1. Dejiny moru
Začiatkom šiesteho storočia nášho letopočtu bola Rímska ríša dávno za zenitom. Obrovské územie sa rozpadlo de iure na dve časti, Západ a Východ, ale de facto si ju na mnohých častiach rozkúskovali barbarské kmene. Do Gálie vnikali Frankovia a Alamani, Hispániou sa prehnali Vizigóti a Vandali, ktorí sa usadili až v severnej Afrike. Východní Ostrogóti dobyli Itáliu a vyplienili Rím, čo sa mimochodom zopakovalo štyrikrát. Na východe sa množili nové kmene zo stepí a čoskoro sa stali hrozbou a neskôr poddanými aj Slovania.
Ríša, ktorá vládla na troch kontinentoch, sa rozpadala v priamom prenose.
Môj názor je, že sebeväčšie impérium skončí na neschopnom vladárovi a sebebiednejší kmeň sa vďaka schopnému vladárovi, ktorý vládne húževnatému ľudu, dokáže vystreliť vpred a podmaniť si okolie. Rím mal šťastie na začiatku a smolu na konci v oboch atribútoch; podobnosť s dnešnými USA alebo Európou akosi čisto náhodná.
No predsa aj Rím zažil v týchto temných dobách dobrých lídrov. Medzi nich jednoznačne patril Justinián. Rodák zo skromných pomerov z Macedónska sa dostal na čelo východného konca Ríše v nepríjemných časoch a zanechal impakt až dodnes. Medzi jeho dielo mimo iné patrí značné množstvo kostolov, napríklad chronicky známa Hagia Sofia a ďalšie gigantické chrámy v Konštantínopole a inde po impériu. Justinián si predsavzal tzv. renovatio imperii, obnova ríše. Aby túto prakticky nadľudskú úlohu splnil, logicky spravil to, čo by spravil každý aspoň trochu príčetný vladár – najal si na to mimoriadne schopných veliteľov. Nie Yes-manov, ale univerzálne schopných vojakov a veliteľov. Jedným a vlastne kľúčovým z nich bol Belisarius, pre zmenu rodák z dnešného západného Bulharska.
Ten zažil na začiatku kariéry sériu porážok. To ho poučilo a neskôr sa stal takmer neporaziteľným. Jeho armáda víťazila prakticky všade. Zdalo sa, že Justinián I. svoju ríšu znovu zlepí dokopy a z Východu sa stane starý dobrý Rím s veľkým R.
Lenže potom sa stalo niečo, čo cisárovi spravilo škrt cez rozpočet. Nepriateľ nesedel na koni ani nebol zakutý v brnení. Nepriateľ bol neviditeľný.
2. Justiniánov mor
Yersinia pestis je nositeľ nám známeho moru. Jej prvá písomná zmienka je práve z obdobia Justiniána I., konkrétne z roku 541 nášho letopočtu (a samozrejme nebola takto pomenovaná, nositeľ známy nebol ešte poldruha tisícročia). Nákaza sa zjavila v provincii Egypt a keďže ten bol známy ako veľký exportér obilia, lode naložené pšenicou ju čoskoro rozvliekli po celom Impériu aj za jeho hranicami. Z delty Nílu do hlavného mesta to bolo vari dva alebo tri dni plavby, takže preplnené mesto v prielive bolo ako na odstrel.
Ľudia nakazený baktériou trpeli podobne ako tí v známejšej epidémii v stredoveku. Mali prudké horúčky, vyhadzovali sa im hrudky v podpazuší a trpeli často halucináciami z teplôt. Úmrtnosť bola gigantická – len v samotnom Konštantinopole podľa správ z onej doby umieralo do desaťtisíc ľudí denne, čo je asi prehnané, no dokonca aj moderní autori uznávajú, že v časoch peaku pošlo do 5.000 Rimanov denne. Keď si predstavíme počty obetí za dvaapol roka na 5,5-miliónovom Slovensku(najpesimistickejšie odhady hovoria o nadúmrtnosti anie nie 27.000 ľudí za viac ako 800 dní, čo je vyše 30 denne (ja ako korona-skeptik hovorím, že COVID by nám v stredoveku závideli, teda až na Matoviča).
