Prvá kapitola
ARUNÁČALPRADÉŠ
Cynthia a Freddie boli šťastní a bezstarostní. Pôvodne plánovali tráviť svoje medové týždne v Paríži alebo Barcelone, pretože rozpočet mali čosi viac ako pol roka po skončení univerzity, len obmedzený. Obaja snívali o juhovýchodnej Ázii, on ako etnológ a antropológ, ona ako botanička, avšak veľmi dobre vedeli, že svoje rezervy si budú musieť najprv strojnásobiť, aby si vedeli dovoliť splniť svoj sen. Avšak mesiac pred svadbou Freddieho matka vyhrala v lotérii šesťcifernú sumu, takže v rámci svadobných príspevkov im len tak, akoby mimochodom, darovala dvojtýždennú dovolenku v Indii, Nepále a Bhutáne s možnosťou namodelovať si program podľa vlastného výberu. Nebol to úplne nezištný darček; pani Whitbyová totiž dúfala, že o trištvrte roka sa dočká svojho prvého vnuka, na ktorého sa až priveľmi tešila.
Let z Heathrow bol dlhý a únavný, časový posun o to viac. V Dillí sa neohriali, ešte v ten večer leteli Airbusom 320 spoločnosti IndiGo do štátu Assam. Dvojhodinovú cestu predriemali, aby boli na druhý deň čo najčerstvejší.
Letisko v Dibrugarhu im neprišlo ktovie ako oslnivé, skôr im pripomínalo štadión alebo futbalový štadión druhej triedy. Špinavým taxíkom sa doviezli do samotného mesta, kde sa konečne najedli, osprchovali a vyspali. Dva dni s prerušovaným spánkom po sediačky si vybral svoju dvanásťhodinovú daň.
Raňajky strávili spolu s tromi pármi švédskych a amerických turistov porovnateľného veku a záľub, s ktorými si okamžite padli do oka. Keď sa naviac dozvedeli, že aj oni chcú ísť na čínsko-myanmarské hranice na východe, okamžite si naplánovali spoločný výlet. V ten deň sa potúlali po Dibrugarhu, navštívili miestne trhy a chrámy a takmer sa predávkovali povestným assámskym čajom. Cynthia si namočila nohy do Brahmaputry, ktorej jedno rameno lenivo tieklo západne od mesta, a nadšene sledovala miestne opice, byvoly a somáre. Bolo horúco, takže svahy Himalájí tridsať kilometrov cez rieku na severozápad videli len nejasne, čo ich trochu sklamalo. Večer vypili spolu s novým tímom fľašu rumu a zo tucet pív a strávili spolu krásnu noc, aby splnili sľub pani Whitbyovej.
Druhé ráno už po úsvite smerovali rozhrkotaným mikrobusom na východ. Nekonečné čajové plantáže, vďaka ktorým sa mesto aj štát preslávili po celom svete, sa striedali s ryžovými políčkami a malými dedinami. Zhovorčivý šofér im ochotne odpovedal na akúkoľvek otázku a párkrát zastavil, aby si zvedaví a bohatí turisti mohli odfotiť nejakú pre neho všednú vec alebo aby si odskočili. Bol platený od hodiny a čakal tučné sprepitné za cestu nechválne známymi cestami v horách na východe, takže ukázal európsku ochotu, keď už nemohol ponúknuť európsku kvalitu ciest ani mikrobusu. Po hodine minuli o čosi menšiu, i tak však stotisícovú Tinsukiu, posledné veľké mesto v Assame a vlastne i na celkovej trase k pohraničným horám. Tie sa už začali črtať v doobednom opare na zelenom horizonte.
Šofér menom Chandrajit slúžil kedysi ako vojak na čínskej hranici a niekoľko rokov robil turistom sprievodcu, takže vedel, čo im môže odporučiť a pred čím ich vystríhať. Skúsenosť mu hovorila, že ak si mladý beloch s množstvom prachov a rovnakými kamarátmi okolo seba, určite máš uprostred akejkoľvek rozvojovej krajiny pocit, že fyzikálne zákony pre teba neplatia. Chandrajit už dvakrát zažil, ako sa opití Európania vybrali kúpať do rieky a potom z nich našli len utrhnuté končatiny, alebo zomreli pri prevoze do nemocnice na infekcie, ktoré Indovi neškodili vôbec. Preto aj teraz sa iba akoby medzi rečou ubezpečil, že majú moskytiéry, antimalariká a filtre na vodu. Akékoľvek ďalšie rady by aj tak púšťali jedným uchom dnu a druhým von.
