TA´XET (Haidovia)
Tesne pred úsvitom sa rozozvučali sirény v observatóriu Haleakala na Havajských ostrovoch. Do dvadsiatich minút sa panika šírila aj v Bielom dome, kde bolo už päť hodín po úsvite. Ďalšiu hodinu už všetky televízne a rozhlasové stanice prerušili svoje správy a bledé novinárky s rozšírenými očami oznamovali, čo im pred chvíľou prišlo zo štúdia. Niektoré plakali, takmer všetkým sa triasol hlas.
Každý teleskop na severnej pologuli sa okamžite preorientoval iným smerom a zanechal tú činnosť, ktorej sa venoval doteraz. Takisto všetky vesmírne teleskopy opustili svoje trysky a nasmerovali sa a jeden jediný bod.
Ta´xet, dvojkilometrový asteroid, vymazal všetky politické aj ekonomické plány.
Dokonca aj v Bielom dome, kde sa malo stretnúť niekoľko vysokopostavených členov senátu s prezidentom, odvolali zasadnutie skôr ako vôbec mohlo začať; miesto toho asistenti horúčkovito sprevádzkovali telekonferenciu. Vysokí armádni predstavitelia, členovia NASA a astronomických observatórií, sa rýchlo začali oboznamovať so situáciou, ktorá sa každých pár minút upresňovala.
„Podľa aktuálnych dát dopadne niekam vysoko na severe, pán prezident,“ povedal čiernovlasý muž s tmavým strniskom. Práve on bol pred pár hodinami pri prvotnom alarme vysoko na havajskom vulkáne. „Stále upresňujeme trajektóriu, no zatiaľ vieme s istotou povedať len to, že s pravdepodobnosťou na 95% bude miesto dopadu na šesťdesiaty stupeň severnej zemepisnej šírky.“
Prezident sa zachmúril. „Aká je to oblasť z geografického hľadiska? Skutočne tieto čísla nemám v oku.“
Astrofyzik chcel odpovedať, ale vstúpil mu do toho akýsi uniformovaný dôstojník. „ Asteroid môže dopadnúť hocikam v oblasti Aljašky, severných oblastí Kanady, Grónska, Islandu, Škandinávie, severného Ruska a priľahlých morí.“
„Aha,“ zarazil sa prezident. „ To je dosť široké pole, nemyslíte?“
Astrofyzik prikývol. „Prvý kontakt bol pred pár hodinami, pán prezident. Momentálne ho monitorujú stovky rôznych teleskopov a presnejšie informácie budeme mať maximálne do dvoch hodín, pravdepodobne aj skôr.“
„ A čo čas dopadu?“
Astrofyzik pokrčil ramenami. „Vychádza nám to na zajtra večer cca. desiata hodina; myslím tým havajský čas.“
„Piata popoludní Washingtonského času,“ doplnil dôstojník.
Prezident zostal obarený. „Čiže sotva tridsať hodín.“
„Tridsať hodín plus mínus pol hodina,“ povedal astronóm.
Tváre na jednotlivých obrazovkách sa snažili tváriť chladne, ale i tak ťažko skrývali pohnutie až zdesenie. Aj prezident, hocijako sa snažil udržať si kamennú tvár, reálne nedokázal potlačiť obavu. Na druhej strane to bol prvý prezident v histórii Spojených štátov, ktorý čelil takémuto nebezpečenstvu.
A mal na vyriešenie menej ako tridsať hodín.
*****
11:37 VÝCHODNÉHO ČASU, D.C.