Ochorenie dostal aj samotný Justinián I., ktorý ale prežil. Vo východnom Stredomorí zahynulo podľa odhadov okolo 25% populácie. Carihrad bol na tom oveľa horšie. Odhady hovoria o 40% prepade osídlenia, čo by značilo na dnešnom Slovensku mínus dva milióny ľudí. Problémom na rozdiel od COVIDu bola „širokospektrálnosť“ epidémie, ktorá teda zasahovala všetkých bez rozdielu pohlavia, veku alebo zdravotného stavu.
Výsledkom bola pre cisára katastrofa. Vidiek sa často vyľudnil tak, že nemal kto žať úrodu. Justinián viedol vojny proti barbarom a aby ľudia mali prácu, rozostaval mnohé ambiciózne projekty. Na to potreboval veľa peňazí (na druhej strane to ale znižovalo chudobu a nepokoje). Keď vám padne za vlasť každý štvrtý daňový poplatník, tak vás ani lacko K. nezachráni. Mnohé ťaženia boli zastavené alebo sa viedli ťažšie. Stavebné projekty sa zastavili a dodnes stoja ruiny chrámov, ktoré nikdy neboli dokončené. Renovatio imperii sa síce čiastočne podarilo, ale treba podtrhnúť to slovo čiastočne.
Keď vojvoda Belisarius a samotný cisár umreli, vákuum po epidémii využili iné kmene a vrazili do oslobodených provincií. Takto čoskoro vzniklo kráľovstvo Longobardov v severnej Itálii, neskoršia Lombardia, ktorej existenciu zavŕšil iný cisár s plánom na renovatio imperii, Karol Veľký, ne-Riman, barbar, sídliaci na severe Európy.
Okrem Byzancie samotnej trpela Galia, dnešné Francúzsko a Benelux, rovnako ako Británia na severe, Arábia na juhovýchode. V Británii britská vláda pádla už pár dekád dozadu a dosť možné epidémia moru bola jedným z dôvodov, prečo sa neobnovila nikdy.
Celkový počet obetí na rozmedzí troch kontinentov sa odhaduje okolo sto miliónov, hoci tieto odhady sú asi príliš pesimistické a iné číslo znižujú na 15 a viac miliónov obetí. Od začiatku storočia do jeho polovice inak svet zachvátila vlna extrémnych katastrof, ktoré asi súviseli jedna s druhou. Dôvodom bol výbuch dodnes neznámej sopky, dosť možné že na juhoamerickom kontinente. Explózia mala za následok vulkanickú zimu, neúrodu a hladomor tesne pred tým, ako sa zjavila prvá vlna moru. Presne to viedlo ku koncu toho, čo označujeme ako antika/starovek a podmienilo vznik stredoveku. Ten začal do malej doby ľadovej, ktorá skončila o pár storočí neskôr, za obdobia Vikingov a maďarských vpádov do Európy.
Čo bolo horšie, epidémia Yersinia pestis za Justiniána nevymizla, len sa čiastočne odporúčala do ústrania. Už čoskoro, doslova o pár rokov, udrela znova.
3. Mor nekončí
Koncom storočia sa nákaza vrátila. A znova nepríjemne. Ríša sa ešte nestihla zotaviť z predchádzajúcej nákazy a populácia nemala byť na pôvodných číslach ešte tisíc rokov, ak nie viac. Avšak pravdepodobne preto druhá vlna nebola taká silná.