Za Tinsukiou sa zatočil na severovýchod. Čoskoro prekročili hranicu medzi Assámom a Arunáčalpradéšom, najvýchodnejšou indickou provinciou. Všímavejší spozorovali, že architektúra aj ľudia sa pomaly začali meniť. Kým v Assame je prevaha etnických Indov a náboženstvo je dominantne hinduistické a nasledované islamom, Arunáčálpradéšu prekvapivo dominuje kresťanstvo a až potom ho dobieha hinduizmus, pričom veľká časť populácie je animistická. Na rozdiel od Indov vo zvyšku krajiny, miestne obyvateľstvo bolo aziatické a príbuznejšie pôvodom aj rečou obyvateľom susedného Myarmaru alebo Tibetu. Aj keď táto oblasť patrila k najmenej zaľudneným častiam Indie, žilo tu vyše sto kmeňov, niektoré z nich úplne príbuzensky izolované a hovoriace rečami, ktoré nemali inde na svete obdobu. Freddie ako etnológ a antropológ sa obzvlášť tešil na niečo nové, hoci vedel, že na nadväzovanie známostí tu budú mať len málo času.
Okolo poludnia prekročili šesťstometrový, nový most cez rieku Noa-Dihirg, ktorá do Brahmaputry na severe pritekala z juhu. Predhorie východných Himalájí sa už jasne črtalo sotva pätnásť kilometrov od nich. Čakali obrovské kopce ako na cestopisoch z Tibetu, no na ich ľahké sklamanie sa jednalo len o párstometrové prevýšenie. Chandrajit im vysvetlil, že severne a východne od rieky Noa-Dihing sú hory skuktočne nízke a len zriedka presahujú osemsto metrov, no južne od nej presahujú Patkaiské hory, tisíc metrov a nezriedka dosahujú až tisícpäťsto metrov. Už dvadsať kilometrov ďalej, na čínskych hraniciach, sú však samotné Himaláje a štíty hravo presahujú štyritisíc metrov a ešte severnejšie aj päťtisíc metrov. Z vrcholov hôr, kam teraz smerovali, vraj skoro ráno môže vidieť ľadové čapice žiariť v prvých lúčoch svetla.
Arunáčalpradéš bol sporným územím medzi Indiou a rozpínavou Čínou, čo bolo poznať podľa častejších vzhliadnutí vojakov a polície. Cynthia a Freddie si už popredu zarezervovali istý druh vstupných víz do tohto štátu, čo bola formálna záležitosť. I tak ich však prekvapilo, keď bolo Chandrajitovo auto zastavené a on aj jeho pasažieri sa museli legitimovať. Až potom ich vojaci pustili ďalej do vnútrozemia štátu.
Vravelo sa, že najhoršie cesty v celej Indii sú práve tu a osmica turistov to veľmi skoro zistila na vlastnej koži. Kým na rovinách pozdĺž dolného toku rieky boli cesty dobré, akonále sa dostali bližšie k horám, dodávka musela citeľne spomaliť. Výmole, zlý povrch a raz aj zrazený jeleň, to všetko ich neustále brzdilo. Chandrajit bol na takýto typ prekvapení zvyknutý, takže sa len odovzdane usmieval. Dvestokilometrovú vzdialenosť z Dibrugarhu do Národného parku Namdapha absolvoval viackrát a ani raz to nedal pod päť hodín.
Konečne sa horizont zúžil a z oboch strán Noa-Dihingu sa črtali kopce – nižšie na severe a strmšie na juh, smerom na myanmarské hranice. Zelený porast bol takmer neprerušovaný, iba občas, v nižších častiach svahov sa črtali svetlejšie fliačky polí a terás; pomedzi menšie plantáže zazreli aj hrdzavé plechové strechy alebo chatrče s trstinovou krytinou. Pre Švédov, Angličanov a Američnov budili džungle himalajského predhoria úžas.
