Už je to takmer týždeň, odkedy teroristická organizácia Hamas previedla dosť rafinovaný útok na Izrael. Výsledkom je viac ako 1.300 mŕtvych, stovky zranených Židov a dokonca aj európskych a amerických turistov, ako aj ázijských gastarbeitrov. Zhruba dve stovky Židov a návštevníkov boli unesené, medzi nimi kvantum detí.
Skôr ako sa dostanem k téme (medzitým už beztak dosť prežutej), spravme si nejakú exkurziu do histórie, aby sme pochopili pár súvislostí. Bez nich to v tomto prípade ide ešte menej ako v prípade Ukrajiny a Ruska.
1. Palestína alebo Izrael? Alebo oboje?
Nič ma nevie viac nadvihnúť ako keď niekto hovorí o palestínskom národe. Národ definujem ako niekoho s odlišnou kultúrou a jazykom (oukej, lužickí Srb asi nemá od Nemca príliš odlišnú kultúru, ale prinajmenšom jazykovo je odlišný zásadne, rovnako ako trebárs v Oklahome žijúci Čerokí asi nechodí v suknici z bambusu ale je aspoň jazykovo od Yankeeho odlišný). Prečo všade naokolo sú Arabi a pásme Gazy a na Západnom brehu Jordánu (ďalej len ZBJ) žijú výlučne Palestínci?
Pretože žiadni Palestínci nežijú. Celé je to nonsens z druhej polovice 20. storočia, z čias studenej vojny. Sovietska politika stavať proti sebe celé národy (rozdeľuj a panuj) sa prejavila nielen v Karabachu a Donbase ale dokonca aj takto ďaleko. Arab z pásma Gazy a Arab z Egypta alebo Jordánska nie je zásadne odlišný. Nemá zmysel hovoriť o dolnozemských Slovákoch či Slovákoch niekde od Tatabánye ako o Panóncoch, sú to skrátka Slováci a prinajhoršom použijeme prívlastok dolnozemskí alebo maďarskí. Že prirovnanie dnešných Slovákov k starovekým Panónom je cez čiaru? Nuž, práveže nie.
Kto boli Palestínci v pravom slova zmysle? Na konci doby bronzovej vo východnom Stredomorí dominovalo niekoľko ríš. V Turecku vládli indoeurópski Chetiti, ktorí terorizovali okolie a ohrozovali aj staroveký Egypt. Na ostrovoch okolo Grécka, na juhu samotnej krajiny a čiastočne na západe Turecka sa rozkladala Mykénska ríša. Keďže podnebie tu bolo prívetivé a more umožňovalo čulú výmenu a transfer bohatstva, obyvateľstvo prosperovalo.
Potom ale došlo k drastickej sérii udalostí, ktorá sa zapísala do histórie ako kolaps neskorej doby bronzovej. Málo udalostí bolo tak prevratných ako práve toto obdobie. V rozpätí pár desiatok rokov, doslova v dosahu života jediného človeka, došlo k rozvratu celých ríš. Dôvodov je viacero, jedným z najzásadnejších bol výbuch sopky Hekla na ďalekom, v tom čase absolútne neznámom Islande. Ochladenie spôsobilo obdobie sucha a kolaps zásadného spôsobu obživy, poľnohospodárstva (vtedajšie civilizácie záviseli na C4 rastlinách, ktoré zle vzdorujú suchu, na rozdiel napríklad od kukurice). Mimochodom, toto je jeden z mnohých dôvodov, prečo nežeriem dnešnú paniku okolo globálneho otepľovania – bullshity okolo tejto mánie absolútne nekorešpondujú s históriou a sú postavené na vode.
Druhým z dôvodov kolapsu týchto ríš bola invázia záhadných národov z Európy – tzv. morských národov. Ako to v histórii býva často, invázia barbarov počas náročných časov býva často úspešná, ostatne Huni, Avari, Maďari alebo Tatári by o tom vedeli hovoriť svoje. Kmeňová konfederácia je dnes už prakticky nevystopovateľná, ale starý Egypt zaznamenal aspoň mená niektorých z nich. Práve Egypt si s nimi napokon dal rady a Ramzess III. Ich porazil v sérii bitiek, načo sa rozptýlili po Stredomorí. Šardanovia sa preplavili na Sardíniu a dali jej meno, Šekeli Sicílii, Lukkovia sa preplavili na sever a dali meno antickej provincii Lýcii, Denjen, Wakaš a Ekweš boli predkami dnešných Grékov. Nás budú zaujímať poslední, ktorí dali meno nejakej štátnej entite, Pelešetovia.
