Desiatky sviec aj olejových lámp osvetľovalo rozsiahlu murovanú budovu síce slabým, no príjemným svetlom. Pri mohutnom dubovom stole sa tlačila takmer stovka mužov – príliš veľa aj na túto priestrannú miestnosť. Podvečerný vzduch bol vlhký a horúci a príliš veľa pľúc a príliš veľa plamienkov to ešte znásobovalo.
Aj keď všetci prítomní boli vysokí dôstojníci a jedni z najváženejších vojakov Ríše, predsa len bolo zrejmé, že vzdávajú úctu jednému z nich oveľa viac. Pri každom nápade, postrehu, pripomienke sa k nemu obrátila stovka hláv a čakali na jeho vyjadrenie. Muž bol oblečený v dôstojníckej táge, ale nebol ozbrojený a nemal na sebe zbroj. Podľa výzoru mohol byť štyridsiatnik a o stupeň tmavší odtieň kože dával hádať, že asi pochádzal zo Stredomoria. Bol stredne vysokí a veľa z prítomných ho prerastalo o hlavu, vyžarovala však z neho sila a prirodzená autorita.
„Rozhodne to nie je dobrý nápad, Claudius,“ povedal jednému z centúrionov. „Cisár to neschválil ani náhodou, to si píš. Iné nápady?“
Čo tak podplatiť Vandalov a Burov, nech zaútočia cez hory, pane?“ ozval sa zo zhluku dôstojníkov chrapľavý hlas. Väčšina prítomných nesúhlasne zašomrala.
„Tak to už áno, Postumus, to je vážne skvelý plán,“ uškrnul sa najvyšší dôstojník. „Poslať Burom voz striebra, aby vytiahli do poľa a urobili špinavú prácu za nás, to je pekná myšlienka, čo?“ Potom náhle zvážnel. „Pri Jupiterovi, Postumus, ja nepotrebujem, aby jedni barbari kántrili druhých o pol roka, ak nie skôr. Na severnom brehu máme armádu Germánov a je otázkou času, kedy sa dostanú na južný breh. Ja potrebujem riešenie do týždňa alebo dvoch, nie niekedy v zime. Rozumieš, Postumus?“
„Stiahnuť sem légie z Norika a Moézie, pane? Aspoň demonštratívne?“
„Tomu sa asi nevyhneme, Decimus,“ pripustil veliteľ. „Ak bude vojna, naše légie v Panónii ju samé o sebe nevyhrajú. Ale sťahovanie légií sem môže dosiahnuť opak – zadá casus belli barbarom a nie nám. a musí ho prikázať priamo cisár ...“
„Prichádza cisár!“ zaznel miestnosťou čísi hlas. Do dôstojníkov ako keby udrel blesk, dokonca aj veliteľ podskočil a napriamil sa.
Do natlačenej miestnosti vošlo niekoľko vysokých, zamračených mužov v purpurových tógach, s rukami položenými na bohato zdobených mečoch. Za nimi kráčal starší muž v zlatočiernom plášti, sprevádzaný tuctom neozbrojených civilistov. Väčšina z nich vrátane starca mala dobre pestovanú bradu, čím sa líšili od veľkej väčšiny dôstojníckeho zboru. Sprievod uzatváralo pár otrokov, ktorí niesli amfory vína.
„Prajem vám príjemný večer,“ ozval sa starec. Mal príjemný hlas a kultivované vystupovanie hodné svojho postavenia aj povesti. Dôstojnícky zbor ho pozdravil ako jeden muž. „Počul som, že na severe máme akési problémy. Chcel so vedieť viac, tak som sa pristavil.“ Hlavou pokynul otrokom a tí začali roznášať víno.