Chandrajit im vysvetlil, že Arunáčalpradéš je oproti okolitým štátom severovýchodnej Indie pomerne bohatý, aj keď z celoindického pohľadu je skôr priemerný a za rozvinutými západnými štátmi zaostáva. Avšak ako upozornil, chudoba či podvýživa je tu podstatne zriedkavejšia ako inde v krajine, pretože poľnohospodárstvo je tu na počet obyvateľov diverzifikovanejšie a hustota osídlenia malá. Z miestnych fariem a plantáži denne smerujú desiatky nákladných áut čerstvého aj konzervovaného ovocia aj zeleniny do Assámu, odtiaľ do samotnej Indie a ryby z miestnych riek sú vyhľadávané až v Dillí. Upozornil ich na inú úroveň hygieny hlavne pri mäsových výrobkoch, no vedel, že i tak ich skôr či neskôr neopatrnosť dobehne a budú sa musieť dopovať anibiotikami.
Stará dodávka minula Miao, mestečko v ústí údolia a podľa šoféra kedysi brloh pašerákov, a začala sa kľukatiť najnelogickejšou a najbláznivejšou cestou, akú kedy pasažieri videli. Tu pozorovali rieku, vzdialenú sotva dvesto metrov od vozovky, aby vzápätí zmizli hlboko v pralese. Po desiatich minútach sa im znovu rieka zjavila pod nosom, aby opäť v stoosemdesiat stupňovej zákrute načas zmizla. Freddiemu sa už pomaly krútil žalúdok a aj ostatní toho mali už dosť, hoci príroda ich oslňovala. Iba Chandrajit sa usmieval popod čierne fúzy. Všetci Európania sú rovnakí.
Konečne vyšli do otvorenej krajiny, kde sa cesta trochu vyrovnala a kopírovala viac rieku ako svahy. Pod cestou stáli roztrúsené chatrče a políčka a Noa-Dihing sa ako úzka stužka hadil v inak širokom koryte. Je pár mesiacov pred monzúnovými dažďami, vysvetlil im šofér, takže prietok je len zlomkom toho, čo príde v máji a júni.
Pár minút po tretej všetci indickí bohovia vyslyšali ich tiché modlitby a Chandrajit zastavil – cintľavo vystúpili a naťahovali si vytrasené chrbty. Šofér im pomohol s batožinami a neubránil sa úsmevu, keď zbadal hromádky kozmetiky a štvoricu tabletov. Jeremy, americký študent a hráč rugby, mu zaplatil v dolároch, tak ako sa dohodli na začiatku cesty. Dvesto dolárov ako základná sadzba plus päť dolárov za každú hodinu cesty sem. Jeremy to zaokrúhlil na dvestopäťdesiat dolárov a ešte šoféra pozval na obed v tábore.
Camp Namdapha bol zhluk chatrčí s trstinovou strechou, ktoré boli postavené priamo nad hladinou rieky. Breh bol strmší a vyšší, takže očividne ani v období monzúnových dažďov sem voda nedosiahla. Tábor slúžil ako jedna zo vstupných brán do Národného parku Namdapha a očividne v ňom už boli na turistov zo západu zvyknutí. Niekoľko ženičiek z niektorého z miestnych kmeňov – určite nie Indiek – v červených háboch im lámanou angličtinou ponúkli menu, ktorému nerozumeli, no Chandrajit vybral deväť porcií akéhosi ryžového menu s duseným mäsom a zeleninou a k tomu kúsok pečenej ryby. Jedlo bolo extrémne lacné, i keď im sprievodca potichu povedal, že má minimálne dvesto percentnú prirážku voči turistom. Ľudia boli milí, usmievaní a porcie chutné, takže partia bola spokojná.
Po štvrtej Chandrajit podal všetkým ruky a vyrazil späť do Dibrugarhu. Napriek jeho varovaniam si partia kúpila niekoľko kusov zeleniny a ovocia, ktoré boli práve odtrhnuté zo záhrad a neumyté, to však už nebol jeho problém. Freddie dokonca neodmietol kus syra, ktoré zapil byvolím mliekom, hoci ešte pred hodinou mal nekonečnými serpentínami otrávený žalúdok.
