Neskontrolované, absolútne nič som v tom nekukol. Ak nájdete nejaké preklepy, please do komentov.
P.S. 15.00 idem z domu a vďaka vám mám toľko nabaleného, že ukrajinské deti sa aj zbláznia (a hlavne my pri nakladaní a vykladaní).
Tisíce kilometrov odtiaľ, v blízkosti iracko-sýrskej hranice, sa udialo podobné konšpiračné stretnutie. Sedem bradatých mužov prevažne v strednom veku sa zišlo tesne po súmraku v malej podzemnej miestnosti. Každý prišiel iným spôsobom, v sprievode svojich osobných strážcov, každý bol oblečený čo najnenápadnejšie a každý, okrem dvoch, by mal na pomyselnom trhu hláv hodnotu miliónov dolárov. Všetci prišli v trochu odlišnom čase a na iné miesto v ulici, odkiaľ boli eskortovaní podzemnými chodbami, či úzkymi pasážami na miesto. Po zuby ozbrojené stráže zostali v autách a ani na okamih nevyšli na svetlo-prieskumné družice a drony ich arcinepriateľov ich nemohli zachytiť ozbrojených.
Niekoľko obyvateľov ulice pri pohľade na hrdlorezov a nimi sprevádzané osoby ďakovalo bohu, väčšina však urýchlene zmizla v domoch a zatiahla závesy. Tí sčítanejší sa modlili, aby si votrelcov už nevyhliadla riadená strela z nejakej stíhačky NATO.
Sedmoro mužov sa krátko zvítali. Hoci boli úzki spojenci a bojovali za rovnakú vec, ani náhodou by sa nedali nazývať priateľmi. Atmosféra medzi nimi bola úctivá a plná rešpektu, avšak nie práve vrúcna.
Po zvítaní a prvotných fázach sa pomodlili. Jeden z bodyguardov im priniesol bohato zdobenú nádobu na čaj a sedem strieborných šálok. Potom takisto odišiel z miestnosti a nechal mužov samotných.
Päť mužov, ktorých hlavy by NATO aj iracká vláda vyvážila zlatom, si sadlo na vankúše po dĺžke perzského koberca. Jeden kríval a pri sadaní mu skrivilo tvár bolesťou. Ďalšiemu chýbalo oko a cez čelo mal spopod turbanu natiahnutú čiernu hodvábnu šatku, ktorá mu skrývala jazvu.
Poslední si sadli dvaja muži za pomyselné vrcholy koberca. Keď pätica mužov mala hodnotu miliónov dolárov, títo dvaja by svojmu únoscovi priniesli podstatne väčšie cifry. Každý z nich by svojou cenou presiahol päticu dohromady. Od čias Saddáma Hussajna a Usámu bin Ládina neexistoval človek, ktorý by mal na svoje zajatie či zabitie vypísanú väčšiu odmenu.
Obaja muži sa líšili. Ten starší – a o čosi lacnejší – bol miestny Iračan a jeden z top veliteľov Islamského štátu. Pomaly mu ťahalo na päťdesiat rokov a bol to krvilačný primitív, ktorý prešiel všetkými džihádistický – i konfliktami od Afganistanu cez Somálsko, Čečensko, Pakistan, Jemen až po iracko-sýrsku občiansku vojnu. Prvých ľudí zabíjal ako sotva šestnásťročný – šlo o zostreleného sovietskeho pilota v provincii Paktia na východe Afganistanu – a odvtedy ich boli desiatky ďalších.
Druhý muž bol odlišný. Bol citeľne mladší, sotva mal štyridsiatku. Bol štíhlejší, atletickejší a podľa prízvuku pochádzal niekde viac zo západu, zo Sýrie, Jordánska či Libanonu. Na rozdiel od ostatných prítomných, tento mal citeľne kratšiu kariéru v boji a pár rokov dozadu by nikoho ani nenapadlo na neho vypisovať odmenu. Kým šestica bojovala prakticky od zvrhnutia Hussajna v roku 2003, mladší muž sa vyšvihol za sotva štyri roky.
A už len fakt, že šesť z najhľadanejších teroristov sveta poslúchlo jeho volanie a napriek hroziacim náletom zo strany NATO prišli na stretnutie, svedčilo o tom, že Tárik Al-Lubnání mal vo svojom temnom svete veľké slovo.
