1. Začala Chersonská ofenzíva
Konečne sme sa dočkali toho, čo dezolátna časť slovenskej verejnosti (rozumej voliči Fica, Kotletu, Mazureka, Kollára, Danka a aj Jamkatého gaya) dlhodobo spochybňovali. Ako spoznáte typického slovenského dezoláta? No buď nemá pravdu alebo klame. A tak aj neustále spochybňovanie v štýle „No kde je tá vaša ofenzíva? Však už tu mala byť v roku 1813!“ dnes prestalo existovať a dezoláti sa zas a znova môžu (ale nebudú) hanbiť. Pre nich vyvstane nová téma, napríklad „Cherson mal byť predsa dobytý už včera večer, tak čo robí ten kyjevský narkoman, ha?“ prípadne „Cherson možno dobre, ale na Krym si netrúfnu tí fašisti!“ Dezolát má kratšiu pamäť ako senilná babička z hospicu, ale na rozdiel od nej sa dokáže nalogovať na zlý fejsbúk a pýsať praudy.
Ale späť k téme. Áno, Chersonská ofenzíva začala. A ako vždy, je to téma na pobavenie. Priemerný Rus má o jeden chromozóm naviac oproti bežnému Homo sapiens, a ten chromozóm zodpovedá za tupotu a bezcharakternosť. Hneď v začiatku ofenzívy totiž Rusmi dosadený správca (Gauleiter, povedané rečou Tretej ríše), Kirill Stremousov, sa vyjadril, že sa nejedná o žiadnu ofenzívu a v Chersone je pokoj a mier. Krátko nato iný Rus povedal, že síce Ukrajinci zaútočili, ale s ťažkými stratami boli odrazení (a došli o zhruba o dvesto lietadlových lodí, alebo také dačo). Webový priestor čoskoro zaplavili videá, ako sa priamo v meste strieľa ako v Stalingrade, čo Strelousovovi nebránilo znovu zopakovať, že v meste je kľud. A potom nám to došlo: Stremousov nebol v Chersone, on už predtým ako typický kolaborantský srab zdrhol do Voroneže! Ahá, v meste je kľud, len zabudol povedať v ktorom! Rus môže byť len tupý alebo tupší, takže aj Kirill to dal na exota aziatického rangu a video, v ktorom vyhlásil, že v meste sa nebojuje, ani len nedokázal otočiť od pohľadu z balkóna hotela niekam na prázdnu stenu. Diváci to hneď zúročili a zistili, že náš geroj nielenže je vo Voroneži, osemsto kilometrov od Chersonu a zhruba polovicu od Moskvy. Podľa lokácie je niekde v hoteli Mariott, luxusnom hoteli vysoko na poschodí.
Proste geroj. Všetko je OK, nič sa nedeje, žiadne boje, všetci okrem nás prehrávajú a som hrdina, ktorý mesto neopustí. Už len za toto dúfam že ďalšia autobomba bude mať svoj cieľ a hrdinu rozmetá za svoj imbecilizmus na kúsky. Karma.
A znova nazad do Chersonu: Ukrajinci roztĺkli všetky mosty a už aj ten pontoňák, o ktorý sa orkovia tak strašne snažili, mysliac si, že je nepriestrelný, je v háji. V oblasti je odhadom 20 – 25.000 kusov ruskej hávede, velitelia zbabelo zdrhli už vopred.
Neviem, ja byť vojakom niekde od mongolských hraníc a dostať klamlivý rozkaz (cvičenie na mesiac ešte voľakedy v novembri), byť prevezený 6.000 km od domoviny, dostať 7 rokov staré žrádlo, minimálne hygienické potreby a vlastne byť systematicky odrbávaný celý trištvrte rok, a naviac vidieť zgegnúť polovicu mojich kolegov z roty, panický útek celého veliteľstva a rozbombardovanie jedinej ústupovej cesty von by so mnou rozhodne zamával. Tí chudáci Burjati a doneckí baníci, ktorých tam nasilu naverbovali, musia byť odsúdení na zánik ako obetní baránkovia. Aká môže byť bojová morálka?
A Ukrajina hneď prvý deň (teda v deň, kedy Stremousov tvrdil, že sa nebojuje, resp. bojuje, ale Ukrajina dostala na frak) prerazila bez väčších problémov prvú líniu ruskej obrany. Elitná výsadková divízia (podľa môjho názoru jediná bojaschopná sila v regióne) utrpela straty a utiekla z boja, nasilu aj dobrovoľne odvedený kannonenfutter z Luhanskej a Doneckej oblasti sa rozpŕchol s minimálnym odporom. Medzi Ukrajincami držaným územím a predmestím Chersonu je to cca 20 – 25 kilometrov, čo je na dostrel aj z menších kanónov alebo väčších mínometov. Munície majú Ukrajinci dosť, RIP Rusáci.
