Tento blog som rozpísal krátko po invázii na Ukrajinu, ale z časových dôvodov som nepokračoval. Až teraz sa mi podarilo dostať k zavŕšeniu úvahy. V texte sú teda isté informácie, ktoré zodpovedali stavu spred štvrť roka a musel som ich aktualizovať.
Sovietsky zväz v časoch najväčšieho (územného) rozkvetu bol gigantickou krajinou, úplne mimo dosah ľudskej predstavivosti. Zaberal jednu sedminu súše, takmer 22,5 milióna kilometrov štvorcových. Len pre info, Severná Amerika ako tretí najväčší kontinent a zároveň kontinent, ktorý pozostával z druhej a štvrtej najväčšej krajiny sveta, je len o trochu plošne väčší. Ak by sme skladali Slovensko v dnešnom znení do ZSSR, vložili by sme ho tam 457-krát. Dokonca aj najväčšia krajina Európy (mimo postsovietske republiky), Francúzsko, by sme natesnali do Sovietskeho zväzu 35,5-krát. Ako perličku uvediem, že Ruská federácia má rovnakú výmeru ako je plocha najmenšej planéty Slnečnej sústavy, Pluta.
Sovietsky zväz sa však rozpadol a okrem veľkého množstva pomerne veľkých krajín zostal uzol tohto giganta, Ruská federácia. Federácia je to iba naoko, pretože čokoľvek, čo sa kde mihne, je vlastne riadené z Kremľa. Federácia vyzerá inak.
Ale aj oklieštené Rusko je mimo chápanie bežného človeka. Rusko má aj po leprotickom rozpade 18,1 milióna kilometrov štvorcových, čo je dvojnásobok druhej Kanady. Krajina má pobrežie na dvoch oceánoch, Severnom ľadovom a Tichom, a povodie Čierneho a Baltického mora patrí k Atlantiku. Iba Kanada a USA majú podobný stav.
Od západnej Kaliningradskej oblasti až po Veľký Diomedov ostrov na východe by ste prekročili až 11 časových zón – je to zároveň 9.000 km. Keby sme cestovali zo Slovenska smerom na juh, 9.000 km je až po Kapské mesto na samom juhu Afriky.
De iure sa rozprestiera Rusko na dvoch kontinentoch, de facto na troch. Plošne menšia ale populačne silnejšia časť leží v Európe, ale od Uralu na východ je to Ázia – ale od Čerského pohoria, sibírskeho reťazca štítov, to je už vlastne severoamerická tektonická platňa a teda de facto Severoamerický kontinent. Kamčatka je Ázia v pravom slova zmysle, Čukotka už nie. Najvýchodnejší Rusi sú geograficky vlastne už Yankees.
Rusko má najdlhšiu hranicu, dlhú takmer 56.000 km. Obvod Zeme je 40.000 km. 20.000 km z toho je medzištátna hranica, celkovo so 14 krajinami (rovnako ako Čína). Rusko má štvrtú najdlhšiu pobrežnú línie, konkrétne 37.600 km.
A práve z dôvodov tejto bizarnej geografie, ako keby vytrhnutej z Guinessovej knihy rekordov, má Rusko zároveň vo vienku množstvo problémov. Priblížime si ich.
1. Ruská demografia
Rusko má 143.000.000 obyvateľov, čo mu vynáša 9. priečku na planéte. Ako krajina má najväčšiu výmeru potenciálnej agrárnej pôdy, ale reálne je až tretie miesto a aj to je otázne. Väčšina plochy Matky Rusi je v podstate neobhospodarovateľná a odkázaná len na extenzívny lov divej zvere, tuleňov, rýb, prípadne zber plodov a chov sobov. Európska časť Ruska je na tom dobre, rovnako ako oblasť okolo Kaukazu – černozeme, spraše, pomerne teplé letné počasie nahrávajú dobrej úrode všetkých plodín našej zóny. Rusko je vývozcom pšenice, slnečnice, cukrovej repy, jačmeňa a ovsa. Je to jednoduchá ekonomika – vypestuj, nalož to na lode a vyvez to niekam do Afriky alebo Arabom. Papierovo sú Rusi sebestačný vo výžive svojho obyvateľstva – ale len papierovo. Reálne dovážajú čokoľvek zložitejšie, teda výsledky poľnohospodárskej druhovýroby. V Rusku si kúpite Coca Colu*, neruský nápoj, Milky Way alebo špičkové šunky a klobásy zo Západu, no okrem vodky a možno rýb si sotva kúpite v Európe niečo s nálepkou Made in Russia.