Moderátorka stála pred kamerou bez dáždnika, hoci začínalo husto pršať. V žiari reflektora bola bledá a na prvý pohľad vystresovaná. „Vesmírny objekt by mal dopadnúť podľa aktuálnych prepočtov do širšieho okolia Grónska, čo citeľne znižuje pôvodne udávanú plochu, i tak podľa odhadov je priamo dopadom ohrozených okolo sedem miliónov kilometrov štvorcových Arktídy a priľahlého oceánu, potenciálnymi škodami po dopade ďalších asi desať miliónov kilometrov štvorcových. Podľa Nathana Salmona, vedúceho teamu, ktorý túto hrozbu dnes ráno objavil, dopad sa netýka priamo územia Spojených štátov amerických, ale zahŕňa Kanadské ostrovy, Grónsko a Island.“
Moderátor sediaci v štúdiu jej do toho vstúpil. „Robia vlády týchto troch krajín niečo ako protiopatrenia, Cindy?“
Žena pred kamerou prikývla. „Prinajmenšom vláda Dánska, ktorému Grónsko formálne patrí, avizovala urýchlenú evakuáciu obyvateľov - aspoň časti – do bezpečia, avšak neuviedla konkrétne opatrenia. Grónsko má približne 60.000 obyvateľov, z čoho väčšina býva v juhozápadnej časti ostrova, niekoľko tisíc turistov a obyvateľov sú na odľahlých miestach ostrova.“
„Čo Kanada a Island, Cindy?“
„S Kanadou je to pomerne jednoduché, keďže v sledovanej oblasti žije iba okolo pätnásťtisíc obyvateľov, z toho polovica v jedinom meste na Baffinovom ostrove. Nemáme zatiaľ vyjadrenie kanadskej vlády, ale môj osobný názor je, že v prípade príkazu dokáže kanadská armáda evakuovať väčšinu obyvateľstva do 24 hodín.
Horšie je to s Islandom, ktorý má viac ako tristotridsaťtisíc obyvateľov, čo je pre porovnanie viac ako mesto Pittsburgh. Island je naviac pomerne veľká krajina, pričom veľký počet ľudí býva na vidieku, v odľahlých dedinách na pobreží aj vo vnútrozemí.“ Naviac, v túto dobu je tam veľa turistov.
„Čiže akákoľvek evakuácia na pevninu neprichádza do úvahy, však?“
Moderátorka smutne prikývla. „Nie, v prípade Islandu bude jedinou záchranou, že asteroid dopadne niekam inam. Mimochodom, asteroid dostal oficiálne pomenovania,“ žena pozrela na kus papierika v ruke, „Ta´xet, podľa bohyne násilnej smrti u aljašských Indiánov, ku ktorým patrí aj objaviteľ asteroidu.“
*****
13:10 VÝCHODNÉHO ČASU, D.C.
V deväťposchodovej budove sídla NASA v D.C. to žilo ako v vojnovom stave. Vedci, novinári, asistenti aj ochranka kmitali ako v mravenisku. V Pamätnom auditóriu Jamesa E. Webba desiatky ľudí kričali jeden cez druhého. Prúdy asistentov prinášali nové informácie a správy; sieť bola preťažená gigabitami dát, ktoré prichádzali a odchádzali každú minútu.
„Odkážte Islandu, že s definitívnou platnosťou ich samotný impakt obíde,“ zakričal starší muž na pár mladších praktikantov.
Uniformovaný černoch v rohu auditória vytiahol mobilný telefón. Zvolil posledné volané číslo a chvíľu čakal. Mobil vyzváňal aspoň bol minúty, no nakoniec ho volaná osoba zdvihla.
„Robert?“
„Pán prezident, čerstvá správa priamo z E Street,“ povedal černoch mužovi sotva dva a pol kilometra odtiaľ. „Ta´xet dopadne s 97% - pravdepodobnosťou priamo do Grónska alebo jeho pobrežných vôd.“
„Aha,“ odpovedal najmocnejší muž planéty. „Mám to brať ako pozitívnu správu?“
„Jednoznačne,“ odvetil černoch. „Evakuácia Islandu tým odpadá. To značí, že 90% ohrozených priamym dopadom nie je už ohrozených.“ V jeho hlase bolo cítiť istú úľavu, čo upokojilo aj prezidenta.
