Dvadsaťštyri hodín pred predpokladaným dopadom odlietali z Islandu prvé stovky obyvateľov. Cieľové destinácie boli v Nórsku, Škótsku, Írsku a Severnom Írsku, niektorých kanadských mestách a Dánsku. Lokálne štáby prenášali zábery radov miestnych, ktoré sa zhromažďovali – a predlžovali – na okrajoch letísk. Jeden let za druhým opúšťal pätnásť miestnych letísk, pričom iba niekoľko z nich bolo schopných prijať veľkokapacitné lietadlá. Vo zvyšku severnej Ameriky a Eurázie prepadla letecká doprava na sotva štvrtinu.
Čas dopadu bol stanovený na 16:58 východného času, s rozpätím dvadsať sekúnd. Ta´xet mala veľmi atypickú dráhu – prakticky mala dopadnúť kolmo zo severu, čo značilo, že jej rýchlosť sa vrstvou atmosféry príliš nespomalí. Čoraz viac sa spresňoval aj jeho veľkosť; teleskopy prinášali čoraz ostrejšie zábery. Každou hodinou však tiež stúpal počet samovrážd, rabovačiek a rebélií. Prakticky každá krajina povolala do služby zálohy a posilnila policajné zložky. Paradoxom bolo, že čím ďalej od miesta impaktu, tým boli vzbury intenzívnejšie. Prudko narástol počet prestreliek na Haiti, Mexiku a v afrických krajinách. Aj v rozvinutých štátoch zhustla doprava medzi obytnými štvrťami a nákupnými centrami, pretože ľudí posadlo apokalyptické správanie.
V tom čase na Islande, severných častiach Škandinávie a Kanady dokonca i v Írsku a Škótsku sa ľudia pripravovali na dopad a následnú tlakovú vlnu. Okná sa zatĺkali drevotrieskovými doskami alebo kusmi plechu, vlády vydávali pokyny, čo robiť s domácimi zvieratami, staticky narušenými stavbami a ako sa zachovať.
„Zreferujte mi udalosti a následné naše reakcie počas najbližších dvadsaťštyri hodín, Stevens.“ Prezident odmietol ísť spať a trval na tom, že až do sekundy „S“ bude bdieť, avšak tím poradcov okolo seba ho presvedčil, že nie je až také podstatné, čo sa stane pred impaktom, ako to, čo sa stane po ňom, a Štáty aj Zem ako taká potrebovali najmocnejšieho muža hlavne dnes večer a zajtra, keď už budú známe škody.
Stevens odložil sendvič a zapil ho rýchlo kávou. „Všetky počítače potvrdili miesto dopadu na plus mínus desať kilometrov a čas dopadu s odchýlkou menej ako päť sekúnd. Bod impaktu je na ľadovom pancieri prakticky uprostred Grónska, zhruba medzi osadami Kullorsuaq a Daneborg na oboch pobrežiach ostrova. Je to zhruba vo výške tritisíc metrov, pričom ľadovec samotný má hrúbku tri a pol až štyri kilometre; najbližšia hornina je stovky metrov pod povrchom mora. Čo je vlastne obrovským šťastím, pretože asteroid sa dopadom na ľadovec hrubší ako je väčšina amerických štítov rozdrví, prudko spomalí a vzniknuté trosky sa okamžite vyparia.“
„Chcete povedať, že uprostred Grónska je vlastne preliačina?“ pozrel na neho prezident prekvapene.
„Iste,“ prikývol Stevens. „Grónsko je v podstate obrovský ostrov, ktorého centrálna časť bola enormnou tiažou ľadu vytlačená do hĺbky. Ide vlastne o gigantickú nádobu alebo kráter, čo nám v istej miere umožní znížiť škody spôsobené tlakovou vlnou – stlmia ju práve steny okolo centrálneho regiónu.“
„Takže sa predpokladajú väčšie škody v dôsledku prechodu Táxety cez horné vrstvy atmosféry ako samotným impaktom,“ doplnila Ollbrechtová. Kým prezident odpočíval, využila svoju fenomenálnu schopnosť nastrebať tony informácií rôznych zdrojov a poskladať z nich uchopiteľný text. „Kiež by mali také šťastie dinosaury, pán prezident,“ uškrnula sa.
