Major Natron si myslel, že vďaka vyššiemu preletu vrtuľníka si ich obyvatelia dediny nevšimnú. Ak áno, nebude sa jednať o trojicu votrelcov. Natron hádal, že po výlete v lese bude trojica zalezená niekde pri krbe a chlípať teplú polievku a horúci čaj. Lenže Natron sa mýlil. Simeon aj Iľja Maximin boli skutočne doma a prezliekali sa z mokrých vecí. Lenže doktor Glebnikov mal v jednom z domov zomierajúceho pacienta. Nedbal teda na boliace kríže a hlad, ponáhľal sa k Maximinovcom pozrieť Konstantinov stav.
Tesne pred domom začul slabý hukot. Okamžite rozoznal zvuk ťažkej helikoptéry. Stroj musel letieť niekde vysoko nad dedinou, čo sa stávalo často. Lenže stroj sa blížil od rokliny na východe a nad dedinou nakrátko spomalil, ako keby si piloti chceli usadlosť odfotiť. Glebnikova zamrazilo. Okamžite pochopil. Pridal do kroku.
„Ako sa má?“ spýtal sa Ljuby Maximinovej. Odpoveď však poznal.
Vyplakaná matka sa pri synovi modlila. „Spí,“ odvetila. Doktor vedel, že bez ohľadu nato, koľko ešte chlapec bude žiť, zo spánku sa už nepreberie.
„Dám mu ešte nejaké lieky, pani Maximinová.“ Viac pre neho spraviť nevedel. Chlapcova tvár, hrudník a brucho bolo čoraz podráždenejšie. Na bruchu mal veľkú fialovú machuľu. Ožiarenie bolo príliš intenzívne. „Potrebujem s vami hovoriť, pani Maximinová.“ Doktor jej v rýchlosti vysvetlil, že potrebuje zobrať vzorky z lesa na vojenskú základňu v Perme, čo mu zaberie minimálne zvyšok dňa, ak ho budú vypočúvať, tak sa nevráti skôr ako na druhý deň. Dal jej tucet injekcií s utlmovacími roztokmi. Je jedno, že Ljuba nie je práve obratná v strekovaní injekcií, umŕtvenému chlapcovi to bude jedno. „Každých šesť hodín jednu, Ljuba,“ poučil ju. „Keby som do zajtra večera alebo pozajtra rána neprišiel, kontaktujte nejakého lekára alebo zdravotnú sestru. Ale nemyslím si, že budem meškať,“ klamal. Aby jeho slovám dodal na hodnovernosti, vo dverách len ledabolo kývol na rozlúčku. Nemyslel si, že Ljubu ešte niekedy uvidí a rozhodne neuvidí mladého pacienta.
Spolu s Iľjom naložil vzorky do jeho staršej Lady. Stodesiatka nebolo auto stavané na dlhé výlety, ale v doktorovej hlave sa počas cesty z lesa vyskladal plán.
„Dávajte na seba pozor,“ podal mu ruku Iľja. Doktor s ním ani Semionom svoj postup neprebral, ale Iľja bol vnímavý a pochopil, že Glebnikov nejde oznámiť svoj nález zodpovedným orgánom. Nevieš, nikomu neprezradíš. Nepýtal sa ho.
Kufor Lady 110 bol zaprataný úlomkami kovu vrátane nuklidov. Iľja v rýchlosti vystlal vnútro kufra kovovými platňami, ktoré našiel doma, ale aj on vedel, že prípadné žiarenie bežná oceľ príliš neodtieni. Ak by doktora zastavila cestná polícia, mohol sa tváriť, že vezie niekam do dielne kovový šrot. Polícia by si ruky rozhodne s hrdzavým železom nešpinila a postaršieho, seriózne vypadajúceho šoféra by pustila ďalej. Auto pod hmotnosťou nálezov a šrotu trošku sadlo. Lada by ďaleko neprešla.
Chlapi si podali ruku, doktor nasadol a naštartoval. V spätnom zrkadle si všimol, ako Iľja postával pred domom a potom zmizol vnútri. Mal ešte smutnú prácu so synom. Lada prešla dedinou a smerovala na juh, kde sa na horizonte zdvíhal dym komínov v Bereznikách. Poldruha hodiny ďalej na juh sa rozprestieral podstatne väčší Perm.
