Hneď na začiatku svojej pisateľskej „kariéry“ som písal blog o nešťastnej ruskej flotile pri Fukušime. Stretol sa a nečakaným úspechom, a povedzme si úprimne, ťažký disaster, aký ruskú flotilu postihol, si iné ako smiech vyžiadať nemohol. Rusko je plné takýchto story, ale dnes pokryjem jednu, o ktorej som sa dozvedel nedávno. Užite si ju.
1. Katastrofa pri Puškine
Letisko Puškin pri Petrohrade je jedným z bočných letísk mesta aj celej niekdajšej Leningradskej oblasti. Nie je také frekventované ako hlavné Petrohradské letisko, Pulkovo, ktoré patrí k najvyťaženejším letiskám Ruskej federácie. V časoch studenej vojny na Puškinovi pristávali hlavne vojenské lietadlá a helikoptéry, dnes sú to najmä menšie stroje. Leží na južnom okraji mesta, zhruba 30 kilometrov od centra.
Začiatkom februára 1981 z tohto miesta odlietalo dopravné lietadlo Tupolev 104, jedno z najstarších dopravných prúdových lietadiel. Prvé stroje tohto modelu lietali už v prvej polovici 50. rokov, kedy ho odvodili od bombardéru Tupolev 16. kvalita civilného lietadla bola biedna, ako všetko v tom čase v Sovietskom zväze. Lietadlo sa ovládalo dosť často ťažko a čo je paradoxné, piloti na civilné lety sa zaúčali na bombardéroch Tu-16 a Iljušin 28. Stroj mal svoje muchy a nebol asi veľmi obľúbený, pretože napriek pomerne malému počtu kusov, ktoré zišli z výrobných liniek, zoznam nehôd je šokujúco dlhý. Len pre info, do lietadla vošlo podľa typu 100 – 117 pasažierov, čo dnes nie je veľa, no nehody si vyžiadali takmer 1000 mŕtvych (dnes by sa toto číslo zmestilo s rezervou do dvoch Jumbojetov).
Naspäť do Puškina v roku 1981. Vojenské lietadlo z roku 1957 sa večer o šiestej miestneho času pohlo zo štartovacej plochy a vzlietlo. Cieľom bol ďaleký Vladivostok, kde flotila sídlila. Štartu predchádzala týždňová porada velenia všetkých flotíl pod vedením admirála Gorškova. Pasažieri lietadla, teda dôstojníctvo flotily, dostali veľkú pochvalu a letisko bolo plné ľudí, ktorí sa chceli s „hrdinami“ rozlúčiť. Vonku snežilo, no inak sa letieť dalo, takže pilot, mimoriadne skúsený podplukovník Anatolij Injušin, dostal príkaz na štart a letelo sa. Teda...chcelo sa letieť. Osem sekúnd po odlepení sa od plochy sa prudko naklonilo a dvadsať metrov za koncom letiska spadlo takmer prevrátené na chrbát. Okamžite vybuchlo a stroj pohltili plamene. Na palube bolo 50 ľudí.
Záchranári okamžite vyrazili na miesto a zistili, že cez predné sklo vypadol do snehu jeden živý človek, ostatní boli v plameňoch. „Šťastný“ preživší však zomrel počas prevozu do nemocnice; jeho popáleniny boli príliš vážne aby ho zachránili. Tým pádom sa počet obetí vyrovnal počtu pasažierov, teda 50. iste, bývajú aj tragickejšie nehody, hlavne v krajine ako je Sovietsky zväz s jeho notoricky zastaranou flotilou a biednou údržbou. S trochou preháňania by sa dalo povedať, že to bola nehoda ako každá iná.
Lenže stroj patril 25. námornej leteckej divízii sovietskej Pacifickej flotily. Na jej palube boli desiatky vysokopostavených admirálov a dôstojníkov tohto útvaru, ktorí logicky do poslednej nohy zhoreli v inferne tridsiatich ton leteckého benzínu. Aby toho nebolo málo, zahynul tam priamo veliteľ celej flotily a uznávaný expert na ponorky, admirál Emil Nikolajevič Spiridonov. Okrem neho zahynulo ďalších 12 (!) admirálov, traja generáli a niekoľko nižších dôstojníkov, plus pár civilistov a členov posádky.
Takáto devastácia výkvetu obzvlášť dôležitej flotily nemohla byť náhodou, teda ak ste žili v chronicky paranoickom Sovietskom zväze. Tu sa muselo jednať o nepriateľský čin alebo sabotáž. Mašinéria vyšetrovania a podozrievania sa spustila.
