1. Najväčší hráči na trhu, časť prvá
Dlhodobo ropnému (ťažiarskemu) odvetviu dominovali tri krajiny: USA, Rusko/ZSSR a Saudská Arábia. ZSSR malo, ako som písal v poslednom blogu, výhodu v tom, že v Baku sa začala ťažiť ropa ako na jednom z prvých miest planéty. Ostatne, Baku sa stalo jedným z hlavných cieľov letnej ofenzívy Wehrmachtu v roku 1942. Azerbajdžan leží na okraji Kaukazu a zároveň Kaspického mora, čo je dokonalá kombinácia. Kedysi to bolo morské dno mora Paratethys, kde sa usádzali zvyšky rastlín a živočíchov, takže na dne postupne vznikla hrubá vrstva usadenín, budúcej ropy. Zodvihnutím Kaukazu ropa „stiekla“ do nižších polôh, kde sa na okraji Kaspiku nazhromaždila. V Baku sa ťažilo z morského dna, lenže to dno tu bolo tak plytké, že namiesto ropných plošín aké poznáme z Mexického zálivu sa vŕtalo z drevených plošín a mól, z akých dnes lovia rybári kapre. Postupom času sa celý záliv zaniesol navážkou a stovky ťažobných veží dnes trčia uprostred „poľa.“
Ropa bola známa v krajine takisto bližšie k Uralu a v Čečensku. Skutočný rozkvet však pre sovietsky ropný priemysel značilo obdobie po vojne, kedy sa sprístupnili gigantické priestory sibírskej tajgy. Sibír je, keď to zjednoduším na minimum, priestor bývalého pralesa spred 300 miliónov rokov a severná časť bola okrajom kontinentu, dávno pred tým, ako zamrzla.
K sovietskej rope sa ešte vrátim, preskočím na Saudskú Arábiu.
Na začiatku storočia sa v nej dostal k moci budúci kráľ ibn-Saud, ktorý územie postupne vytrhával z rúk Osmanskej ríše. Tesne pred druhou svetovou vojnou sa v krajine etablovali Američania, ktorý narazili na extrémne bohaté ložiská ropy. Dá sa povedať, že najbohatšie, prinajmenšom v tomto období. Saudi a Amíci vytvorili spoločnosť ARAMCO. Tú Arabi ako sa dalo čakať neskôr Američanom ukradli a ARAMCO sa stalo na dlhú dobu najhodnotnejšou firmou sveta. Niečo majú tí Arabáči s Rusmi podobné – keď príde niekto, kto vás vyvedie zo stredoveku, tak vy na oplátku ho okradnete alebo zabijete...
Pre nasledujúci text je potrebné spomenúť, že na území Saudskej Arábie leží najväčšie konkrétne ložisko ropy na planéte. Nazýva sa Ghawar a obsahuje necelých 50 miliárd barelov ropy. Ak by Ghawar bol samostatnou krajinou, tak by bol na desiatej priečke, zhruba na pozícii Líbye. Dnešná produkcia z poľa dosahuje približne 4.000.000 barelov za deň. Keďže ale Saudská Arábia obsahuje viacero menších polí a náklady na ťažbu sú veľmi nízke (niekoľko dolárov na barel), tak krajina zostáva tzv. swing producerom schopným rýchlo nabehnúť na zvýšenú produkciu. Toto sa stalo napríklad pri prvej vojne v Zálive.
Saudi začali svoje ropné bohatstvo veľmi rýchlo využívať na vydieranie Západu. Najprv to bolo v roku 1973, po Jómkippurskej vojne. Vtedy OAPEC, arabský ekvivalent OPEC-u, znížil prudko produkciu ropy, aby prinútil Západ odstúpiť od podpory Izraela. Toto sa stalo štyri roky po ropnom zlome v USA (k tomuto sa ešte dostaneme, pretože tak trochu zavádzam).
Ďalší ropný šok nasledoval v roku 1979. Vtedy sa v Iráne dostali k moci dnešní handrohlavci a čoskoro sa Irak a Irán, ďalšie dve dominantné ropné veľmoci, pustili do seba.