(Edit 1. jún 2022: už nekúpite. Lebo sankcie, ktoré Rusov posilňujú).
Kvalita ruských výrobkov dlhodobo budí obavy. Obrovská časť populácie je obéznej alebo prinajmenšom s istou nadváhou. Putinova vojna na Ukrajine tomu veľmi rýchlo urobí koniec, aj keď úprimne, sú aj inteligentnejšie spôsoby zlepšenia kondície medzi Rusmi ako tým, že čoskoro budú hladní a šóry pred magazínmi budú aj na základné potraviny.
Rusko teda pestuje, ale nevyrába. Takto by sme to mohli zhrnúť. Ako vo väčšine odvetví priemyslu tejto krajiny, aj tuto sa dá zaradiť medzi banánové republiky. Pán Boh ju obdaril surovinami, no neobdaril ľudsky. Sorry, Rusi.
A tu odrážame k demografii. Ak máte množstvo agrárnej pôdy a najväčší počet hladomorov v histórii (snáď iba s výnimkou Činy, takisto komunistickej krajiny), tak niekde je problém. Rusko je potenciálne schopné uživiť oveľa viac obyvateľov, ale reálne to nerobí. Milióny, skôr by som povedal desiatky miliónov mŕtvych obyvateľov počas 20. storočia, desiatky miliónov, ktorí sa vysťahovali von, to všetko sa podpísalo pod to, že Rusko je vzhľadom na svoju plošnú veľkosť pomerne malá krajina čo do populácie. V samostatnom článku som písal o demografickom páde po rozpade Sovietskeho zväzu, no najhorší pád bude nasledovať nasledujúce roky. COVID a jeho dosah na zblbnutú populáciu prestarnutých dôchodcov viedol k prepadu o 1,05 milióna ľudí len v roku 2021. Denacifikácia Ukrajiny Ruska v posledných mesiacoch prinesie mrhanie drahých mladých ľudských zdrojov, exodus normálnejšej, s Putinom nesúhlasiacich prevažne mladých Rusov urobí s demografiou harakiri. Rusko je presne tou krajinou, kde sa prechod z jedného režimu na druhý nedá spraviť normálne ako trebárs na Západe (evolučne), takže je otázne, či post-Putinovský pád nebude vykúpený občianskou vojnou a teda ďalšími mŕtvymi a vyhnanými (revolučne).
Ruský východ a sever je extrémne populačne podhodnotený. Milióny kilometrov štvorcových sú takmer neobývané. Poľnohospodárstvo tam nie je a nemôže byť. Nie každý kút má ropu, plyn a nikel. Ekonomiku celých regiónov nedokážete postaviť na tuleňoch a spracovaní dreva. Horúce letá a superchladné zimy nelákajú obyvateľstvo. Výsledkom je, že väčšina populácie sa sústreďuje vo veľkých mestách, hlavne na západe krajiny. Moskva je preľudnená a rozsiahle časti krajiny sa vyľudňujú. Celé okresy a rajóny majú ekonomický výtlak priemernej dediny niekde na Západe. Len pre info: v rebríčku najľudnatejších krajín sveta je Rusko tesne za Bangladéšom (ten má o cca 20 miliónov ľudí viac). Bangladéš je pritom plošne tak veľký ako jediná ruská republika, Baškortostan (cca 140.000 km2).
A znova toto ovplyvňuje demografiu krajiny. Tadžikovia, Čečenci, Inguši a Turkméni berú čokoľvek lepšie od ich rodného aulu ako krajinu zasľúbenú, ale bežný Rus nechce žiť v zemľanke bez elektriky a splachovacieho záchoda. Dagestanec z Kaukazu možno nepovažuje normálne vzdelanie pre svoje dieťa ako prioritu, ale úbohý stav škôl mimo veľké aglomerácie vyháňa mnoho etnických Rusov preč z vidieka, do miest.