2. Vyšetrovanie tragédie
Za celú dobu druhej svetovej vojny Sovietska flotila stratila len štyroch admirálov – komplet Sovietsky zväz niečo medzi 20-26 miliónmi vrátane civilistov. Strata trojnásobku počas ôsmych sekúnd letu bolo niečo hrozivé. Pacifická flotila bola prakticky ochrnutá. Bolo to jasné – jednalo sa o vojnový akt! Pacifická flotila bola uvedená do pohotovostného režimu, pretože nepriateľ na dekapitovanú jednotku akiste skoro zaútočí.
Lenže dopraviť na prísne strážené vojenské letisko, na palubu dôstojníckeho lietadla, by sa nepodarilo ani nejakému imperialistickému Jamesovi Bondovi. Bolo jasné, že sa nejednal o akt nepriateľa, pretože to bolo skrátka nemožné. Ale čo keď to nebol Američan ale domáci sabotér? Tajné služby sa pustili do tejto stopy...a slávili úspech.
Mimoriadne podozrivým spôsobom totiž haváriu prežil viceadmirál Rudolf Golosov. Presnejšie povedané, on sa nehode vyhol, pretože tesne pred nástupom na palubu odišiel, hoci v zozname cestujúcich bol stále napísaný. Podozrivým bol o to viac, že ako náčelník štábu Pacifickej flotily bol potenciálnym zástupcom, ak by Emil Spiridonov umrel. Jasná stopa, páchateľ je jasný. Ale kde viceadmirál je, keď nie v márnici ani nikde na letisku?
Lenže aj táto stopa sa ukázala byť falošná. Golosov predtým slúžil v Severnej flotile, kde mal veľa známych a dokonca sa mu na severe Ruska vydala dcéra, ktorú išiel pozrieť, keď už bol v Leningade. Golosov si vyžiadal dovolenku od samotného Spiridonova a ten súhlasil. Celé sa to udialo na poslednú chvíľu, takže v zozname viceadmirál stále figuroval. Do Murmanska za dcérou ho vzali bývalí kolegovia zo Severnej flotily. Keďže však nežila priamo v meste ale kúsok (štyri hodiny jazdy) od Murmansku, požičal si auto a vyrazil za ňou. Uprostred cesty ho zastavila polícia (asi KGB) a otočila ho nazad do mesta.
Z veliteľstva Severnej flotily Golosov telefonoval priamo z najvyšším, teda Gorškovom. Bol pre neho jasný šok, keď zistil, že celá jeho spoločnosť sa vyparila v oblaku dymu a s nimi sa mohol vypariť aj on sám. Ešte väčší šok zažil, keď mu známy z kontrarozviedky prezradil (tajne), že podozrivým je práve on. Samozrejme, podozrenie sa čoskoro vylúčilo a vyšetrovanie pokračovalo ďalej.
Ani vojna, ani domáca sabotáž. Bola to nehoda? V Rusku predsa lietadlá nepadajú len tak, sú tie pravé, komunistické, rovnako ako ich piloti, takže aká nehoda? Avšak našla sa čierna skrinka a tá trošku zamávala sebavedomím politicky motivovaných vyšetrovateľov.
3. Prekliaty Tupolev
Zrak odborníkov sa uprel na samotný stroj, teda Tupolev 104. Ako som písal v úvode, lietadlo trpelo neduhmi, čo bolo následkom nielen urýchleného vývoja a logicky aj toho, že lietadlo bolo viac-menej prevratným na svoju dobu (50. roky), ale čo bolo horšie, napriek rastúcim haldám mŕtvych sovietske špičky tvrdohlavo držali stroj v službe, hoci už malo modernejšie stroje. Dva roky pred nehodou sa zrútil jeden stroj pri Moskve a tentokrát už aj veleniu pretiekli nervy a stroj uzemnili, avšak len pre civilné lety. V armáde sa stále používalo aj naďalej, pravdepodobne z úsporných dôvodov.
Pilot lietadla, spomínaný Anatolij Injušin, mal za sebou 8.000 hodín v kokpite, z toho tri štvrtiny práve na stoštvorke. Pre velenie Pacifickej flotily slúžil roky. Keďže oficiálna správa o nehode tvrdila, že lietadlo nedosiahlo potrebnú vzletovú rýchlosť 220 km/hod ale len 180 km/hod., bola v rozpore s jeho skúsenosťami. Stroj sa naviac zodvihol pod veľmi zlým uhlom, a čo bolo podozrivé, nie na pokyn pilota. Kto však zodvihol lietadlo, keď nie jeho pilot? Žeby kopilot? Alebo sa nejednalo o osobu?