*****
Tento pôvodom Libanončan nemal pôvodne žiadne predpoklady nato, aby sa dostal do najvyšších miest hľadaných džihádistov. Narodil sa neďaleko Bejrútu v osemdesiatom prvom ako druhé z troch detí. Otec bol sunnitský moslim a mäsiar, matka patrila k šíitom a mala byť učiteľkou. Čoskoro po jeho narodení však zasiahli okolie jeho rodného mesta ťažké boje a sektárske násilie. Jeho otec stratil v boji celý majetok a rodina sa len-len zachránila útekom do táborov rozosiatych po púšti. Násilie dorazilo i tam. Masakre sa dostali do sveta prostredníctvom médií a zdesený svet prijal množstvo utečencov s deťmi. Mladá, útrapami ošklbaná rodina sa dostala do Talianska a odtiaľ vďaka náhode do Spojených štátov.
Otec sa uchytil vo svojej branži veľmi rýchlo a matka, ktorá tretíkrát rodila krátko po príchode, dostala neskôr pozíciu v kníhtlačiarni a ešte neskôr vo vydavateľskej agentúre. Syn vychodil na predmestí New Yorku základnú školu a neskôr strednú športovú školu. Bol veselý, po matke zdedil talent na jazyky a od malička mal dve lásky – futbal a herectvo. V oboch exceloval. Školu skončil s vyznamenaním a znalosťou štyroch jazykov.
Ako devätnásťročný nastúpil na univerzitu. I keď mu vďaka výbornému prospechu ponúkli známejšie posty, kvôli otcovi sa rozhodol pre Long Island University v New Yorku. Otec bojoval s rakovinou prostaty a napriek snahe lekárov sa nezdalo, že by sa jeho stav mal zlepšiť.
Po skončení prvého ročníka, tesne pred začiatkom druhého, sa udiali dve veci, ktoré radikálne zmenili jeho smerovanie. Najprv zistil, že ani v herectve a ani vo futbale to vyššie nedotiahne. Bol skvelý, no len na lokálnej úrovni. Vďaka empatickému a sympatickému výzoru mohol hrať v Hollywoode postavy pirátov, beduínov či rímskych gladiátorov, všetko ale len kameo role či vedľajšie postavy. Vo futbale si ho všimli na jeho alma mater, no vedel, že Rivaldo ani Maradona sa z neho nestane. Začal rozmýšľať nad svojou budúcnosťou, nad zmyslom života. Skúšal široké spektrum ciest. Psychológiu, meditáciu, marketing. Odpovede hľadal v náboženstve aj dobrovoľníctve, pomáhal v charitatívnych centrách. Zmysel života, to pravé poslanie, nevedel nájsť.
A potom na konci leta, pri ceste do charitatívneho centra uprostred Bronxu, bol svedkom toho, ako obrí Boeing vletel do južnej veže Svetovej obchodnej organizácie. O pätnásť minút neskôr si všimol druhý výbuch, keď iný Boeing vrazil do druhej z veží. Ohromene sledoval kúdoly dymu a prachu. Videl stovky plačúcich ľudí v uliciach Bronxu, ich tváre plné strachu a zdesenia. S veľkým meškaním dorazil do charitatívneho centra, kde sa akoby zastavil život. Tých niekoľko autentických záberov sledoval aj s kolegami stále dokola.
Neskôr sa zistilo, že za útokmi stáli moslimovia, fanatickí islamisti, pôvodom z blízkeho a stredného východu a severnej Afriky. Na obrazovkách sa zjavili muži ako on, vyznávači Alaha, ktorí dostali od Spojených štátov dôveru a ktorí sa obrátili proti nim. Kolegovia z charity – všetci okrem neho kresťania, budhisti alebo ateisti - sa na neho podchvíľou úkosom pozreli, akoby čakali, že vytiahne dynamit a odpáli sa s nimi. Neznámy černoch na ulici ho chcel knokautovať zato, že vyzeral arabsky.
V Tárikovi sa niečo zlomilo. Kto boli tí muži na obrazovkách? Akú mali motiváciu zabiť seba v takom mladom veku? A hlavne: čo ich donútilo v mene Alaha povraždiť tisíce nevinných ľudí? V jeho živote nastal rapídny zlom. Niekoľko dní len rozmýšľal a nepodnikal žiadne kroky. V knižnici si vypožičal korán, do ktorého už čitatelia stihli rozhorčene nakresliť obrázky prasiec a vložiť krúžok salámy. Dva dni ho čítal, takmer nevyjdúc z izby.