Kaukazské oblasti sa islamizujú, ďaleký východ počínšťuje. Priemerná biela ruská rodina má približne 1,5 dieťaťa alebo ešte menej a Ruska rodí pomerne neskoro. Moslimky, Sibírčanky, Číňanky rodia viac a skôr. Ruské Rusko vymiera. Rusko prestáva byť ruské. Nedostatok demokracie, korupcia, svojská geografia, emigrácia a imigrácia nahrávajú tomu, že pravoslávie, ruština a srdce patriace Moskve budú na východ a juh čoraz menej časté. Napriek údajnej islamizácii západu nie je rovnaký problém vo Francúzsku, Nemecku alebo Švédsku. Nehrozí, že sa polovica švédskeho Malmoe alebo jediné predmestie Paríža odtrhne a pripojí sa k Maroku alebo Iraku. Naopak, kaukazský Kaukaz si predstaviť viem. A na základe správanie Putina voči Kadyrovovi to vie aj Vovka. A bojí sa toho.
Geografia teda nehrá do karát Rusom.
2. Ekonomika
Ruská ekonomika je takisto ovplyvnená geografiou. Sibír je miestom, kde z princípu nemôžte držať výraznú ekonomickú aktivitu dlhodobo a v rozsiahlych častiach to je mimochodom aj problémom v USA, Kanade alebo Číne). Máme tu niekoľko ekonomických centier, zväčša naviazaných na nerastné zdroje. Noriľsk na ďalekom severe je na ložiskách niklu a platiny, Surgut ropy, uralské metropoly na ložiskách všetkého možného. Väčšina sibírskej populácie je alokovaná pozdĺž Transsibírskej magistrály, teda v úzkom koridore na juhu. Tým, že Rusko je vlastne banánovou krajinou postavenou na vývoze vlastných surovín, je veľmi ťažké založiť funkčnú metropolu niekde uprostred tajgy bez toho, aby tam nebol ropný vrt alebo ložisko kovov. Las Vegas, Salt Lake City a podobne boli mestá založené uprostred ničoho, ale to bolo USA, krajina neobmedzených možností. Rusko je krajinou neobmedzených nemožností. Založte cestovný ruch na nepodnikavých, prepitých ľuďoch, nulovej infraštruktúre, korupcii a všadeprítomnej mafii.
Obrovská časť prostriedkov „naťažených“ na Sibíri ide pritom do Moskvy. Z nich sa financujú nelietajúce Suchoje PAKFA, Armaty, ponorky, Satany, prehliadky na Červenom námestí a samozrejme vily, jachty, Ferrari na západe. Aby ťažiar ropy niekde v Surgute mal kvalitnú školu pre svoje deti, aby sa na svojom Žiguli dostal do práce po nerozbitej ceste, to je len sen. Len ťaž svoju ropu ďalej, ale nečakaj zato nič. Pokiaľ bude produkcia prachov v regiónoch ale ich spotreba v Kremli, bude to vždy tak.
3. Rusko ako vojenská veľmoc
Nebudem sa znova venovať téme ruských Wunderwaffen, teda médiami a slovenskými dezolátmi ospevovanými hračkami, prevažne z rysovacích tabúľ, maximálne pár prototypov. Teraz sa skôr pozriem na Rusko z pohľadu geografia versus veľmoc.
Rusko malo vždy imperiálne ambície. Rozsiahle, veľmi riedko zaľudnené oblasti Sibíre a stepí, plné rozdrobených kmeňov na koníkoch alebo soboch, sa dobýjali ľahko. Po páde Kazane (1552), Toboľska (1580) a Astrachane (1556) bola eliminovaná v tom čase kľúčová hrozba, a to Tatári (okrem Krymského chanátu, ktorý robil problémy ešte dlho potom). Juh a východ mladého cárstva poskytoval nekonečné možnosti na expanziu, ktoré s prerušeniami Rusi využívali. Limitom bol len Pacifik a Čierne more.