4. Prekliaty Tupolev? Kdeže!
Ďalšie vyšetrovanie ukázalo prekvapivý dôvod havárie a vyhladenia velenia Pacifickej flotily. Skutočne prekvapivý. Bol až taký prekvapivý, že sa zverejnil až po rozpade Sovietskeho zväzu. A presne vyjadroval ducha Sovietskeho zväzu.
Začiatok 80. rokov bol pre Sovietsky zväz zvláštnym obdobím (ako keby tam niekedy bolo niečo normálne). Kým 40. a 50. roky sa niesli v duchu víťazstva nad fašizmom, 50. a 60. v znamení technických výdobytkov a dobývania kozmu (kde vďaka nie úplne vlastnej práci ZSSR spočiatku vyhrával), 70. roky sa niesli v znamení rozpadania sa spojenectiev, Brežnevovej stagnácie a napokon útoku na Afganistan (ktorý viedol spolu s ďalšími faktormi k rozpadu ZSSR o dekádu neskôr). Ekonomika napriek ropným šokom stagnovala a komunistický raj bol charakteristický čoraz väčším nedostatkom čohokoľvek, vrátane základných potrieb a normálnych potravín. Logicky sa v takýchto situáciách objaví čierny trh, šmelina, korupcia a falšovanie štatistík. Začiatok 80. rokov nebol výnimkou.
A tu je jadro tragickej udalosti z Puškina. Ekonomická situácia ZSSR bola taká biedna, že normálne obchody, na ktoré sme trebárs tu na Slovensku v roku 2023 zvyknutí v každom sebemenšom meste, stáli len v Leningrade a hlavnom meste. Aj tam bola dostupnosť tovarov komická, ale aspoň sa dali zohnať. Bežný občan často musel cestovať doslova stovky kilometrov, aby zohnal pre nás nemysliteľné ľahko zohnateľné veci, vrátane... údenín. „Je to dlhé, zelené a vonia to mäsom, čo je to?“ znela hádanka tých čias v Sovietskom zväze. Odpoveďou bol: osobný vlak. Vidiečania, ak sa dajú za vidiečanov považovať obyvatelia stotisícových miest ležiacich do tisíc kilometrov od Moskvy, chodili po mäsové výrobky do obchodov do hlavného mesta a cestou nazad „zamorili“ vlak odórom mäsa. Vlaky dostali prezývku párkové vlaky, čo bolo nelichotivé pre krajinu, ktorá sa hrdila Gagarinom, Sputnikom a najväčšími zásobami nukleárnych striel na Zemi.
Ako nejaké klobásky vo vlaku pri Moskve súvisia s nešťastným Tupolevom? Nuž, presne na takýto stav sa sťažoval nebohý kapitán letu, Anatolij Injušin. Už roky pred tragédiou písal na politickú sekciu námorníctva, že jeho lietadlo je dlhodobo pri letoch preťažované vecami, ktoré nesúvisia s jeho poslaním – chladničkami, nábytkom, kuchynským vybavením a dokonca aj náhradnými dielmi na admirálovho Moskviča. V Sovietskom zväze bolo pravidlom, že na takéto sťažnosti sa nereagovalo. V krajine, kde všetci si boli rovní, niektorí boli rovnejší, a možnosť mimo pravidlá si zaobstarať nedostatkové zbožie a dopraviť si ho na náklady flotily domov do Vladivostoku bolo formou prémií. Spiridonov bol admirál, Injušin len nímand za kniplom Tupoleva, taxikár.
Počas pokračujúceho vyšetrovania sa zistilo dokonca to, čo inak každý vedel alebo prinajmenšom tušil. Zneužívanie služobných ciest na súkromné účely pohlavárov flotily bolo pravidelným javom. Tentokrát, po pozitívnej pochvale admirála Gorškova, sa však run na leningradské obchody zmenil na sovietsku verziu nákupných maniačok – jeden z dôstojníkov, ktorí sa s pasažiermi Tupoleva lúčili, dokonca poznamenal, že samotný náklad nákupov sa zmenil na totálny chaos, kde nikto nevedel, čo sa bude nakladať, kam a v akom poradí. Aby toho nebolo málo, aspoň samotná posádka lietadla sa snažila dostať bordel trošku pod dohľad a preto „rozkazovala“, kam veci uložiť, načo im admiráli, rozhorčení a asi aj podgurážení vodkou vynadali, že sú to len obyčajní piloti a majú sa držať svojho miesta. Piloti boli opakovane urážaní zato, že si prakticky robili svoju robotu.
