Smoliar
Dážď sa spustil práve v tom čase, keď sa pred domom smútku zhromaždili ľudia. Oblaky sa síce kopili od obeda, no s kvapkami akosi váhali. Zákonom schválnosti sa nebo otvorilo až s nástupom pohrebu. Na západnom obzore sa aj blýskalo, no hrmenie bolo ešte vzdialené.
Skupinka mužov stála mimo malý prístrešok, pretože už nevošla k ostatným. Postávali na daždi. Všetci okrem jedného boli postarší, ich obleky, ľahké bundy i čierne smútočné kravaty boli znosené.
„Práve teraz muselo začať liať, do prdele,“ zahrešil zavalitejší muž s fúzami. „Ten má smolu.“
„Ako keby si nepoznal Pištu,“ odpovedal chudý prešedivený dôchodca. „Vždy mal na všetko smolu. Ešte aj na pohrebe sa to s ním musí vliecť.“
„No ale aby aj počasie celé doobedie čakalo nato, aby mu docafralo pohreb?“ kontroval fúzač. „A to hlásia dážď iba nachvíľu, v noci má byť už pekne.“
„Sesternica z Moravy mi volala, že u nich už pekne je,“ doplnil plešatý chlapík, ktorému po čele začali stekať pramienky vody. „Že som si ja ten klobúk zabudol v tom autobuse...“
Z reproduktorov sa ozval hlas kňaza „Pomodlime sa, drahí bratia a milé sestry.“ Dav sklonil hlavy.
„Farár mohol chvíľu počkať, čo?“ nedalo fúzačovi.
„Jemu to je jedno,“ kývol rukou najmladší. „On nezmokne.“
Plešatý si prešiel dlaňou po lysine. „Aj tak ale uvážte: od začiatku júla nepadne ani kvapka, od večera má byť znova všetko bez dažďa, a presne tu a v túto hodinu sa to rozoští...“
„Pche,“ vybuchol chudý dedo. „Ako keby si vážne toho Pištu nepoznal. Ten mal smolu furt a stále a imerwérend.“
„Od malička,“ prikývol tučniak.
Mladík si pretrel nos. „Niečo som počul, ale neviem čo také sa mu dialo.“
„Toho je!“ trpko sa zasmial tučniak. „Vyrastal som s ním, a neviem veru, že či mala celá dedina spoločne toľko pechu, ako on sám...“ Ostatní len prikývli.
„Veď povedzte niečo, kým sa ten páter modlí!“
Tučniak prešľapol na mieste a pozrel sa kdesi ponad dom smútku do diaľky. „Nuž, keď sa narodil – v ten istý rok ako ja – zomrela mu mama. Jeho tatko začal slopať jak dúha a kým sa Pišta dostal do meštianky, už ho vychovávali starí rodičia. Starý tatko bol presvedčený komunista a ateista a stará mater nasprostastá katolíčka, ktorá by vtedajšiemu farárovi aj prdel utrela. Keď ho stará zobrala do kostola, stĺkol ho dedo. Keď ho dedo vymkol na omšu, zmlátila ho stará. Taká divná rodina to bola.“
„Povedz mu i tom povstaní, Samko“ zazubil sa plešatý. „Ty si to pamätáš lepšie ako ja.“ Dav sa domodlil.
„No, v štyridsiatom piatom, v apríli, tadiaľto prechádzal front. Nemci utekali, ale rodine sa krátko predtým chytila strecha od iskry. Takže všetci sa báli frontu, schovávali sa po pivniciach a modlili sa, len Pištovci museli narýchlo robiť strechu. Starý tatko s Pištom nachystali voz škridiel, že už nebudú mať slamené šindle. Starému bolo dobre cez šesťdesiat, a tak hore vyhnal mladého – čo ja viem, či mal pätnásť rokov? Tuším ešte ani nie.“
„Prišli sme sa rozlúčiť so zosnulým spolubratom...,“ ozvalo sa z reproduktorov. Dážď trošku zosilnel.
„A tak Pišta drhol od rána do večera týždeň na streche – robil krokvy, zatĺkal klince, ukladal škridle. Narobil sa ako otrok, pretože v tých dňoch, keď sa na východnom fronte blýskalo tak ako teraz, len nie od búrky, nikto zo susedov to nechcel riskovať. Pišta si to odmukloval sám.“
„No a?“ spýtal sa netrpezlivý mladík.
„Stará nachystala jedlo, že keď to chudák mladý Pišta dokončí, že sa najedia. Chlapčisko už od únavy padal dole zobákom a od hladu nevidel. Keď dal poslednú škridlu, skoro od vyčerpania netrafil na rebrík.“
„No a keď už boli pred domom a stará so starým si obzerali, či to spravil dobre, presne v ten moment sa ozval hukot a na chalupu im spadol zostrelený Messerschmitt. Takto pekne,“ ukázal chudý dedo dlaňou do kvetináča pri dome smútku.