„Čo teda očakávame od samotného prechodu a čo od samotného dopadu?“
Stevens pred neho posunul hárok papiera. „Skúsim to zhrnúť, OK? Asteroid vnikne do atmosféry rýchlosťou približne desaťtisíc kilometrov za hodinu a prakticky kolmo – to je naše šťastie, pretože ani príliš ostrom uhle ho už atmosféra dokáže zbrzdiť a odchýliť tak, že môže dopadnúť desiatky kilometrov mimo oblasť, v ktorej sa stretol s atmosférou.
Prechod cez vrstvu vzduchu kolmo ho bohužiaľ spomalí menej ako keby padal pod uhlom – avšak spadne do minimálne trojkilometrovej vrstvy ľadu, pod ktorou je ešte vrstva vody, čo nám dopad na pevnú pôdu ešte viac zbrzdí.
V okamihu dopadu sa rozžeravený bolid roztaví a exploduje – Hirošima a Nagasaki je proti tomu šuviks. Presnejšie povedané, bude sa jednať o väčšiu explóziu, akú vydajú všetky historicky odpálené nukleárne zbrane naraz, vrátane takzvanej Cár-bomby v šesťdesiatych rokoch.
Tlaková vlna niekoľkokrát obehne okolo celej Zeme a predpokladá sa, že do vzdialenosti tisíc až dvetisíc kilometrov neprežije nič, čo nebude skryté. Grónsko, severná Kanada, Island a severná Európa horúčkovito informujú obyvateľov, aby v čase dopadu boli v pivniciach, tuneloch alebo uprostred domov, v každom prípade mimo okien a dverí. Takisto dobytok sa evakuuje do miest, kde nezasiahne ani črepiny.“ Stevens poklopal po dokumente, kde boli desiatky riadkov údajov. „Predpokladáme, že približne desaťtisíc obyvateľov a turistov z Grónska a približne rovnaký počet z Kanady, Islandu a európskej pevniny to nedá a pri impakte zahynú. Podobne skončia aj stovky až do tisícov členov posádok nákladných lodí v severnom Atlantiku, ktorých lode sa nestihnú žiaľ dostať do bezpečia a budú potopené tlakovou vlnou.“
„Čo sa stane mimo túto zónu?“ prerušil ho prezident. „Povedzme, čo sa stane v južnej Kanade, Británii a Európe?“
„Musia byť mimo dosah tlakovej vlny,“ odpovedala Ollbrechtová. „Ak by ste stáli napríklad v Quebecu na ulici a zasiahla by vás tlaková vlna, asi by vás zhodilo na zem, čo by mohlo byť fatálne iba pri skutočne nešťastnej náhode. Je však pravdepodobnejšie, že by vás zasiahli letiace trosky – kusy strešnej krytiny, omietka, reklamné pútače a tak. Preto musíte byť mimo ulicu, keď už nie v tuneli alebo pivnici, tak aspoň v byte.“
„A mimo okná a dvere,“ upozornil Stevens. „Predpokladáme státisíce zranených a oslepených v dôsledku roztriešteného skla. A musíme rátať so zemetrasením, ktoré zhodí menej stabilné budovy na severnej pologuli.“
Prezident si šúchal nos. To bol typický dôkaz, že je v úzkych. „Bavíme sa teda o mnoho desiatkach tisíc mŕtvych a státisícoch až miliónoch zranených, však?“
Ollbrechtová aj Stevens prikývli. „Bude to jedna z najhorších katastrof v moderných dejinách, pán prezident. Možno nie úplne najhoršia, ale počas prvých dvadsaťštyri hodín musíme rátať s porovnateľnými obeťami, aké zanechali tie najsilnejšie známe zemetrasenia dvadsiateho storočia .“
Prezident stíchol. Pohľad opieral niekam ďaleko za ich a neprestával si šúchať nos. „Čo sa stane neskôr? Po prvom dni?“
Stevens sa oprel o operadlo. „Prvé dni sa budú dávať dohromady škody – vysklené okná, poškodené budovy, strhnuté strechy a vedenia. Škody sa budú rátať na desiatky miliárd, pričom samozrejme najviac poškodený – mimo samotného Grónska – bude Island a časti Nórska, Kanady, Írska a Škótska. Nejasné zostáva čo sa stane s ľadovcom a snehom v Grónsku. Počítače pracujú na predikciách, no na ich nakŕmenie dátami a ich spracovanie máme málo času a výstup je jednoznačne mätúci.“