Čo je pre Rusákov ešte horšie, že ich velenie v rámci „dobrej vôle“ (rozumej: z číreho zúfalstva) stiahli všetky lietadlá a vrtuľníky z Krymu. Nie je lepší dôkaz, že HIMARSy nefungujú a že boli päťkrát zničené, ako to, že pred nimi stiahnete celé letectvo z dosahu týchto systémov. Lenže Krym (a Cherson) tým pádom zostal nekrytý a ukrajinské letectvo, ktoré bolo takisto už asi dvestokrát zničené hneď prvý deň vojny, bude mať o to lepšiu štartovaciu pozíciu. Je rozdiel, keď viete vzlietnuť z letiska vzdialeného 30 km alebo trebárs 100 km od frontu, zhodiť náklad a vrátiť sa, ako naložiť stíhačku na letisku 400 km od frontu a nechať svoje jednotky čakať na leteckú podporu 50 minút. O to menej je to vhodné pre podporu vrtuľníkmi, pretože priemerná bitevná helikoptéra (Mil 24 a 28 a Kamov 50/52) majú dolet cca 250 – 300 km, teda ich letiská by podľa správnosti mali byť max. 50 km od frontu, aby dokázali vzlietnuť a operovať zmysluplne, nielen bohu do okien vystreliť rakety na náhodný cieľ a bleskovo sa vrátiť nazad.
Ukrajina zaútočila neďaleko Davidivho brodu, dedinky v severnej časti Rusmi okupovaného územia, o ktorú sa odohrávali boje už v júni. Kyjev to zobral ako za druhej svetovej vojny, teda dva kliešťovité útoky zo severu a juhu Davidivho brodu. Kým na juhu sa okamžite prebili cez orkov, na severe obce mali síce menšie postupy, ale nie tak úspešné ako dole. Tak či tak Rusi sú tu pod veľkým tlakom a dlhodobo to nemajú šancu vydržať (bez velenia, leteckej podpory a posíl). Davidiv brod je zhruba 30 km od Kachovskej nádrže, pre orkov nepreniknuteľnej prekážky a akonáhle Ukrajina prebije okupované územia až po nádrž, svine budú rozdelené na dve nesúrodé jednotky (samo o sebe slabé).
Môj osobný tip: Moskva v rámci „dobrej vôle“ evakuuje severný front na juh skôr, ako zostanú odrezaní od samotného Chersonu a navyše pri evakuácii Bayraktary spať nebudú, čiže Rusi miestne polia veľmi dobre vyhnoja. Uvidíme čoskoro (písané 31.8.2022).
Kyjev na dokorenenie ofenzívy neprestajne vyhadzuje sklady a veliteľské stanovištia do luftu, čiže aj tá trocha munície a tie bojaschopné jednotky, ktoré nie sú priamo v zákopoch, nemajú oddych. Čerstvé zábery z Krymu, kde rad za radom rastú ohnivé hríby na okrajoch miest, sú úchvatné a len dokonale podtrhávajú nemohúcnosť toľko vychvaľovaných ruských protivzdušných systémov. Ako som písal skôr, cez Krym de facto vedie jediná poriadna železničná trať na západ, a tá sa opakovane stala cieľom HIMARSov.
Úprimnú sústrasť, zachvatčici. Čo to trepem, pokapte do poslednej nohy!
Len malé zhrnutie: Cherson sa stal kľúčovým pre ruskú propagandu, pretože to bolo prvé významné (a jedno z dvoch väčších miest), ktoré fašisti zabrali. Mimo iné zradou ukrajinských gárd, teda korupciou (čím iným vlastne Rusko disponuje, však?). Propagandistický význam je ako v prípade staligradu – Stalinovo mesto, ktoré nám padlo do rúk, teda až na pár boľševických obrancov, ktorí sa čoskoro vzdajú...ale v konečnom dôsledku práve Stalingrad zlomil Nemecku väz a viedol k pádu Hitlera. Stalingrad mal byť veľkým propagandistickým triumfom Adolfa, ale ťažil (a dodnes z neho ťaží) každý sovietsky diktátor vrátane samotného Stalina. Pád Chersonu bude mať veľmi podobný efekt. 25.000 rozbitých orkov, mnohí v zajatí, väčšina asi mŕtva a ranená, celá pravobrežná Ukrajina oslobodená, to nemôže skončiť inak ako fiaskom Putinových veľkoruských mánií. Na jar som predpokladal pád ruskej armády do prázdnin, čo som bol superoptimistický, dnes ale hovorím, že akákoľvek útočná schopnosť svoloče po páde Chersonu sa zredukuje na ostreľovanie škôlok a nemocníc a preafektované talk show v ruskej televízii.