A potom našiel zmysel života.
Najprv kontaktoval istého pána, černocha v strednom veku, ktorý si ho vypočul a potom ho zoznámil s pár ľuďmi. Všetci pôsobili viac-menej utajene. Noví "priatelia" mu položili stovky otázok a zároveň mu zodpovedali stovky odpovedí na jeho otázky. Pri treťom stretnutí dostal svoj výtlačok Koránu a pár pojednávaní o islame, Alahovi a samotnom Koráne. Autori článkov a úvah mali takmer výlučne arabské mená. Tárik sa dozvedel počas nasledujúceho týždňa o blízkom východe viac ako bežný človek za celý život. Hltal dejiny. Snažil sa pochopiť súvislosti. Sledoval šírenie kalifátu na severovýchod a západ. Čítal o štiepení islamu na dve frakcie aj o následkoch pre arabský a moslimský svet. A potom, na jeseň 2001, po týždňoch pochybností, sa rozhodol pre definitívny vstup do tejto organizácie.
Začal sa vzdelávať v arabčine. Jeho učiteľ, sám Arab a sunnitský moslim z Jordánska, ho učil nielen rozprávať (to Tárik vedel s istým prízvukom od malička), ale hlavne ho zdokonalil v písaní a čítaní. V decembri už mladý adept čítal Korán v origináli a maily posielal v arabskom písme.
Zapustil si bradu. Prestal piť alkohol. Zmenil štýl obliekania. Predtým extrovertný mladík sa prestal stýkať s mnohými priateľmi. Začal navštevovať isté prednášky, ktoré by sa síce nedali pomenovať priamo ako ilegálne, avšak obsahovo boli určite rozporuplné. Na jar sa dostal na odporúčanie jedného z prednášajúcich na vyslovene pofidérne stretnutie. Predseda malej islamskej organizácie spomínal potrebu Alaha v hriešnom západnom svete. Zmienil sa o potrebe džihádu a o nutnosti obmedziť ľudské práva. Tárik prikyvoval. V ten deň ho oslovili ďalší muži, všetko ortodoxní moslimovia. Nasledovalo ďalšie kolo rozhovorov, kde si ho trojica skúšala. Znova otázky a odpovede, prednášky a náboženské diskusie.
V apríli 2002 sa zoznámil s dcérou jedného z prednášajúcich. Padli si do oka a Halimin otec, Tárikov nový tútor, čoskoro súhlasil so svadbou. Mesiac nato sa Tárik dostal do zoznamov FBI ako potenciálny džihádista. V júni bola svadba. Ešte v ten mesiac Tárikov otec podľahol rakovine. Prostredníctvom siete kontaktov dostal nový svokor svojho zaťa do menšej obchodnej spoločnosti. Tárik vykonal niekoľko pracovných ciest do Jordánska, rodného Libanonu, Saudskej Arábie aj Sýrie. Počas jednej z ciest splnil jednu z povinnosti každého moslima, hadždž, čiže púť do Mekky. Popri pracovných úloh však vždy splnil aj utajenú misiu. Raz previezol tajné dokumenty, inokedy šeky či hotovosť. O každej ceste vznikol malý záznam v dvoch utajených databázach. Jednou bol zoznam u istého šejka v Saudskej Arábii, nadšeného a fanatického podporovateľa džihádistov po celom svete. Druhá bola v centrále CIA po boku tisícok podozrivých potenciálnych teroristov. Zatiaľ tam mal pomerne bezvýznamné poradie.
Zatiaľ.
*****
Všetko sa zmenilo po marci 2003. V tomto mesiaci vpadli spojenci do Iraku a napriek silným rečiam Saddáma Hussajna a použití zbraní hromadného ničenia prešli západné vojská krajinou ako nôž maslom. Takmer nemali straty. Miestne menšiny ako kurdi, šiíti (ktorí boli vlastne väčšinou), Jezídi, Kakáiovia či Čerkesi dostali konečne možnosť sa nadýchnuť. Svet čakal mier, v tomto kúte sveta taký očakávaný.