„Čakáme stovky kilometrov kubických vodných pár v atmosfére,“ zjednodušila to Ollbrechtová. „Samotné Grónsko sa citeľne zohreje, čo zabráni tomu, aby para zamrzla na sneh a ľadovec skôr, ako sa dostane nad oceán. Navyše sa blíži polárne leto, čiže para z roztaveného ľadovca bude roznesená nad celú pologuľu.“ Poradkyňa sa odmlčala. „Čakáme doslova monzúnové lejaky prvé týždne po dni D...“
„Mimochodom, tlaková vlna vyhubí väčšinu sobov, pižmoňov, ľadových medveďov a arktických vtákov,“ poznamenal Stevens. „Biológovia tvrdia, že môžeme rátať s desiatkami vymretých druhov, avšak odhady sa líšia.“
„No a rátajme s tým, že šelfové ľadovce v oblasti celej Arktídy sa preriedia nebývalým spôsobom,“ popísala Ollbrechtová ďalšiu morovú ranu. Úprimne si myslím, že práve tento faktor nám môže spôsobiť najväčšie vrásky, hoci v rozsahu mesiacov. Arktický ľadovec osciluje v miliónoch kilometrov štvorcových medzi výnimočne teplými a výnimočne chladnými obdobiami, no tentokrát dostane skutočne na frak.“
„Chcete mi naznačiť, že stúpne hladina oeánov?“
Ollbrechtová prikývla: „Áno. Aj keď nevieme o koľko centimetrov. Je to pre nás neznáma a rozsah budeme vedieť až dodatočne. Takpovediac, z praxe.“
„Hm,“ pošúchal si prezident bradu. „Holandsko ani Manhattan asi spokojní nebudú.“
„S tým by som sa až tak netrápila, pane. Skutočným problémom by bola podobná katastrofa v Antarktíde, kde je mnohonásobne viac ľadu. Avšak v prípade Grónska a jeho morských ľadovcov ako aj roztaveného ľadu v mieste impaktu sa bavíme skutočne v drobných.“
Stevens položil na stôl úplne iný zväzok papierov. „Horšie vyzerá vegetačná sezóna na severnej pologuli. Máme šťastie, že aj v prípade mimoriadne daždivého roka by sme mali dostatočné rezervy z minulého roka na zmiernenie výpadku. Okrem toho nebude prakticky nijak narušená poľnohospodárska pôda – bavíme sa o polárnom kruhu. Aj keď isté výpadky môžu byť v populáciach rýb na severe...“
„Takže následný hladomor nehrozí?“ spýtal sa prezident.
„Možno drahšie potraviny po dobu jedného roka,“ uvažovala Ollbrechtová. „Zasa ale varíme z vody a presný výstup budeme vedieť, až zistíme objem pár a prachu v atmosfére.“
„V podstate som presvedčený o tom, že nám unikajú desiatky faktorov, ktoré sa bohužiaľ ešte len musíme dozvedieť,“ rozhodil Stevens rukami. „Uvedomme si, že sa jedná o bezprecedentnú situáciu v každom ohľade.“
Do pracovne vošla žena v strednom veku a zamierila si to k prezidentskému stolu. „Pán prezident, o desať minút máte vstup v priamom prenose.“
*****
Desiatky kamier mierili na pult s americkým orliakom. Kým doteraz vždy novinári sledovali tieto vstupy s očakávaním, dnes boli u všetkých jasne na tvárach vidieť napätie a nervozita. Tak ako v starom Ríme, v čase mieru a spokojnosti bol cisár terčom posmechu a vtipov, no v čase moru alebo vojen k nemu s bázňou vzhliadali tí istí ľudia, ktorí si z neho predtým robili posmešky.
„Páni a dámy, milí občania Spojených štátov amerických,“ zahájil reč prezident. „Dnes sa výnimočne obraciam nielen na vás, dnes sa obraciam na celý svet, všetky krajiny, všetkých obyvateľov týchto krajín a takisto na všetkých politikov, ktorí týmto občanom slúžia.