„Aspoň mal šťastie, že to nespadlo na neho,“ zaškeril sa mladík.
„To áno,“ pokračoval tučniak. „Kúsok od domu mali roľu a na nej stodolu. Čo mali robiť? Barák im vyhorel do tla, - aj s obedom – no tak museli tam. O dva dni prešiel cez dedinu front a pri bojoch bolo odstrelená v celej dedine jediná budova – hádaj ktorá?“
Mladík vypleštil oči. „Snáď nie ich stodola?“
„Presne tá. A to na dolnom konci sa Nemci s partizánmi dobre mleli. Tam ale ani kozu nezabilo. U nich neboli ani Nemci, ani partizáni, a predsa si jeden mínometný granát našiel cestu práve do prostriedku poľa – akurát na hnilú stodolu z nepálenej tehly.“
„Fíha,“ pokýval hlavou mladík. „To už áno. To je vážne smola.“
„To je len začiatok,“ ukázal tučniak umelé zuby. „Jožo, povedz o tých komunistoch,“ vyzval chudého starca.
„Ich rodina zdedila ešte pred vojnou veľké pozemky. Na jednom chcel akýsi gazda chovať kravy, no potom mu to nepredali. Po vojne vstúpil do strany, už ako partizán, čo vedel dobre po rusky. Kariérny komunista, vieš. No a za Gottwalda začal Pištovi robiť napriek. Že kulak, statkár, kapitalista. Nedal si povedať, že Pišta mal pred vojnou snáď osem rokov a bol sirota. Len udať a udať. Starý aj stará boli už pod drnom – tuším v štyridsiatom siedmom umreli obidvaja – tak si to zlízol mladý Pišta. Ani maturitu mu nedali dokončiť. Pakes do Jáchymova!“
„Fúha,“ chytil sa mladý za hlavu. „Tak toto už je moc aj na vola.“
„Ešte sme len na začiatku,“ zaškeril sa dedo.
„To snáď nie?“
„Ba hej,“ prikývol plešivec. „Keď sa po šiestich rokoch vrátil, išiel do fabriky. Robil tam za sústruhom nejaké kovové výrobky, také ťažké platne z ocele. Majster mu robil zle, bola to taká sviňa zákerná...“
„Bol to brat toho partizána z KSČ,“ doplnil dedo.
„Presne. No a dal mu vždy tie najhoršie kusy – hrdzavé, zle odliate a tak. V rohu dielne mali takú starú mašinu, tá si pamätala ešte Františka Jozefa, a tam ho vždy dal robiť normu. Čo spravil druhý robotník za osemhodinovú šichtu, Pišta sa s tým mordoval desať hodín, chudáčisko.“
„A čo je najväčšia smola, raz mu na tej rozheganej kraksni čosi prasklo, a kus tej ocele vyletel oblúkom cez celú dielňu akurát v tom momente, keď na neho ten majster s úškľabkom kričal „Súdruh imperialista zasa nestíha!“ Hlavu mu našli v sude s opotrebovaným olejom a sklenené oko až vo vedľajšej dielni.“
„Štyri roky nepodmienečne v Leopoldove,“ precedil tučniak cez zuby. „Vraj to bola zámerná pomsta!“
„Lepšieho a dobrosrdečnejšieho chlapa som pritom nepoznal,“ rozhodil rukami dedo. „Vždy bol ochotný pomôcť, aj keď mlel z posledného.“
„Keby sa mu to aspoň raz vrátilo rovnako,“ povzdychol si plešivec.
„V šesťdesiatich rokoch sa oženil. Prišiel z basy, našiel si mladú vdovu, nadšenú súdružku z družstva, tak sa dali dokopy. Potom otehotnela – mali rodiť na Vianoce či tak nejak. Vraj im mali prideliť aj družstevný byt, keď Anča mala porodiť. V auguste ale znovu vpadli Rusi a tá trúba sprostá s bruchom ako melón zobrala jazvečíka a išla ich aj s kyticou vítať dole pod kopec.“
„Čo ju tehotnú zastrelili?“ zhíkol mladík.
„Čoby, “ zamračil sa dedo. „Tanku zlyhali brzdy. Z tých pásov jej zoškriabali len toľko, čo by vošlo do krabice od azuritu. Aj to ešte hrobár mi povedal, že tam museli dať chvost z toho čokla, aby aspoň niečo tú rakvu zaťažilo.“
„Preboha,“ vyvrátil mladík oči.