Len pre upresnenie, jeden aj druhý šok mali za následok dva následky. Poprvé: začalo sa šetriť na energiách. Ropa bola dovtedy prinajmenšom v USA smiešne lacná. Priemerné auto zožralo toľko benzínu ako Huliak údenín, a to nie je sranda. Reakciou na prudké navýšenie cien bolo zníženie spotreby nových vozidiel, presun od automobilovej Veľkej trojky (Ford, GM a Chrysler) smerom k úspornejším európskym a japonským autám.
Druhou reakciou bolo hľadanie alternatív. Nielen presun o zemnému plynu (značná časť amerických domácností vykurovala vykurovacím olejom) a elektrike. No a podstatná vec: začali sa hľadať alternatívu za blízkovýchodné ložiská.
Práve sedemdesiate a osemdesiate roky stáli pri neskutočnom rozkvete alternatívnych ložísk. V prvom rade treba spomenúť pre nás ako Európanov ložiská v Severnom mori. V Holandskom Groningene sa začal produkovať zemný plyn už o pár dekád skôr, čo viedlo k brutálnemu finančnému skoku krajiny (a vytvoreniu pojmu holandská nemoc, o tej neskôr). Severné more je morom posledných niekoľko desiatok miliónov rokov až niekoľko tisíc rokov (podľa oblasti, neolitickí lovci lovili zver uprostred dnešného mora ešte v časoch stavby pyramíd). Keďže predtým to bol prales až teplé more, krajiny susediace s morom (GB, DE, NL, DK, NOR) stavili na prieskum potenciálnych ložísk na dne.
A potrebné je povedať, že lepšiu stávku nemohli spraviť! Tak Veľká Británia a Dánsko, no prednostne Nórsko spustilo ošiaľ. Severomorská ropa Brent sa stala najkvalitnejším druhom na trhu; ak vám niekto povie, že ropa je za 80 USD/bbl, myslí tým Brent a všetky ostatné druhy sú nepatrne alebo značne lacnejšie. Kým Dánsko sa stalo neskôr znovu dovozcom (a pokiaľ neinvestuje do ložísk okolo Fajerských ostrovov a Grónska, tak to tak zostane), Británia vzhľadom na počet obyvateľov malo vlastnú produkciu len ako doplnok k dovozu. Úplným opakom bolo Nórsko, kde sa ťažba postupom času posúvala na sever a pre miestne komunity, dlhé roky žijúce najmä z rybolovu, to bol dar z nebies. Len pre informáciu, Nórsko ako jedna zo skutočne málo krajín ropné a plynové prachy neprežrala a nepreinvestovala do hovadín (ako Rusko, Emiráty, Saudská Arábia, Venezuela alebo Irán), ale vytvorila ekvivalent ruského fondu národného blahobytu (a stal sa najväčším štátnym fondom planéty).
Niečo podobné sa ale odohralo aj v USA, kedysi najväčšom ťažiarovi. Investície do aljašských, dovtedy nedostupných ložísk viedli k objavu Prudhoe Bay, superobriemu ložisku (t.j. poľu so zásobami nad 10 miliárd barelov ropy) a ďalším. História nepozná „čo keby,“ no pravdepodobne by k tomuto posunu nedošlo, keby krajiny Perzského zálivu nešpekulovali a nevydierali svet. OPEC je dnes stále veľkým hráčom, ale na tomto podniku stratil silu.
Ešte jeden, tentokrát negatívny efekt mali dva nárasty cien ropy a plynu v 70. rokoch. Sovietsky zväz bol za čias Brežneva krajinou s ekonomickým vývojom zhruba ako my momentálne s Ficom na čele. Dodnes sa tomu v odborných kruhoch hovorí ako Brežnevova stagnácia. V tom čase pomerne silne rastúca populácia nemala dostatočné možnosti na prácu (nato, že ZSSR bolo relatívne rozvinutou krajinou, extrémne veľká časť populácie bola zamestnaná v poľnohospodárstve a ťažobnom priemysle, čo je ale typické pre banánové republiky). Vzhľadom na neveselé vyhliadky ekonomiky sa začalo prudko šetriť (kto si spomína na Arménske zemetrasenie na sklonku 80. rokov, tak obrovský počet mŕtvych bol možný len vďaka značne nekvalitnému vyhotoveniu panelákov). Lenže potom prišiel jeden a následne druhý otras na trhu s fosílnymi palivami a ZSSR dostal dva energeťáky, ktoré ho na niekoľko ďalších rokov vyživili na úkor európskych odberateľov.