Ak si myslíte, že ste o nich nepočuli alebo nečítali, otvorte si Bibliu. Meno sa za stovky rokov trochu skomolilo a dostalo podobu Filištínci. Najznámejšou zmienkou v Knihe je bitka medzi Dávidom a Goliášom, akési proroctvo do budúcna medzi dnešným arabským svetom a Židovským štátom. Ale poďme naspäť k Filištíncom.
Tí sa usadili vo Svätej Zemi (ktorá samozrejme v tomto označení ešte neexistovala) a vytvorili si pomerne malý štát v tom mieste, kde sa východné pobrežie Stredozemného mora láme na západ, teda na rozhraní Egypta a Izraela (znova: dnešných). Filištia mala väčšiu rozlohu ako dnešné Pásmo Gazy, v podstate sa jednalo o zhluk miest po dnešný izraelský Ašdod. Z pohľadu dnešnej politickej geografie by to bol miništát veľkosti možno Luxemburska alebo bratislavského kraja, žiadna ríša.
Podstatná udalosť došla zhruba pol tisícročia po vzniku entity, a to počas panovania babylonského kráľa Nabuchodonozora II., známeho tak z Biblie ako aj opery Nabucco (Zbor Židov, zasa to tu máme). Ten svojimi výbojmi prehádzal blízkovýchodnú šachovnicu a Filištínci ako aj Filištia sa vytratili z dejín. V istom slova zmysle naveky.
V neskoršom staroveku oblasť dobyl Alexander Macedónsky, potom sa o ňu bili jeho nasledovníci, až za čias Cézarovho spojenca a neskôr arcinepriateľa Pompeja sa dostala do rímskych rúk. Budúca Svätá Zem bola ale obývaná rôznymi národnosťami, hlavne Židmi (práve preto dostala meno Provincia Judea, nie Provincia Palaestina), ktorí si nárokovali na samostatnosť od Ríma, čo viedlo k opakovaným povstaniam. Jedno prebehlo po prelome letopočtov v rokoch 66 – 74 n. l., za čias cisára Nera, a skončilo porážkou Židov. V bojoch bol zranený aj budúci cisár Vespazián a hlavná židovská svätyňa, Druhý (Herodov) chrám bol zrovnaný so zemou. Za čias Trajána, v rokoch 115 – 117 došlo k druhému povstaniu Židov, tzv. Kitovej vojny (pomenovanej po Lusiovi Quietovi, rímskom generálovi), ktorá si vyžiadala státisíce obetí zo strany Židov. Zásadnou bola tretia vzbura krátko nato, mimoriadne krvavá vojna Šimona bar Kochbu. Pre Židov mal tento konflikt v rokoch 132 – 136 devastačný efekt; nielenže boli porazení a légie povraždili státisíce vojakov a civilistov, ďalšie kvantá boli zotročené (jeden židovský otrok sa predával za cenu obroku pre koňa na jeden deň). Ďalším mementom bolo vyhnanie Židov z Jeruzalema (ako keby sme po druhej svetovej vyhnali z Berlína Nemcov). Pre nás je podstatné, že Rimania sa snažili vyhladiť spomienku na židovskú provinciu Judeu a názov nahradili už de facto zaniknutým názvom Syria Palestina, palestínska Sýria. Podotýkam, žiadni Palestínci ani Filištínci tu nežili, meno bolo čisto historické, napríklad ako Veľká Morava pre nás alebo samotná Rímska ríša. Len pre info, hranice provincií sa dosť často menili a na sever od Syrie Palestiny vznikla provincia Phoenice, Fenícia, neskôr sa z nej odčlenila Phoenice Libanensis.
Rímska ríša prešla do Byzantínskej (východnej) ríše, neskôr sa sem nasáčkovali Arabi v rámci svojich (už moslimských) výbojov. Abbásidskú (sunnitskú) dominanciu vystriedali Fattimidi, ktorí vyznávali šiítsku vetvu islamu – a tí sa dostali do konfliktu s kresťanskými križiakmi. Na území Svätej zeme (už sa to tak dalo volať) vznikli križiacke štáty, ktoré ale nemali zasa až tak dlhé trvanie. Územie išlo z rúk do rúk a v roku 1517 prešlo od Mamelukov Turkom (Osmanom). Tu sa pristavíme krátkym nakuknutím do Španielska tej doby, je to podstatná udalosť pre dnešný konflikt v Gaze.
