1. Mariove mulice ako príležitosť pre Ukrajinu
Na konci druhého storočia pred našim letopočtom sa Rím zamotal do ďalšej zo sérií vojen o nadvládu o Stredomorie. Krajina sa len relatívne nedávno dostala z bezvýznamného mestského štátiku na jednu z dominantných síl. Pritom zlomila moc Kartága, ktoré ovládalo južný breh Stredozemného mora. Na strane Ríma bojovali aj Numíďania, národ zo severu Čierneho kontinentu, mimo iné aj nevlastný synovec numídskeho kráľa Massinisu, Jugurtha. Rímske vojsko sa od čias kráľovstva skladalo z občanov, teda ten klasickej strednej triedy obyvateľov Ríma. Tí bojovali len počas potreby, teda ohrozenia alebo naopak trestnej výpravy proti nepriateľom a inak pracovali alebo podnikali po svojom. Výzbroj a výstroj si kupovali za svoje peniaze, čo napríklad pri krúžkovom brnení bol majland. Vojna bola pre väčšinu z nich nechcená povinnosť, rovnako ako trebárs za komunistov si väčšina mladých mužov neželala vstupovať do armády ani na dva roky, ani ako profesionáli. Ak ste boli za morom trebárs tri mesiace, nielenže ste mali náklady na vyzbrojenie, ale okrem toho vám unikal aj váš vlastný biznis. Navyše vaša fyzička a schopnosť bojovať nebola práve dobrá.
Jugurtha, nový kráľ Numídie, sa postavil proti Rímu. Ako bývalý legionár bojoval na strane Večného mesta v Španielsku a dokonale ovládal rímsku taktiku a povahu veliteľov. Jeho postavenie sa na zadné viedlo k trestnej výprave tohto občasného rímskeho vojska na druhý breh mora...a rímske vojská bitku o Cirtu prehrali. Rovnako ako následnú bitku o Suthul, aj ďalšiu bitku o Muthul, aj bitku o mesto Zama ako aj obliehanie toho istého mesta. Vojna trvala vyše troch rokov a zdalo sa, že nekonečná reťaz neúspechov nemá konca. Okrem toho Rimania systematicky strácali elitu svojho biznisu a poľnohospodárstva.
Na druhej strane, po uliciach Večného mesta sa neustále potulovali tisícky mladých, nezamestnaných mužov bez pôdy a zmyslu života, zocelené chudobou a tvrdosťou života. Tí však nemali prostriedky na brnenia a zbrane, aby mohli vstúpiť do légií.
Po katastrofálnych úvodných bitkách prebral velenie Rimanov Gaius Marius. Veterán vojen v dnešnom Španielsku si konečne po stovkách rokoch zrátal na prstoch, čo jeho predkovia robili zle. A tým sa zrodilo to, čo poznáme z filmov o Rimanoch – profesionálne légie.
Marius si uvedomil, že je hovadina zamestnávať vo vojsku zamestnaných živiteľov národa a nechať sa na uliciach povaľovať a potenciálne kradnúť tisícky mladých mužov. Oslovil teda bezzemkov s tým, že každý z nich nielenže dostane výstroj a výzbroj zadara, ale navyše budú dostávať žold (často v podobe vrecka soli, z toho anglické slovo salary ako výplata).
Rimania sa nestíhali čudovať. Namiesto oteckov, ktorí meč a kopiju držali raz do roka, do armády im nastúpili tisícky žiadateľov spomedzi vyvrheľov a agresívnych mladíkov. Rím to stálo nemalú počiatočnú investíciu, no od tohto okamihu sa začala skutočne závratná kariéra dobyvateľa väčšiny Európy, celej severnej Afriky a značnej časti Ázie.
Okrem neskorších udalostí ako vpád Atillu Večné mesto nikdy nepotrebovalo povolávať starých fotrov, naopak, motivovalo na dobrovoľný vstup vysoko motivovaných mladých mužov, často nerímskeho pôvodu, ktorí sem prišli získavať peniaze, slávu, občianstvo a korisť. Pre nich nemalo zmysel si hľadať inú prácu, ich poslaním bolo nosiť brnenie, zbrane, zásoby pre vlastnú spotrebu. Dokonca sa im začalo prezývať Mariove mulice.
A ako takí si tieto mulice neželali, aby nastal mier. Vojna bola ich cestou.