V čase po smrti Fjodora a Borisova Godunova, prakticky po nástupe 17. storočia, Rusko sa dostalo do problémov skôr z európskeho západu ako z tatárskeho východu. Poľsko-ruské vojny spolu s hladomorom, malou dobou ľadovou a celkovou dezorganizáciou značilo v ruskej histórii obdobie najhlbšieho úpadku, Smutnoe vremja. Až nástup Michajla I., prvého cára z dynastie Romanovovcov, ukončilo tých síce pár, ale mimoriadne tragických rokov, kedy cárstvo stratilo až tretinu (!) obyvateľstva.
Za Romanovovcov Rusko dobýjalo prevažne západ. Pobaltie a slabnúci rád nemeckých rytierov, Švédsko, Poľsko-litovská únia boli hlavnými ruskými súpermi celé storočia. A samozrejme Turecko, resp. Krym na juhu. Peter Veľký ríšu zmodernizoval a dobyl (budúci) Petrohrad, teda prístup k moru. Moskva sa rozťahovala pozdĺž Donu a Dnepra, po tzv. Divých poliach, čo sú pustatiny obývané len veľmi riedko rôznymi psancami, nevoľníkmi, strážcami a Kozákmi. V podstate toto územie korešponduje s väčšinou dnešnej Ukrajiny od Kyjeva a Vinnice na juh, s malými oblasťami Ruska a Moldavska. Pádom Krymu za Kataríny Veľkej sa uvoľnilo Rusku aj Čierne more. Devastáciou Tureckého sultanátu sa Moskva (Petrohrad) ťahala neustále smerom na Kaukaz a strednej Ázie; dovŕšilo sa zaberanie Sibíre. Cárstvo, kedysi vnútrozemská krajina, sa ťahala medzi Čiernym, Bielym, Baltickým a Ochotským morom. Aj keď napríklad pri Sevastopole alebo za Napoleona proti Rusku vystúpil európsky západ v podobe jednej alebo druhej krajiny, v podstate sa 19. storočie nieslo v priateľskom duchu. Ruská Aljaška sa ocitla v rukách USA v roku 1867, takže trojkontinentálna krajina zostala obmedzená len na dva, rovnako ako dodnes.
Problémom ruskej mentality sa stal fakt, že si dodnes neuvedomili, že dnes nie je 18. ani 19. storočie. Po prvej svetovej vojne skončila kolonizácia ako v predchádzajúcich storočiach, Európa a vlastne už ani Ázia neboli tým neoraným poľom, kam ste mohli napochodovať a to či ono kniežatstvo si privlastniť. Poľsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Československo a Fínsko boli samostatné krajiny, ktoré sa do boľševického hladomoru a teroru sa zaradiť nechceli a za sebou mali západné veľmoci, na rozdiel od Sovietskeho zväzu víťazné. Moskve tak zostala len chudobná, etnicky nepodobná stredná Ázia a Kaukaz plný moslimov a nenávisti voči Rusom. Za Kaukazom bolo Turecko, prednedávnom silná a obávaná ríša, za čias Ataturka modernizovaná krajina.
Druhá svetová vojna, nech si hovorí kto chce čo chce, pre ZSSR bola požehnaním. Napriek 20 miliónom mŕtvych a rozoraným miliónom štvorcových kilometrov najvyspelejších časí impéria katapultoval Hitler Sovietsky zväz medzi elitu planéty. Investície do infraštruktúry a armády, sieť špiónov, zabraté územia vo forme vazalských štátov aj posunutých hraníc a hlavne aura dobyvateľa Berlína, to všetko vytiahlo ZSSR na pár dekád zo skupiny tragédov a rozvojových krajín na svetlo. Ostáva otázka - podobnosť s dnešným Putinovým ťažením na Ukrajine čisto náhodná...?
Lenže Rusi/Sovieti si neuvedomili, že vojenská superveľmoc bez tej ekonomickej a technologickej je prd vo vetre. Británia nedobývala Afriku, budúce USA a Kanadu či Austráliu ako banánová krajina obsadzujúca veľmoci, ona prinášala priemyselnú revolúciu medzi Indiánov a Aborigíncov. Nemci počas druhej svetovej boli technologická, keď už nie morálna veľmoc, a drvená Červená armáda to pocítila od prvého dňa plánu Barbarossa.