Druhá vlna napadla najmä západ Ríše, prednostne Rím samotný. Nákaza prebiehala prakticky výlučne v roku 590 n. l. Mestu už nevládol cisár, a tak aspoň náboženské vedenie, teda pápež Gregor, zorganizoval procesie. Samotný Gregor bol na Petrovom stolci nováčikom, pretože predchádzajúci biskup Rímsky, Pelagius, zomrel na mor takisto.
Epidémia si síce vyžiadala veľa obetí, no podstatne menej ako tá prvá. Zaujímavosťou je to, že počas procesie priamo z účastníkov niekoľko desiatok skolabovalo kvôli morovej slabosti (s vysokou šancou sa nedožili viac ako pár dní potom). A či sa v tlačenici na moste nakazili stovky alebo tisícky veriacich, môžeme iba hádať. S istotou si nákaza zgustla.
4. Preskočenie do Mezopotámie
O generáciu neskôr Yersinia pestis začala masakrovať populáciu dnešného Iraku a Sýrie. Po slabšej vlne predtým sa znova začala vyvršovať plošne.
V regióne umreli státisíce ľudí. Oblasť sa vo veľkej miere oslabila tak, že vojenská a ekonomická veľmoc čoskoro podľahla islamských dobyvateľom. Podobne ako v prípade prvej vlny sa teda malinká baktéria stala hýbateľom dejín. S vysokou pravdepodobnosťou by sa nebyť moru islam nerozšíril a nestal takou dlhodobou pliagou sám o sebe.
Ani toto ale nebola jedna vlna. Po vlne v rokoch 627 – 628 sa o dekádu neskôr prirútila ďalšia pohroma. A aj táto nahrala moslimom do karát. Epidémia sa odohrala počas islamského dobývania Sýrie a priľahlej Levanty. Podľa zdrojov umrelo len v tábore moslimských dobyvateľov 25.000 vojakov vrátane takmer celého velenia. Horšie však bolo, že obyvateľstvo Sýrie, v tom čase v podstate východní kresťania, utrpelo ťažké straty. Vyľudnený vidiek viedol k repopulácii práve moslimskými imigrantami – a ich potomkovia tu žijú dodnes.
5. Naspäť do Európy, Británia
V 60. rokoch siedmeho storočia boli Britské ostrovy miestom úpadku. Po storočiach rímskej nadvlády, kedy Rimania nastolili Pax Romana a neprestajné bojisko kmeňov sa zmenilo na prekvitajúcu provinciu, sa ostrovy prepadli naspäť do chaosu. Invázne kmene Anglov, Sasov a Jutov vytlačili Rimanov do budúceho Bretónska a založili si vlastné kráľovstvá, často o veľkosti jediného okresu. Pôvodné keltské, v značnej miere romanizované obyvateľstvo sa nedokázalo ubrániť na väčšine územia Veľkej Británie a germanizovalo sa.
Prvého mája 664 nastalo zatmenie Slnka nad ostrovmi. Pár týždňov nato v Kente vypukol mor. Hneď prvá vlna zabila arcibiskupa z Canterbury Deusdata a kentského kráľa Eorcenbertha, a to v jediný deň. Anglosaské dŕžavy práve prechádzali komplikovaným procesom christianizácie a smrť najvyššieho kňaz ako aj najvyššieho a kresťanského panovníka v jediný deň sa logicky dali považovať za znamenia pohanských bohov. Čoskoro sa pomocou lodí nemoc dostala do Írska a do severných oblastí Británie.
Deusdatus nebol jediným vysokopostaveným kňazom, ktorí na mor zalomili. Londýnsky biskup Cedd (Chad) umrel v auguste a krátko po ňom skončili Tudda, biskup z (vtedajšieho biskupstva) Lindisfarne, ktorý sa sotva na pozícii ohrial, a mních Boisil, všetci dnes svätí.
Na tejto vlne je zaujímavé to, že sa špekuluje o pľúcnej verzii, nie klasickom bubonickom more. Archeológovia tak usudzujú z toho, že na rozdiel od predchádzajúcich vĺn sa nezachovalo dostatok kostí potkanov, ktoré boli od Justiniána hlavným vektorom.