2. Rusi utekajú už aj z Ruska.
Belhorod mal výhodu, že ležal na rusko-ukrajinských hraniciach – ale to platilo len dokedy Rusko bolo schopné nerušene útočiť. To už neplatí. Ďalekonosnými systémami domácej aj západnej výroby sme sa dostali do štádia, že pozdĺž hranice už ani len Rusi nie sú bezpeční. Belhorod sa teda dostal na zoznam ako cieľ číslo jeden – veľké vojenské základne, nástupná pozícia pre skoro každú jednotku v tejto časti frontu, chemička, pohonné hmoty, to všetko zrazu spravilo z Belhorodu fackovacieho panáka.
A po záberoch v panike utekajúcich Rusákov z Krymu zaplavili web aj pri srdci hrejúce zábery utekajúcej svoloče – z Belhorodu!!! Stovky ľudí nastúpených na vlakovom nádraží, ktorí sa zúfalo snažia zdrhnúť do Moskvy, sú brutálnym mementom zlyhania tých neschopných kokotov v Kremli, a ešte väčším mementom stupidity a zániku ruského národa. Bodka za správami. Rozpad bývalej ríše v priamom prenose. Niečo ako pohľad na preplnené vrtuľníky v Sajgone pred 50 rokmi. Nová doba. A bude horšie, až padne aj Cherson a všetka moderná výzbroj sa prenesie bližšie k Donbasu.
3. Rusi zničili ďalšie HIMARSy...drevené
Ukrajina veľmi efektívne použila niečo, čo sa používa už stáročia – klamné ciele. A presne táto metóda zas a znova Rusákov oklamala. Drevená maketa v hodnote možno tak tisíc Eur, náhodne rozostavená v teréne, v blízkosti koľajníc od iného vozidla a prípadne so spáleným trávnikom (akože efekt štartujúcej rakety) dokáže ruskú armádu zmiasť natoľko, že skočí po potenciálnom cieli tak rýchlo, že si ani neoveria fakty. Už pred pomerne dlhým časom (možno tak dvadsať rokov nazad) som čítal, že západné dummies museli byť zlepšené z pasívnej prezentácie (teda pasívnej makety) na niečo, čo malo vlastný motorček a nádrž s naftou. V prípade konfliktu sa spustil motorček a vzniknuté splodiny a samotný motor mali takú infračervenú stopu, že vyzerali aj pri sofistikovaných raketách či prieskumných lietadlách ako skutočné tanky a samohybné delá. Rusi sa ešte do tohto štádia nedostali, oni zmrzli ešte v časoch pred Normandiou, kedy Spojenci rozkladali nafukovacie tanky a lietadlá v južnom Anglicku, aby zmiatli letecký prieskum Wehrmachtu.
Takže týmto sa trikrát zničené HIMARSy vysvetľujú. Oni boli reálne zničené, len teda Zelenskij zabudol tomu hnoju povedať, že má aj drevené makety.
Nevadí, rozkaz zněl jasně. Muž s brašnou nesmí projít!
4. Zomrel Gorbačov. Je ho škoda?
Gorbačov je pre mňa osobne rovnako rozporuplná osobnosť ako trebárs Dubček. Kým väčšina Slovákov Dubčeka uznáva ako martýra, bojovníka proti totalite, svetlo nádeje a čo ja viem čo romantické, ja si pri jeho mene odpľujem. Človek celý život vyrastajúci ruka v ruke s totalitným režimom, ktorý zažil najväčšie zverstvá komunizmu a najväčšie čistky svojich spolustraníkov, človek, ktorý oportunisticky obsadil každú voľnú ekologickú niku v režime, nemôže byť národným hrdinom ani martýrom komunizmu. Je to sviňa a bezcharakterný šváb. Ak meliem v režime mlynskými kameňmi a tie zomelú aj mňa, som dobrý človek? Nie, nie som. A Dubčeka mlyny príliš nezomleli – na rozdiel od Imre Nagya, ktorého komunistickí vrahovia popravili, Dubček si dvadsať rokov...zarábal slušnou prácou. OK, proste martýr takmer ako Johanka z Arku.
Gorbačov je pre mňa podobný exot. História si ho pamätá ako mierotvorcu, bojovníka proti totalite a zločinom komunizmu, ako človeka, ktorý svetu priniesol mier.
Bullshit. Celý jeho život sa niesol v znamení popierania temnej stránky svojho režimu. Neexistuje umiernený komunista, rovnako ako neexistuje umiernený nacista alebo iba tak trošičku vrah. Existuje komunista, nacista a vrah. Iba to, žiaden kompromis. Gorbačovova kariéra v komunistickej strane začala po tom, čo niekoľko jeho rodinných príslušníkov zahynulo pri Holodomore, teda pri najväčšej z mnohých komunistických genocíd. Časť rodinných príslušníkov vrátane oboch starých otcov boli v gulagoch, pretože boli roľníkmi (teda tých, ktorých Strana bránila pred sebou samými tým, že ich vyvražďovala). Poslala ich tam samotná strana, ktorej Gorbačov celý život slúžil. Toľko k jeho rebélii voči Strane.