Čo ale mohlo priniesť ZSSR dokonca aj tak chudobným a vojnou vydrancovaným krajinám ako Rumunsko, Maďarsko alebo Poľsko? Áno, nič. Technologický neandertálec, ekonomika na úrovni rozvojovej krajiny, chudoba, negramotnosť veľkej časti populácie, to nie je práve to, čo chcete od vášho kolonizátora.
Rusi to ale nepochopili. 40 rokov sosania otrokov, aby ste aspoň dokázali uživiť vlastnú populáciu, vystriedal odmäk a NATO a EU. Prudký rozvoj bývalých kolónií, hlavne na Balte, jasne a nespochybniteľne ukazovalo, že cez Moskvu, ruský nacionalizmus, imperiálne ambície a kastovanie krajín na nadriadené a podriadené nie sú cestou.
Ale nevadí. Moskva a hlavne jej nový cár si stále nahovárajú, že aj po roku 2020 môže Rusko niečo, čokoľvek, ponúknuť svetu. Čo? Latríny, komunálne byty, Lady na úrovni 90. rokov, zdevastované zdravotníctvo a školstvo, infraštruktúru Afriky? Korupciu na ešte horšej úrovni ako má Afrika? Nuž, nikto sa do toho nehrnie... A Rusi to nechápu.
Lenže pozor. Geografia znova pracuje v neprospech Ruska. Na západe je NATO. Poľsko, obľúbená destinácia nájazdníkov z východu už od čias Džingischána, rovnako ako Pobaltie a severné Nemecko, všetko krajiny na nekonečných rovinách okolo Baltského mora, sú rovnako neprekročiteľné ako keby ležali v Himalájach. Na juhu trojica krajín ako oklieštené Gruzínsko, vazalské Arménsko, Azerbajdžan, ktorý inklinuje skôr k príbuzným Turkom. Ruskí otroci v Strednej Ázii síce majú nerastné bohatstvo, ale presne to isté čo Rusko, a keďže za nimi je len ruská Nemezis, Afganistan, a takisto Irán ako nominálny spojenec, Rusko tam nemá viac čo dobyť. Na východe leží Mongolsko a budúca Nemezis, Čína, s neporovnateľne vyššou úrovňou ekonomiky, ľudského potenciálu a čoskoro aj armádnej sily. Mongolsko, o ktoré Rusi bojovali s Japoncami tesne pred druhou svetovou vojnou, je zarúbaná cesta – ani Rusi ani Číňania nedovolia druhej krajine anektovať päťmiliónovú krajinu veľkú ako polovica Európy. Napriek teplým gay slovám, ktorými sa radi častujú Putin a čínsky Macko Pú, pomerne úzky koridor (síce 4000-kilomtrový, ale na ruské aj čínske pomery pomerne úzky) sú všetko, čo jeden aj druhý chcú.
Čo teda ostáva Rusku ako krajine so zúfalou potrebou expandovať (proti vôli domácich) a nikdy nekončiacou túžbou diktovať a ovládať? More a transoceánska expanzia? Rusko má neuveriteľné dlhú pobrežnú líniu – lenže zasa, prekliatím je fakt, že drvivá väčšina je na severe, večne zmrznutom, neobývanom, dokonca bez prístupu. V podstate nič. Druhá časť je východ, teda Vladivostok, Magadan, Petropavlovsk Kamčatskij. Žiaden Rotterdam Ruska. Po ruke je Čína, ktorá dováža pomerne veľa produktov, ale tá nebude voziť do Ruska tovar námornou cestou ale po železnici. Baltické more je na expanziu pasé – Kattegat a Skagerrak je hrdlom, ktoré Rusko, Švédsko a Nórsko ako skôr antagonistické, po dnešnom hrození prezieravými ruskými politikmi vyslovene nepriateľské. Čierne more, kde sedemstometrový Bospor v Istanbule je v prípade vojny pre ruskú flotilu neprekonateľnejšou prekážkou ako Kattegat, je na tom rovnako.