Takže lietadlo so zlými letovými vlastnosťami bolo preplnené nábytkom, telkami, lustrami, porcelánom a pomarančmi (k nim sa ešte vrátim). Stroj bol preťažený už v tomto momente. A horšie malo ešte prísť. Namiesto toho, aby pasažieri napriek svojim šaržám poslúchli posádku a nechali si poradiť s rozmiestnením nákladu v nákladnom priestore, jednoducho prikázali „otrokom“ naložiť veci dozadu, nech sa tam zmestí viac „nákupov.“ Tento typ lietadla mal však odporúčaný posun ťažiska maximálne 10% oproti prázdnemu stroju. Kapitán Injušin samozrejme mohol odmietnuť s takto naloženým lietadlom letieť, ale s vysokou pravdepodobnosťou by natoľko šľachtu na palube popudil, že by okamžite dostal padáka. A ako opakujem celý život, v Rusku/Sovietskom zväze nemôže prísť hlúposť sama, vždy prichádza v spoločnosti debility a imbecility. Admirál Spiridonov nedbal na odporúčania posádky, že lietadlo je nielen preťažené, ale aj zle vyvážené a že bude problém so štartom. Pacifická flotila mala vlastný magazín, propagandistický plátok, ktorý vydávali samozrejme v papierovej podobe. Vo Vladivostoku boli tlačiarne, ktoré ale mali nedostatok papiera. Spiridonov v Leningrade takýto papier zohnal, presnejšie dve poltonové rolky. Jedna tona papiera do beztak preťaženého lietadla... K hlúposti teda pridal nás Emilko debilitu. Lenže musela prísť do tretice aj imbecilita – tona papiera v dvoch rolkách bola zle pripevnená v nákladovom priestore, čo značilo, že ihneď po štarte sa rolky posunuli ešte viac dozadu, k civilnému nákladu nábytkov a televízií. Dosť možné, že boli dokonca na boku, teda nie na plochej strane, takže pri náklone lietadla sa prerolovali a narazili dozadu ako baranidlo.
5. Závery vyšetrovania
Lietadlo proste nemalo šancu vzlietnuť bez problémov. Ako hovorili svedkovia nehody z letiska, namiesto toho, aby sa vzďaľujúci Tupolev opticky zmenšoval, pár sekúnd po vzlete sa naopak zväčšil – stroj sa totiž takpovediac postavil na chvost (vtedy pravdepodobne rolky papiera stroj prevrhli). Tým pádom sa znížila rýchlosť a vztlak, takže lietadlo sa prevrhlo nabok a dopadlo do zasneženej krajiny.
Hasiace vozy vyrazili okamžite, ale peklo plameňov im zabránili požiar uhasiť. Načo aj, okrem jedného člena boli všetci okamžite mŕtvi a nebolo čo ratovať. Požiar 30 ton paliva, plastov a nábytku (a papiera) trval hodinu. Jediný preživší, ako som spomínal, umrel v sanitke. A okrem obhoreného vraku Tupoleva zostali na snehu rozkotúľané pomaranče – jediný pozostatok bezhlavého nakupovania dôstojníkov (možno ich zrecyklovali hasiči).
50 mŕtvych, z toho 49 priamo vo vraku a jeden v sanitke. Z tohto čísla bolo 44 členov štábu Pacifickej flotily, teda doslova elita tejto jednotky. Šiesti patrili k civilistom. Medzi nebožtíkmi bola aj Spiridonovova manželka, štyri jej kamarátky a manžel jednej z nich. Proste si šľachta urobila nákupný trip do Leningradu... Mimochodom, armáda striktne zakazovala používať vojenské lietadlá na vlastnú potrebu, resp. na prevážanie civilistov. Šesť ľudí mimo službu bolo teda Spiridonovým ťažkým prehreškom. Tentokrát nezaplatil zaň pokarhaním ale stratou života seba a svojej manželky.
Udalosť na letisku Puškin sa okamžite utajila, ako všetko negatívne v diktatúrach. Denník Červená hviezda obmedzil správu o nehode na malú noticku o siedmych riadkoch na tretej strane v rohu (!), teda niekde, kde dnes máte reklamu na pracie prášky. Neskôr Strana vydala oficiálnu správu a vysokí členovia Politbyra kondolovali pozostalým, pričom menovite spomenuli len troch z celkového počtu 44 vojenských pasažierov.