„Ani žena, ani decko, ani byt, ani robota,“ doplnil plešivec. „Ostala mu slobodárka a fungl nová kolíska, ktorú stihol just kúpiť deň predtým. Z družstva ho vyhodili, pretože čo mal vraj darebák jeden pustiť tehotnú ženskú na výpadovku vítať tanky.“
„Zamestnal sa v koželužniach, ale tie boli potom zrušené. Tak ho preradili do drevovýroby, tie o štvrť roka vyhoreli do tla tak ako ich vtedajšia stodola. Potom ho zobrali do kameňolomu, ale ten do roka doťažil, a tak hľadal znovu prácu. Prišiel do Ostravy do baní, veď tam bolo za Husáka stále niekoho treba. Ale chyba lávky pozreli si jeho kádrový profil, a už bol oheň na streche – Jáchymov, v prvom zamestnaní zabil vedúceho, Leopoldov, koželužne, drevovýroba, kameňolom – proste fluktuant, grázel a kriminálnik. No a protispoločenský živel, samozrejme.“
„Chudák, toľká smola,“ pokrútil mladík hlavou.
„Zobrali ho ako vrátnika do akéhosi skladu a našiel si jedinú ženu, ktorej jeho povesť nevadila. Ona nemala nič lepšiu, to preto. Taká fuchtľa a ochechula, hovorili jej základná škola – každý v nej strávil nejaký ten čas. Tuším len nebohý farár nie, ale ten bol na chlapov. Čo ja viem, možno aj ten sa jej nejako náhodou dostal pod sukňu. V sklade čosi zmizlo – mimochodom na inej smene – lenže povesť nepustí a tak štyri roky v Leopoldove ako repete recividistovi.“
„Desať mesiacov po zabásnutí mu žena porodila,“ doplnil tučniak. „Desať.“
„A ani nie štvrť roka po prepustení zasa dvojičky,“ doplnil chudý dedo. „To bolo vtedy, ako sme tu mali výmenný pobyt z Laosu a Etiópie.“ Dedo smutne pokýval hlavou. „Prvé decko bolo potmavšie po tatkovi od kolotočov, jedna z dvojičiek úplne čierna, druhá šikmooká. Čo mal chudák Pišta s jeho dobrým srdcom robiť? Vyhlásil ich za svoje. Matrikára odviezli desať minút po zápise s mŕtvicou, tak sa rehotal.“
„Po revolúcii mu ten starší syn začal kradnúť zarobené peniaze a žena sa hodila na maródku. Chcel od nej dieťa - aj on, ke´d už celý Laos - ale ona povedala, že mu nebude furt rodiť jak králik a išla na podviazanie vaječníkov. Tak živil tri decká, z toho jedného každú chvíľu v polepšovni, a hnilú, hypochondrickú ženu.“
„Potom po revolúcii zreštituizoval akési pozemky a predal ich. Jedna fabrika medzitým stála tam, kde cez vojnu vyhorela ich stodola, a tak pekne zarobil len tak zo dňa na deň. Konečne,“ uznal tučniak.
Dav sa zasa začal modliť.
„Čo potom?“ opatrne, až nesmelo, sa spýtal mladík.
„Otvoril si účet v banke a vložil si ich tam. Mal už dobre cez päťdesiať, že nechá si na dôchodok a dovtedy si postaví domček. Vložil si ich na termiňák. Mal tam super výnos.“
Mladík upieral oči s nevysloveným otáznikom. „No a?“
„Kurva, čo si nepamätáš Devínbanku?“ rozčúlil sa dedo.
„Zostalo mu pätnásťtisíc, čo mal našetrené pod parketami. Vtedy ten starší syn komusi nabúral Felíciu. Škoda šestnásťapol.“
„Nebodaj to za neho zacvakal?“
„Veru tak. Bol to dobrák.
„Ale veď ten pankhart nebol ani jeho?“
„Nebol. Ani to tej jeho poloinvalidnej čúze nebránilo povedať, že aký tatko, taký syn. Aj keď Pišta aj tá jeho ochechula boli blonďaví a pankhart sa vždy medzi tými kolotočármi stratil... Proste sa s ním rozviedla a decká mu nechala. Jedno bolo šikmooké a druhé vyzeralo jak Barack Obama na maturitnom table.“
Mladík neveriaco krútil hlavou. „Možno to bolo pre neho lepšie.“
„Cha, to by si nepoznal Pištu,“ plesol sa tučniak do stehna. „Tri dni na to jeho bývalú zrazila v Ružinove električka.“
„Čiže ako rozvedený nemal nárok na vdovský dôchodok,“ doplnil plešivec. „Reštitúcie fuč, úspory fuč, domček fuč, žena fuč, dôchodok nyšt. Keby sa to stalo o tri dni skôr, dostal by aspoň vdovský. Takto dostal hovno.“
„A teraz sa presunieme na miesto poslednej rozlúčky,“ ozvalo sa v reproduktore. Dav sa začal preskupovať. Dážď zhustol, hromy sa ozývali čoraz hlasnejšie a bližšie.
„Vedel som, že to zhustne práve vtedy, keď ho budú niesť k hrobu.“ Dedo si natiahol golier obleku až k ušiam. „Smoliar. Proste smoliar.“
Smútočné zhromaždenie sa zoradilo za pomocníkmi, ktorí naložili rakvu na vozík a vytlačili ju pred dom smútku. Mnohí radšej ani nevyšli spod prístrešku. Do dažďa sa odvážila sotva polovica účastníkov.