Berezniki boli síce stotisícovým mestom, ale na západné pomery to bol zapadákov. Bol to typický pozostatok socialistického priemyselného plánovania. Bohaté ložiská potaše a horčíka priviedli komunistov k nápadu vybudovať veľké mesto založené na ich ťažbe. Následne boľševik prisunul množstvo ľudí rôznych národností, aby sa podieľali na socialistickom zázraku. Cieľom bolo vyťažiť čo najväčšie objemy draslíka, čo sa podarilo za cenu zdevastovaných spodných vôd a poddolovaných sídlisk. Po páde Sovietskeho zväzu sa jedným smerom nastavené mestá prepadli do depresie a miestni obyvatelia sa buď odsťahovali, prispôsobili novej situácii, alebo sa utopili v alkohole. Časom sa situácia zastabilizovala, ale za cenu zníženej populácie, všadeprítomnej chudoby a depresívnym sídliskám, ktoré by kdekoľvek na Západe okamžite strhli a revitalizovali.
Glebnikov prešiel celým mestom až na južnú výpadovku na Perm, kde stála jedna z čerpacích staníc. Predtým tu mnohokrát tankoval a vedel, že objekt je vybavený batériou kamier proti zlodejom paliva. Dotankoval plnú nádrž a nabral si ešte rezervu do kanistra. Skôr ako zaplatil, vypýtal si od predavačky cigarety, o ktorých stopercentne vedel, že ich nemajú.
„Nevadí, v Perme ich snáď majú,“ ubezpečil ju nefajčiar. Predavačka pokrčila plecami a venovala sa mladšiemu zákazníkovi v rade.
Glebnikov ešte uháňal na Lade pár kilometrov na juh, ale neďaleko háld odpadovej hlušiny zo soľných baní zastavil a čakal na vhodnú dobu. Po chvíli zbadal z juhu smerujúci kamión s návesom. Zaradil rýchlosť a akonáhle vozidlo prešlo okolo neho, Lada vyrazila a zaradila sa za väčšiu mašinu. Glebnikov bol celoživotným doktorom a ako taký sa zúčastnil množstva operácií neopatrných vodičov. Vždy a bez výnimky sa držal pravidiel cestnej premávky a nikdy nejazdil rýchlo, nebezpečne alebo pod minimálnym vplyvom alkoholu. Tentokrát sa ale držal tak blízko návesu, že v prípade prudkého zabrzdenia by bol búral. Takto kamionistovi dýchal na chrbát päť či šesť kilometrov, kým minul čerpačku a južné križovatky mesta. Až na severe Bereznikov, na mieste, ktoré pred štvrť hodinou míňal smerom na juh, sa snažil odbočiť na západ. Premávka nebola taká silná ako zvyčajne, no križovatka bývala dosť preplnená kamiónmi aj zásobovacími vozidlami. Glebnikov trpezlivo čakal, kým na druhú či tretiu zelenú vyrazí z centra mesta a cez rieku Kamu zmizne na západe mesta.
Až ho oblial studený pot, keď okolo neho so spustenou sirénou prebehlo vozidlo milície; na križovatke z neho vyskákalo niekoľko policajtov a začali regulovať premávku. Zopár áut smerujúcich na severe poslali na červenej ďalej, ostatné donútili stočiť bližšie k okraju cesty. Takisto stočil volant a opatrne potiahol k múru pri ceste.
Okolo neho s húkaním prešlo ďalšie policajné auto. Glebnikova chytal mdloby. Za policajnou Ladou spozoroval v spätnom zrkadle zelený vojenský stroj BTR-80. Za ním ďalší a ďalší. Cez rušnú bereznickú križovatku prešla vysokou rýchlosťou kolóna vojenských vozidiel, minimálne pätica typov a dokopy až tri desiatky vrátane ťažkej techniky. Smerovali na sever, do dediny. Vozidlá prekročili križovatku, zmizli z dohľadu a milicionár naskočil do svojho vozidla. Kamión a pár ďalších áut sa pohol a za nimi aj doktorova Lada 110. Doktor odbočil a s trasúcimi rukami stískal volant, až kým neprebehol rieku Kamu. Každú sekundu pozrel do spätného zrkadla, no logicky nezbadal nič, čo by ho ohrozovalo.
Zhlboka dýchal. Snažil sa upokojiť. Našťastie sa mu to na druhom brehu rýchlo podarilo. Do rúk sa mu vrátil cit a prestali sa triasť.
Usoľskoje bolo západné predmestie Berezník. Na rozdiel od samotného mesta bolo Usoľskoje skôr štvrťou rodinných domov, a to starých, ošarpaných chatrčí z čias Stalina ako aj pomerne luxusných a honosných víl z čias po rozpade Sovietskeho zväzu. Glebnikov prekľučkoval niekoľko ulíc a zastavil pred jedným z najväčších domov. Pred vysokým múrom stálo niekoľko vozidiel, každé podstatne luxusnejšie.