Zbytočne.
Krviprelievanie, ktoré zachvátilo Irak po páde Saddáma, bolo väčšie ako čokoľvek, s čím západní stratégovia rátali. Straty spojencov šli do tisícok, obete sektárskeho násilia sa rátali v šesťciferných číslach. Obzvlášť veľké zrážky boli v takzvanom sunnitskom trojuholníku v centrálnej časti krajiny, odkiaľ pochádzal samotný Saddám Hussajn. Chaos, krviprelievanie aj sektárske násilie lákalo džihádistov a takfíristov z celého sveta ako turecký med na osy. Západ sa nestíhal diviť ako rýchlo tu vznikali frakcie, spojenectvá a nepriateľstvá medzi klanmi. „Ako v škôlke s postihnutými,“ povzdychol si jeden z amerických generálov, keď sa márne usiloval pochopiť spleť vzťahov v tridsaťmiliónovej krajine. Lenže v škôlke s postihnutými nevybuchovali bomby, neurezávali sa hlavy a do vzduchu sa nevyhadzovali celé bloky budov.
Tárik so svokrom a jeho komplicmi so znepokojením aj nádejou sledovali všetky tieto udalosti. Halima porodila prvú dcéru, Aišu, ktorá dostala meno po Mohamedovej obľúbenej manželke. Mladý otec mal skromný príjem z oficiálneho zamestnania, čo mu v New Yorku sotva stačilo na prežitie. Pri každej „služobnej“ ceste na blízky východ však dostal istú pozornosť, ktorá mu často predčila oficiálny plat.
V dvetisícdeviatom Halima porodila druhú dcéru, Quistinu. Krátko nato Tárik v zozname sledovaných obyvateľov USA postúpil podstatne vyššie.
Celé to začalo zmenou banky. Mladí manželia sa rozhodli zmeniť svoje účty a vybrali si jednu z najmenších bánk. Pracovníčka bola profesionálne milá a ústretová, celú žiadosť vybavila za pár minút. Najprv založila účet Tárikovi, potom jeho manželke, nakoniec na otcovu žiadosť vytvorila šetriaci podúčet aj šesťročnej Aiši. Otec vysvetlil, že chce jej šetriť nato, aby sa v budúcnosti dobre vydala.
Problémom bola marketingová kampaň banky – k detským účtom rozdávali pokladničky. Milý, až gýčovitý výrobok sa Aiši ihneď zapáčil a chcela si ho vziať. Kúsok pomaľovaného porcelánu mal však nie úplne halal dizajn.
Spred bledej a prestrašenej zamestnankyne a hromádky črepov odviedla rozzúreného Tárika až ochranka a polícia. Rýdzou náhodou sa v pobočke nachádzal kameraman lokálnej televízie, ktorý scénu potajme nasnímal aj so zvukom. Zostrih obletel večerným spravodajstvom celými Štátmi a Kanadou; nezostrihané video na YouTube malo za týždeň päť miliónov zhliadnutí. Verejnosť bola pobúrená agresívnym a drzým imigrantom, ktorý vyštudoval za americké dane americké školy, jeho otec bol liečený v amerických nemocniciach americkými onkológmi a dcéry mali americké škôlky. „Miniterorista z Bronxu,“ ako ho začala volať verejnosť, strávil dva dni v cele. Pri prepustení ho pred policajnou stanicou čakali tucty kamier a stovky rozčúlených Američanov.
Paradoxne ho pred davom chránili americkí policajti za americké dane.
Do týždňa Tárik predal byt, pomocou svokra a jeho známych previedol všetky peniaze na zahraničný účet a s rodinkou zmizol tisíce kilometrov.
Písal sa január 2010 a jeho saudskoarabská epizóda sa práve začala.
*****
Mladý islamistický zelót sa vďaka svokrovým kontaktom dostal ihneď po príchode do krajiny do „dobrých“ rúk. O čosi starší muž s kontaktmi v neuveriteľne rozvetvenej kráľovskej rodine s ním začal spletať siete terorizmu. Pri stovkách šálkach čaju sa zhodli, že ich domovská organizácia je po čosi viac ako troch dekádach od vzniku slabá, roztrieštená, nevýkonná a schopná akurát tak vyhodiť pár úbožiakov na trhoviskách, čo nerieši svätú vojnu. Vrchný emir sa skrýva pred lietadlami neveriacich niekde v Pakistane, je chorý, bez svojich starších organizačných schopností a na ťarchu svojim spolubojovníkom.