„Poďme ďalej. Už mi to je jedno, či zmoknem viacej alebo menej. V trnírkach mám aj tak Balatón,“ prehlásil dedo a ostatní rezignovane prikývli. Sprievod sa pohol hore cintorínskou cestou, ktorou už tiekli potoky špinavej vody.
„Čo s ním bolo potom?“ snažil sa prehlušiť dážď aj hrmenie mladík, priťahujúc si golier ku krku.
„Po ovdovení?“ otočil sa na neho tučniak. „Čo by bolo. Mal smolu ďalej.“
„Peniaze nemal, musel brigádovať aj na dôchodku,“ doplnil plešivec. „Tak ako mukloval celý život, tak mukloval aj na dôchodku. Akurát po revolúcii na neho už nesvietila uránová ruda. Ako mal pech za mlada, tak mal pech aj na staré kolená.“
„Zvyšné dve decká, tí šikmookí poloafričania, sa na neho vykašľali a nechali ho tak, osamote. Poloetiópsky syn sa predávkoval a pololaoská dcéra šľape chodník v Amsterdame. Najstarší pankhart je tretíkrát v base. Dobodal frajerku. Pekné kvietka, čo?“
Mladík si odfrkol. „To sa mi asi sníva.“
„To napíše iba život,“ zafilozofoval plešivec.
„Ešte sa mu na staré kolená ozvali následky z Jáchymova. Dostal tumor, chodil do špitálu častejšie ako predtým na ŠTB, vypadali mu všetky vlasy, no nevzdal to a makal ďalej, až do smrti, chudáčisko. Koľko vládal, toľko makal.“
„Počul som, že sa mu stal pracovný úraz,“ opáčil mladík.
„Že úraz!“ rozosmial sa dedo na plné hrdlo. Našťastie sa práve ozval hrom, oveľa bližšie ako predtým. Dážď bol taký hustý, že ledva videli na vozík s rakvou.
„Známy mu chcel dohodiť jednoduchú brigádu. V kostole na povale sa vymieňala škridla, zavolali ho popredu, že nech tam urobí poriadok. Vieš, staré bedničky poprekladať, pozhadzovať bordel, trochu pozametať... Niečo také, nech to zvládne, nech si privyrobí.“
„Čo, nebodaj padol zo strechy?“ plesol si mladík po čele už ktovie koľký raz.
„Čo zo strechy, horšie!“ odpľul si dedo. „Na kostole je veľa netopierov. Pišta prišiel, začal prehadzovať bedničky, urobil rámus a tie okrídlené myši sa splašili a dohrýzli ho.“
„Ako môžu netopiere dohrýzť človeka?“ neveril mladík.
„Aj doktori sa čudovali,“ pokýval hlavou dedo. „Pišta sa vytackal von z kostola celý krvavý. Tuto okolo krku mal úplne dohryzenú kožu, jak keby ho môj vlčák koštoval. Sveter mal premočený od krvi, tak jak ja teraz kravatu.“
Mladíkovi spadla sánka. „Vykrvácal?“
„Čoby,“ pokrútil hlavou dedo a odfrkol vodu. „Kostolník zavolal rýchlo sanitku, tá ho friško odlifrovala do špitálu a tam do večera umrel na besnotu.“
„Na besnotu? Koronavírus nedbám, ale na besnotu?“
Tučniak prikývol. „Nevesta robí na internom a hovorila, že dostal akési záchvaty, len každého škriabať a hrýzť, ako besný psisko. Z huby sa mu valila krv, mal rozodrané ďasná ako keby mu mliečne zuby rástli, celé oddelenie si s ním nevedelo dať rady. Museli ho nakoniec pripútať o lôžko jak Čubírkovú na elektrické kreslo.“
Plešivec pokrútil hlavou. „Ktovie, kde sa v takom vychudnutom, osemdesiatročnom dedovi našla toľká sila, že ho toľkí museli pritláčať o to lehátko.“
„Veď aj pacienti a návštevníci im museli helfnúť,“ doplnil tučniak. „Nevesta hovorila, že desiati mali čo robiť. A len čo ho priviazali, cink, a bolo po ňom. Len mu chvíľku nohou trhalo.“
Sprievod na konci cintorína odbočil do uličky, na ktorej konci ležala halda hliny a štrku. Hoci pršalo sotva chvíľu, hlina sa roztiekla do ďaleka.
„Aj ten pomník, kuknite,“ pokrútil hlavou plešivec. „Pišta si dal dohromady aspoň nejaké peniaze, zaplatil majstrov a dal spraviť rodinnú hrobku. Mamu nepoznal, tatko sa uslopal ešte za mlada, starí rodičia ho len využívali, jedna aj druhá žena ako keby neboli, syn sa mu prefetoval, a on taký dobrý, až bol sprostý. Posledné peniaze vložil minulý rok do rodinnej hrobky. A tí šlendriáni ho tak okašľali na cemente a armatúre, že sa mu v zime celý pomník naklonil.“
Mladík pozrel na náhrobný kameň, ktorý vyzeral, ako keby chcel byť pochovaný spolu s majiteľom. Zázrak, že ešte stál. Chlapec usúdil, že ho hrobári budú musieť podoprieť alebo domurovať, pretože ďalšiu zimu vztýčený neprežije.
