiež. „Po krátkej telefonickej porade s prezidentom sme sa rozhodli, že nebudeme zverejňovať zoznam obetí najbližších 48 hodín. Najbližší každej potvrdenej obete dostanú správu osobne od prezidenta; príbuzní zranených osôb budú telefonicky skontaktovaní ministrom zdravotníctva v priebehu doobedia. Rozumiem, že zoznam bol vopred známy a akiste už v tomto okamihu je zavesený na niektorom portáli, ale chceme sa vyhnúť zbytočným senzáciám, obliehaniu pozostalých médiami lačnými po senzáciách a celkovo obťažovaniu rodín. V rámci tejto chvíle preto oznamujem, že rodinným príslušníkom mŕtvych aj ranených bude poskytnutý nepretržitý policajný dozor políciou ich domovského štátu, a každý, kto akýmkoľvek spôsobom prekročí hranice morálky, slušnosti a piety bude niesť okamžité následky.“
Publikom prebehla zle tlmená vlna sklamania a pohoršenia. Novinári sú platení od sledovanosti svojich článkov. Tá bude do Vianoc enormná – ale rovnaká pri všetkých médiách. Aj keby sa udial Armageddon, čoskoro vyšumí na uhorkovú sezónu. Len drobné dodatočné reportáže typu interview s pozostalým alebo záber z hrobového miesta dokáže blednúcu tému živiť o čosi dlhšie. Prezident asi vydá prezidentský exekutívny príkaz a v tom prípade sa ich senzačné úlovky zredukujú na zlomok.
Thayer si odkašľal. „Ako som povedal, oproti hrozivému počtu obetí máme pomerne malý počet zranených, z toho veľká časť má len ľahšie poranenia ako zlomené ruky či rozbité hlavy. Zhruba tucet ľudí je však zranených vážne . O tých je postarané v plnej miere. Je len v rukách Božích, či sa z toho dostanú alebo nie. Avšak každý, kto sa nachádzal v banketovom sále hotela v čase výbuchu – výbuchov – je definitívne mŕtvy. Jedná sa o účastníčky banketu, obsluhu hotela, prizvanú kapelu, ostrahu a niekoľko ďalších, nešpecifikovaných ľudí.
V tomto momente nevieme, kto bol alebo mohol byť útočníkom. Rozhodne odmietnem akékoľvek špekulácie poukazujúce na tú alebo onú stranu. Doteraz nemáme ani náznak toho, kto by mohol za útokom stáť, ani sa k úroku nikto neprihlásil. Hoci máme v teréne desiatky agentov, je príliš skoro nato, aby vôbec nejaký dôkaz alebo aspoň stopu našli. Ubezpečujem vás, že akákoľvek stopa bude s určitosťou nájdená a spracovaná a ihneď postúpená prostredníctvom vás, médií, širokej verejnosti. Nech bol za útokom ktokoľvek, vypátrame ho, ale nemôžeme dopustiť, aby sa vyvolávali vášne a neoprávnene sa na niekoho ukazovalo prstom. Toto sú Spojené štáty americké, takže tu nebudú prebiehať lynče ako niekde v rozvojových krajinách. Teraz vás poprosím otázky.“ Rukou pokynul mužovi v stredných rokoch, ktorý sedel priamo naproti jeho pultu.
„Pán riaditeľ, môže sa jednať o Al-Káidu alebo niektorú z podobných islamistických skupín?“
„Presne o tomto som hovoril, pane,“ zavrčal Thayer trochu podráždenejšie ako chcel. „Je štvrť na osem ráno, prosím, nemrhajte môj čas.“
„Vraveli ste, že tam bola zhruba stovka najvplyvnejších žien Ameriky,“ nadviazal blondína v stredných rokoch. „Aký bude mať tento útok vplyv na fungovanie krajiny? Konkrétne na ekonomiku?“
„No…,“ snažil sa zachovať Thayer čo najkamennejšiu tvár, no toto bola presne tá otázka, ktorej sa obával. Keď povie výstražnú odpoveď, trhy aj verejnosť zareagujú panikársky a nasleduje recesia a výpredaje. Keď povie diplomatickú, nemastnú-neslanú odpoveď, každý si to vysvetlí ako pokus o zakrývanie reality. Výsledkom bude povesť osla a neschopného človeka.