Nie, Rusko nedokáže expandovať morskou cestou. Ako hovoria niektorí politológovia, je to de facto vnútrozemská krajina, napriek desaťtisícom kilometrov pobrežia. Čiernomorská flotila, Baltická flotila, Pacifická flotila, to sú všetko skôr veci na parádu ako reálna hrozba (Edit 1. jún 2022: v prípade Čiernomorskej flotily už ani tá paráda neplatí). Severomorská flotila v Murmansku a Archangeľsku jak by dal – hrdzavejúca lietadlová loď, zastarané fregaty, krížniky a torpédoborce, ponorky z 80. rokov dostavané po roku 2010. A čo je bonus – Rusko nedokáže postaviť veľké lode, tzv. blue water navy, pretože na to nemá dostatočne priestranné doky. Svoje veľké hladinové lode stavalo ZSSR v lodeniciach v Mikolajeve, ktoré sa po rozpade impéria ocitli na Ukrajine a ktoré pre ruských zákazníkov zostali zarúbané po roku 2014. Vybudovanie doku podobných parametrov a takisto navrhnutie lietadlovej lode konkurujúcej Ronaldovi Reaganovi by trvalo dekády a stálo desiatky miliárd dolárov (krát tri, keďže dve tretiny by sa rozkradli).
Zoberme si iný príklad: Anglicko v záverečných fázach storočnej vojny strácalo jednu dŕžavu na kontinente za druhou. Po vojne ruží sa napokon obrátilo za oceán a jeho ostrovný charakter ho predurčil k tomu, že napriek malej rozlohe sa stalo novou Rímskou ríšou, ba ju prekonalo - stačilo k tomu dvesto rokov. Neskôr USA s ich prístupom k Mexickému zálivu, Atlantickému aj Tichému oceánu, a v neposlednom rade fantastická sieť splavných riek, spravili západnú pologuľu svojim ihriskom, a to politickým, vojenským aj ekonomickým. Americké tanky nemuseli brázdiť piesk Sonorskej púšte ani prérie Alberty nato, aby D.C. rozšíril svoj vplyv.
Zhrnutie: Putinove ruské imperiálne ambície sú takisto vyliečené geografiou. Rusko nemá kam expandovať – na západe NATO, na juhu chudobná stredná Ázia, ktorú prakticky aj tak má na reťazi, na východe Čína a jej sila. More je pre Rusov bariéra, nie prostriedkom. Rusko nevyužilo 19. storočie na expanziu po vzore Británie alebo Francúzska, resp. po vzore USA po druhej svetovej vojne. Čo nevyužilo, ono ešte premrhalo aj tie štyri dekády po okupácii strednej Európy a Balkánu nato, aby tam ruský smrad nikto nechcel ani cítiť. Ukrajina, Bielorusko a Moldavsko sú len chabou náplasťou.
Rusko proste nemá nato, aby bolo väčšie ako je dnes. A celý svet dúfa, že nevýhody geografie ho naopak veľmi skoro okrešú čo do rozsahu, tak aj do populácie. Ukrajina je spúšťačom. Slovami Jári Cimrmana: Chtěl víc, nemá nic.
4. Pozitíva ruskej geografie
Aby sme ruskú geografiu iba nehanili, ona má aj silné stránky. V prvom rade sme to videli cez prvú aj druhú svetovú vojnu. Kým sa nemecká armáda prebojovala k Moskve alebo Stalingradu, bola oslabená a vyčerpaná. Aj keby fyzicky dobyla tieto mestá, stále pred ňou zostávala väčšina ZSSR, obrovské priestranstvá a rieky. Ruská rozľahlosť je pozitívom pri obrane, no nie pri expanzii. A toto si Rusi nevedia uvedomiť.
Rusko je stále ešte neobjavenou krajinou. Údajne až dve tretiny Sibíre nie sú prebádané čo sa týka geológie a teda ani bohatstiev. Rusko má pred sebou ešte sľubnú kariéru dodávateľa nerastných surovín pre vyspelý svet (je vôbec kariéra banánovej krajiny sľubnou kariérou?). Kým niekde v Holandsku alebo Británii ťažko rozbehnete z dôvodu intenzívnej využiteľnosti pôdy čokoľvek veľké, v Rusku to nie je problém. Kozmodróm či nové miliónové mesto na zelenej lúke nie je v Rusku výzvou – skúste to isté povedať v Nemecku či v štáte New York, kde si draho zacvakáte každý štvorcový meter. Samozrejme, je otázkou, či pri vymierajúcej populácii a čerstvom masívnom úteku každého príčetného Rusa na západ bude treba stavať nový kozmodróm alebo miliónové mesto...