„Nie je tam žiaden nápis,“ skonštatoval.
„Čoby nebol. Kamenár, čo to robil, bol tak naslopaný borovičky, že omylom ho vytesal z druhej strany. Pišta rezignoval a nechal ho osadiť aj s takou sprostou chybou. Všetky náhrobky majú nápisy a letopočty na západ, len ten jeho čumí kdesi do Užhorodu,“ krútil dôchodca hlavou.
„V Pise sa k takéto šikmé stavby draho platí,“ pokúsil sa o vtip mladík.
Pohrebný sprievod obklopil betónový obdĺžnik, uprostred ktorého sa cerila jama. Nad farárom držal miništrant otvorený dáždnik, i tak však bol jeden i druhý mokrý až po uši. Po kolená boli zamazaní od blata. Skupina starších mužov aj so stále neveriacim mladíkom podišli bližšie.
„Preboha,“ zalomil plešivec rukami. „Veď ho v tej jame utopia, chudáka nebohého...“ Skutočne, jama uprostred hrobky bola snáď po kolená zatopená vodou. A to dážď ešte zosilnel, akonáhle podišli k jame.
„Skutočne smoliar...“ hlesol mladík. Znova zarachotil hrom, už niekde blízko nad dedinou.
„Aby sme tam ešte neskončili aj my,“ povedal s obavami dedo, rozhliadajúc sa po oceľovosivých mračnách, koľko mu to prietrž mračien dovolila.
Farár naposledy začal kázať. V hukote riavy musel kričať. „Tu sa chceme naposledy pokojne a s úctou rozlúčiť s nebohým...“ Z nosa mu cícerkom tiekla voda.
Zrazu celý cintorín osvetlilo zablysnutie a zlomok sekundy nato zadunel hrom taký silný, že dve babky sa prevrátili do blata. Stará lipa o kus ďalej sa rozčesla ako prút. Ľudia začali kričať jeden cez druhého. Pár žien sa rozbehlo s výskaním preč. Pridávali sa ďalší a ďalší. Farár, ktorý si nebol istý, či si do dažďom premočenej sutany necvrkol, chcel na nich skríknuť, ale včas si uvedomil, že to nemá zmysel.
„Urýchlite to, boha vášho,“ nezdržal sa nadávky a naznačil skrehnutými rukami kríž. Pod biednou ochranou dáždnika, ktorý niesol premočený miništrant, sa rýchlym krokom pobral preč. Skôr ako dorazil tých dvadsať metrov na dláždenú cestu, pošmykol sa, spadol na miništranta a polámal mu dáždnik a sebe okuliare. Príval dažďa prehlušil mimoriadne šťavnatú nadávku jeho excelencie.
Správca cintorína a štyria hrobári zostali nad jamou opustení, nerátajúc s premočenou truhlou na konopných lanách nad hrobovou jamou. Tá pripomínala zmenšenú verziu olympijského bazéna. Správca sa s nešťastným pohľadom rozhliadol, či ich niekto nesleduje, no v prívale videl iba kňaza, ako zdvíha z blata okuliare a božekujúceho miništranta, ktorý sa márne snažil zastaviť krvácanie zo zlomeného nosa.
„Spustite ho dole, kurva,“ rozkázal robotníkom. „A rýchlo, lebo nás domov zanesie tsunami.“
Hrobári skočili ako atléti a zodvihli premočené laná. „Švihom, makajte,“ štekol správca a kýchol si tak hlasno, až prehlušil ďalší hrom.
V tom sa jednému robotníkovi vyšmyklo zablatené lano; síce zaťal nechty, no rakva už mala svoju zotrvačnosť a stiahla aj druhého z hrobárov. Jama bola hlboká necelé dva metre, no bolo v nej už vyše pása vody. Naspodu boli dve malé drevené kozy, na ktoré mali spustiť nebohého Pištu. Teraz na konštrukcie s neuveriteľným rachotom dopadla lacná, drevotriesková truhla svojou hranou a jej veko sa odtrhlo od zvyšku. Hrobári vypleštili oči. Z rakvy vypadol nebožtík a koľko mu drevené kozy dovolili, sa potopil do blatistej brečky. Obstarožný oblek, v ktorom ho uložili do truhly, mu okamžite nasal všetok kal.
„Kurva fix, čo nedávate pozor,“ znesvätil pietny obrat správca cintorína. Znova sa zablyslo priamo nad cintorínom. „Kto tam teraz pôjde za ním?“
„Ja nie,“ zborovo prehlásili všetci štyria roboši. Kus vyhádzanej pôdy sa prepadol v prívale do jamy a na chvíľku stiahlo mŕtveho pod hladinu.