Keď som bol pred dvomi rokmi s dôverou zvolený do tejto funkcie, naivne som si myslel, že vrcholom môjho pôsobenia bude daňová, zdravotnícka a školská reforma a, že to, čo si bude história pamätať v súvislosti s mojím menom, bude mierové riešenie situácie na Blízkom východe a Severnej Kórei.“ Krátka odmlka. „Včera som zistil, že sa jedná o môj najväčší a najnaivnejší omyl v živote. Stačil jeden pohľad do vesmíru a zrazu sme zistili, že nebojujeme s nezamestnanosťou, vysokým cenám energií, náboženským fanatikom, ani atómovým bombám v rukách darebáckych prezidentov. Zistili sme, že nebojujeme voči globálnym hrozbám niekde v nejasnej minulosti, ani dlhodobým trendom, ktorým sa nevieme prispôsobiť.
Včera sme – vy a takisto aj ja – zistili, že sa musíme zariadiť doslova zo dňa na deň na udalosť, ktorá v našej histórii nemá obdoby. Udalosť, ktorá si vyžiadala v lepšom prípade desaťtisíce, v horšom prípade milióny obetí na životoch. Udalosť, ktorá sa tým zaradí za také obludné úseky našich dejín, ako Veľká morová epidémia, Prvá a druhá svetová vojna, Kolaps Rímskej ríše a tridsaťročná vojna, čiže udalosti, ktoré boli nasledované chaosom, utrpením, rozsiahlou skazou a úpadkom.“
V miestnosti nebolo počuť ani dych. Prezident sa rozhliadol po účastníkoch, ktorí sa ani nepohli a doslova viseli na jeho perách. Bol si istý tým, že to isté teraz prežívajú stámilióny divákov pred obrazovkami.
„O niekoľko hodín dopadne do centrálneho Grónska asteroid veľkosti štítu. Narazí do ľadovcov rýchlosťou mnohonásobne presahujúcou rýchlosť zvuku a pri náraze uvoľní energiu, ktorú by nedokázali uvoľniť všetky nukleárne hlavice sveta, ktoré boli odpálené od čias Hirošimy. Takáto energia dokáže vyhladiť civilizáciu ako ju poznáme a dostať tých nemnohých preživších hlboko do stredoveku, keď sa budú biť susedné štáty nie o vplyv a územie, ale susedné dediny o pár vriec múky.“
V miestnosti sa ozvalo tlmené šeptanie. Prezident zasiahol emócie presne tak ako chcel.
„Máme ale v tomto nešťastí aj neuveriteľnú dávku šťastia. Asteroid, ktorý dostal meno podľa tlingitskej bohyne násilnej smrti Ta´xet, rýdzou náhodou alebo Božím zásahom – vysvetlenie nechám na vás – dopadne do najnehostinnejšej a najľudoprázdnejšej oblasti sveta, kde sa jeho diabolská sila nedokáže prejaviť ani zďaleka v plnej miere. Len vďaka tejto zhode okolností s obrovskou úľavou v mojom srdci zodpovedne prehlasujem, že táto udalosť nebude niesť označenie Armaggedon, koniec sveta; aj keď to zabolí, nebude to deň našej smrti. Bohyňa Ta´xet nedostane šancu nás násilne zničiť.“
Bielym domom sa ozval výdych úľavy. Prezident si bol, istý, že podobné výdychy a opatrné objatia sa teraz konajú od Aljašky až po Ohňovú zem.
„Buďme ale bdelí, drahí spoluobčania,“ pokračoval a varovne zodvihol prst. „Hoci dopad Ta´xety bude podstatne menej ničivý, ako by bol, keby dopadla hockde južnejšie, rovnaké obavy – ak nie ešte väčšie – vyvolajú skôr nasledujúce dni po dopade. Pri dnešnom stave vedomostí a skúseností nevieme odhadnúť, čo bude nasledovať v hodinách a dňoch po impakte. Prehriatie polárnych oblastí, s následnými prívalovými dažďami a záplavami po celej severnej pologuli, po nich neúroda a drahota. Skokovitý nárast hladiny morí v rozsahu týždňov až mesiacov a s tým spojené problémy na pobrežiach. Je viac ako isté, že mimo zoologické záhrady zaniknú zvieratá ako ľadové medvede a pižmone. Inuiti, obyvatelia Grónska a severnej Kanady sa dlho – ak vôbec – nebudú môcť vrátiť domov. Budú si musieť nájsť nové domovy a všetky svoje materiálne veci zanechať za sebou.