No a to stále Británia netušila, čo ju čaká o pár sto rokov neskôr, v štrnástom storočí.
6. Mors Atra, Magna mortalitas, Pestilencia, Mors nigra
Podobne ako v staroveku, ani stredovek nebol odolný proti následkom klimatickej zmeny. Na rozdiel od dnešných povier, problémom nebolo teplo ale chlad. Poľnohospodárstvo bolo v primitívnom stave a ochladenie viedlo často buď k suchu alebo naopak dlhému obdobiu dažďov a hnilej úrode. Toto sa udialo v období gotických katedrál.
V roku 1257 explodovala v Indonézii sopka Samalas na ostrove Lombok. Dnešní vedci zistili, že následne na severnej pologuli sa odrazili ľadovce a na mnohých miestach vymreli stromy. Po roku 1300 na základe záznamov prestalo byť leto tým, na čo sme zvyknutí my. Proste časovo boli letné mesiace, len počasie tomu akosi nezodpovedalo.
V rokoch 1315 až 1317 nastal Veľký hladomor, pravdepodobne geograficky aj z pohľadu celkovej populácii najhorší hlad v histórii Európy. To malo za následok pokles obyvateľstva a asi jediný príklad v histórii, kedy sám anglický kráľ nemal čo jesť (Eduard II. Caernarfon). Ľudia boli tak slabí a umierali v takých kvantách, že ich pomaly nebolo ako pochovávať. Nastala epocha kanibalizmu a tak slabých úrod, že vlastne ľudia zjedli samotné osivo. Trvalo dekádu, kedy sa agroprodukcia dostala tam, kde bola pred touto katastrofou.
Lenže to najhoršie ešte len malo prísť. Udrela totiž stará známa Yersinia.
Záznamy tipujú, že základom Čiernej smrti pre Európu bolo obliehanie Kaffy, dnešnej ukrajinskej (okupovanej) Feodosije vojskami tarárskej Zlatej Hordy. Medzi Tatármi sa šírila nemoc, ktorá vojakov kosila, a Jani Beg, veliteľ Tatárov, nariadil metať mŕtvoly katapultami ponad hradby, nech Janovčania preberú štafetu.
Tí síce vyhrali a Mongoli odtiahli, ale nemoc skutočne dostali. Vojaci a kupci snažiaci sa dostať zo skúšaného mesta, utiekli na plavidlách do Itálie – a najväčšia katastrofa v histórii Európy od čias Desmodu a Martina Jakubca bola na svete.
Väčšinu kontinentu pokrývala hustá sieť obchodných ciest a obchod prekvital aj pomocou lodnej dopravy. Človek, ktorý sa nakazil v jeden deň niekde v prístave v Janove, vedel byť pri troche síl o týždeň za Alpami alebo po mori v kľude aj v Škandinávii.
Kaffa a následný preskok do Itálie sa udiali v roku 1347. V tomto roku znova po stáročiach zdevastoval Konštantínopol, kde zabil syna cisára Jána VI., Andronika. Ale až nasledujúci rok bol tým pravým orechovým. Mor sa presunul cez Alpy a do Francúzska, kde devastoval čo mu prišlo pod ruku. Aj samotná Itália bola ochromená a prestavba katedrály v Siene, dnes pomerne nevýraznej stavby čo sa týka veľkosti, musela byť zastavená (dnešná loď mala byť „iba“ priečnou loďou a nová stavba mala byť jednou z najväčších cirkevných stavieb v gotickom slohu na svete). Do polovice roka sa objavila nákaza v Británii.
V roku 1349 sa prehnala smršť Škandináviou, obzvlášť Nórskom. Následne sa vektor stočil na východ, s podstatne slabším impaktom sa dostal do Poľska, Litvy a Uhorska, kde v podstate bol neviditeľný, prinajmenšom v porovnaní so Západom. Po 1350 sa hnala Ruskom a neskoršími satelitmi, takisto pomerne s malým dopadom na populáciu.