Správca sa zamyslel. Všetci okrem nich piatich boli už preč a do večera sem nikto nepáchne. „Serte nato. Vytiahnite laná, zasypeme ho až prestane liať.“ Roboši podozrivo rýchlo skočili a vytiahli laná z jamy. Rakva stihla nasiaknuť vodu, a tak sa čiastočne ponorila vedľa kôz. Špinavý oblek trčal nad hladinou iba bokom. V prúdoch vody sa pohupoval ako kanoe.
Správca aj štyria hrobári poklusom zmizli.
„Bol to smoliar ten Pišta. Pánboh mu ani pokojného pohrebu nedožičil,“ povzdychol si premočený tučniak päť minút neskôr v krčme. Pod ním sa na kachličkách rozlievala kaluž špinavej vody a trasúce sa, premrznuté ruky takmer vyšpliechali poldecák rumu, ktorý išiel do seba hodiť. Rovnaké problémy mali aj zvyšní dvaja dôchodcovia a mladík.
„Bol to smoliar, ten Pišta,“ povedal chudý dedo, snažiac sa nejachtať od chladu. „Ako za života, tak aj dnes, v čase pohrebu.“
„Tak teda na Pištu, dobráka a smoliara. Nech je mu aspoň po smrti dopriaty svätý pokoj,“ zdvihol poldecák plešivec a ostatní sa pridali. „Nazdravie, Števo!“
Mladík už-už išiel pohárik lupnúť do seba, keď sa zarazil. „Aha,“ ukázal von oknom. „Na západe je už vidno slnko.“
Plešivec preglgol, odkašľal si a nešťastne zavrtel hlavou. „Čakalo na to, kým neskončí pohreb. Neuveriteľné...“
„Smoliar,“ poškriabal sa za uchom dedo. „Neskutočný smoliar. Milan, ešte jednu rundu na chudáka Pištu...“
Desať minút nato dážď pominul tak rýchlo, ako hodinu predtým dorazil. Nad dedinou sa ešte ozývalo hrmenie, avšak čoraz tlmenejšie a vzdialenejšie. Dolu cintorínom sa ešte stále valila špinavá voda zmiešaná s lístím a suchými kvetmi. Rozčesnutá lipa sa stále krčila, ako keby sa odchádzajúcej búrky bála.
Dláždeným chodníkom sa ponáhľalo niekoľko mužov, teraz už nie pietne oblečených, ale nahodených v suchých montérkach a gumákoch.
„Načo som si dával na seba suché handry, keď mám trencle jak potápačský výystroj?“ zahrešil jeden z hrobárov. Ihneď ako ustal dážď, správca cintorína ich vyhnal dokončiť robotu.
„Netrepte a zahŕňajte!“ rozkázal najstarší. Aby bol príkladom, ako prvý zabodol lopatu do zvyškov násypu. „Sakra, to sa celé lepí.“ Hruda ílu s čľupotom dopadla vedľa nebožtíka a okamžite klesla dolu. Telo sa na čeriacej vode roztancovalo v divokom rytme.
„To je na hovno. Takto ho iba podsypeš ako kvočku vajcami a nakoniec ti ostane ležať na povrchu. Hoď tú hrudu na neho, nech ho to potopí. Kukaj sem!“
Plná lopata ílu so zadunením narazila na chrbát pochovaného. Telo zmizlo po hladinou ako kameň, iba čo vlny špinavej vody obmyli brehy.
„Takto to máš robiť, vidíš?“ zaškeril sa mudrlant.
Mŕtvola vyplávala znova na hladinu, tentokrát tvárou hore. Pomedzi stuhnuté prsty, z úst aj očí mu cvrčala kalná brečka. A červený pramienok.
„Ako robotník si stál za hovno, ale ako hrobár nestojíš za nič,“ okríkol ho najstarší. „Teraz sa mám na neho pozerať, čo?“ prežehnal sa.
Chlapi trochu primrzli. „Čo s ním spravíme? Ja tú vodu vyčerpávať nebudem. Zasypem ho a fertich, idem domov.“
„Ja to kašlem,“ načiahol sa s lopatou ďalší a ponoril nebožtíka až na doraz. „A vy sypte. Rýchlo!“
Trojica robotníkov začala horúčkovito lopatovať. Blato sa lepilo, bolo im zima a v gumákoch im vŕzgala voda, no nikto neprehovoril ani slovo. Po chvíli vytiahol ponorenú lopatu ten pridŕžajúci – v tvári neskutočne bledý – a horúčkovito začal naberať aj on.
„Opatrne okolo toho náhrobku, nie že ho prekokotíte!“ okríkol ich najstarší. Nikdy predtým nezasypali jamu tak rýchlo ako teraz.