Pred rokmi pristál pod skalpelom doktora Glebnikova mladý Tatár. Bol to novozbohatlík, ktorý za čias Jeľcina zarobil značný balík peňazí dovozom áut a strojov. Ako tisícky jemu podobných podnikateľov, aj on mal tri možnosti, ako biznis pokračovať: buď bude príliš vystrkovať rožky a skončí s guľkou v hlave, pretože niekomu vojde do kapusty. Alebo prílev prachov nezvládne a umrie ako alkoholická alebo kokaínová troska. Prípadne sa dá do richtigu a stane sa z neho skromný podnikateľ, ktorý si bude užívať podnikanie a život, ale nebude príliš na očiach. Rinat Chafizovič Ichmuratov si vybral kombináciu prvých dvoch. Každým obchodom mu rástla chuť a každým zarobeným miliónom siahol po novej rozkoši. Skôr či neskôr by buď skrížil cesty s nejakým mafiánom, alebo by ho boli zložili tie hektolitre koňaku, ktorý si nechal dodávať v plných bedniach. Našťastie mal nepredstaviteľnú súhru šťastia – namrznutú cestu a doktora, ktorý v ten deň robil nadčas.
Rinata priviezli doktorovi Glebnikovovi v tragickom stave. Lekári a sestry tvrdili, že to ten spitý Tatár nedá. Glebnikov to samozrejme vyskúšal a mladý pochabý milionár sa z takmer smrteľnej havárie vylízal. Zostala mu pokrivená noha, zjazvený chrbát, nenávisť k drogám aj alkoholu a navyše záväzok voči lekárovi, ktorý ho strhol hrobárovi z lopaty. Za štvrť storočia sa síce stretli niekoľkokrát, ale Glebnikov nikdy známosť nezneužil. Rinat
Až dodnes. Lada 110 zaparkovala na chodníku pred luxusnou vilou s vysokým murovaným plotom a nervózne zazvonil. Bol si istý, že ktokoľvek je dnu, prezrie si hosťa zabudovanými kamerami. Ruskí podnikatelia boli paranoickí.
Na jeho prekvapenie sa otvorila brána. Glebnikov pochopil. Naštartoval Ladu a zmizol vo dvore. Pozemok bol pomerne veľký a dobre udržiavaný. Keď Tatára prešla láska k alkoholu a riskovaniu, našiel novú záľubu v kvetoch a bonsajoch. Teraz bolo všetko pod snehom, ale dôkladne zastrihnuté živé ploty a skleníky v rohu pozemku svedčili o pasii.
Rinat ho už čakal za domov. Tvár mal rozžiarenú a doktor si všimol, že prekvapenie ani priateľský výraz nie je hraný. Podnikateľ mu bol skutočne zaviazaný.
„Doktor Glebnikov!“ zvolal a Glebnikova vystískal, až mu znova prasklo v krížoch. „Čo vás ku mne privádza? Také prekvapenie!“ Tatár ho takmer dotlačil dovnútra vily.
Glebnikov mu roztržite vysvetlil svoju situáciu, samozrejme značne oklieštenú. Vysvetlil, že sa s partiou kamarátov dostal do problému kvôli nemocničnému prístroju, ktorý musí previezť do Kazane a že to musí vybaviť „trošku v tajnosti.“
„Veziem kusy poškodeného zariadenia do Kazane, ale moje auto zdochne na polceste. Potrebujem od teba pomoc, nejaké normálne vozidlo, ideálne také, čo nebudeš dva či tri dni potrebovať. Priveziem ti ho do pár dní a zaplatím za užívanie.“
Rinat Chafizovič sa zhlboka rozosmial. „Bez problému, pán doktor. S autom si nerobte starosti, dostanete také, aké len chcete. Rozhodne nemusíte s návratom ponáhľať.“ Mykol hlavou k oknu. Na dvore sa vynímali dva tucty áut, od terénnych Jeepov až po športiaky. Prevládali výraznejšie farby. „Vyberte si ktorékoľvek.“
„Niečo vhodnejšie pre sedemdesiatročného dôchodcu nemáš?“
Rinat sa rozhliadol po dvore. „Renault by ste nechceli? Je postarší, ale prešiel pred mesiacom generálkou, bude spoľahlivý. Mohlo by vám to stačiť. Ale ako vravím, máte na výber, čo len chcete. Pocestujete sám?“ Glebnikov prikývol. „Ak idete sám a máte náklad, dám vám Renault Kangoo. Malá dodávočka. Skoro nový.“
Do haly vstúpila vysoká a štíhla žena. Glebnikov si všimol, že je závratne pekná. Pokožku mala svetlú a dlhé, ryšavé vlasy je splývali na chrbát ako vodopád.