Legát, ktorý doteraz poradu viedol, sa ujal slova. „Môj cisár, vyzerá to tak, že sa nám búria Markomani a Kvádi. Práve s dôstojníkmi diskutujeme o tom, ako sa máme zachovať a čo v ďalších dňoch podnikneme.“
„Ajhľa, mier nám tuším nevydržal dlho,“ spýtal sa cisár. Práve on bol za tým, že posledná vojna v Panónii skončila rímskym víťazstvom a prehrou barbarov, hoci bolo vykúpené desiatkami tisíc mŕtvych Rimanov a zdevastovanou provinciou. Bolo to jedno z tých víťazstiev, ktoré až do posledného okamihu sa javili ako katastrofa.
„Mier zatiaľ stále trvá, môj pane,“ odvetil legát. „Máme zatiaľ iba isté, ehm... náznaky nepriateľskej aktivity.“
Cisár pokýval hlavou. „Povedz mi o tom, prosím, viac, Marcus.“ Sadol si na stolicu v rohu miestnosti, nedbajúc nato, že to je úplne obyčajný kus nábytku. Otrok mu podal čašu vína. „Spusti, Marcus.“
Legát odložil svoju porciu a začal vysvetľovať: „Pred asi mesiacom nám naši zvedovia v Markomanii začali nezvyčajnú aktivitu, môj cisár. Barbari začali zhromažďovať zbrane, brnenia a kone zo severu a západu do povodia rieky Marus. Kdesi v horách vraj vytvorili veľké zásoby proviantu, mimo veľké dediny a mimo križovatiek. Zo severu sa začali schádzať bojovníci Lugiov, Silingov a Burgundov, všetci v plnej zbroji a dobre vycvičení. A okrem toho odstavili – často odstránili – niekoľko kľúčových osôb, ktoré voči nám presadzovali striktný mier.“
„To vyzerá hrozivo, Marcus,“ prisvedčil cisár zamyslene. „Môže to však značiť čokoľvek, nielen útok proti Rímskej ríši.“
„Súhlasím, pane. Avšak zvedovia mi priniesli správy, že Naristovia a Markomani začali pripravovať stovky člnov a pltí – dokonca takých, ktoré sú schopné prepraviť kone, ba aj vozy. A iste uznáš, môj pane, že na útok voči iným barbarom sú Markomanom člny a plte zbytočné.“
Marcus Aurélius prikývol. „Z Marobudonu sa člnmi dostaneš len do Ríše.“
Legát sa pleskol po stehne. „Preto nás hlásenia zvedov nenechali ľahostajných, pane.“
„Rozumiem ti, Marcus. Vyzerá to skutočne podozrivo.“
„Okrem toho pane,“ kul legát železo za horúca, „zvedovia potom záhadne zmizli.“
„Zmizli? Ako že zmizli?“
„Odmlčali sa, pane. Do jedného. Už mesiac ani pípnutie.“
Cisár zalapal po dychu. Bol známy mimo iné tým, že si ctil mier a pokoj na hraniciach i doma a preto po svojich predchodcoch prebral a rozšíril rozsiahlu sieť špehov, zvedov a informátorov. Kým jeho predchodcovia sa špecializovali najmä na vnútorného nepriateľa – nikto nechcel skončiť ako Cézar alebo Caligula – Marcus Aurélius si uvedomoval tlak zvonka a dôraz preniesol za hranice. Kupci, rybári, lovci, nespokojní barbarskí bojovníci, otroci z iných kmeňov či dokonca priamo členovia kráľovských dvorov boli súčasťou obrovskej pavučiny siahajúcej až do Ríma – vlastne teraz do Carnunta, keďže cisársky dvor teraz sídlil tu.
„Koľko zvedov sa nám nehlási?“ spýtal sa opatrne.
„Nik sa nehlási,“ zaznela odpoveď.
Cisár sa nezdržal a nervózne si prehrabol pestovanú bradu. Vedel, že to môže značil len dve možnosti – desiatky platených agentov vymenilo strany, alebo že celá sieť bola odhalená a povraždená. A to zasa veštilo skorú vojnu.