Skupina štyroch Európanov a štyroch Američanov vyrazila cez Noa Dihing po bambusovom mostíku na druhý breh. Cynthia dala dvesto rupií – sotva dva doláre – miestnemu chlapcovi, ktorý ich mal vyprevadiť pár kilometrov do džungle. Lámanou angličtinou im vysvetľoval, že rieka málo vody, bambusový mostík, rieka veľa vody, potom čln. Volal sa Nabam a všetkých pobavilo, ako hypnotizovane hľadel na dlhé platinové vlasy Švédky Lisy a hrdzavé vlasy Cynthie. Zistili, že je z kmeňa Tangsa a nikdy nebol mimo tohto údolia.
Prechod cez rieku bol zábavný – sto metrov dlhý mostík zo zviazaného bambusu nebol pre nich niečím, čo zvládnu bez problémov a Nabam sa nad ich nešikovnosťou stále smial. Koryto Noa Dihing bolo široké, no väčšia časť dna bola pokrytá vysušenými okruhliakmi a trávou. Na protiľahlom brehu bol podobný tábor, no menej políčok a plantáží a viac divo rastúcich stromov.
„Konečne džungľa ako u Kiplinga,“ tešila sa botanička Cynthia a hnevala sa, že nemajú čas na fotenie kvetov. Boli pomerne blízko rovníka, čo značilo, že sa veľmi rýchlo zotmie a oni nechceli hľadať vhodné miesto na štyri stany potme, ani sa potácať hustým porastom s hadmi a škorpiónmi.
Pohorie nad nimi bolo nezvykle strmé, a hoci zelené vrcholce boli ani nie tisícpäťsto metrov vysoké, zdali sa obrovské. Hadovité koryto rieky bolo vo výške tristo metrov nad morom, takže prevýšenie bolo citeľnejšie ako v hornatých oblastiach Indie, kde aj mestá boli často v kilometrových nadmorských výškach. Zajtra ich čaká náročný výstup.
Lisa a Sven, švédsky párik, zvýskol od šťastia, keď vyplašili zobákorožca a dvoch troganov. Nabam sa nestíhal prestať smiať, vždy, keď niekto sa rozplýval nad bežnou flórou a faunou. Svojou hroznou angličtinou im vysvetľoval rôzne informácie o kopcoch, čo aj tak väčšinou nerozumeli a iba mu s úsmevom prikyvovali. Hodinu pred súmrakom im na malej čistinke s výhľadom na rieku, založil oheň, kým oni si vybaľovali stany. Zdalo sa, že akosi znervóznel.
„Oheň – neprísť tiger. Oheň celá noc, celá!“ rozkázal im. Cynthia mu dala sľúbených dvesto rupií a ešte mu za ochotu doložila ďalších tristo, čo ho neuveriteľne dojalo. Kľaňal sa im ako bohom a až hroziaci súmrak ho prinútil doslova utiecť z ich nového tábora.
„Čo ho tak vystrašilo?“ nechápal Jeremy. Spolu s priateľkou Allie upevňoval motúzy stanu o hliníkové kolíky. Okolo ohniska, kde Naban narýchlo nanosil hromadu dreva, rozostavili štvoricu dvojmiestnych stanov podľa svetových strán. Trojica stanov mala neutrálnu kaki farbu či vojenskú potlač, iba britský bol čisto biely s červeným lemovaním. Za tých pár hodín pochodu z tábora za riekou znovu vyhladli, takže začali zohrievať v malom kotlíku zásoby od miestnych.
„Niečo stále motal o tigrovi a ohni v búrke,“ povedal čoraz strhanejší Freddie. Bol nafúknutý, v bruchu mu bublotalo a vedel, že večerať s chuťou nebude. Dal si pohárik whisky, ktorý vypil nasilu, a neskôr zjedol hrsť bobúľ, ktoré kúpil v tábore.