Ťažba nových ložísk a zefektívnenie osobných automobilov na Západe viedlo k ropnej záplave na začiatku 80. rokov (všetko dobré má základ na začiatku osemdesiatych rokov, aj ja). Toto okresalo zisky OPEC-u a zatĺklo ďalší kliniec do rakvy Sovietskemu zväzu.
Akonáhle skončila studená vojna a Sovietsky zväz sa rozpadol, znovu poklesli ceny ropy. V istej miere za to mohol pokles priemyselnej výroby v Mordore a jeho bývalých kolóniách, na druhej strane aj prepad vojenskej aktivity v Ríši zla (priznám sa, že dal by som si ruku urezať zato, ak by som sa dočítal štatistiky spotreby Sovietskej armády). V 90. rokoch sa Čína ešte len začala prebúdzať, takže nejaká priemyselná výroba v Ríši stredu, nedajbože trh s automobilmi, sa v tom čase ešte do zásadnej spotreby nemuseli rátať. Navyše v roku 1997 nastala ázijská finančná kríza, s rapídnym poklesom priemyselnej aktivity. Ropy bolo prebytok, jej cena klesala, vývozcovia strádali. Na konci roku 1999 zúfalý a prechľastaný Jeľcin odstúpil z kremeľského trónu a predal kľúče od jedného z najväčších producentov Putinovi. Sprostí majú šťastie. Mesiac pred inauguráciou sa ceny ropy po dekáde konečne pohli nahor. Putinova éra kupovania si voličov, ovplyvňovania politickej scény na Západe a najväčšej a najotvorenejšej rozkrádačky od čias VOSR mohlo začať.
2. Koľko je dnes ešte ropy?
Vrátim sa k včerajšiemu blogu: nevieme. Minimálne pol storočia to ani nebudeme vedieť. Ak ste krajina, ktorá má známe zásoby ropy na dekádu, budete investovať do prieskumu nových ložísk. Ak máte zásoby na tridsať rokov, kašlete nato. Nikto dnes nemá záujem investovať multimiliardové pálky do vrtov niekde okolo Grónska, Antarktídy alebo niekde na sever od kanadského alebo ruského pobrežia. Vstupy sú obrovské a bohvie, čo bude s ekonomikou o desať rokov. Ťaží sa podľa potreby, nie katastrofických predpovedí alarmistov.
Takže opakujem: nevieme, koľko ropy nám zostáva. Ako som písal naposledy, zväčša sa odhady pohybovali v rozmedzí 20 až 30 rokov. Ešte na začiatku 2010. rokov sa zjavovali predpovede o skorom ropnom zlome (kto čítal legendárneho nemenovaného štvoráčkového alarmistu na sme.sk, má to v živej pamäti). V posledných rokoch to neplatí. Čo sa stalo?
Poprvé: zlepšili sa metódy ťažby zo starých polí. Tým pádom ak v nejakom ložisku zostala známa napríklad miliarda vyťažiteľných barelov v jeden rok, a v ďalší rok sa zlepšila technológia ťažby, tak zo dňa na deň (doslova) sa zásoby zvýšili napríklad o ďalšiu miliardu barelov. Takých polí sú na planéte stovky, a aj keď v nich trebárs neboli miliardy extra barelov, v súčte to bol veľký skok s každým ďalším patentom.
A tu sa dostávame na jeden zaujímavý skok: Venezuela.