„Moja žena Anisja. Anisja, toto je ten doktor, ktorý mi zachránil život.“ Žena mu podala ruku a doktor si všimol, že na neho hľadí s minimálnym záujmom, ako keby z povinnosti. Podľa výzoru tipoval jej pôvod na mordvínsky, a ak by sa mal staviť, tak by povedal, že je citeľne mladšou od manžela a z chudobných pomerov. O pol hlavy nižší Rinat zjavne svojou flotilou počaroval mladej žene z vidieka ako doktorovi v dôchodkovom veku. O dôvod viac nezdržiavať sa zbytočnými rečami, povedal si doktor.
„Nemôžem sa zdržiavať, Rinat,“ povedal rozhodne. „Musím preložiť náklad a utekať do Kazane, pretože ma termín súri. Pred Novým rokom by to mali byť v špitáli.“
„Ak vám niečo takto súri, môžem vám s tým vari pomôcť trochu viac,“ veľavýznamne na neho pozrel Ichmuratov. Glebnikov pochopil narážku. Človek, ktorý kedysi lavíroval na hranici zákona, aj po prerode na poctivého človeka zostal jednou nohou u mafie.
„Rinat, ako by som ti to... Ak to nevybavím podľa plánu, rád ťa požiadam presne o takúto pomoc a dúfam, že ju neodmietneš. Ale zatiaľ to vyzerá, že tento, ehm, problém, vyriešim bez zásadných komplikácií aj ja sám. Stačí mi to auto a plná nádrž.“
„Máte ich mať,“ pochopil aj Rinat a viac sa nepýtal.
O päť minút preložili obaja obsah doktorovho kufra do nového vozidla. „Čo je to?“ nedalo Tatárovi predsa len sa neopýtať.
„Buchol nám tam experimentálny roentgen. Trochu je to rádioaktívne, takže to moc nechytaj a hlavne to nikomu nehovor. Nedodržali sme predpisy skladovania, výsledok vidíš tu.“ Či to už Rinat zožral alebo nie, ďalej sa nepýtal. Odovzdal Glebnikovovi kľúče.
„Nádrž máte viac-menej plnú. Na sedadle máte nejaké peniaze na dotankovanie. Bude vám to stačiť. A hodil som vám tam aj pár fliaš koly a čokoládu, nech to dáte za jeden deň až do Kazane. Dlžím vám to.“
Glebnikov bol rád. Čakala ho cesta dlhá vyše tisícpäťsto kilometrov, energiu aj vodu bude potrebovať. Spokojne stisol bývalému pacientovi ruku.
„Vďaka Rinat. Cením si to.“ Tatár len mávol rukou.
„Nebyť vás, nič z toho tu nestojí. S tým autom neponáhľajte, pokojne mi ho vráťte aj po Novom roku. Ak by ste také chceli, dám vám ho. Mne chýbať nebude,“ znova ukázal na flotilu strojov vo svojom dvore. Doktor kývol, zabuchol dvere a vyrazil do ulíc Usoľského. Bývalý mafiózo preparkoval starú Ladu 110 a šiel sa venovať rodine.
Doktor neplánoval ísť ani do Permu ani do Kazane. Z Usoľského vykľučkoval na severozápad, cez lesy a menšie polia. Krátko za mestečkom sa cesta stočila na juh. Po pätnástich minútach sa dostal na dohľad od rieky Kamy. Chvíľu držal južný smer, no cesta sa čoskoro stočila na západ a znova na juh. V podstate kopíroval tok rieky, akurát nešiel tým východným na Perm, ale držal sa bližšie k rovinám. V hlave si posplietal príbeh, keby ho náhodou zastavili milicionári – cestuje s nákladom šrotu do Iževsku, kde sa nachádzala okrem oveľa známejšieho závodu Kalašnikova aj fabrika na trolejbusy. Pochyboval, že pri náhodnej kontrole by niekto z miestnych silových zložiek podrobne skúmal šrot v aute, takže mal pokojnú dušu. Čakala ho však päťstokilometrová cesta na okraj mesta.