Čoskoro slnko zapadlo úplne. Porast mal husté koruny, takže partia čoskoro nahodila nočný režim; Freddie odišiel spať ako prvý a Cynthia sklamaná tým, že prvú noc v divočine sa nebudú milovať, sa so zvyškom spoločnosti trochu pripila. O deviatej naposledy vhodili hrubú vetvu do praskajúceho ohňa a všetci išli spať, unavení aj pripití zároveň.
Do desiatej sa oheň zmenil na sotva sálajúce uhlíky. Jedinými zvukmi bol vzdialený krik opíc a nočných vtákov ako aj všadeprítomné serenády hmyzu. Kdesi v diaľke na západe sa tlmene zablyslo.
*****
Kŕče sa ozvali krátko po polnoci. Frederick Whitby sa zobudil v embryonálnej polohe na nepríjemnú bolesť v črevách a smäd. Nahmatal fľašu s vodou a výdatne sa napil. Mal pocit, akoby ho od pupku dole malo roztrhnúť. Nad hlavou mal zavesenú čelovku a vreckovky, ktoré si v tušení katastrofy pripravil tesne pred spánkom. Spal v šortkách, takže si narýchlo obliekol tričko a na bosé nohy si obul trekingové topánky.
Kým zmizol v kríkoch, vložil kus vreckovky a hrsť suchých vetvičiek do takmer vyhasnutej pahreby. Papier sa rýchlo chytil horieť a čoskoro už otep osvietila čelá stanov. Freddie ešte prihodil hrubšiu vetvu a už musel utekať preč.
Čelovku rozsvietil až za stanmi. LED-diódy boli dosť silné, aby osvetlili celú čistinku, takže nechcel všetkých k svojej potrebe pobudiť. V ruke držal kus vetvy, pretože jediné, čoho sa skutočne bál, boli hady. V duchu dúfal, že kým nebude vyprázdnený, žiadneho nestretne. V diaľke osvietilo horizont a on zbadal čierne siluety stromov a kopcov krížom cez rieku. Prešiel asi tridsať krokov od svojho a Cynthinho stanu, skontroloval okolie stromu, kam si išiel čupnúť a hlasne zahrešil. Neuvedomil si, že si išiel uľaviť presne proti vetru. Už to bolo jedno.
Kŕče v črevách povolili a Freddie pocítil úľavu. Okolo neho lietali komáre, ale nevšímal si ich. Neumyté ovocie a domáci syr. Ten šofér ho varoval, no teraz to už bolo jedno.
Zo západu mu vietor priniesol ozvenu vzdialeného hrmenia. Búrka musela zúriť kilometre ďaleko. Niekoľkokrát sa znova zablyslo. Mladík usúdil, že už to nateraz nebude lepšie a začal vyberať vreckovky. Kdesi vyššie vo svahu sa ozval akýsi výkrik. Freddie sa v prvom momente zľakol, no rýchlo si uvedomil, že sa jedná o nejakú neškodnú opicu. Z prospektov vedel, že v Indii sa nevyskytujú opice ako gorila či africké paviány, ktoré dokážu človeku vo výnimočných prípadoch ublížiť. Krik teda ignoroval a sústredil sa na nemilú činnosť.
Vzápätí znova spozornel. Zo západu opäť zaznel hrom, tlmený a vzdialený, no rýchlo ho upútal iný zvuk, ktorý sa ozval niekde z juhu či juhovýchodu. Nevedel ho identifikovať, no na chvíľu ho zamrazilo. Naťahoval uši, koľko sa dalo, no porast na tú vzdialenosť tlmil vzdialenejšie zvuky. Náhle si zmyslel na upozornenia Nabama, ktorý stále niečo džavotal o ohni a tigrovi. Už mu nepripadali ako najhorší nápad práve hady.
Oheň trepotavo osvetľoval čistinku aj kmene stromov okolo. Freddie si rýchlo poutieral zadok, hoci v duchu si hovoril, že sa samostresuje. Švédsky stan, ktorý stál medzi ohniskom a svahom hôr, bol postavený k úzkej bystrine. Zver chodiaca sa napájať vydupala v poraste široký chodník, ktorým ich Nabam priviedol a ktorým mali zajtra pokračovať na hrebeň. Podobných chodníkov pozdĺž potokov videli spústy a bolo vidno, že zver nimi migruje často.