Hovorí sa, že v niektorých zemiach, prednostne Nórsku a Anglicku, vymreli vyššie desiatky percent populácie, v Nórsku okolo 60%. Ak by sme to prirovnali k dnešnému Slovensku, jednalo by sa o 2,5 – 3.000.000 nebohých Slovákov ZA ROK.
Morový holocaust bol tak obrovský, že to rozvrátilo spoločnosť. Zafungoval voľný trh práce a nedostatok pracovných miest konečne viedol k nárastu miezd, zmenšeniu tlaku lordov a zemepánov na sedliakov a nárastu životnej úrovne medzi plebsom. Dokonca sa uvoľnili obrovské hektáre pôdy, čím sa zlepšila jej dostupnosť. Mnohé menšie a ťažšie postihnuté obce sa úplne vyľudnili. Lacná pracovná sila predtým viedla k jej mrhaniu – ťažko dostupný robotník naopak musel byť nahradený umom a aspoň akou-takou mechanizáciou.
Ako som písal v poslednom blogu, ešte jeden impakt táto epidémia mala na ľudí – belosi, potomkovia tých, ktorí prežili, si vypestovali gén, ktorý im trochu pridáva na odolnosti proti vírusu HIV. Tam, kde sa černoch alebo Aziat nakazí rýchlo, beloch má istú šancu.
Podľa niektorých vedcov opustenie obrovských lánov polí viedlo k novozarasteniu plôch stromami. To viedlo podľa nich k stiahnutiu gigantických množstiev CO2 z atmosféry a tým ku globálnemu ochladeniu (k čomu som ja skeptický a príde mi to ako nonsens).
Morová epidémia po roku 1347 sa prehnala aj islamskými krajinami. Niektoré mestá dokonca postihla nákaza dvakrát. Veľké mestá ako Káhira alebo Bagdad stratili podobne ako európske mestá stovky tisíc obyvateľov a z preľudnených megapolí sa stali provinčné mestá.
Keby nebolo zvrhlého plánu tatárskeho Jani Bega na ostreľovanie Kaffy mŕtvolami, svet by prebiehal úplne inak. So stopercentnou pravdepodobnosťou by sme do 15. storočia vošli oveľa početnejší, dosť možné že až o sto miliónov obyvateľov. Tlak vrchnosti na bežný plebs by bol enormný, pretože ak by sa sedliakovi nepáčila pláca, na jeho miesto stálo desať ďalších. Tlak na mechanizáciu by bol malý a preľudnenie spojené s Malou dobou ľadovou v tom čase a v storočiach potom by viedli ku katastrofálnym vojnám, občianskym vojnám, čarodejníckym a heretickým procesom ako aj nepredstaviteľným hladomorom, podstatne horším ako čokoľvek, čo Európa predtým aj potom kedy poznala.
7. Moderné epidémie
Európa zažila ešte niekoľko vĺn Čiernej smrti. Kým 15. a časť 16. storočia boli pomerne mierne, okolo roku 1600 sa mor prihlásil o svoje ďalšie slovo. Akosi často bol postihnutý najmä Londýn, no a mesto sa opakovane spamätávalo z vlny nákaz a masových umieraní.
Tam štvrtina ľudí umrela už v roku 1563, čo bolo v tej dobe vyše 20.000 duší.
Ďalšia vlna nasledovala v rokoch 1592 – 93, kedy zalomilo desať percent populácie.
Ani nie o dekádu neskôr sa prirútila ďalšia. Z asi 200.000 duší skončilo okolo 30.000.
V južných častiach Európy sa v tomto čase udialo niekoľko epidémií moru. V Itálii počas rokov 1629 – 1631 vymreli státisíce ľudí, odhadom tretina populácie. V niektorých mestách, napríklad Verone Romea a Júlie, to bolo až dve tretiny.