„Tuším ma chytá infarkt,“ vydýchol pred fajrontom konečne jeden. „Nechajte mi tam pri ňom kúsok voľného miesta.“ Chlapi sa konečne rozosmiali. Napätie z nich aspoň trocha opadlo. Posledné lopaty hádzali len dvaja, zvyšný dvaja si k cigaretke uhli zasa z domácej.
„Kašlite nato, zvyšok dorobíme, až to trochu preschne.“
Jeden z hrobárov naposledy potľapkal lopatou po odpornej brečke. „Nech ti je tento hnusný, mazľavý íl ľahký, Pišta. Nehnevaj sa, ale nedalo sa inak,“ prežehnal sa. „Ani ten pohreb si nemal normálny. Dám si na tvoje odpustenie panáka.“
Najstarší so pretrel nos. „Aj tak je to smutné. Prežil fašistov, komunistov, Jáchymov, krachy, dve manželky, rakovinu a nakoniec ho skolí uhryznutie besnými netopiermi . Ešte ho aj mrdneme do zatopenej jamy ako štena a utopíme.“ Potiahol si z ploskačky a naposledy sa obzrel na čerstvý hrob. „Nech ti je zem ľahká, ty smoliar.“ Prázdnu fľašu vhodil do ílu. „Na tvoju počesť, kamarát!“
O polnoci už po búrke nebolo ani chýru. Obloha bola jasná a studené svetlo plného mesiaca zalievalo dedinu aj cintorín na svahu nad ňou. Z kostolnej veže sa ozval nepatrný šramot. Stará sova preskackala k poškodenej okenici, rozhliadla sa po cintoríne, roztiahla krídla a vzniesla sa. Zakrúžila ponad stromy, svojimi veľkými očami zbadala rozčesnutú lipu a pokračovala v lete ďalej.
V tú istú chvíľu hopsala pomedzi múriky drobná lasica, ktorá takisto hľadala korisť. V brlohu v dutine inej starej lipy mala mladé a tie si pýtali mlieko. Lasica už zožrala jednu dážďovku a jedného cvrčka, no aby napojila svoje mladé, potrebovala v tú noc ešte jednu či dve myši. Ešte stále bolo všade lepkavé blato, takže dlhými skokmi preskakovala z hrobu na hrob a vetrila hlodavce či piskory. V honbe za korisťou sa dostala na akýsi šikmý náhrobok na kraji cintorína, uprostred haldy blata. Drobné pazúriky zaškriabali na kameni, ako sa malá šelma zošmykla.
Ostrý sluch sovy nepatrný zvuk okamžite zachytili a dravec sa obratom spustil nižšie. Šikmý náhrobok sa vo svetle mesiaca jasne ligotal. Sova mala lasicu doslova ako na tanieri. Zostávali dve sekundy a mladé šelmy v brlohu zostanú odsúdené na zánik a smrť hladom.
Lasica to však nevedela. Na okraji šikmého náhrobku panáčikovala a snažila sa zavetriť korisť. Najprv sa jej zazdalo, že ucítila niečo divné, čo by mohla uloviť. Nozdrami rýchlo vťahovala vzduch, no čím dlhšie čuchala, tým väčší nepokoj v nej narastal. Akýsi prapôvodný, tajuplný pud sa jej zmocňoval a vnášal do nej strach a obavu. Vzduchom sa odniekiaľ začal šíriť hnilobný puch. Puch smrti a rozkladu. Nikdy nič podobné predtým nezažila, no akési spomienky celých generácií kdesi v kúte zvieracieho mozočku začali biť na poplach. Keby sa obzrela za seba, zbadala by vznášajúci sa okrídlený prízrak, ktorý sa na ňu spúšťa, no to nebolo to, čo v nej bilo na poplach.
Keď bola sova na dosah od lasice, pohla sa zem. Raz, dvakrát, trikrát, čoraz intenzívnejšie. Hnilobný puch zosilnel a zalial okolie hrobu. Šelmu zachvátila číra panika a dlhým skokom zmizla na ďalšom múriku. V tom istom okamihu aj sova prudko zmenila smer letu, rýchlo a spanikárene začala mávať krídlami a v náhlom poryve strachu sa bez koristi vrátila do kostolnej veže. Lasica aj sova dorazili do svojich hniezd v rovnakom okamihu, okamžite sa schúlili so svojimi mladými a ešte dlho sa triasli nevysvetliteľnou, ultimátnou hrôzou.
Mazľavá hlina na konci cintorína sa po chvíli začala dvíhať. V nepravidelných intervaloch sa povrch chvel, až sa nakoniec otvoril. Najprv sa objavili tri kostnaté prsty. Potom celá dlaň. Po ďalšej chvíli ľavá ruka s premočeným sakom a košeľou. Pohyb na pol minúty prestal, akoby si telo potrebovalo odpočinúť. Potom sa však v niekoľkých kŕčovitých pohyboch znova rozhýbalo, až sa oslobodilo zo zovretia studeného ílu.