V roku 1492 padla posledná moslimská bašta na Pyrenejskom polostrove, Granada. Krátko nato katolícke veličenstvá Ferdinand a Izabela nariadili miestnej (značnej) židovskej populácii buď konvertovať na katolícku vieru alebo do štyroch mesiacov emigrovať z krajiny. Časť rozhodne konvertovala, ale výrazné masy ľudí emigrovali buď do susedného Portugalska, do Talianska, do Maghribu alebo práve do Osmanskej ríše, napríklad do svojej bývalej domoviny. Je to v príkrom rozpore s tým, keď mi niekto nadšene vysvetľuje, že Židia tam boli neskôr ako (dnešní) Palestínci – poprvé, Palestínci, ako si povieme neskôr, tam neboli až do čias Brežneva, podruhé, kto čítal Bibliu (antisemitickí Hejslováci sa na ňu často odkazujú), mal by vedieť, že Židia vo Svätej zemi žili 1.000 rokov pred našim letopočtom, prvé storočie po ňom a znova ako významné etnikum v období renesancie. Žiadnych Palestíncov ako národ v tomto čase, za Sulejmana Veľkolepého, nikto nepoznal. Vrátane Arabov samotných. Ozaj, keď Židia (doložení v stovkách prameňov spred prelomu letopočtov) v Izraeli akože nežili, Ježiš Kristus bol kto, Neandertálec?
Späť k Osmanskej ríši. Tá sa po storočiach expanzie začala rútiť po bitkách pri Viedni a Lepante a následnej sérii bitiek v druhej polovici 17. storočia. Vlna vzbúr na Balkáne, tlak Rusov na Kaukaze a celková zaostalosť Ríše viedla k jej pádu po prvej svetovej vojne, kedy vzniklo moderné Turecko a z Ríše sa stala normálna, moderná krajina. Pásmo Gazy prebrala Británia, ktorá s Turkami o oblasť bojovala v rokoch 1915 až 1918. Britský mandát v Palestíne bola entitou, ktorá vznikla na základe mandátu Ligy národov, predchodcu OSN. Veľmi zhruba sa podobala v obrysoch dnešnému Izraelu vrátane Gazy. Zasa si treba uvedomiť, že celá oblasť nebola etnicky homogénna a obývali ju značné množstvá tak Arabov, ako aj Židov (historicky starších obyvateľov), ktorí sem po vojne prichádzali ako osadníci. Oblasť nebola napríklad ako Amerika, kam dochádzali Európania a vytláčali pôvodné obyvateľstvo. Turci, Židia, Arabi a kresťania tu žili bok po boku a v zásade nemali nejaké zásadné problémy (viď Uhorsko), pokiaľ ich niekto nesfanatizoval. Na konci vojny tu žilo 700.000 Arabov a len 56.000 Židov, výrazný nepomer.
A to sa stávalo pravidelne. Zrážky medzi vojnami podľa všetkého organizovali najmä Arabi (nie Palestínci, Arabi!) voči Židom. V 20. rokoch zahynuli stovky, pravdepodobne tisícky prevažne Židov, vrátane detí, počas arabských útokov. Ešte väčšia rebélia nasledovala po roku 1936, keď sa arabskí (nie palestínski!) nacionalisti vzbúrili proti britskému vedeniu a napádali aj židovských kolonistov v oblasti. prehrali, tisícky Arabov padli, vyše sto ich odvislo, na britskej a židovskej strane bolo menej ako 1.000 mŕtvych.