Venezuela patrila k najstarším a najväčším producentom ropy sveta. Nepatrila ale k špičke zásob, tam mala dlho podstatne bohatších bratrancov v Perzskom zálive. Lenže princípom nových technológií v priemysle je posun v dostupnosti výrobku, takže nové poznatky zlacnili možnosť čerpať ultraťažkú ropu z venezuelského tzv. orinockého pásu.
Zásoby ropy v komunistickej krajine narástli zo zhruba 40 miliárd vyťažiteľných barelov...na 304 miliárd. Predstavte si, že zarábate trebárs 1.000 Eur mesačne a zo dňa na deň váš plat narastie na takmer 9.000. Sa zbláznite od šťastia. Zhruba to sa stalo s Venezuelou. Na rozdiel od Nórska sa v krajine nachádzala parazitická ľavicová vláda, ktorá napriek tomu, že z neba im doslova padla nebeská manna, nechala krajinu voviezť do stavu dnešného hladomoru.
Tristo miliárd barelov ropy je zhruba o pätinu viac ako zásoby (teraz už) druhého hráča, a to dlhodobého favorita, Saudskej Arábie. Prepad venezuelskej produkcie (v Južnej Amerike sa dostala z prvého miesta dennej produkcie na štvrté) Saudi nenasledovali, preto produkujú viac ako desaťnásobok Madurového výkonu a výkon si držia.
Takže Venezuela obsadila prvé miesto známych zásob a vyskočila tam z ikstej pozície. Saudská Arábia stratila prvenstvo, no klesla len o priečku. Avšak aj na treťom mieste sa zamiešali karty. Nová technológia totiž priniesla potrebnú schopnosť: schopnosť spracovávať athabaské ropné piesky. A tu nastúpila začiatkom milénia v plnej kráse Kanada.
Kanada začala ťažiť ropu v Ontariu už v 19. storočí, no jej zdroje neboli tak bohaté ako ložiská v Texase a Oklahome. Už Indiáni v Alberte však poznali mohutné čierne vrstvy asfaltu trčiace z brehov riek Alberty a Saskatchewanu. Zlepšením technológie ťažby rovnako ako Venezuela sa dostala krajina na tretie miesto a poskočila z piatich miliárd vyťažiteľných barelov ropy na 170 miliárd barelov ropy. Gross tohto nárastu majú práve tzv. nekonvenčné zdroje, teda ropné (asfaltové) piesky. Zaujímavé je, že hoci sa stala Kanada jedným z najväčších vývozcov ropy na svete, OPEC vytrvalo odmieta uznať ropné piesky ako zdroj ropy a neustále prisudzuje Kanade zásoby len 4 mld barelov.
Prvé miesto Venezuela, druhé Saudi, tretie Kanada. Po nich nasledovali krajiny Perzského zálivu ako Irán a Irak. Tie mali dlhodobo vyššie desiatky miliárd barelov ropy (čo sa ale neprejavilo na životnej úrovni ich obyvateľstva, skôr naopak).
Lenže napokon sa aj tu zamiešali karty a obe krajiny nanovo predbehli Kanadu. K týmto krajinám dodám ešte Emiráty a Kuvajt, všetky prekonávajúce 100 miliárd barelov v dnes známych zásobách. Podotýkam, že je to stav pri dnes známych technológiách.
Poďme si rebríček 100+ miliárd zhrnúť (budem uvádzať priemerné číslo z viacerých odhadov, keďže OPEC a niektoré ťažobné firmy uvádzajú rôzne čísla). Stav k decembru 2023.
Venezuela: 303 miliárd barelov.
Saudská Arábia: 267 miliárd barelov.
Irán 208 miliárd barelov.
Irak 175 miliárd barelov.
Kanada 170 miliárd barelov.
Emiráty 113 miliárd barelov.
Kuvajt 101 miliárd barelov.
Keď to zrátam, vychádza to dokopy 1.337 miliárd barelov ropy, či už z konvenčných zdrojov alebo napríklad z venezuelských a kanadských ťažkých zdrojov.