Aj jeho akademická práca bola plná „pokrokovosti.“ Výhody bývania kolchozovským spôsobom, prednosti komunizmu a podobné lahôdky, prelomové svojim prínosom celému svetu (irony off). Už v roku 1950, ako 19-ročný, požiadal o členstvo v strane. Argumentoval pritom doživotným zápasom za komunizmus, veľkou cťou byť členom vysoko pokrokovej a nefalšovane revolučnej Komunistickej strany Boľševikov. Sľuboval byť verný veľkej veci Lenina a Stalina... Bol to rebel, však? Aj keď tu sa dá argumentovať tým, že bol mladý, naivný, neskúsený, na druhej strane mne skôr príde ako typicky hochštaplerovský, bezcharakterný a vlezlý. A hlavne, prisahal na Stalina, teda človeka priamo zodpovedného za smrť mnohých jeho príbuzných aj známych. Takto sa idol a charakter nespráva, bez ohľadu na dobu. Do Strany sa dostal, ako inak.
Ako pozitívny puntík mu slúži fakt, že v antisemitskom režime sa zastával Židov, ktorí mali problémy len preto, pretože boli Židmi; robil obhajcu Vladimírovi Libermanovi, študentovi. Inak som na jeho kariére veľa svetlých miest nenašiel.
Za Chruščova, ktorý verejne odsúdil Stalinistické represálie svojho predchodcu, začala jeho hviezda prudko stúpať nahor. Dostal sa do domovského Stavropoľského kraja, odkiaľ ako dosť mladý prešiel takou hromadou funkcií a jednorazových úloh, že sa dá až čudovať, ako to stíhal. Pracoval 24 hodín denne, alebo si o hodinu privstal?
A teraz sa dostávame k meritu veci: Gorbačov nielenže neodsúdil okupáciu Československa, on ju verejne podporil – a to napriek tomu, že Zdeněk Mlynář, jeden z jeho československých priateľov, bol na opačnej strane, teda na strane „ľudského“ socializmu. Gorbačov bol tiež zodpovedný za potrestanie Fagima Sadykova, profesora kritizujúceho sovietsku politiku v poľnohospodárskej oblasti (čo mimochodom robil aj samotný Michail Gorbačov). Gorbačov ho vyrazil z univerzity, aj keď nepotrestal priamo (otázkou je, že či nato nemal už moc, ešte moc, alebo proste to bolo gesto dobrej vôle). Môj skromný tip: Gorbačov bol proste v tomto čase príliš bezvýznamná figúrka a nechcel si prenasledovaním vyrobiť nepriateľov. Možno sa mýlim, ale vcelku by to k nemu pasovalo.
V rodnom kraji mal mimo iné na starosti zvýšiť poľnohospodársky výstup, teda jeden z hlavných zdrojov obživy v tomto relatívne Stredomorskom regióne Ruska. Nepodarilo sa mu to kvôli suchu, a to napriek tomu, že jeden z jeho najväčších úspechov podľa Strany bolo vybudovanie Veľkého Stavropoľského kanála, ktorý mal takéto nepriazne počasia tlmiť. Mimochodom, vyznamenanie za tento kanál prebral z rúk samotného Leonida Brežneva, človeka, ktorý rozhodne nebol progresívny a ktorého pomerne mladý Michail Gorbačov nekriticky chválil a ospevoval (AKA liezol mu do riti).
Gorbačov podľa všetkého bol takým Borisom Kollárom svojej doby (nemyslím z pohľadu inseminácie). Mal dobré vzťahy vždy a s každým, aj keď v podstate nikdy nič poriadne nerobil. Gorbačov sa dokázal vtrieť do priazne Andropovovi, Brežnevovmu nasledovníkovi ale v tom čase šéfovi KGB, premiérovi Kosyginovi aj hlavnému ideológovi strany Michailovi Suslovovi, čo bolo niečo ako hlavný inkvizítor Strany (Suslovove deti dostali krstné mená Revolij a Maja, podľa revolúcie a prvého mája. Predstavujem si, ako by vyzeral podobný fanatik vo fašistickom Nemecku – mal by deti Hákenkreuza, Panzerfaustínu, Holocaustu a Gaskammeru?). Takže Michail Gorbačov bol proste tak progresívny, mladý komunista, že aj samotný Suslov s ním udržiaval dobré vzťahy. OK.