2. Západné vojská na Ukrajine
Presne na toto obdobie som si spomenul, keď som čítal o možnosti vyslania západných kontingentov na Ukrajinu. Na jednej strane vymenujem pozitíva tejto alternatívy. Poprvé: Európa má až na výnimky pomerne neschopnú armádu, nescelenú bojom. Dokonalým príkladom je slovenská armáda, ktorej bojové nasadenie sa podľa mojich osobných skúseností s „veteránmi“ zredukovalo na opaľovanie sa na Cypre, Kosove alebo Golanoch. Okrem extrémne biedneho vyzbrojenia technikou je teda problém vojakov aj značná nemohúcnosť vojska – a to cvičením nezískate. Nasadenie niekde, kde vám ide o kejhák, by naše ozbrojené sily posunulo oveľa ďalej. Armáda by zároveň získala nejaký ten kredit, pretože žijem v bubline, kde takmer bez výnimky nad stavom obrany plačeme.
Podruhé: vojská Európy a NATO by sa vycvičili na totálne zmenenom bojisku. Invázia do Iraku 1992 a 2003, resp. vpád proti Talibanu 2001 bolo niečo úplne iným. Druhotriedna a treťotriedna armáda so starou sovietskou či britskou výzbrojou v symetrickom konflikte a pri absolútnej leteckej dominancii Západu nemala šancu. Donbas je niečím iným, niečo, kde aktuálne nemá letectvo prakticky žiadnu úlohu (resp. mohlo by mať, ale to by sa NATO muselo priamo zapojiť, čo zasa nie je touto témou). Ak by Západ rozmiestnil svoje sily od Súm krížom cez Donbas až po Cherson a mali by tu iba dozerať na prímerie, museli by byť prednostne vystrojení nejakým elektronickým systémom na detekciu výstrelov. To by značilo, že by sa Rusáci nemohli vyhovárať nato, že Ukrofašisti im strieľali na bezbranné deti – bum, 23,15 výstrel na ruskej strane, tri kilometre od frontu, dopad o dvadsať sekúnd neskôr na ukrajinskej strane a následná odvetná streľba ZSU. Presne všetko zdokumentované.
Lenže rozhodne by sa vojaci Západu dostali do potýčky aj s Rusákmi aj so separátmi, resp. napríklad ich dronmi. Drony budú hrať vo vojne čoraz väčšiu rolu. Kde inde sa na ne pripraviť ak nie na bojisku, kde dominujú už dnes? Detto elektronický boj, vojaci budú vidieť dnešný štýl evakuácie (včera mi spolubývajúci ukázal nie veľmi pekné video extrémne stresujúcej evakuácie mŕtveho ukrajinského vojaka niekde okolo Lymanu; musel som si potom po dlhej dobe prasknúť whiskey). To isté opevnenia, logistiku atď.
Za mňa teda všetkými desiatimi pre vyslanie vojsk NATO na Ukrajinu.
Lenže má to aj nevýhody. Dnešná spoločnosť je neskutočne preafektovaná na straty vlastných vojakov (preboha, sú to vojaci a ako takí sú proste celé tisícročia v rizikovej zóne, snáď nechcete, aby namiesto nich umierali upratovačky?). Už len verejné uvažovanie o tom, že na desať rokov sa budú vysielať vojaci Armády Slovenskej republiky by si vyžiadal masový orgazmus všetkých slovenských dezolátov a zvýšenú spotrebu borovičky.
Rozpačitým by boli náklady v dnešnej EÚ neschopnej zvládať svoje rozpočty. Iste, vojak v kasárni je takisto náklad, hoci niekde v misii by mal vyšší žold ako niekde v Kukuričáku alebo na Lešti. Armády by museli na to vyčleniť ďalšie prachy.