To je o čosi viac ako Marion Hubbert, o ktorom som písal naposledy, predpokladal v roku 1956. Medzitým sa vyťažili stovky miliárd barelov a rezervy len u niekoľkých dominantných hráčov sú o sto miliárd barelov vyššie. Trapas predpovedania.
Poďme v rebríčku známych zásob ďalej:
Nami milované Rusko drží 80 miliárd barelov. Rusko je aktuálne jedným z členov veľkej trojky producentov ropy, presnejšie dvojka. Ale je tu jeden problém. O ňom nižšie.
Po Rusku nasledujú USA. Tí majú necelých 70 miliárd barelov (zasa s istým problémom popísaným nižšie. USA sú zároveň najväčším spotrebiteľom, ale aj najväčším producentom ropy – sem sa dostali pred cca desiatimi rokmi).
Okolo päťdesiatky drží Líbya. Necelých 40 Nigéria. 30 Kazachstan a ešte jedna krajina, ktorú teraz preskočím*. Čína má 26 miliárd barelov a ako druhý najväčší spotrebiteľ je teda oveľa ohroziteľnejšia v zásobovaní ako USA. Zvyšok prebehnem.
Katar má 25 miliárd, Brazília prednedávnom narazila na gigantické morské polia, dohromady vyše 13 mld. Alžírsko 12 mld, nasleduje nám známa Guyana, ktorá sa z nuly dostala za pár rokov na 11 mld (a prieskumy pokračujú). Ekvádor a Nórsko majú okolo osmičky, o čosi menej ako Angola a Azerbajdžan. Zo zvyšných spomeniem len európske krajiny ako GB (2,5 mld barelov) a Albánsko (smiešnych 200 miliónov barelov, ale!).
Wikipédia cituje západné agentúry a dokopy uvádza 1,7 miliardy barelov v známych zásobách. To je obrovské číslo, ale vyčerpateľné o necelých 60 rokov. Žeby sa ropný zlom blížil? Bude niekedy o dve až tri dekády vrchol v produkcii?
Až by som sa preľakol.
3. Všetko je inak
Stále platí to, že každý technologický prelom v ťažbe ropy prinesie zo známych ložísk nové zásoby. Je otázne, koľko percent z každého poľa budeme schopní vyťažiť povedzme technológiami vynájdenými o dvadsať rokov. Ale to nie je hlavný point tejto kapitoly.
Ako som písal už viackrát, my sme fyzicky preskúmali len veľmi malé percento planéty. Je logické, že niekde sa hľadať ani nemusí (sopečné horniny, horské oblasti), no aj tak je potenciál s dnešnými technológiami neskutočný.
Všimnite si napríklad Slovensko: polia na Záhorí sú takmer vyčerpané, ale kde inde sa ropa a plyn nachádzajú? Nuž, v malých množstvách na X miestach krajiny, no kde sú ekonomicky dostupné? Nuž, zatiaľ neviem o ropných ložiskách, ale pri Malženiciach a Stropkove sú vcelku slušné zásoby zemného plynu, objavené prednedávnom. Značí to, že niekde u nás existuje nejaké hlbšie skryté ropné pole, ktoré ešte nepoznáme ale je s dnešnou technológiou dostupné? Vývery ropy okolo Sobraniec a ropné bridlice pri Bardejove a Svidníku by to mohli naznačovať. Je niečo napríklad nejaké ložisko v hĺbke južného Slovenska? To bolo kedysi takisto ako Azerbajdžan alebo rumunská Ploješť dnom mora Paratethys. Môže sa stať, že v týchto miestach stačí zahrabnúť trochu hlbšie a hľa, zásah?
V južnom Maďarsku, neďaleko hraníc s Vojvodinou a Rumunskom, leží mesto Makó. Vo veľkej hĺbke, zhruba 6 kilometrov, sa ešte pred 60 rokmi objavilo veľké plynové pole. Pole Makó obsahuje 600 km3 suroviny, čo napríklad pri ročnej spotrebe Slovenska (okolo 4,5 km3) by značilo zásobovanie krajiny na 150 rokov. Je aj u nás niečo podobné?