„Priznám sa, že neviem,“ vysúkal zo seba. „Väčšina z dotyčných žien boli self-made miliardárky a multimilionárky, respektíve manželky podobných mužov. Myslím si, že na fungovanie drvivej väčšiny firiem porovnateľnej veľkosti v Amerike nemôže mať zosnutie majiteľky, spolumajiteľky či majiteľovej manželky dlhodobý a závažný dopad…ale uvedomujem si, že v najbližších mesiacoch to dopad iste bude mať. Ale aký, to si netrúfam takto skoro po útoku povedať.“
„Rátate s možnosťou ďalších útokov?“ povedal aziatsky vyzerajúca žena.
„Nerátam,“ zaznela strohá odpoveď. „Ale urobíme všetko preto, aby s nimi nemusela rátať ani verejnosť… a teda ani Vy.“
„Pán Thayer,“ znovu sa spýtala blondína, „hovorili ste o simultánnych výbuchoch – je možné vôbec medzi najvplyvnejšími osobami sveta odpáliť niekoľko bômb? Boli na mieste prevedené pred banketom vôbec nejaké opatrenia?“
„Otázku bezpečnostných opatrení pred a počas banketu nemalo na starosti FBI, polícia ani akákoľvek iná štátna agentúra, madam. Banket bol súkromnou akciou a pokiaľ mi je známe, stanovy združenia vždy vylučovali prítomnosť prvej dámy alebo manželky ktoréhokoľvek ministra, viceprezidenta, a to aj v prípade, ak sa jednalo o bývalých funkcionárov. Tým pádom sme do toho nemali čo hovoriť. Neboli sme ani oslovení. Myslím tým akúkoľvek štátnu organizáciu.“
„Chcete tým povedať, že na mieste nebola žiadna ostraha okrem bežných bodyguardov?“ opýtal sa muž, ktorého Thayer zahriakol pri prvej otázke.
„Akiste bola, pane. V tomto okamihu nemám údaje o presnom rozsahu zabezpečenia ani počte prítomných príslušníkov, ale viem, že na mieste boli prítomné desiatky členov ostrahy, mnohí z nich veteráni z Iraku a Afganistanu.“ Thayer vykročil na tenký ľad, pretože v skutočnosti ani náhodou takéto podrobnosti nemal. Avšak z vlastnej skúsenosti vedel, že vyslúžilci silových zložiek často pokračovali vo svojej profesii aj dlho po odchode z armády. Väčšina z nich bola mimoriadne schopná a teda veľmi dobre platená. Bol si teda istý, že triafal do čierneho aj poslepiačky.
„Je možné, že útok v Omahe je predzvesťou niečoho väčšieho?“
„To je špekulácia,“ ohradil sa Thayer. „Nemáme absolútne žiadne správy o tom, že by niekto alebo niečo dokázalo previesť podobný útok – útok podobných rozmerov – opakovane po sebe. Opakujem sa, ale musím to znova prízvukovať, že nemáme zatiaľ najmenšiu stopu po motíve, páchateľovi alebo páchateľoch, krajine ich pôvodu, pohnútkach ani ďalších krokoch. Jednoznačne odsudzujem vyvádzanie dôsledkov z tejto udalosti, ako aj prípadné prejavy hnevu voči niektorým… minoritám.“
Thayer chcel oznámiť poslednú otázku, ale výrazný hlas z pléna ho predbehol.
„Keď by ste mali tipovať Vy súkromne a bez profesionálnej deformácie, priznali by ste možnosť priamej zaangažovanosti nejakej cudzej vlády?“
Riaditeľ chcel najprv zareagovať podráždene, no potom si to rozmyslel. Okrem oznámenia udalosti, obhájenia činnosti FBI a jej funkcie mal zároveň jednu mimoriadne dôležitú, aj keď trocha verejnosťou nedocenenú úloha: udržať verejný poriadok. Bombový útok na civilistov s desiatkami obetí sa v ostatných rokoch spájal výlučne s islamskými radikálmi – aspoň v očiach verejnosti. Vedel si predstaviť, že v najbližších dňoch si bez ohľadu na skutočného vinníka začne obyvateľstvo vybíjať strach a frustráciu na moslimskej komunite. V USA žijú milióny moslimov a len zlomok, skutočne zanedbateľná časť populácie, by bola schopná zorganizovať takýto útok. Thayer si bol istý, že 99% amerických moslimov odsúdi tento zločin. Väčšina z nich bude ochotná spolupracovať na vyšetrení a dolapení páchateľa, ak bude mať možnosť. To ale nezabráni tomu, aby sa pouličná lúza prestala ovládať. Thayer sa preto rozhodol zareagovať tak, že ho pravdepodobne čoskoro roznesú kopytá médií, ale aspoň nakrátko obmedzí vášne a zabráni krviprelievaniu. Každý prepitý primitív z ulice dokáže dokopať bradatého moslima z Pakistanu, ale nikto nebude pozerať drobnohľadom na suseda, či nemá nad posteľou portrét Marxa a Che Guevaru.