Organizácia sa volala v preklade „pevnosť“ alebo „základ“, v arabčine Al-Káida a najvyšší emir nebol nik iný ako Usáma bin Ládin. Arciterorista, ktorý trpel vážnym ochorením obličiek a chradol na tele, no nie na povesti, mal na jar 2010 pred sebou ešte rok života, no neskolili ho disfunkčné ľadviny. Al-Káida strácala svoj vplyv na blízkovýchodnú politiku čoraz viac. Po invázii do Iraku v 2003 viedla sled útokov v celom štáte. Povstanie však bolo neúspešné a čiastočne pomocou šíitov sa podarilo rebelov potlačiť. V čase Tárikovho príletu do Rijádu mali americké aj šíitske straty citeľne zostupnú krivku a Barack Obama ohlásil stiahnutie amerických vojsk do konca roku 2011. To bolo neprípustné – neveriaci okupanti odchádzali z Iraku nie kvôli ťažkým stratám, ale kvôli politickému rozhodnutiu v Bielom dome, naviac od človeka, ktorý sa ako polovičný moslim narodil. Straty pravoverných spolubratov boli obrovské. Celá operácia vyzerala na fiasko Al-Káidy. Keď sa zníži jej význam, zníži sa aj prítok financií a čerstvej krvi. Keď nebudú prostriedky a mladí fanatici ochotní obetovať svoj život, znova sa zníži význam organizácie.
Celý rok 2011 Tárik aj jeho nové bratstvo trávili prípravou a výcvikom dobrovoľníkom, získavaním kontaktov a financií. Abdalrahmán, jeho mentor, vedel robiť zázraky medzi saudskou šľachtou a podnikateľmi. Mnohých poznal, poznal aj ich slabiny, takže rôznymi kanálmi získal desiatky miliónov dolárov prakticky z mesiaca na mesiac. Aby pohyby neboli vystopovateľné, ďalší z konšpirantov. mladý Bahrajnčan Ahmed, viedol na papieri ohromnú sieť účtov a operácií medzi bankami. Často kupoval luxusné autá, nehnuteľnosti a umelecké diela, aby ich následne predal s miernym ziskom či nepatrnou stratou a tým ich zlegalizoval. Skupina získala celé kontajnery asýrskych a babylonských pamiatok, ktoré ukradli gangy vo vyrabovanom múzeu v Bagdade, a potom ich posunuli do Štátov a Hongkongu zazobaným zbohatlíkom s 300% maržou. Tárik, pre oči západných služieb takmer neviditeľný, vo svojich kruhoch žiaril. FBI a CIA na neho skoro zabudla.
Čoskoro v Islamabade došlo k zabitiu emira Al-Káidy a jeho telo žrali na dno Indického oceánu ryby. Al-Káida aj spriaznené frakcie prisahali krvavú pomstu.
A tá čoskoro prišla.
*****
Takmer každá prevratná vec – prvá aj druhá svetová vojna, vzostup Britského impéria aj jeho pád, priemyselná revolúcia, rozpad Sovietskeho zväzu aj Rímskej ríše – aj Arabská jar mala množstvo svojich spúšťačov, ktoré jej predchádzali. Historici budúcnosti sa budú biť a označovať všetky možné dôvody – korupciu, sociálne médiá, suchú vegetačnú sezónu, korupciu, dokonca aj ekologické lobby v Európe, ktorých kričanie po biopalivách vyhnali ceny potravín do závratných výšok. Všetky sú pravdivé.
Povestnou poslednou kvapkou pnutia v arabskom svete však bolo protestné upálenie sa dvadsaťšesťročného predavača zeleniny v Tunisku. Mohamed Bouazizi bol dlhšie šikanovaný skorumpovanou políciou, keď v ňom zrazu praskli nervy. Odišiel pred policajnú stanicu, polial sa benzínom a upálil sa.
Pozitívnym efektom bolo, že nenávidený prezident El Abidine Ben Ali utiekol z úradu a krajina sa vzápätí demokratizovala. Chudák predavač by si však svoju martýrsku smrť bol premyslel stokrát, keby vedel, čo bude nasledovať potom. Posledná kvapka nielen pretiekla cez okraj, ona prevrátila celý pohár.