Takže nádejou číslo jeden je zlepšenie technológií a doťaženie už existujúcich polí, nádej číslo dva nájdenie nových ložísk, dokonca možno aj u nás. A tu sa dostávam k tej zatajenej krajine označenej hviezdičkou? Je to Somálsko. Jeden z najväčších tragédov sveta je odkázaný na dovoz potravín a vlastne všetkého. Lenže na dlho to tak nemusí byť. Prednedávnom sa tu potvrdili zásoby ropy v objeme 30 miliárd barelov, plus zemný plyn. Tým pádom sa Somálsko dostáva pred Brazíliu alebo Katar, ktoré z fosílnych zdrojov profitujú.
Aj spomínaná Guyana je rovnakým hráčom, ktorý ešte nepovedal posledné slovo. V roku 2019 sa spomínala minikrajina ako budúci hráč v Mexickom zálive a rast HDP bol projektovaný na rok 2020 vo výške 70%. Pandémia korony toto trošku skresala, ale dnes je krajina na objeme 660.000 barelov denne a má sa zdvojnásobiť.
Jemen je rovnako zdevastovaná krajina ako Somálsko krížom cez more. Jeho zásoby sa novými prieskumami dostali z troch miliárd na 9 miliárd barelov a ropné firmy predpokladajú násobok objemu v mori. Ako Somálsko, tak aj Jemen majú výhodu blízkosti mora, akurát aktuálne sa neoplatí investovať do nestabilného regiónu. Možno v budúcnosti.
Čo ale trebárs také krajiny ako Rusko, Kanada, USA a Dánsko (prípadne ešte Nórsko), takže krajiny, ktoré sa delia o Arktídu? Tu nikto nemá šajnu. Okolie Grónska a ruského kontinentálneho šelfu je extrémne neprebádané. Klimatické podmienky tu bránia systematickému prieskumu. Kanada a Aljaška má aspoň nejaké výsledky ohľadom fosílnych zdrojov, no je to všetko len počiatkoch. To ale neznamená, že výsledky sú zlé!
Prinajmenšom nie čo sa týka zemného plynu. Vo výpočte zásob som sa venoval výlučne rope, ale krajiny v rebríčku sa dostávajú aj do rebríčka najväčších majiteľov zemného plynu. Pri Saudskej Arábii som spomínal ložisko Ghawar, najväčšie na planéte. Nie až tak ďaleko, ale na námornej hranici dvoch iných krajín, leží aj najväčšie plynové ložisko Zeme. Má trochu bizarný názov Južný Pars/Severná kupola a leží medzi Katarom a Iránom. Obsahuje nepredstaviteľných 51.000 km3 zemného plynu – nie, nie je tam preklep! Okrem toho sa tú nachádza 16 až 50 miliárd barelov plynového kondenzátu. Ak by sa zemný plyn aj kondenzát skonvertovali do podoby ropy (ropný ekvivalent), dokopy by sa jednalo o ropný ekvivalent 360 miliárd barelov ropy (a teda o pätinu viac ako drží Venezuela)!
Ak vás toto čachrovanie miliardami barelov baví, presunieme sa do Kanady, resp. sporné Beaufortovo more na hranici Yukonu a Aljašky. Hranica je predmetom diskusie, pretože pozemná hranica ide trochu z uhla a jedna strana tvrdí, že má pokračovať pod rovnakým azimutom aj v mori, kým USA chcú podľa poludníka.
Podstatné na tomto vždy zamrznutom mori je to, že obsahuje zemný plyn a ropu. Veľa zemného plynu a ropy. Presnejšie: najväčšie zásoby zemného plynu a ropy. Južný Pars/Severná kupola je doterajším rekordérom a samotného plynu je tam 51.000 km3. V Beaufortovom mori sú známe štyri zásobárne: Taglu, Parson lake, Niglintgak a Amauligak. V tomto poradí obsahujú 58.000, 35.400 a 13.000 km3 zemného plynu, takže prinajmenšom Taglu je ešte o čosi väčšie ako katarsko-iránske pole. No a Amauligak má k tomu ďalších 38.000 km3 zemného plynu, ale ako bonus 312 miliárd barelov ropy. To je o trochu viac ako má Venezuela (a vďaka nemu by sa kanadské rezervy zvýšili o 200%).