A potom prišla jeho skutočne hviezdna chvíľka. V roku 1978 sa stal tajomníkom ústredného výboru a aby toho nebolo málo, tak aj do Ústrednej komisie sekretariátu pre poľnohospodárstvo (neviem, či to bolo eufemický názov pre ministerstvo alebo len nejaká zašiváreň). Pod jeho vedením postihlo ZSSR veľké, niekoľkoročné sucho, vďaka čomu zväz musel dovážať (!!!) obilie. A ešte jeden jeho fenomenálny krok: po útoku ZSSR do Afganistanu podporoval tento zločin verejne, rovnako ako podporoval útlak poľského disentu za čias Solidarity. Zasa prejav ťažkého charakteru, však?
Po smrti Leonida Brežneva nastúpil na jeho miesto Jurij Andropov, Gorbačovov priateľ. Michail očakával reformy, ale od zombíka, ktorého pri chôdzi museli podopierať, nemohol logicky zmýšľajúci človek čakať nič normálne, preboha. Rok a štvrť trvajúca vláda preskočila do ešte kratšieho obdobia Konstantina Černenka (vládol čosi vyše roka). No a unavené politbyro, ktorému sa pred očami striedali faraóni rýchlejšie ako sa stihol topiť sneh, sa rozhodlo pre niekoho mladšieho, pokrokovejšieho. Pre Gorbačova.
Gorbačov nastúpil na svoj post v marci 1985. ZSSR zápasilo s tragickým pádom do biedy, vojenskej porážky v Afganistane, zbedačenia ľudí a čoskoro aj s takými tragédiami ako zemetraseniu v Leninakane a občianskym vojnám, resp. genocídam medzi jednotlivými národmi krajiny. Afganská kapitola začala v období ropného šoku, kedy cena fosílnych palív, takmer jediného príjmu tristomiliónového žalára národov, dosahoval dovtedajšie vrcholy. Lenže mimoriadne šikovné ťahy Ronalda Raegana a Margareth Thatcherovej, pravicových jastrabov v D.C. a Londýne, spôsobili, že arabské krajiny pohoršené útokom na sunnitskú krajinu zaplavili trh lacnou ropou a plynom – a ZSSR začal hynúť na podvýživu.
Čo ale urobil pre vzostup ZSSR Gorbie? Presne to, čo by urobil každý boľševik – keď nefungovalo doteraz ani jedno nariadenie zhora, urobím iné nariadenie zhora, veď logika, nie? Idealistická politika perestrojky, teda prestavby ekonomiky, uskorenie, teda urýchlenie predbiehania USA (v tom čase mimochodom populačne citeľne menšieho celku s mnohonásobným HDP), to všetko boli naivné predstavy od kremeľského stola. Komunizmus nemôže poraziť voľný, otvorený trh tým, že ho zmeníte na trochu iný komunizmus, rovnako ako z obézneho, lenivého tigra v ZOO nespravíte divú šelmu tým, že ho preveziete do inej ZOO. Komunistický ZSSR mal predbehnúť USA do roku 2000 – dejiny sa smejú, pretože v tomto čase samotné Rusko (teda nie ZSSR) bolo v obrovskej recesii a sérii občianskych vojen. Len na margo tohto pokusu: Gorbačov zlúčil svojim výnosom päť rôznych poľnohospodárskych ministerstiev do jediného, Agropromu – a ja sa nestíham smiať a rozmýšľať nad tým, že bolo v tom čase Ministerstvo pre pšenicu, Ministerstvo Jačmeňa a Ministerstvo zemákov, alebo ako to tam teda vyzeralo.
Len pre info: ako všetko aj toto zlúčenie Gorbačovovi zlyhalo.
Gorbie teda nepochopil a Gorbie nepomohol. Sám otvorene kritizoval pokusy o nejaké zvoľnenie tamojšieho trhu ako zlý pokus. Naopak, úplne mylne predpokladal, že keď nefunkčný centrálne riadený pokus scentrálni ešte viac, bude to fungovať. Idealistické predstavy, keď tretinu produkcie mohli kolchozy predávať napriamo spotrebiteľom bez sprostredkovateľa, síce mohli mať nejaký nádych voľnejšieho trhu, ale ani príliš nevyriešili, ani neboli príliš dotiahnuté. Gorbačov navyše zapieral, žeby sa jednalo o príklon k voľnému trhu. Dokonca pripustil možnosť malých podnikov a živností podľa Leninovej Novej ekonomickej politiky, ktorú ale takisto vydával za čisto socialistickú reformu.