Je veľa otáznikov, čo bude nasledovať po dopade Ta´xet – a ja, vy, vedci a vlastne nikto na svete – nevie v tomto okamihu zodpovedať ani jeden z nich. Čo však vieme určitosťou je to, že svet, politika, civilizácia, ja a ani vy, nebudeme dnes po šestnástej hodine a 58 minúte východného času rovnakí. Ta´xet zasiahne každého z nás – či už pred ňou utekáme z Arktických ostrovov, alebo sme doma na Africkom kontinente. Na každého z nás bude mať tento dopad dopad.“
Znovu sa chvíľu odmlčal. Spomedzi účastníkov sa ozvalo tlmené zakašľanie, inak vládlo dokonalé ticho.
„Nebudem zdržiavať, pretože každý z nás má iste plné ruky práce a tieto posledné hodiny chce iste stráviť lepšie, ako sledovaním obrazovky. Čo chcem podotknúť : buďte si istí, že čokoľvek sa udeje najbližšie dni, som v tom s vami, bok po boku. Tristo miliónov Američanov a sedem miliárd pozemšťanov nemá možnosť zavrieť za sebou poklop bunkra a obložiť sa zásobami jedla a vody. Preto to neurobím ani ja, ani moja rodina.“ Miestnosťou zašumel hlasný, zborový povzdych. „Týmto pred celým svetom vyhlasujem, že nikto z mojej rodiny, môjho štábu a tým viac ani ja, neprežijeme dnešný večer po povrchom zeme, v bezpečí bunkru. Naopak, tak, ako väčšina populácie aj osadenstvo Bieleho domu bude bdieť, prežívať a strádať s vami ako rovní s rovnými. To, čo prežijete vy, to prežijem aj ja, nebudem pred Ta´xet zbabelo cúvať.“
Prezident uhrančivo pozrel na najbližšiu kameru. „Bratia, sestry, spolupútnici vesmírom, dnes i ďalšie dni sme v tom spolu. Držím vám – nám – palce a želám všetkým takú dávku šťastia, ako nikdy v živote. Urobte v tejto rozhodujúcej chvíli všetko preto, aby ste prežili v poriadku a aby ste v poriadku pomohli prežiť aj ostatným súputníkom. Ja som tu pre vás, buďte aj vy pre ostatných. Z veľkých udalostí sa rodia nové začiatky.
Ozvem sa svetu okamžite potom, ako bude možné ďalšie spojenie. Boh s vami ... „
---
Pred treťou popoludní evakuovali prúdové aj vrtuľové lietadlá posledné zvyšky obyvateľov severu, ktoré boli v dosahu letísk. Na celej planéte ustrnula letecká doprava, iba v severných pásmach sa lúčovito od Grónska a priľahlej pevniny vzďaľovali posledné stroje so šokovanými pasažiermi. V cieľových letiskách ich čakali záchranné tímy, ktoré ich urýchlene evakuujú do hotelov a hál.
Mnohí domorodci odmietli rodisko opustiť. Jednalo sa najmä o starých ľudí, ktorí to zobrali svojsky a smrť očakávali s úsmevom na perách. Stovky, či dokonca tisíce ľudí vrátane turistov zostali mimo signál, alebo možnosť záchrany; tí takisto neprežijú prvé minúty po dopade Ta´xet.
Médiá prenášali neprestajné, o psychologicky premyslené vstupy. Akékoľvek rabovačky a paniku v čo najväčšej miere ignorovali, naopak sa snažili presviedčať svetovú populáciu o tom, že nič vážneho nehrozí, ak dodržia bezpečnostné postupy.
V tom čase NASA presmerovala niekoľko družíc tak, aby sa v čase impaktu nachádzali v oblasti Grónska, alebo k nemu smerovali. Niekoľko pilotov sa prihlásilo na doslova samovražednú misiu s prúdovými prieskumnými lietadlami, aby veda dostala čo najväčšiu zásobu dát, vlády jednotlivých štátov to však odmietli povoliť.
Nastala napokon šestnásta hodina, kedy posledné lietadlá s evakuovanými pristávali na oboch kontinentoch. Asteroid ešte nebolo vidieť voľným okom, no čoskoro mal prekročiť obežnú dráhu Mesiaca (hoci neletel priamo cez jej os) a krátko nato sa dal pár sekúnd pred dopadom s istou dávkou šťastia zbadať. To však väčšina svetovej populácie už bola dávno v krytoch.
Pokračovanie na budúce.