Už pred druhou vojnou padol návrh, aby sa mandát rozdelil na židovskú a arabskú (stále nie palestínsku!) časť. Arabská mala pripadnúť k Jordánsku a územia mali byť etnicky vyčistené v tom lepšom zmysle slova, teda bez násilností, výmenou obyvateľstva. Čo sa týka etnických čistiek, pár okov nato planéta zažila najväčšiu v histórii, pričom gross obetí tvorila práve jedna strana tohto návrhu, Židia. Drasticky preriedená populácia mierila vo veľkej miere práve do Svätej zeme a vznikol štát Izrael. Tomu ale predchádzala občianska vojna v Palestíne, t.j. medzi Židmi a Arabmi (sledujte, stále nič o Palestíncoch ako národe). Na územie budúceho Izraela sa zbiehali Arabi z celého okolia, napríklad zo Zajordánska, Sýrie a spol. Sýria objednala zbrane v novovzniknutom Československu, ktoré v tomto čase bolo stále prozápadné, no nie nadlho. Avšak Židia za tie stáročia útlaku vyvinuli vo svojich hlavách zvláštnu schopnosť prežiť a prispôsobiť sa – a výsledkom boli polovojenské organizácie, ktoré nielenže Arabom vrátili úder, ale dokonca aj československé zbrane nenechali pristáť v rukách Arabov. Násilnosti boli z oboch strán, nemajú si čo vyčítať, ale faktom je, že tento konflikt Arabi prehrali.
Veľkým biľagom na tvári Izraela bolo vyhnanie značnej časti arabskej populácie. Podľa zdrojov až 700.000 Arabov, teda polovica arabskej populácie, utiekla z krajiny preč, pričom Židia zrovnali so zemou stovky dedín a dokonca trávili studne. V roku 1947 sa zjavil návrh novovzniknutej OSN na rozdelenie zeme na dve časti, taký mačkopes, pretože kým Uhorsko alebo Nemecká ríša sa rozpadla na konkrétne a kompaktné štáty, nová Svätá zem pripomínala zle zložené puzzle. Jeruzalem mal byť pod zahraničnou správou. Proste stav, kedy nemohol byť spokojný nikto, asi ani OSN (ja tomu hovorím kompromis, nebezpečnú situáciu). Arabi, ako vieme, delenie zeme odmietli a vyhlásili zámer bojovať až do úplného vyhladenia Židov (čo asi takto krátko po WWII Židia neprijímali zhovievavo). Dokonca ani Židia neboli v postoji jednotní, hoci vznik aspoň nejakej svojej entity privítali.
A potom vyhlásili Izrael. Človek by povedal, že bude pokoj. Nebol...
2. Samotný Izrael 1948 – 2023
Izrael vznikol 15. mája 1948. Prvá arabsko-židovská vojna vypukla – prekvapivé? – na druhý deň. Židia nemali dnešnú silu, štát bol mladý a zmietaný problémami (trúfam si povedať, že väčšina Židov ani necekla po hebrejsky a namiesto toho rozprávala nemeckým dialektom, jidiš). Výzbroj bola biedna, ale napríklad sa podarilo strastiplne dodať z Československa tisícky kusov zbraní a napríklad aj lietadlá Avia 199, v podstate notoricky známe Messerschmidty 109 a stíhačky Spitfire.
Stručne: Arabská liga, koalícia Egypta, Zajordánska, Iraku, Sýrie, Saudskej Arábie, Libanonu a Jemenu spolu s Pásmom Gazy (vtedy zvanom ako Celopalestínsky protektorát) prehrala a mala väčšie straty ako Židia. Izrael si udržal priklepnuté územia a dokonca dobyl pomerne značné územia, takmer dve tretiny, tej arabskej časti puzzle. Pásmo Gazy sa stalo egyptským protektorátom a Západný breh Jordánu anektovalo Jordánsko.
Všimnite si jednu vec: žiaden Palestínsky národ stále neexistoval, ešte v čase po druhej svetovej vojne bol len arabský národ, ktorý bol ochotný a schopný sa v rámci vlastných potrieb a výhod trhať navzájom. Egypt ani Jordánsko sa neštítili svojich bratov zo Svätej zeme/Izraela/Palestíny hodiť cez palubu a ukradnúť si ich.