A čo ďalšie Gorbieho reformy? Rusi sú národom zdeprimovaných ochľastov, čo vidíme dodnes. Tvrdé roky komunizmu viedli k stlmovaniu šedivej reality chľastom, čo viedlo pre zmenu katastrofálnemu prepadu priemerného veku dožitia, obrovskej kriminalite (najmä násilnej, veď akú ekonomickú kriminalitu by ste chceli dosiahnuť v národe, ktorý nič nemá?) a veľkým výpadkom v pracovnej činnosti. Gorbie preto zaviedol kampaň proti konzumácii alkoholu – dobrá myšlienka, ale preboha nie v jeho rukách. Kampaň síce krátkodobo viedla k poklesu spotreby vodky, ale na opačnej strane typicky voľnotrhovo priniesla obrovský boom domáceho pálenia so všetkými negatívnymi efektmi na populáciu – slepota, ťažko postihnutí alkoholici (ako keby nestačilo, že žili v Rusku a boli závisláci, ešte mali aj cirhózu). Odhady hovoria, že dobre mienená reforma priniesla národohospodárske straty vo výške až 100 miliárd USD za 5 rokov, niečo čo v tom čase malo oveľa vyššiu hodnotu ako dnes (a o to viac v ZSSR).
Glasnost bola ďalším jeho maznáčikom. Otvorenosť populácie voči inštitúciám, politikom, nadriadeným bola zasa mienená dobre – lenže Gorbačov žil v Rusku, medzi Rusmi. Nedá sa očakávať, že národ otrokov po opustení jarma bude národom hrdinov. Zo stredoveku sa nedá dostať jedným podpisom pera. Michail síce získal podporu inteligencie a disentu (teda takisto inteligencie), ale poštval si proti sebe dezolátov hore aj dole. Nemôžte zaviesť otvorenosť v krajine, ktorá bola založená na otrockej práci ľudí, ktorí si dovolili povedať svoj názor. V krajine otrokov otvorenosť nie je vítaná.
Pozitívom v tomto bode bolo aspoň prepustenie disidentov z väzenia, gulagov a psychiatrických liečební (inými slovami: koncentrákov). Len pre info: Boris Jelcin, Gorbačovov neskorší náhradník, ho v snahách o reformy kritizoval, že sú príliš čajové, plytké a nedôsledné, a takisto, že si gorbie okolo seba buduje kult. Človek zavádzajúci glasnosť si toto páčiť nenechal a Jelcin si to zlizol v niekoľkohodinovom pranierovaní.
Perestrojka, pojem, ktorý som ako dieťa nechápal a ako dospelý ho nechápem tiež, bol ešte známejším Gorbieho novotvarom. Nízka kvalita produktov, zlá etika, nízka produktivita – ako som povedal vyššie, nič z toho sa nedá zlepšiť perom a direktívou.
A čo za kroky v Gorbieho kariére nasledovali ďalej? Napríklad Černobyľ. Áno, černobyľská tragédia nemôže byť v plnej miere pripísaná Gorbiemu. V čase nehody bol Gorbie v úrade sotva rok a samotná elektráreň, posádka aj šéfstvo siahalo ďaleko do Brežnevovej doby, rovnako ako nespoľahlivé reaktory. Podľa mnohých historikov a vraj aj Gorbačova samotného bol Černobyľ kľúčovým zvratom v ZSSR – gigantické náklady na likvidáciu, medzinárodná pomoc, ktorá musela prísť zo zahnívajúceho Západu, evakuácia najviac obyvateľov od čias druhej svetovej vojny v čase hospodárskeho útlmu, to všetko bolo bodnutie do chrbta ZSSR a jeho novej administratívy.
Avšak jedna vec sa nedá uprieť: práve ZA Gorbieho administratívy a glasnosti sa tragédia verejne oznámila s niekoľkomesačným oneskorením, za jeho administratívy sa zatajoval skutočný rozsah havárie aj úniku nuklidov. Černobyľská tragédia v konečnom dôsledku nebola až taká strašná, ako ju vysvetľujú médiá a ako si ju predstavujeme po 36 rokoch my (zahynulo menej ľudí ako pri havárii autobusu a z oblasti nie je púšť, ako sa v tom čase zdalo), na druhej strane je to zbytočný problém už len z dôvodu, že práve nehoda pod Gorbieho rukami pripravila živnú pôdu rôznym ekoteroristom, Greenpeaceakom, socanským hnutiam, ktorých horké „plody“ fóbie z jadra žneme dodnes.
5. Prečo je Gorbačov tak uznávaný?
Priznám sa, že odpovedď na túto otázku je mimo moje chápanie. Gorbačov je pre mňa extrémne neschopná osobnosť, čo je ale pre ruských vladárov od čias Kataríny Veľkej asi potrebná vlastnosť. Gorbie bol neschopný v každom smere, ktorý sme si opísali. Hospodárstvo za jeho vlády išlo od desiatich k piatim (zdedená tzv. Brežnevova stagnácia, s ktorou on ani jeho zombícki predchodcovia nespravili nič). Za šesť rokov vlády nezreformoval prakticky nič, hoci sa o tom veľa hovorilo a napísalo. Za jeho vlády bola významná ekologická havária, ktorá otriasla samotnými základmi ZSSR. Vojensky bol porazený v Afganistane aj v studenej vojne. Za jeho čias sa z prvotnej velmoci v dobývaní kozmu stala druhotriedna minimocnosť, ktorá totálne strácala dych za USA a čoskoro aj za európskou ESA (tam tiež len pokračoval skôr nabratý trend zaostávania).