Na polceste sa spustila snehová búrka, no našťastie čoskoro prestala. Doktor mal plán vydržať za volantom čo najdlhšie, kým neprejde za Kazaň. Maximálne dotankuje nové palivo a kúpi sa kávu, ale bude sa snažiť nedriemať. To bolo osem hodín alebo aj viac za volantom. Tatár mu dal niekoľko dovozových energetických nápojov, ale doktor pri svojom veku nechcel riskovať problémy s tlakom a stavil radšej na osvedčenú kávu a osladený čierny čaj. Jediný krát si odskočil pred Iževskom, kde si doprial na odpočívadle malú potrebu a šálku kávy s kusom sendviča. Potom znova zamieril na juh, neustále premýšľajúc nad možnými scenármi. O štvrtej popoludní už bola úplná tma, no pokračoval ďalej na juh do Jelabugy. Tam definitívne opustil rieku Kamu a zamieril rovno na západ. To už brázdil po diaľnici M-12, ktorá končila v Moskve. O dve hodiny a jednu krátku prestávku neskôr prebehol okolo Kazane, kde prekročil rieku Volgu na jej pravý breh. Až tam odstavil na odpočívadle dodávku a na chvíľu sa uložil, prikryjúc sa kabátom. Mal v kolesách osemsto kilometrov z dediny na druhý breh Kamy a Volgy. V noci príliš nenaspal a ranná prechádzka ho tiež neposilnila. Cítil sa vyfľusnuto, no bol odhodlaný dať Moskvu do úsvitu. Bol deň pred Silvestrom a rátal, že okrem samotného hlavného mesta budú cesty pomerne prázdne.
Zobudil sa na hluk. Najprv sa strhol, no rýchlo si uvedomil, že na odpočívadle zaparkoval kamión trúbiaci na nepozorného vodiča. V aute klesla teplota a doktorovi sa od úst parilo. Naštartoval Tatárovo auto a pustil kúrenie. Vyšiel von, nech sa trochu osvieži a natiahne stuhnuté svaly. Nemal najmenšieho poňatia, čo ho v Moskve čaká, ale modlil sa, aby to bola sauna a teplá posteľ. Zasmial sa tej predstave. „Dobrý deň, ruskej armáde som ukradol kus rozbitého experimentálneho reaktora a za to chcem saunu a periny. Beriete?“ Nezmyselná vízia ho aspoň prebrala. Vypil zvyšok studenej kávy, zjedol suchý chlieb s masťou a vyrazil na západ. Po polnoci minul Arzamas, ktorý poznal ako miesto jadrového výskumu. Znovu dotankoval palivo a pokračoval v ceste. O tri hodiny neskôr sa mu zasa pripomenula potreba vyspať sa, tak si znova na hodinu zdriemol. Do Moskvy mu zostávalo posledných zhruba 550 kilometrov cesty, avšak po pohodlnej diaľnici.
Neriskoval to a ešte jednu prestávku si doprial. Tentokrát to bolo pri Orechovo-Zujeve, čo je mesto na M-12 na samotnom okraji veľkej Moskvy. Do úsvitu chýbali ešte dobré dve hodiny a doktor Glebnikov nechcel riskovať nehodu z nepozornosti niekde uprostred veľkomesta. To už bol Silvester ráno. Do konca roka chýbalo necelých dvadsať hodín. Kto mal daču niekde na vidieku, vycestoval tam. Po ranných uliciach bola zatiaľ minimálne premávka, no šanca, že sa po cestách uprostred Moskvy budú hýbať opití chodci, predčasne oslavujúci koniec roka, bola vysoká. Počkal teda na predmestí Orechovo-Zujeva na šiestu hodinu rannú. Zjedol posledný sendvič a zapil ho čerstvou kávou z automatu. Žalúdok sa mu krútil, o to viac, že sa blížil k tajomnému cieľu svojej púte.
Tesne po východe slnka zbadal pred autom farebné cibule chrámu Vasilija blaženého neďaleko Kremľa. S mapou na nohách prešiel Lefortovský dištrikt, tretím cestným okruhom obišiel centrum mesta juhom a potom dvakrát po sebe prekrížil rieku Moskvu. Z okruhu zišiel na nábrežie a po poloprázdnom bulváre smeroval na juhozápad. Túto ulicu si pamätal z mladosti. Sídlil tu komunistický moloch Mosfilm, nevýkonný a trápny ekvivalent hollywoodskych štúdií. Potom už dával pozor na správnu odbočku. Ručička ukazovala stav paliva sotva na sto ďalších kilometrov jazdy.
Na jeho šťastie si vo vychádzajúcom slnku všimol presne to, čo očakával. Na pozadí smrekov a vyšších apartmánových budov unavene visela modro-žltá vlajka. V mrazivom vzduchu pred švédskou ambasádou postával znudený a uzimený ochrankár.
Pokračovanie možno zajtra.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