Predtým, ako sa dostanem k druhej, tzv. šesťdňovej vojne, malá vsuvka. Medzi staroboľševikmi, teda revolucionármi okolo Lenina, bolo dosť abnormálne množstvo Židov. Teda abnormálne... Židia v cárskom Rusku to mali ťažké. Rusi (ako moji čitatelia vedia z mojich blogov) sú neprispôsobiví rasisti a žiaľ vďaka šovinizmu, dokonca aj typický primitívny prechľastaný Ivan niekde v zemľanke na Urale má pocit, že je nadradený zvyšku planéty. Podstatne vzdelanejší (a teda bohatší) Židia to mali v takejto spoločnosti ťažké. Nečudo, že značná časť Židov mala revolučné, až fanatické tendencie. Keďže teda revolúcia v Rusku mala dlho židovský nádych (čoho sa chytil aj Hitler), rátalo sa so začlenením Izraela do sféry východného blogu bloku, teda prakticky ako vazala Moskvy. Toto sa ale nestalo, Židovský štát si na starosť zobrala silná americká židovská komunita a čudujsasvete, z Izraela je dnes najrozvinutejšia neropná ekonomika Blízkeho východu a jedna z najbohatších krajín ázijského kontinentu ako takého. Ale nepredbiehajme udalosti, na prelome 40. a 50. rokov to tak nebolo. To sa ešte len miešali karty.
Izrael vyhral a nasledovali zhruba dve dekády akého-takého mieru. Nespal na vavrínoch, národ poučený holocaustom pochopil, že keď chce uprostred stomiliónovej moslimskej komunity prežiť, musí zbrojiť a inovovať. Dávid a Goliáš sa pretransformovali do podoby štátov, zhodou okolností židovského a budúceho palestínskeho.
Šesťdňová vojna (5. – 10. júna 1967) priniesla jednu z najväčších katastrof modernej vojenskej histórie. Malinký Izrael v predvečer invázie početne silnejšieho nepriateľa podnikol rozsiahle nálety na nepriateľské letiská a zničil stovky lietadiel a vrtuľníkov Egypta, Jordánska a Sýrie. Pre porovnanie, straty Ruska čo sa týka lietadiel za 1 rok a 9 mesiacov sa hýbu na podobných úrovniach ako v tom čase za jediný deň. Týmto sa letectvo Izraela uvoľnilo a zvyšné dni si bombardovali arabské tanky ako sa mu zachcelo.
Vojna skončila pre arabský svet katastrofou a Židom pripadol polostrov Sinaj, Golanské výšiny a samotné pásmo Gazy (hľa, nesamostatné pásmo Gazy od toho bodu nebolo protektorátom Egypta ale Tel Avivu).
Zavládol mier...ako vždy, nie dlhý. Jomkipurská (1973) vojna zvaná podľa sviatku, na ktorý spustila arabská koalícia ďalšiu inváziu, trvala znova krátko, ani nie tri týždne. Aby nebolo dosť Arabov, útok podporil výkvet vtedajšej planéty, napríklad Severná Kórea, Kuba, ale napríklad aj Maroko a Tunisko s Líbyou. Po počiatočných úspechoch – ako vždy – Arabi posrali čo sa dalo a židovské sily zastavili zhruba 70 km od Káhiry, na druhej strane Suezského prieplavu. Straty boli napriek logickej arabskej početnej prevahy vyššie práve u nich (ako vždy) a dalo sa povedať, že napriek podpore komunistov Arabi neboli schopní ničoho len prehrať a potom prehrať znova. Egyptský prezident Anwar Saddat síce vyhlásil, že za znovudobytie svojich predtým stratených pozícií je ochotný položiť život milióna egyptských vojakov (aká podobnosť s Hamasom a Putinom), ale kapituloval po strate zhruba pätnástich tisícok a ohrození vlastného sídla (Putin mal predchodcu!).
Saddat ale po troch prehratých vojnách usúdil, že cestou Egypta nie je stavať na neschopných arabských bratoch alebo dokonca neschopných arabských bratoch z Pásma Gazy, ale že cestou prosperity je kooperácia a hlavne Západ. Medzi obomi krajinami nastalo oteplenie vzťahov (otázka na čitateľov: prečo, keď sú vzťahy príliš ohnivé, sa vzťahy neochladzujú ale otepľujú, ha?) a Saddat sa stal prvým moslimským politikom, ktorý obdržal Nobelovu cenu za mier. Tejto cti si moc neužil, v ´83. na neho spáchali atentát.
Jordánsko nasledovalo Egypt o poldruhej dekády neskôr a podpísalo mierovú zmluvu tiež. Je zvláštne, že s Izraelom podpísali podobné dohody viaceré krajiny islamského sveta, ale napríklad Saudská Arábia sa k normalizácii vzťahov odhodlala až teraz (k nej sa vrátim).