„Aký je ďalší postup, Robert?“
„Dánom poskytneme všetky možné lietadlá, civilné aj vojenské, aby evakuovali kohokoľvek, koho stihnú do zajtrajšieho obeda dostať na letiská. Mimochodom, Kanada aj Nórsko tam už poslalo spústu lietadiel, ktoré môžu pristáť na miestnych letiskách.“
„Koľko ich stihnú stiahnuť z toho prekliateho ostrova?“
„Hm,“ zamyslel sa plukovník. „Podľa mňa budú radi, ak to bude polovica, pane. Šesťdesiattisíc ľudí evakuovať za dvadsaťštyri hodín nie je až taký problém, jedná sa asi od dvesto lietadiel, čo pri troche snahy dáme. Ide o to, že ich infraštruktúra nie je na to stavaná, a cieľové letisko musí byť relatívne blízko Grónska. V čase impaktu musia byť všetky civilné lietadlá na zemi. To nám dáva okno do zajtra cca. 1500 najneskoršieho vzletu, ak má byť lietadlo na letiskách v Nórsku, Kanade, Škótsku alebo Írsku v čase dopadu. „Problémom je veľký počet z nich rozhádzaných po celom ostrove. Najväčšom ostrove na svete, podotýkam k tomu.“
„Čo sa stane s tými zvyšnými ľuďmi, Robert?“
Plukovník si povzdychol. „Situácia s lokáciou a následkami dopadu je úplne nejasná, pán prezident. S istotou ale môžem prehlásiť, že čokoľvek živé sa bude nachádzať v Grónsku zajtra pod pätnástej hodine, o pol hodinu neskôr už na tomto svete nebude,“
*****
Kým sa všetky dopravné a nákladné lietadlá severnej pologule presúvali nad Severný ľadový oceán, aby ich letecká kontrola rozdelila na jednotlivé letiská z viac ako pol tucta, ktoré boli v prevádzke v Grónsku, počítače čoraz viac spresňovali miesto a čas dopadu asteroidu. Populácia Islandu si vydýchla, pretože s definitívnou platnosťou sa určil bod impaktu na centrálnu časť ostrova, na ľadovec, ktorý dosahoval nadmorskú výšku takmer tritisíc metrov nad morom. Vrtuľníky v Grónsku prevádzali ľudí, prevažne Inuitov, z odľahlých prechodných táborov, do väčších miest, hoci mnohí ľudia rozlezení po desiatkach fjordov a údolí, neboli v dosahu signálu a tak ani nevedeli, čo im hrozí to ďalšie popoludnie.
„Nemôžeme ten zasraný šuter rozmrdať raketami s termonukleárnymi hlavicami na prach?“ neodpustil si prezident na otázku na stretnutí s vysokými predstaviteľmi obrany.
„Za normálnych okolností by to bola myšlienka číslo jeden, pán prezident,“ pomrvil sa v kresle generál Norman Wilkinson. „Akékoľvek rozdrobenie dvojkilometrového „šutra“ môže iba pomôcť. Lenže uvedomte si, že teraz máme tú unikátnu situáciu, kde štandardné plány neplatia.
Asteroid totiž neletí do husto obývaných oblastí; naopak, je nasmerovaný do najnehostinnejšej a najredšie obývanej oblasti Zeme. Ako náhle by sme ho zasiahli nukleárnymi strelami, rozbijeme ho ako obličkové kamene na desiatky, stovky, tisíce menších projektilov, ktoré sa rozprsknú po celej severnej pologuli, od Sahary na juhu až po severný pól. To posledné, čo chceme v čase, keď sme nechali vydýchnuť Islanďanov a Eskimákov v Kanade, aby sme im na hlavu naprášili desiatky stometrových balvanov, každý so silou mimoriadne silnej nukleárnej hlavice. Verte mi, pán prezident, zasypať severnú pologuľu nukleárnym dažďom je to posledné, čo by sme chceli dosiahnuť.“
Prezident si zmätene pošúchal bradu. „Chcete mi povedať, že ten asteroid len tak bez reakcie necháme udrieť na Zem?“
Nemáme skrátka inú možnosť. Dopadne do štvorkilometrovej vrstvy ľad, do časti ostrova, ktorý je vlastne kotlinou,“ doplnil Wilkinson.
„Odnesie si to Grónsky ľadovec a ľadové medvede, no v konečnom dôsledku to nebude až také strašné,“ podotkol Smith, ďalší z generálov. „Vedieť tak o hrozbe o týždeň skôr, vážne by sme tú sviňu rozsekali na padrť, no takto nám to prinesie viac problémov ako prínosov.“
„V podstate máme šťastie,“ rozhodil Wilkinson rukami. „Istú zvrátenú formu šťastia, pane. Dokonca ani nevzniknú vážnejšie tsunami, aké by vznikli, keby asteroid dopadol do mora päťsto kilometrov východnejšie.“
Prezident na neho fľochol. „Šťastie hovoríte?“
Pokračovanie na budúce.