„To čo poviem teraz je čisto môj osobný predpoklad,“ povedal po zámerne dlhšej odmlke. „Chcem, aby ste to presne tak aj zobrali a nepripisovali nasledujúci výrok FBI ako takej, rozumieme sa?“ Rozhliadol sa po pléne, ako keby chcel každému jednému prítomnému pozrieť do očí. „Jedná sa o útok na elitu tohto národa; najbohatšie osoby Ameriky alebo ich príbuzných. Je to skutočne príliš trúfalé tvrdiť v tomto štádiu vyšetrovania, no myslím si, že za týmto útokom nebude žiadna extrémistická náboženská organizácia ani cudzia vláda, ale lokálni ultraľavicoví fanatici, ktorí týmto chceli uštedriť úder kapitalistickej elite. Verím – a zatiaľ to zostane pri tej viere – že nitky povedú na nejakú farmu alebo omažské predmestie, kde vystopujeme niekoľko vyšinutých marxistov s detinskými ideálmi a kompostérom na záhrade, ktorí si myslia, že vegetariánstvom a útokmi voči bohatým spasia Zem. Mám vnútorný pocit, že asi nebudem ďaleko od pravdy.“ Thayer sa za pultom vyrovnal a rezolútne prehlásil: „Poprosím vás poslednú otázku. Čaká ma dlhý deň.“ Rukou pokynul na jednu z novinárok. Bola to zámerná voľba. Pri každej strategickej tlačovke bola posledná otázka pridelená osobe, ktorá vedela vopred jej znenie. Tým sa agentúra vyhýbala nejakej náhodnej, no mimoriadne necitlivej a nevhodnej situácii. Novinárska verejnosť musela odchádzať z Hooverovej budovy s dobrým dojmom, nie s pocitom trápnosti.
„Aké budú Vaše nasledujúce kroky, pane?“ spýtala sa žena vopred pripravenú vetu.
Nasledovala rovnako nacvičená odpoveď. „Nasledujúce hodiny až dni bude každý muž a každá žena v agentúre pracovať na tomto prípade. Týmto okamihom ruším všetky dovolenky a iné, menej pálčivé témy odsúvam do pozadia. Omaha bude mať najvyššiu prioritu až do odvolania.
Zároveň,“ prízvukoval novinárom, „je našou úlohou zhromaždiť všetky dôkazy, všetky informácie a všetky zdroje, ktoré povedú k vypátraniu a dolapeniu páchateľa alebo páchateľov, nech už je to ktokoľvek a nech sa skrýva kdekoľvek. Nech boli jeho pohnútky a ciele ľubovoľné, za toto tu bude pykať tým najkrutejším spôsobom.
Takisto je mojou – a našou – úlohou predísť ďalším podobným akciám. Ak sa jedná o organizovanú skupinu, pochytáme ju a zničíme do poslednej nohy v čo najrýchlejšom čase. FBI a ja si neoddýchneme, kým hrozba nepominie. Páni a dámy,“ napriamil sa a dlane si oprel o pult, čím dával najavo, že jeho prejav končí. „Ubezpečujem vás, že hoci sa v Omahe udiala tragédia neskutočných rozmerov, národ sa z toho otrasie. Sľubujem vám, že Spojené štáty musia byť – a budú – po dnešku silnejšie, bezpečnejšie a naši nepriatelia sa nás budú báť podstatne viac!“ Publiku kývol a bez pozdravu odkráčal.
Vzďalujúc sa v zábleskoch fotoaparátov, Lester Thayer neuvedomoval, že v poslednej vete sa pomýlil hneď trikrát.
Pokračovanie niekedy nabudúce.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