A teraz trochu sci-fi. Predstavte si post-Putinovský režim, plne demokratický, bez veľmocenských ambícií, bez korupcie ruského rozsahu, bez rakoviny v podobe pár silovikov a oligarchov, ktorí prelezú celú spoločnosť skrz-naskrz. Krajinu v podobe Západného Nemecka po roku 1945, zameranú na budúcnosť, ale vysporiadanú s minulosťou. Nerastné suroviny, prakticky neobmedzená výmera poľnohospodárskej pôdy, gigantický sibírsky prales, spojnica medzi Európou, východnou Áziou, stredným východom, Kaukazom, to všetko pri dobrej politickej situácii umožňujú Novej Ruskej federácii stať sa veľmocou politickou, ekonomickou, populačnou, technologickou. Vlna migrácie von by sa mohla stať vlnou nazad – príležitosti lákajú domácich ale aj zahraničných mladých ľudí, rovnako ako dnes Kanada, Austrália, USA, Británia. Imigrácia by sa netýkala tým pádom len negramotných pastierov z Tadžikistanu alebo priekupníkov dreva z Číny, ale programátorov z Indie, robotníkov z Filipín a Vietnamu, inžinierov z celého sveta. Nevidím dôvod, prečo by krajinou neobmedzených možností museli byť len USA. Rusko nato má predpoklady a geografia tomu v budúcnosti nebude brániť – medzi akýmikoľvek miestami na planéte to máte do 20 hodín letu.
5. Čo v budúcnosti?
Nie som fanúšik klimatickej zmeny (v zmysle, že nezdieľam všadeprítomnú paniku) a preto to, čo napíšem v tomto odseku, berte trochu len ako špekuláciu.
(Vraj) sa nebezpečne otepľuje. Nie, toto je to, čomu ja neverím, ale berme to teraz ako fakt a nie ako výsledok pofidérneho modelu. Rusko je jednou zo siedmych krajín (Rusko, Čína, Kanada, Kazachstan, Mongolsko, USA, Dánsko), ktorým by oteplenie vyriešilo gigantický balík problémov. Poľnohospodárstvo, doprava, rozmrznuté severské prístavy, sprístupnené obchodné trasy aj nové ložiská v Arktíde, s ktorými sa teraz síce ráta, ale reálne sú v tomto momente nedobytné. Milióny kilometrov štvorcových novej poľnohospodárskej pôdy by uživilo miliardy obyvateľov. Ropa a plyn by dodalo energie miliarde nových Rusov. Z úzkeho zaľudneného pásu zovretého medzi stredoázijskými púšťami a subpolárnymi tajgami by sa zmenili na normálne osídlenú zem, rovnako ako vo Veľkej Británii, Poľsku, Bielorusku alebo kdekoľvek v tejto zemepisne šírke.
Alebo naopak: predstavte si, že príde k malej dobe ľadovej a teplota sa prepadne povedzme o 1,5°C. To je miera, o ktorú sa za posledných 150 rokov teplota zvýšila – čo by nasledovalo potom? Nasledovala by katastrofa. Sotva obývateľné tri štvrtiny Ruska by prakticky vymreli; hranica civilizácie by sa posunula ďaleko na juh a je len otázkou, čo by sa stalo s takými metropolami ako Novosibirsk, Omsk, Jakutsk, Noriľsk alebo Irkutsk. Z obilnice sveta by sa stal čistý dovozca pšenice a raže, nevraviac o kukurici. Je jasné, že ropné a plynové oblasti by v istej miere prosperovali aj naďalej, ale som si istý, že veľmi rýchlo by došlo k exodu miliónov ľudí z tajgy na juh, na Kubáň, Kaukaz, Povolžia. Najväčší štát na Zemi by zostal najväčším len na papieri – obývaná oblasť by sa rátala len v desiatkach percent dnešnej rozlohy. Murmansk či Archangeľsk by úplne stratili zmysel svojej existencie. Severomorská flotila by bola spomienkou ako flotila Viliama Dobyvateľa.