Od decembra 2010 do marca ďalšieho roku sa protesty rozšírili od Mauretánie na brehoch Atlantického oceána až po oba brehy Perzského zálivu. Z protestov sa stávali prevraty a občianske vojny, ktoré vyvolávali epidémiu ďalších konfliktov a tie zasa priťahovali hrdlorezov z celého sveta. OSN, NATO a prezident Spojených štátov najprv zmeny režimov privítali. Muammar Kaddáfí, strojca teroristických útokov na Lockerbie, skončil s bodákom trčiacim zo zvieračov. Predstavitelia Tuniska, Jemenu, Palestíny, Kuvajtu a Egypta alebo rezignovali, alebo skončili vo väzení. V Jemene, Líbyi, Iraku a Sýrii sa rozpútali občianske vojny.
Arabská jar prerástla do arabskej noci. Čiernej, krvavej a ťažkej noci.
No presne toto bola voda na mlyn Tárikovi a jeho „firme“. V tom čase to bola pre verejnosť podľa mena neznáma organizácia, ktorá však mala veľké skúsenosti vo vojne v Iraku. Jej názov sa však už čoskoro mal presláviť a stať sa synonymom krutosti a fanatizmu. Islamský štát Iraku a Levanty, zvaný aj Daeš podľa arabskej transkripcie, sa formoval do svojej konečnej podoby a čakal na svoj veľký deň.
*****
Irak mal všetky predpoklady stať sa prosperujúcim a bohatým štátom. V prvej desiatke krajín s najväčšími ropnými a tesne za ňou v plynových rezervách, s úrodnou pôdou pozdĺž riek Eufrat a Tigris, ktorá im umožňovala – aspoň potenciálne – byť sebestačná vo väčšine kľúčových potravín. Ruiny historických miest vrátane biblického Babylonu mohli byť významnými turistickými destináciami porovnateľnými s Pompejami alebo Gízou. Miesto toho sa v dekáde po poprave Saddáma Hussajna z beztak vydrancovanej krajiny stal doslova peklom na zemi. Dôvod bol prostý: Núrí Malíkí.
Tento bývalý šíitsky disident, ktorý bol baasistami odsúdený na smrť a v exile strávil takmer štvrťstoročie, sa dostal na premiérsku stoličku v roku 2006 a strávil na nej osem rokov. V prevažne šíitskej krajine, ktorú desaťročia držali v rukách sunniti, okamžite prechýlil váhy a miesto demokratizácie a rozvoja ľudských práv začal druhú stranu verejne obmedzovať. Či už chtiac alebo nechtiac, stal sa bábkou v rukách Iránu – a jeho štát bábkovým štátom. To však bolo tŕňom v oku menšinovým sunnitom a zahraničným žoldnierom. Niečo muselo prasknúť. A aj prasklo.
Koncom roka 2013 vládne sily zatkli v meste Ramádí vplyvného sunnitského opozičného aktivistu. Ihneď vzbĺklo povstanie. Za necelý týždeň podľa Falúdža, významné mesto neďaleko od Ramádí. Ozbrojené vládne zložky kapitulovali prekvapivo rýchlo. Nevyplatilo sa im to. Stovky, ak nie tisíce, policajtov skončili na dne Eufratu s prestrelenou hlavou alebo podrezaným krkom. Džihádisti sa dostali k skladom zbraní, často amerických, čo im ešte viac umožnilo vytláčať demoralizované vládne jednotky v strednom Iraku. Celé leto ISIL postupoval krajinou. Státisíce civilistov pred krviprelievaním unikalo. Tí, ktorí nestihli, boli často povraždení bez ohľadu na vierovyznanie. Džihádistické kanály boli zaplavené videami popráv a mučenia. Väčšina videí mala v pozadí hrdinský spev a zábery na mladých bojovníkov so svojou zlovestnou vlajkou. Dokonca aj členovia sunnitských kmeňov, ktorým ISIL povraždil ich vlastných príbuzných, sa pod vplyvom propagandy pridávali k vrahom.
Takfíristická rakovina sa šírila Irakom a preskočila do Sýrie. Zdalo sa, že postup ISIL-u a jeho klonov je nezadržateľný.