Znova sa ozval krik opíc, tentokrát podstatne bližšie k táboru. Myslel som si, že zver sa ohňa bojí, prebehlo Freddiemu hlavou. Nechcel, aby sa Cynthia ani zvyšok tábora zobudil - i keď búrka to asi spraví za opice – pretože by ho videli vystresovaného a v zbytočnej panike.
Pozdĺž potoka sa vzniesol akýsi veľký kvíkajúci vták a okrajom tábora zmizol v tme nad riekou. Opice sa ozvali na dohodenie kameňom od Svenovho stanu. Spoza jeho chrbta mu vietor priniesol tlmené burácanie hromu, no to tentokrát neprestalo, ba naopak silnelo. Opice v korunách stromov začali vrešťať hromadne a na viacerých miestach niečo dunivo prasklo, rovnako ako praskal podťatý strom alebo starý trám. Akési vtáky poplašne vzlietli zo svojich hniezd a znova za jeho chrbtom zahrmelo.
A vtedy si to uvedomil. Myšlienka ho ochromila, črevá sa opäť začali ozývať. Konečne sa vzpriamil a musel si pritom pomôcť palicou proti hadom, kolená sa mu totiž rozochveli a nemali dosť sily, aby ho zdvihli.
Oheň akoby bol živený hlukom – prudko sa rozhorel a ožiaril čistinu ešte viac. To očividne podráždilo opice niekde v temnote, dvadsať i viac metrov nad táborom. Hrmenie niekde nad západnými horami už bolo jasne rozlíšiteľné od dupotu stoviek kopýt, ktoré sa zlievali do silnejúceho burácania. Frederick stuhol na mieste, proste mu nohy odmietli poslušnosť a vyžívali sa vo vibráciách, ktoré sa niesli zemou.
V krátkom slede sa rozsvietili baterky vo všetkých štyroch stanoch. Cynthia sa zjavila ako prvá. V náhlom prebudení zabudla, že je iba v nohavičkách a rozospato, no vystrašeno vyliezla zo stanu.
„Vad fan är det som händer?“ ozvalo sa zo švédskeho stanu a lúč baterky preťal temnotu. Cynthia zakričala Freddieho meno. Až to ho trochu vzpružilo.
„Utekajte!“ zreval z plného hrdla. I tak mal pocit, že výkrik zanikol v dupote kopýt a kriku opičej tlupy.
Zvyšok sa prihodil tak rýchlo, že sa jednotlivé sekvencie Freddiemu zlievali do nejasnej koláže. Nezapamätal si postupnosť ani dĺžku udalostí, dokonca mal pocit, akoby niektoré úseky jeho mozog vytesnil. V každom prípade sa to stalo neuveriteľne rýchlo, v rozsahu sotva desať sekúnd.
Najprv prekvapivo hlasno vletel tunelom v poraste húf kričiacich vtákov. Vo svetle ohňa ich Freddie nevidel poriadne, no mohol by odprisahať, že sa jednalo o stovky vtákov úplne rozdielnych druhov, od drobných bodiek až po veľké vtáctvo rozmerov orlov či zobákorožca. Kŕdeľ preletel ako roj včiel nad hlavami siedmych vydesených a dezorientovaných turistov a zmizol v černote nad údolím Noa Dihing. Kakofóniu vtáčích hlasov prerušil zvuk stromu vyvráteného aj z koreňmi, ktorý ako keby išiel v jeho stopách. A okamih nato zrazu oheň potemnel.
Čierne siluety sa vrhli do osvetleného priestoru čistinky. Ozval sa desivý výkrik Cynthie a Lisy a Sven a jeho stan zmizol. Mohutné telá prekryli žiaru plameňov a výkrik Freddieho manželky v zlomku sekundy zanikol. Telá desiatok či možno stoviek kusov zvery sa konečne vrhli do ohniska, najprv zbadal ohňostroj žeravých uhlíkov rozkopnutých po troskách stromov a potom tak uhlíky ako aj ohnisko samotné zhaslo.