Pri pohľade na dnešnú nelichotivá situáciu (fiasko na Ukrajine) som presvedčený o jednom recepte, ktorý by možno vyžehlil negatíva dnešného stavu – decentralizácia. Ako som písal vyššie, Rusko je v istej miere zložené z parazita vo forme Moskvy, ktorá cudzopasí na niekoľko regiónoch s ropou a plynom, pričom ďalšie regióny sú vlastne len zbytočnými príveskami (Dagestan, Ďaleký východ, Kamčatka). Federalizácia ale v americkom či nemeckom štýle by problémy v istej miere odstránila a vycucávanie ropných oblastí Kremľom by zosekala. Neprehľadný guláš autonómnych okruhov, autonómnych oblastí, krajov, republík a oblastí by sa mohol vyriešiť novým územnosprávnym rozčlenením – väčšina dnešných celkov nemá etnický základ, nikto by sa teda nemohol sťažovať, že polovica obyvateľov jedného „kmeňa“ by zostala napravo a druhá naľavo od nových hraníc. Každá nová provincia by mala svoje provinčné hlavné mesto s rozsiahlymi právomocami, samosprávou, vlastným rozpočtom a úradmi, ale samozrejme na federálnej úrovni by fungovala armáda, zákony, zahraničné styky a mena. Niečo po vzore USA, kde ropa z Aljašky neživí vojnu v Iraku ani Biely dom.
Autonómny rozpočet, kde väčšina peňazí by zostala doma, by zachránila lokálne školstvo, zdravotníctvo a infraštruktúru, by zabránil úteku z vidieka v takej miere ako vidíme dnes. A samozrejme, nikto uprostred Sibíre by nemal veľmocenské ambície a neposielal by výkvet svojej mládeže na ukrajinské polia s Kalachom v ruke.
6. Tu a teraz
Špecifiká ruskej geografie sú teda požehnaním aj prekliatím. Rovnako ako trebárs Švajčiarsko nemôže byť poľnohospodárskou veľmocou, ale naopak ťaží z cestovného ruchu, tak ako Izrael nemá veľmocenské ambície, no ťaží zo svojej zvláštnej geografickej situácie, tak aj Rusko má z pohľadu svojej veľkosti a polohy plusy aj mínusy. To si musí po stáročiach pokusov a omylov, zväčša bohato zaliatych krvou, uvedomiť aj verchuška v Kremli. Nikto nemá Rusov rád a ak sa to bude snažiť nejaký nový cár obísť, zasa to skončí len krvavo (presne to vidíme dnes na Donbase). Rusko má možnosť byť veľmocou len vtedy, keď sa zmestí do svojej dnešnej kože – a to by logicky nemal byť problém, pretože je suverénne najväčšou krajnou na svete. Rusko sa musí naučiť využívať svoj aktuálny potenciál, nie svoje defekty maskovať záplatami vo forme cudzieho územia. Prakticky neexistuje jediný sektor hospodárstva alebo vedy, kde by Rusko nemalo rozsiahle, skutočne nepredstaviteľné rezervy. Nerasty, ktoré nebudú exportovať vo forme rúd a ropy, ale premieňať na výrobky. Drevo, ktoré neskončí v čínskych fabrikách, ale vo forme domáceho nábytku v zahraničnej IKEA. Obilie, ktoré neskončí v mlynoch niekde v Gambii ale vo forme luxusného pečiva na Arbate či ako údená šunka v miestnej sieti obchodov. Ruda sa môže spracovať na plech a vo forme automobilu vyrobiť v Rusku (a tým nemyslím aktuálne Moskviče bez airbagov).
Lenže nato sa musí zmeniť myslenie samotných Rusov. Kým sa nezmení to, geografia bude hrať v neprospech Rusov. A dovtedy budú ich hlavným exportným artiklom hroby vlastných mladých mužov po celom svete.