No ale niektoré body predsa mu predsa len môžu byť priznané. Lenže: nemôže za ne ani tak on ako skôr súper. Poďme sa na ne pozrieť.
a) Odtiahnutie ZSSR z Afganistanu.
Áno, Gorbieho doba sa niesla v znamení porážky v Afganistane. Lenže on vojnu neukončil, ukončili ju za neho mudžahedíni a USA/Pakistan. Nastoliť mier alebo byť vojensky a ekonomicky porazený, to sú dve úplne iné melódie. Moskva nebola schopná dlhšie viesť vojnu, hospodárstvo kolabovalo a straty narastali. Dodanie Stingerov zo strany Ronalda Regana bolo kľúčovým momentom, kde mudžahedíni prestali byť korisťou ale stali sa lovcom. Raketa za pár tisíc USD bola schopná zlikvidovať vrtuľník za milióny aj s pilotmi – a nezriedka aj dopravné lietadlo s desiatkami pasažierov. Rusi stratili – ako inak – technologicky. História sa opakuje. Ale ja sa zopakujem: za „mier“ v Afganistane nemohol Gorbačov, on vojnu po svojom nástupe ťahal ešte pol dekády. On mierotvorcom nebol, on bol porazený a ponížený loser. Ak by mal viac prachov, naisto by ťahal vojnu dlhšie
b) Koniec studenej vojny a demilitarizácia
Rovnako ako v predchádzajúcom prípade, studenú vojnu Gorbačov neskončil, ona sa skončila sama. A z tých istých dôvodov – ZSSR skolabovalo na dýchavičnosť. Zaostalé hospodárstvo, ktoré bolo založené na masovej produkcii zastaraných výrobkov ako tankov staršej generácie, smiešnych automobilov, nepohodlných a žravých lietadiel a televízorov s hmotnosťou miešačky, mohlo byť ako tak konkurencieschopné v časoch Brežneva, nie o dve dekády neskôr. Katastrofálne porážky, ktoré utrpela ruská technika v Izraeli a Afganistane, znamenali, že Rusi každým rokom viac a viac zaostávali. Čipy a mikroprocesory sa stali rozhodujúcimi elementmi novej vojny, nie väčší kaliber či rýchlejšie lietadlo. Hviezdne vojny, ktoré bežali medzi USA a ZSSR, Moskva nemala možnosť vyhrať. Je rozdiel postaviť o sto rakiet a nukleárnych hlavíc viac, keď ich súper všetky zostrelí. To je mimochodom vidno aj v dnešnom konflikte na Ukrajine.
ZSSR si Hviezdne vojny dovoliť viac nemohlo. Nejaký podpis na zmluve nebolo gesto dobrej vôle Gorbieho, to bol prejav kapitulácie.
c) Berlín, Estónsko, 17. november
Gorbačovovi je prisudzovaná zásluha na nekrvavom páde berlínskeho múru a spojení sa oboch Nemieck (takto sa to skloňuje, hm?) do jedného, demokratického. Zasa, podľa mojej mienky je to nespravodlivé, pretože Gorbačov nebol mierumilovným, humanistickým prezidentom, on bol proste príliš neschopným a kvôli prepadnutej ekonomike aj bezzubým politikom. Osud 1698 by sa bol zopakoval, pokiaľ by polovica armády neúspešne nebombardovala afganské auly a keby armáda nebola strašne vyčerpaná daromným zbrojením. Gorbie pádom Berlína a jeho steny nemal čo stratiť ani získať – možno ešte získať, pretože symbol ako berlínsky múr by mu priniesol sympatie a zmiernenie napätia, ktoré mu už praskalo svoje vlastné oporné múry.
Estónsko detto – on nie že nemal chuť zachovať status quo v najrebelskejšej provincii, on nemal prostriedky nato status quo udržať.