„To je zlé, Marcus. Zlé.“
Markovi Valériovi Maximinovi ako najvyššiemu legátovi, to nemusel hovoriť. Ako vrchný veliteľ jednej z pohraničných légií a zároveň po cisárovi aj najvyšší vojenský predstaviteľ celej provincie Panónia si závažnosť tejto situácie uvedomoval dobre. Hoci nábor nových regrútov v Ríši prebiehal nepretržite, Rím sa ešte nespamätal z bolestivej porážky práve na tomto mieste pred dvomi rokmi a z fatálnej epidémie rok predtým. Légie neboli pri plných stavoch a aj mnohí z legionárov ešte neboli plnohodnotne vycvičení. Mesto Carnuntum, ako dočasné sídlo cisára a jedno z najväčších miest Ríše, dodnes nieslo stopy veľkých vojov a plienenia – dôkazom bola ostatne aj miestnosť, kde teraz cisár a zbor viedli poradu.
Takú situáciu légie nemohli dopustiť znovu.
„Myslel som si, že zabezpečím Ríši mier, Marcus,“ hlesol cisár. Pohľad opieral niekam do diaľky, akoby v nej hľadal odpoveď. „Príliš dlho nevydržal.“
Legát si odkašľal. „Môj cisár, mier ešte stále drží. Zatiaľ máme len náznaky nepriateľských aktivít, to nie je priamo vojna. Len hľadáme spôsob, ako nájsť z tejto situácie východisko a nestratiť pritom tvár.“
„Tvár hovoríš?“ náhle sa cisár spamätal. „Presne tak, Marcus, tvár.“ Vstal a podišiel k stolu, na ktorom sa vynímala mapa provincie a okolia. „Keď sme predvlani hnali barbarov za Danubius, prisahali, že proti nám nevztiahnu zbrane, ak to isté spravíme aj my. Vtedajšie rokovania nám padli vhod, pretože oni nás neboli schopní poraziť a my zasa sme nemohli dobyť ich sídla. Bolo to také nemastné-neslané jedlo, Marcus, ale zhltli sme ho obaja a hltavo. A ani ja, ani Germáni nie sme takí naivní, aby sme si mysleli, že to je večný stav. Vojna bude znova, obaja to dobre vieme.
Avšak som človek, čo si ctí zásady – a je mi jedno, či sú u barbara, alebo vznešeného Rimana. Čestný barbar je mi bližší ako nečestný Riman – a ak má byť vojna, nech ju nevyvolám nečestným jednaním ja.“ Cisár prebehol očami po tvárach centúrionov, ktorí sa neodvažovali pri jeho prejave vypiť obsah čiaš. „Naše sily sú ešte stále oslabené, ale mocnejú. Nepriateľ to akiste vie a bol by hlúpy, keby to nevyužil. Pokiaľ mi je známe, na jeseň by sme mali mať plné stavy čo do počtu a o rok aj čo do kvality jednotiek. A to je pre mňa kritické obdobie, páni. Ak Germáni pohnú na juh svoje vojská pred budúcou jarou, vojnu sme prehrali. Ale nepohnem naše légie proti môjmu prísľubu mieru – nie svojvoľne, vážení!“
„Čo teda navrhuje náš cisár?“ vyslovil legát otázku za všetkých prítomných.
„Či to nie je jasné, Marcus? Vojna nesmie udrieť na provincie. Ak má byť, nech ako Helvéti skončia Markomani a Naristovia, nie my. Ale nemôžeme na nich udrieť ako prví a bezdôvodne. Nemôže si každý negramotný barbar myslieť, že Rím a ja osobne nevieme dodržať svoje slovo. Neexistuje, páni!“ Cisár vyprázdnil pohár vína a podal ho nazad otrokovi. Jeho pobočníci vstali tiež; cisárska porada končila. „Podľa toho, čo mi hovoríš, budú tiecť krvavé prúdy dole Danubiom, Marcus – a urobím všetko preto, aby tá krv bola germánska. Ale kým prvá naša caliga vstúpi na opačný breh rieky, prineste mi jasný dôkaz o tom, že tak prikážem, Marcus,“ bodol cisár prstom proti legátovej hrudi, „dones mi do týždňa jasný casus belli.“
_____________________
„Čo teraz?“ spýtal sa jeden z centúrionov hneď nato, čo cisár aj so sprievodom odišli z miestnosti. Konečne sa mohli napiť cisárskeho vína bez ostychu.