Židovský štát stále investoval do kvality armády a nespoliehal sa na pomoc zo zahraničia (hoci ju dostával v dosť hojnej miere). Povinná vojenská služba pre obe pohlavia, pozoruhodne moderné stroje, skvelý výcvik, rozsiahla sieť špiónov, to všetko vedie k tomu, že Tel Aviv bol schopný napríklad zaútočiť na Saddáma Hussajna a jeho reaktory v Osiraku, že prežil niekoľko intifád a že okolo neho sa ikskrát všetci pomleli, napríklad počas Arabskej jari, a Izrael to prežil, prosperuje a ešte sa stal preborníkom v technológiách.
3. Naspäť k Palestíne
Opomeňme teraz Palestínu ako geografický výraz a všímajme si ju teraz ako politický výraz. Ako som písal vyššie, neexistuje už viac ako dva a pol tisícky rokov, od Nabuchodonozora. Jej vymodelovanie na moderný (z časového, nie ekonomického alebo politického pohľadu) bolo umelé. Slovensko bolo vymodelované podľa nejakých prírodných hraníc v rámci Uhorska (Dunaj, Tatry, Morava, ostatné plus mínus) a veľmi okrajovo v rámci etnických hraníc (okrem južného Slovenska). Palestína na rozdiel od vedľajších arabských štátov nemá nič odlišné (egyptský moslim zo severu asi nemá odlišnú vizáž od toho Gazského, dialekt bude rovnaký, štýl života rovnaký). Rusíni napríklad majú dosť odlišné dialekty podľa toho, či sa jedná o Lemkov alebo Huculov a pokiaľ viem, sú braní skôr ako národnosť a nie národ, a to majú vcelku ohraničený výskyt.
Takže ešte raz: Palestínci ako takí nemajú nič, čo by ich malo vyčleňovať spomedzi Arabov ako takých. Prvým človekom, ktorý ich označil ako palestínsky národ, bol arabský spisovateľ Chálil Bejdás, a to v roku 1898. Ak teda pôjdeme do extrému, v najlepšom prípade by Palestínec existoval zhruba 130 rokov. Oproti Židom, ktorí sú dokladovateľní od zhruba od 12 storočia pred našim letopočtom, je to bieda.
Podľa niekoľkých ústnych zdrojov (alebo presnejšie: diskutujúcich) sa pojem Palestínec/Palestínsky národ začal používať prednostne počas Brežneva, a to z klasického sovietskeho dôvodu: rozdeľuj a panuj. Čím viac sa niekto od niekoho odčlení, tým je menší a tým menej má jeho hlas váhu. Na druhej strane sa dalo ľavicovo argumentovať, že aha, oni sú iní a potrebujú teda vlastný štát. celkom vtipné to počuť od najväčšej krajiny sveta, však?
Po roku 1994 začal Jicchak Rabin predávať moc Palestíny „Palestínčanom“ (už ich tak budem volať). Dohoda z Osla z predchádzajúceho roku stanovila právo na sebaurčenie. Jásir Arafat ako topterorista z Organizácie za oslobodenie Palestíny dostal Nobelovu cenu za mier, čo je taká logika, ako keby budúci rok dali Nobelovku Putinovi zato, že stiahne z Ukrajiny svojich vojakov aj skoro 300.000 čiernych sáčkov po dvoch rokoch bojov.
Čo nasledovalo následne? Žeby prosperita a zveľaďovanie štátu? Neklamme sami seba. „Palestínci“ sa odvďačili druhou intifádou, kedy boli povraždené stovky židovských civilistov ale len relatívne málo židovských vojakov, kým Arabi stratili tisíce rebelov (podľa pomeru civili/bojovníci vidíte aj vyspelosť strán konfliktu).
V roku 2005 sa Izrael začal sťahovať z Pásma Gazy a vybudoval povestný múr. Osadníci v Pásme Gazy boli stiahnutí naspäť do Izraela, a dokonca aj z Gazsko-egyptskej hranice. Palestína dostávala obrovské dotácie mimochodom z Európy, vybudovali sa školy, siete, nemocnice, po dotáciách z islamských krajín samozrejme aj prepotrebné mešity.
No ale ako to často v takýchto prípadoch chodí, mentálne nevyspelé spoločnosti nedokážu žiť civilizovane a v mieri. Akonáhle nedospeješ, je jedno, že máš právo voliť, jazdiť alebo držať zbraň. Toto je prípad Ruska, toto je prípad Číny, toto je prípad Palestíny.