Frederickovi sa pri tom pohľade podlomili nohy a spadol do lístia. Chcel vykríknuť, no tak ako nohy, ani hrdlo nebolo schopné poslúchnuť. Neurčitý časový interval – sekundu? minútu? hodinu? – ležal v halde zotletého humusu a jediné, čo dokázal pasívne vnímať, boli otrasy zeme a bučanie a hlasné výdychy akejsi čiernej masy, praskanie porastu a živočíšny strach. Akoby schválne sa chvíľu neblyslo, takže všade zavládla absolútna tma a posledné telo sa hlučne vytratilo chodníkom dolu k rieke.
Nastalo ticho. Nebolo to ticho ako niekde v noci v izbe či v opustenej bani. Freddieho uši vnímali iba slabnúci dupot a praskot, uši trhajúci pokrik opíc v korunách nad zdevastovaným táborom. Nič iné. Nepočul zvuk vetra, nepočul hmyz, nepočul vtáctvo, jediné čo bol schopný vnímať bolo ticho okolia prázdne ako okolitá temnota a jačiace opice. Neskôr ten zvuk opísal ako triumfálny pokrik fanúšikov futbalu po úspešnom góle, pričom slovo triumfálny zvýraznil.
Tackavo sa vztýčil na kolená a lakte a ešte dengľavejšie si kľakol. Cítil sa ako opitý na mol, strácal rovnováhu a orientáciu a mal pocit, že nevie koordinovať nielen pokyny jednotlivým údom, ale ani myšlienky samotné. Konečne sa dokázal sústrediť na to, aby sa postavil a neprevrhol zároveň. Chcel sa dostať do tábora – teda toho, čo z neho zostalo – no všade bola príliš hlboká tma. Potom sa mu mozog konečne vyčistil.
Čelovka!
Studený kužeľ svetla ožiaril zdevastovaný tábor, polámané menšie stromy a blatistú cestu, ktorá vznikla z bystriny. Opice zmĺkli.
Neistým krokom sa šuchtal k miestu, kde si s manželkou pred pár hodinami zložil veci a vybudoval stan. Neveriaco sa rozhliadal po ploche a ako sa celý chvel, svetelný kužeľ sa po kôre stromov natriasal ako pri zemetrasení.
Potom to zbadal. Na koreňoch stromu ležala akási beztvará hmota. Bola celá od blata a špiny, ale vo svetle diód sa odrážala krvavočervená farba. Freddieho znovu prestlali poslúchať nohy a musel zastať. Kus stanu či výstroja, ktorý nápor tiel zmietol do ohniska, začal praskať a nakoniec vzbĺkol malým syčiacim plamienkom.
Vtedy džungľa vybuchla explóziou desiatok opičích hlasov. Akoby ich svetlo z pahreby prebudilo zo spánku – či akoby zažili hlboké sklamanie zo zle odvedenej roboty? – sa začali prekrikovať v neuveriteľnom chaose. Freddie nechápavo a prestrašene zodvihol hlavu. Svetelný kužeľ odhalil desiatky akýchsi opíc – niektoré mali dlhočizné ruky, iné boli o čosi menšie a aj v tomto zlom osvetlení bolo zjavné, že sa jedná o odlišné druhy. Primáty podráždene skákali z vetvy na vetvu a neuroticky tancovali, zo dve odvážnejšie sa spustili až do výšky očí a v príšernej grimase cerili na človeka zuby.
V tom momente mu doplo. Tie opice predtým ako sa vynoril z tmy oslavovali triumf, smrť mladých ľudí. Teraz bol zvuk iný, rovnako hlučný, no naliehavejší. Akoby opice niekoho pred preživším varovali.... alebo k nemu niekoho privolávali?
Kdesi vysoko na hrebeni Patkaiských hôr sa ozvalo sotva postrehnuteľné zarevanie tigra. Vo Frederickovom mozgu sa niečo zlomilo. Ťažko skúšaná racionalita úplne umrela a prevládli primitívne, prízemné inštinkty, túžba sa iba jednoducho spasiť.
Freddie prestal byť Freddiem, Freddie sa stal zverou utekajúcou o život. Zmizol v tme, ďaleko od rozdrvených tiel, ďaleko od rozdupaného táboriska, ďaleko od mŕtvej manželky.
Ďaleko od desivej serenády.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