Legát na neho fľochol pohľadom. „To je otázka na vás. Zvedov tam nemáme, musíme nato inak. Prieskumnú alu tam nepošlem, keby mi chcel dať radu Postumus.“
Miestnosťou sa ozval tlmený smiech.
„Čo tak vyprovokovať nejakú drobnú potýčku, nejakú zrážku?“ skúsil jeden z tribúnov. „Bude to jasný a dosvedčený prípad, pane.“
„Výborne – ale ako to presne urobiť, hm?“ Nezabúdaj, že musia urobiť prvý krok oni, a nie my.“ Legát sa začínal mračiť. Zodpovednosť za jeho národ teraz niesol sám.
Nasledovalo niekoľko návrhov; niektoré sa javili ako rozumné, no nie celkom realizovateľné, iné zasa mohli byť realizovateľné, no nepriniesli by jednoznačný výsledok. Stovka mužov začala byť spotená a z vydýchaného vzduchu unavená. Cez okno sa dali vidieť záblesky vzdialených bleskov a nikto nechcel zmoknúť.
Napokon sa prihlásil o slovo jeden z tribúnov. „Mám istý nápad, pane.“
„Poďme nato, Július,“ vyzval ho legát.
„V meste je jeden keltský kupec z Gálie, Nullanos. Mnohí ho poznáte. Kedysi to bol zámožný a vplyvný chlapík, ktorý mal obchodné kontakty za Danubiom aj tu dole. Keď prišla vojna, prišiel prakticky o všetko a už sa od dna neodrazil.
Pred vyše rokom som ho založil – pomohol mi istou službou, za ktorú som mu zaplatil, a on ma požiadal o protislužbu. Obchod mu nevyšiel a on mi ešte stále nevrátil ani jediný as, aj keď som mal mať všetko vrátené v januári a úroky v marci.“
Legát sa netrpezlivo pomrvil. „Prejdi k veci, Julius.“
„No ... čo keby sme na neho našili búdu a poslali ho pod nejakou zámienkou hore k jeho kontaktom na severe? Dodával až do Marobudonu, pozná sa s kráľovským dvorom a ak mu dáme nejaký tovar, vie spraviť aj nejaký obchod. Nullanos je nikto, obyčajná prepitá násoska, ale hlúpy nie je a oči a uši má výborné.“
Zopár hláv prikývlo, hlavne tí, čo tu slúžili už dlho.
Nedbám, Julius,“ nakoniec legát súhlasil. „Čo ak nebude súhlasiť?“
„Utrhnem mu gule a dám mu ich požuť k vínu.“
Veliteľstvom sa ozval neskrývaný smiech. Dokonca aj legát sa nezdržal.
„V poriadku, Julius. Dostaneš to ako hlavnú úlohu na zajtra a si po celý deň zbavený akejkoľvek inej práce. Ale vybav to určite a bez zdržania, rozumieš?“ Legát obrátil do seba zvyšok vína a pohárom prikryl na drevenej mape mesto Carnuntum. „Zajtra pri západe slnka vás tu chcem mať, panstvo, nastúpené znova.“
Ak chcete, aby to neskončilo na Ukrajine tak ako v povodí Dyje, tak šup, nejaký ten as sem.
https://donio.sk/hladaju-sa-sponzori-rozviedcikov-28-brigady-zsu
Ak chcete, aby som si kúpil amforu falerneského vína, tak sem:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
ROMA VICTOR!