O dve dekády neskôr sa prehnala smršť južnou Itáliou a viac ako miliónom mŕtvych. V Španielsku sa prehnali tri vlny za storočie, nechávajúc za sebou štvrťdruha milióna mŕtvych súhrnne. Populácia tak veľkého územia za storočie prakticky nenarástla.
V Anglicku sa posledná vlna prehnala v rokoch 1665 – 1666, teda tesne pred veľkým požiarom Londýna. Za poldruha roka si mor vyžiadal štvrtinu životov mesta, presnejšie 100.000 duší. Neskorší požiar síce zabránil šíreniu nemoci, ale zničil mesto na padrť.
Malta zažívala vďaka teplému podnebiu a vzhľadom nato, že leží na križovatke námorných ciest, opakované epidémie. Niektoré sa podarilo zvládnuť a vyžiadali si doslova len pár tuctov pohrebov, ale posledná, v rokoch 1675 – 1676 zanechala po sebe 11.300 obetí, teda každoho piateho až šiesteho obyvateľa Malty, vrátane veľmajstra Maltézskych rytierov.
Na počiatku 18. storočia sa karty miešali na Severe. Švédsko a Poľsko boli hegemónmi Baltiku a spolu s Petrom Veľkým si delili teritórium. Práve vtedy, počas vleklej vojny, sa oblasťou prehnal tzv. Mor Veľkej severskej vojny. Epidémia bola dlhá rovnako ako vojna samotná, no šírenie vďaka chladnému severskému počasiu bolo pomalšie. O to viac ľudí umrelo. Miesta okolo Baltiku viedli desiatky percent obetí, napríklad Gdansk v dnešnom Poľsku až 60%, Riga a vtedy malé estónske Pärnu dokonca ešte viac.
Mor sa nanovo vyskytol na juhu Francúzska v roku 1720 a umrelo viac ako 50% populácie Marseille; celkovo padlo viac ako 100.000 Francúzov.
Po roku 1738 sa päť rokov nemoc preháňala po Uhorsku a vyžiadala si 36.000 duší.
V 70. rokoch 18. storočia nastala posledná vlna moru v Rusku, resp. Moskve. Jedna šestina až jedna tretina populácie, údaje sa líšia, ľahla popolom. Tisíc Moskovčanov umrelo denne.
Oveľa väčšie čísla si vyžiadala vlna moru v Perzii krátko nato. Dva milióny obyvateľov stredného východu zalomili, z toho štvrť mega len v Basre.
Zdá sa, že čo sa týka moru, teda nákazy Yersiniou pestis, v Európe viac alebo menej odzváňalo. To sa nedalo povedať o Turecku, teda Osmanskej ríši. Tá bola po porážke pri Viedni na ústupe z pozícií v Európe. V roku 1812 sa prehnala jedna vlna ríšou od Carihradu smerom do provincií a vyžiadala si 320.000 duší, časť z toho v Rumunsku/Valašsku.
Krátko nato nasledovala Malta so štyrmi tisíckami obetí.
No najhoršia vlna prišla v roku 1855. Začala sa – ako inak – v Junnane v Číne. Prehnala sa viacerými kontinentami, no najväčšie obete si vypýtala v Indii a Číne samotnej. Čo je zaujímavé, že to nebola jedna vlna ako taká, ale v podstate o sériu epidémií po dobu celého storočia. Celkovo si vyžiadala až 15.000.000 duší, čo by značilo vyľudnené Československo (hoci iste, toto bolo rozložené číslo na celé storočie).
Podstatná je jeho posledná fáza, teda tzv. Mandžuský mor v rokoch 1910 – 1911. Ten bol odlišný v tom, že sa nejednalo o bubonický ale znova pľúcny mor. Vyžiadal si okolo 60.000 obetí. Zaujímavé je to, že práve tu sa začalo organizované nakladanie s chorými v tom modernom zmysle, teda doktori a personál mal rúška, kukly a plášte.