Dve konkurenčné strany, Fatah a Hamas, sa trošičku rozhádali, čo viedlo k stovkám mŕtvych na oboch stranách a tisícke ranených. Fatah, teraz už umiernený, prebral vo forme palestínskej vlády správu ZPJ, kým Hamas podporovaný Iránom zostal v Gaze. Rozdiel vidíme dodnes, a nie je malý. Nezamestnanosť v ZBJ nie je malá, ale nedosahuje ani polovicu tej gazskej. Na rozdiel od Gazy je tu aspoň aká-taká demokracia a parlament, hoci aktuálne v kríze. Nech si hovorí ktokoľvek čokoľvek, na Blízky východ a arabskú krajinu je to neuveriteľný pokrok. To sa ale nedá povedať na Pásmo Gazy a Hamas.
A tu je kameň úrazu. Hmas a Irán.
4. Pásmo Gazy
Po prevzatí moci Hamasom sa situácia v Gaze nezlepšila. 2,3 milióna ľudí na ploche veľkosti Bratislavy – mesta nemá dosť práce, elektriky, čistej vody, možností celkovo. Vyzerá to tak, že celé Pásmo je len predsunutou baštou Iránu proti Izraelu a Západnému svetu. Problémov je tu viac ako dosť – v roku 2008, len rok po ovládnutí miesta Hamasom, sa Palestínci prevalili po dlhej príprave do Egypta, načo reagoval egyptský prezident vyslaním armády do oblasti. Hranica má zhruba desať kilometrov.
V ten istý rok Hamas spustil paľbu na Izrael prostredníctvom svojich rakiet Al-Kassám. Zakaždým Izrael reagoval uzavretím hranice s pásmom, čo viedlo k ťažkostiam so zásobovaním. V samom závere roka nastala menšia vojna, resp. Operácia Liate olovo, pri ktorej padlo zhruba 1.200 Arabov a doslova len pár Židov.
Medzitým Izrael spustil jeden z najlepších PVO systémov sveta, Železná kupola. Rakety Al-Kassám sú de facto len vodovodné trúbky naplnené zmesou cukru a dusičnanov, veľmi primitívna zbraň, a rúry sa dostali do Pásma v rámci humanitárnej pomoci. Takže akákoľvek humanitárna pomoc pre úbohých „Palestíncov“ je vlastne nepriamo podpora Hamasu, teda teroristov. Pred rokmi sa pri pásme našlo ložisko plynu, nie práve najväčšie na svete, ale na druhej strane pre ekonomiku Gazy by to bol boost. More okolo Gazy je silne znečistené splaškami, takže subtropické more sa nedá príliš zatraktívniť pre turistov; ostatne ktorý fanatik by behal v bikinách medzi tlupou samovražedných fanatikov a islamistov, nie? Pre mňa je jediným riešením investícia nie do nejakej high-tech výroby, ale do niečoho primitívneho, napríklad textilného priemyslu. Predpokladám, že šiť tam vie každá žena a aj veľa mužov. Z plastových gombíkov ani šnúrok do trenírok sa veľa bordelu v protivzdušnej obrane nedá spraviť, na druhej strane by to zamestnalo značnú časť populácie do tej miery, že by klesla chudoba, fanatizmus a miesto by sa stalo atraktívnejším pre iné investície. Nevidím dôvod, prečo by sa tam trebárs o desať rokov nedali vyrábať pračky a chladničky (to by potom boli ale zraniteľní voči ruským inváziám). Problémom ale stále zostáva vládca: a tým je Hamas. Kto bude investovať do fabriky, na ktorej strechu sa vám o týždeň nasťahuje negramotný bradatý opičiak a vystrelí odtiaľ desať Kassámov na Izrael, aby o päť minút židovská F-16 zvrhla raketu na fabriku? Začarovaný kruh.
Nie, riešením je totálne vyhladenie Hamasu. Nato bude asi treba pozemná operácia spojená s plošnou likvidáciou kohokoľvek, kto je na kamere natočený ako od radosti tancuje pri intifáde. A samozrejme, koreňom k pádu Hamasu je Teherán.
O aktuálnej situácii v Izraeli a Gaze cez víkend. Ak sa vám trochu dlhší článok páčil a chcete mi prispieť na nákup vodovodných rúr, cukru a dusičnanov, môžte sem. Všetkým ďakujem! شكرًا aj תודה רבה zároveň.