No a najslabším miestom je kompetencia Európskej/NATO armády (pracovne ju pomenujem Ukrofor). Je o niečom inom nasadiť Jožka z Mauacék niekde v Doneckej oblasti ako šoféra zásobovacieho vozidla, niečo iné ako vyzbrojeného policajta a niečo iné ako vojaka niekde na zóne kontaktu, ktorého môže zasiahnuť nepriateľský snajper a zároveň Jožko by musel reagovať. Bude strieľať, bude vyzývať a strieľať, bude informáciu posúvať nahor a očakávať odvetnú streľbu od spriaznenej jednotky? Podľa mňa by pri prípadnej streľbe malo čokoľvek, čo má ruky, nohy a Kalašnikov v dosahu desať kilometrov zasypať inkriminovanú zónu smrtiacou paľbou, bez toho, aby sa potom nekonečne vyšetrovalo kto, prečo a s akým povolením tam bol a prečo strieľal bez overenia si situácie. A toto by presne nahrávalo Rusákom do karát. Ukrofor by bol zasypávaný denne streľbou len tak, zo srandy, pretože by nehrozila odpoveď. A Ukrofor tam nemôže ísť pre srandu.
Presne toto by vyriešila iná možnosť: potenciálne zvýšené náklady na žoldy pre EÚ-NATO vojakov by mohli byť vyčlenené pre ukrajinských vojakov. Ukrajina mala pred prvou vojnou v roku 2014 vysokú nezamestnanosť a s tým spojenú nízku úroveň miezd. Podniky si mohli dovoliť nabrať pomerne veľa robotníkov, pretože zaplatiť tristo Eur dospelému chlapovi nebol problém a náklad. Priemerne veľký supermarket mal vraj v tom čase o polovicu viac predavačiek a dokladačiek tovaru ako ten slovenský – proste zober ešte o jednu nezamestnanú sesternicu viac, nič ťa to nebude stáť a ona dostane aspoň nejaké prachy.
Vojna sa ale pre veľa Ukrajincov (samozrejme nie všetkých) stala poslaním. Bránia vlasť už jedenásť rokov, vyzabíjali stovky tisíc Rusákov a dostali na kolená najväčšieho grázla v triede. Podľa toho, čo som zistil od vojakov ZSU a žoldnierov, základný plat vojaka je dnes niekde okolo 600 Eur (pre priemerného Ukrajinca mimo Kyjev a pád veľkých miest priemerná až dobrá mzda); to sa ale bavíme o nejakého deduška alebo naopak mladého chalana niekde v sklade alebo dielni, nie na fronte. Akonáhle už riskuje, dostáva extra príplatky, keď je dlho priamo v nulke zóne, dokáže sa jeho žold vyšplhať až niekam k trom tisíckam. A to nie sú zanedbateľné peniaze dokonca ani na podstatne vyspelejšom Slovensku.
Ukrajina bude potrebovať do budúcna stovky tisíc vycvičených, vyzbrojených vojakov so skúsenosťami priamo z pekla. Kto bude mať väčšiu motiváciu brániť Ukrajinu ako Ukrajinec, ktorého žena a deti sú o dvadsať kilometrov ďalej v dedine a ktorých môže zabiť a znásilniť nejaký primitívny ruský Ork? Snáď to lepšie nespraví ten Jožko z Mauacék?
Takže je tu pohľad a) poslať európske alebo NATO vojsko, ktoré by muselo byť pomerne draho platené z rozpočtu EÚ/NATO, ale za „odmenu“ by získavalo extrémne potrebné schopnosti a skúsenosti moderného bojiska; muselo by však mať jasne zadefinované právomoci v prípade provokácií a ohrozenie vlastných vojakov; toto všetko by bolo pod drobnohľadom západnej spoločnosti a médií,
b) za pomerne malé prostriedky a bez drobnohľadu médií vyčleniť plošne zo strany prinajmenšom európskych krajín nejakú malú zložku rozpočtu každej krajiny, prostriedky napumpovať ostrieľaným veteránom ZSU a nechať ich kaličiť čokoľvek, čo rusky len cekne a má v ruke gumipušku. Mariove mulice v ukrajinskom podaní.
Čo neznačí, že sa nedajú obe možnosti skombinovať (viď príklad nedávno spomínaného Eda).
Čo si o tom myslíte vy? Dajte prosím do komentov, nejaký názor by ma potešil.
Keďže dnes odišli naši dobrovoľníci, zajtra mám konečne voľno. Skúsim hneď dva blogy, mám ich rozpísané už vyše týždňa. Komu sa blog páčil, môže poslať na kafé:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Alebo ešte lepšie prispieť na armádu a humcentr v Slavjansku.
Vyzbierala sa už štvrtina potrebných prostriedkov. Vedenie humcentra aj 28. Brigáda ďakujú!