Zem porodila toho, kto tam pred pár hodinami bol naveky zverený. Postava stála v bahne na všetkých štyroch a triasla sa. Snažila sa nadýchnuť, no nedarilo sa jej to. Tuhé pľúca sa sťahovali, avšak dlho bezvýsledne. Akási hnilobná hmla pokryla tento kút cintorína odporným puchom, akoby mŕtvolu exhumovali po mesiacoch. Opar sa šíril rýchlo k hraniciam cintorína, potom ich prekročil a rozlial sa dole prvou ulicou.
V jednom z blízkych dvorov ju zacítil pes a zúrivo sa rozštekal. V okamihu sa po celej dedine ozvali desiatky psích hlasov. To však už aj toho prvého psa - tak ako sovu a lasicu predtým - chytila nevysvetliteľná panika a so stiahnutým chvostom zaliezol do búdy, kde sa celú noc v hrôze chvel.
Konečne sa zablatenému nebožtíkovi podarilo nadýchnuť. Ťahavý, kvílivý zvuk sa prehnal cintorínom a sova, lasica a pes sa zježili príšerným strachom. Silueta zodvihla hlavu a pozrela na mesiac v splne. Cez zanesené nozdry sa ozval piskot.
Nádych, výdych. Bolo to oveľa pomalšie ako u živého človeka.
Bledé, matné oči bez lesku hypnotizovali svetlý kotúč nad nimi. Každá sekunda pohľadu akoby nabíjala torzo energiou.
Nádych, výdych.
Keď sa zablatená postava dostatočne prebrala, usmiala sa v hroznom, kŕčovitom úsmeve. Z horného aj dolného radu zubov, ôsmymi dekádami života tak preriedeného, sa v studenom svetle zaligotali dva a dva abnormálne dlhé, špicaté zuby. Z úst začalo niečo vytekať – najprv to bola blatistá brečka, v ktorej bola pokrútená postava ešte pred chvíľou pochovaná. Potom sa kvapky v tom slabom svetle zafarbili na červeno. Pod tvárou, vo vrstve rozrytého ílu, vytvorili drobnú kaluž.
Nakoniec štvornohá postava vydala svoj prvý vedomý zvuk. Kvílivý pokrik, pri ktorom akoby stuhol vzduch nad celou dedinou, sa rozľahol doširoka. Štekot desiatok psov razom uťal. Naopak, krídla netopierov, ktoré lietali nad domami, sa začali trepať o poznanie radostnejšie. Stovky párov náhle zamierili k cintorínu v temnom víre ako jediný roj.
Obživlý nebožtík nastrebal zo splnu toľko sily, že bol schopný vstať, hoci zatiaľ len tackavo. Vyrovnal ruku, potom nohu, no klesol späť do mäkkého blata. Pokúsil sa o to znova, no opäť neúspešne. Podvedome, vytrvalo, pudovo zatínal tuhé, studené svaly, až sa dostal aspoň do kľaku. Akýsi inštinkt ho však hnal ďalej. Proste musel sa vztýčiť a spraviť krok. Ako batoľa. Veď aj on sa vlastne istým spôsobom práve znovuzrodil...
Po chvíli urputného boja sa kľačiaca postava znovu vzopäla. Studená, šedivá, vychudnutá ruka zovrela okraj náhrobného kameňa a stavala sa na chodidlá. Sípavý dych sa námahou zrýchlil, no podvedomie mŕtvoly si bolo isté, že čoskoro dosiahne svoj cieľ. Znova sa svaly stiahli a postava sa napínala.
Ozvalo sa krátke puknutie a veľký železobetónový náhrobok aj so žulovou platňou sa prevrátil a hlasno dopadol do blata. V tom zvuku sa miesili tri rozličné zvuky, ktoré ihneď nato vyhasli: šplechnutie bahna, praskot desiatok drvených kostí a akýsi prekvapený, kvílivý pazvuk. Dvesto kilogramov žuly a betónu vtlačili postavu späť do hliny, hoci spod okrajov náhrobku trčali nohy a panva. Tie sa ešte pár minút trepali, akoby sa aspoň oni chceli spod gniaviaceho kameňa vyslobodiť, bez ohľadu na zvyšok rozdrveného tela. Potom sa však nepravidelné pohyby spomalili, až nakoniec úplne vyhasli. Definitívne.
To sa už netopiere znovu náhodne rozleteli ponad dedinu a lovili komáre a nočné motýle ako vždy. Aj lasica, sova a najbližší pes sa aspoň trochu upokojili. Najväčším paradoxom tak ostával fakt, že tá časť náhrobného kameňa, ktorá rozpučila lebku nebožtíka, mala na sebe nápis vytesaný pred rokom opitým kamenárom - šlendriánom:
Nech ti je zem ľahká. Odpočívaj navždy v pokoji.
Ten Pišta bol holt smoliar.
Ak nechcete skončiť ako Pišta, tak tu máte možnosť zakúpenia odpustku.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Ak sa vám táto morbidita páčila, napíšte do komentov, mám ešte jednu.