Pozostatky nebohých sa pochovali v tichosti priamo v Leningrade, na mieste nehody. Na hroboch sa vztýčili malé tabuľky s menami pochovaných. Vdovy (prevažne mužských) pasažierov obdržali oficiálne správy o osude ich manželov až v roku 1997, 16 rokov po nehode. Krátko nato bol pomník rozšírený.
A čo je najvtipnejšie, na nových tabuliach uviedli „Na pamiatku vojakom námorníctva, ktorí zahynuli v službe.“ Samozrejme, nikto neuviedol dodatok, že všetci nešťastníci sa stali obeťami bezhlavého nakupovania pomarančov a nábytku...
6. Koniec príbehu...alebo nie?
Definíciou šialenstva je, že robíte stále tie isté chyby. Bez poučenia sa. Ako sa môžete poučiť na chybe, ktorú pred okolím utajíte? Nijak. A presne toto je tragédiou ruského národa. Urobte chybu, ale nepriznajte ju, lebo pred ožobračeným, vyprahnutým národom musíte vyzerať čačaný. Radšej nech je hrad pekný, ako keby mal byť stabilný. Radšej natočte propagandistické video o prosperujúcej ekonomike, ako keby ste urobili v princípe jednoduché reformy hospodárstva. Radšej použite platených hercov navlečených v uniformách, ktorí sa tvária ako geroji, ako keby ste mali vybudovať funkčnú a bojaschopnú armádu. Radšej obetujte ekonomiku a státisíce mladých mužov, ako keby ste si mali priznať, že tadiaľto cesta nevedie. Rusi sú nepoučiteľný.
A pri tomto pravidle sa ešte pristavím. Rusko nehodu z Puškina tajilo natoľko, že vojenský štáb si podobné nezmysly robil opakovane. A nie bez následkov. V roku 1996 sa udiala podobná katastrofa v Andreapoli, dvesto kilometrov západne od Moskvy. Tentokrát sa jednalo o stroj Antonov 12, nákladné lietadlo, ktoré má taký dlhý zoznam nehôd a tragédií, že by nám nestačili Zlaté stránky (každé šieste lietadlo tohto typu utŕžilo prinajmenšom škody, ak už nebolo zničené na komplet). Toto konkrétne lietadlo odletelo spolu s generálom Seleznjovom, veliteľom Leningradského vojenského obvodu. Čoskoro po štarte spadlo, pretože generál ho v zlom počasí prinútil odletieť. Zahynulo 17 ľudí, vrátane generála samotného. Áno, uhádli ste, lietadlo bolo preplnené súkromnými vecami generála, vrátane stavebného materiálu na jeho daču a Antonov dokonca viezol jeho súkromné auto! Neviem si predstaviť, že trebárs v US Air Force by sa generál rozhodol ísť nakupovať služobným Boeingom z Aljašky niekam do New Yorku alebo D.C. Poprvé: nepotrebuje to, pretože to, čo kúpi v New Yorku, kúpi aj v Anchoragei na severe. Podruhé: ak niečo potrebuje navyše, skutočne úzkoprofilový tovar alebo niečo zberateľské, tak mu to kuriér prinesie a nemusí nato zneužívať firemné stroje. Potretie: admirál alebo generál, na palube je kapitánom kapitán. Ak kapitán zavelí, že z nejakého dôvodu lietadlo nepoletí alebo poletí za určitých podmienok, tak admirál na palube sklopí uši a počúvne ho bez reptania. Popiate: akýkoľvek západný kapitán by preťaženie lietadla zbytočne neriskoval, nehovoriac o tom, že by v nákladnom priestore umiestnil tonu papiera v rolkách a nezaistil by ich proti posunutiu.
Puškinská katastrofa nebola katastrofou. Katastrofa značí, že sa nám niečo udeje. Spiridonova nehoda bola razebajstvo, typický ruský bordel, chronické porušovanie nariadení, prižmúrené oči, zneužívanie postavenia, korupcia a chaos. Nielenže admirál a jeho pobočníci zneužili lietadlo pre svoje súkromné účely, nielenže na palubu zobrali aj civilné osoby, napriek tomu, že to bolo prísne zakázané, oni dokonca neváhali porušiť ani len technickú logiku letu, prakticky spochybnili fyzikálne zákony. Na logické argumenty reagovali agresívne, čo je jasným zneužitím postavenia. Také typické pre Rusov.
Čo myslíte, za tých 42 rokov od nehody, zmenilo sa v Rusku niečo?