A 17. november sa skončil tiež nezvykle nekrvavo na (proti)komunistický protest; rozhodne Brežnev, Andropov, Černenko, nehovoriac o Chruščovovi a Stalinovi, by československých študentov rozjazdili po tisíckach po asfalte Národní třidy. Lenže ZSSR predchádzajúceho obdobia bolo mocné, technicky vyspelé (patrí sa povedať skôr nie až také zaostalé) a v najväčšej sláve. Gorbie si rozhodne prial mať rovnako veľa otrokov ako jeho predchodcovia, ale už nato nemal.
d) Rozpad ZSSR ako takého
Zasa nezaslúžený vavrín Michaila Gorbačova. On kolos vybudovaný na krvi nerozložil nekrvavo, práve opak je pravdou. Arménsko-azerbajdžanské masakre, militarizácia Strednej Ázie v dôsledku afganskej vojny, masaker 9. apríla v Gruzínsku, kde Červená armáda zmasakrovala prevažne ženských protestujúcich, všetko to dokazovalo pretrvávajúci charakter Gorbačovovho režimu. Režim sa mohol zmeniť v ČSR po páde Hitlera, nie ale v tomto prípade.
e) Stiahnutie vojsk zo satelitných štátov
Za jeho éry, presnejšie v roku 1987, padlo rozhodnutie stiahnuť pol milióna sovietskych vojakov nazad do ZSSR. Znova: nebolo to kvôli jeho mierumilovnosti alebo predvídavým schopnostiam. Nemal na to prachy. Stálo ho to miliardy USD ročne tieto armády živiť, šatiť, dozbrojovať. Nie mierotvorca, žobrák.
Mimochodom, toto je dôvodom aj v prípade konca zasahovania ZSSR do rozvojových štátov (vývoz komunizmu, inými slovami destabilizácia celých kontinentov).
f) Veľký reformátor ZSSR
Ako som písal vyššie, Gorbačov sa takto síce oficiálne pasoval, ale reálne to bol človek, ktorý na reformy nemal a reforma v jeho ponímaní bolo len pretretie opadanej fasády ako vybudovanie novej stavby. Seriózne mu za šesť rokov nevyšlo nič, vrátane protialkoholickej kampane a zlučovania ministerstiev.
Teraz je otázkou, či to bolo kvôli jeho neschopnosti, zlej situácii alebo krátkemu obdobiu, kedy mohli reformy zaberať. Reforma sa nerobí tým, že dnes niečo schválime a zajtra sa máme ako v raji, súhlasím. Ale šesť rokov je šesť rokov a aj zmenenie kurzu takého skostnateného kolosu ako bol ZSSR sa dá v istej miere za šesť rokov celkom dobre vysledovať. Lenže za Gorbieho sa to nedalo. Afganistan, Černobyľ, domáce boje a schizofrénia sovietskej verejnosti, ktorá chcela reformy ale nechcela reformy, no najmä Reaganova intervencia za rozbitie príjmov ZSSR z ropy a plynu, to všetko bolo protivetrom v jeho veľmi detinských snahách. A práve detinskosť jeho pokusov bola tým hlavným faktorom, prečo reformy („reformy“) nevyšli.
6. Posolstvo Gorbačova minulosti/dnešku/budúcnosti
Ako som napísal v samom úvode tejto kapitoly, Gorbačova neberiem ako reformátora, dobrého politika či nebodaj svetlú postavu histórie. Možno mal niekoľko svetlých chvíľok, možno niekde mal dobrý úmysel no zlý výstup, ale je to tragikomická postavička histórie (rovnako ako Dubček), nemastná-neslaná figúrka, ktorou opovrhovali hardlineri Strany rovnako ako liberáli. Nebol reformátor, iba skoro-reformátor. Nepredbehol USA, iba dosiahol to, že USA Rusov predbehli aj populačne. Neposilnil úlohu strany, iba Stranu rozložil. Neposilnil ani ZSSR ako také, len zanechal dedičstvo v podobe desiatok konfliktov, občianskych vojen, genocíd, narušených hraníc. Nestal sa mierotvorcom, hoci mu bola udelená Nobelova cena za mier (ale tá je udelená hocikomu vrátane Jásirovi Arafatovi zato, že UŽ nie je viac teroristom, a Barackovi Obamovi, zato že je černochom). Politik jeho kompetencií a možností sa presadiť je vážne na smiech. V časoch, keď aj Železná lady mala väčšie gule ako on, to je vážne prča. Memento pre budúcnosť: človek, ktorý chce aj nechce robiť reformy, ktorý si nechá povraždiť polovicu rodiny Stranou, ktorú potom zastupuje, ktorý 30 rokov po svojom páde je vnímaný ako spasiteľ a bojovník za mier, ktorým nikdy nebol. Zástanca verejného prejavu, ktorý nechcel počuť.
Ronald Reagan bude vnímaný ako človek, ktorý rozbil komunistickú hrozbu. Winston Churchill ako človek, ktorý porazil nacizmus. Napoleon ako človek, ktorý zatočil krkom feudalizmu. No Gorbačov by mal byť známy ako človek, ktorému sa v rukách rozsypalo všetko, čo do nich chytil.
A ktorého zato chváli celý svet. Trochu málo na jeho dnešné oplakávanie.