8. Zhrnutie
Mor spôsobený Yersiniou pestis je zvláštnou nemocou. Máloktorá choroba – ak vôbec nejaká okrem komunizmu – si vyžiadala také kvantá obetí, doslova stovky miliónov. Rovnako aj dĺžka jeho trvania – od Justiniána I. hlboko do 20. storočia a v menšej miere aj doteraz – je abnormálna. Našťastie sa pliaga podarila odstrániť vo veľkej miere všade, hoci si pamätám, že trebárs na Madagaskare alebo Indii boli prípady ešte prednedávnom.
Každý veľký impakt má aj pozitívny odraz v spoločnosti. To platí aj pre mors niger, Čiernu smrť. Zlepšenie podmienok v západnej Európe po Čiernej smrti v rokoch 1347 – 1350 bol jedným z následkov prepadu populácie. Váženie si pracovnej sily a mechanizácia bola druhým následkom. Zavádzanie osobných ochranných prostriedkov detto.
Bude mať Yersinia pestis, tento malý netvor, ešte jeden pozitívny impakt na civilizáciu?
9. Mor v MORdore
Aktuálna obava ohľadom situácie v Irkutsku je pochopiteľná. Ešte sme sa nespamätali plnohodnotne z pandémie COVIDu, enormného prejavu dezolátstva v bežnej populácii a vlády Igora Matoviča počas nej. Ďalšie pandémie, lockdowny, šialených politikov s božími vánkami a ruské vakcíny nepotrebujeme, rovnako ako deti zblbnuté homeschoolom.
V každom prípade je zaujímavé, ako to v Rusku bude prebiehať. Priznám sa – a pre nikoho to nebude prekvapením – že ZZmrdom želám niečo podobné, ako zažili Arabi v Sýrii za čias Byzantskej ríše, teda vychcípanie armády a odtiahnutie preč. Iste, armáda je na fronte na Ukrajine, nie v Irkutsku. Ale pozor, Irkutsk je práve tým mestom Mordoru, ktoré pôsobí ako sifón ruských tepien. Jeho lokácia na Bajkale a priebeh železníc a diaľnic z ruského ďalekého východu do Európy cez centrum mesta (kde už je karanténa na päť špitálov, školy a fabriky) môže v Rusku spraviť ďaleko viac škôd, ako keby sa táto pliaga zjavila v inom podobne veľkom meste. Iste, situácia sa môže/nemusí vymknúť spod kontroly. Zatĺkanie ruskej vrchnosti je prejavom, že situácia je vážna a že Kremeľ alebo miestne vedenie NEVIE čo robiť. To nie je dobré pre Rusov a potenciálne ani pre zvyšok sveta.
Na druhej strane si myslím, že lokálna epidémia by bola vážne dobrou zvesťou pre Ukrajincov. Je mi jedno – a myslím to úprimne – koľko Rusov si chcípne vlastnou rukou. Alebo rukou neopatrnej sestričky v labáku v Irkutsku. Ale pre Kyjev je každý kríž v dôsledku Yersinie pestis skvelou správou, drobnou nádejou, troškou nadýchnutia.
Ostatne, aj anglický sedliak si úctu vydobyl práve vďaka malej baktérii.
Zbierka na PHM pre nás pokračuje. https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Včera som zadal odkup na byumeacoffee. Ako maród som zabudol opraviť papiere na Donio, zajtra to doklepnem. Konečne!
Krtko, Jano, Dedo Johny: ďakujem za lekárničky, oblečenie, príspevky na PHM v hotovosti a za ostatné veci; cigarety išli účtovníčke a tá ďakuje za nečakaný dar J
A ďakujem za štyri počítače Sašovi pre Kyryla a šesťdesiatku.