Problémom sú kanadsko-americké spory ohľadom hraníc (čo ale Donald Trump určite zmení do 24 hodín anektovaním Kanady ako 51. štát US).
Nikto nemá šajnu ani o vodách okolo Antarktídy. Áno, v týchto krehkých ekosystémoch platí moratórium, ale to je vec dohody a potreby. Keby došlo k najhoršiemu (a cena komodít by prudko stúpala), prieskum aj ťažba proste možné budú.
Čo Dánsko a jeho ostrov Grónsko? Okrem toho, že si naň takisto brúsi zuby Donald, okolo neho nebol začatý normálny prieskum. Podobne ako nórske vody a Beaufrotovo more, kedysi to bol okraj kontinentu, takže rieky splavovali hromadu organického materiálu. Čo je okolo Grónska nevieme, ale stavím sa sto ku jednej, že ak by sa prieskumy začali robiť, tak by Grónsko obsadilo popredné priečky v objemoch nálezísk.
A čo samotné Nórsko? Od prvých vrtov pri južnejších oblastiach sa postupne prieskum vedie viac na sever. Obyvatelia súostrovia Lofoty prednedávnom odhlasovali zákaz ťažiť v novoobjavených poliach pri ostrovoch, čo vláda v Oslo zobrala na vedomie a ťažba sa nerozbehla. Zasa je to len otázkou rozhodnutia, nie fyzická prekážka. Ale prieskum v šelfe pokračuje na sever. Severné pobrežie už je Barentsovo more, nie severné. Ťažba začala na začiatku tisícročia a na nórske pomery sú objemy plynu aj ropy priemerné no potešujúce. Na ruskej strane zasa plynové more Štokman patrí k najväčším na planéte – a to sa prieskum doslova len začína. Čo je o kus na východ či sever, nevie nikto.
Ale tu sa výpočet potenciálnych alebo reálnych objavov nekončí. Spomínal som Albánsko. Pre nás zaostalá krajina, ktorú si spájame s mafiou a drogami, obsahuje najväčšie suchozemské ropné ložiská v Európe. Ropa je ťažká ale pomerne ľahko dostupná a Albánsko má odberateľa pár desiatok kilometrov cez more v Taliansku, prípadne inde v Európe. Okrem toho krajina začala hľadať s úspechom ložiská aj v Jadranskom mori. Pri rozbehnutí ťažby s modernými technológiami sa bývalý lúzer Európy stane veľkým vývozcom.
Detto kombinácia krajín Egypt, Cyprus, Turecko, Libanon, Izrael a Palestína. Levantská panva je najstarším morským dnom planéty a pamätá si aj úsvit plazov. Nové projekty tu našli tisícky kilometrov kubických zemného plynu a aj ropu. Situáciu komplikuje divoká krv miestnych moslimov a neprestávajúce konflikty. V každom prípade diverzifikovať dovoz ropy a plynu na úkor Perzského zálivu by bolo viac ako potrebné – a naboostovalo by ekonomiku Grécka, Cypru, Izraela, ťažko skúšaného Libanonu ako aj Egypta.
Madagaskar patrí dlhodobo k najchudobnejším krajinám planéty. Dokonca mal tú pochybnú česť byť jednou z najmenej elektrifikovaných zemí sveta. Prednedávnom sa začali veci hýbať k lepšiemu. Dve gigantické ložiská na západe zeme sa vyšplhali k dvadsiatim miliardám barelov. Prieskumy nekončia, som zvedavý, keď sa pokročí ďalej do mora.
No a naproti Madagaskaru leží Mozambik. Rovnako tragická zem, ktorá patrí k najchudobnejším na svete. Prednedávnom sa v jeho výsostných vodách začali hrabať západné ťažobné firmy. Výsledkom sú tisíce kilometrov kubických plynu, vďaka ktorým sa môže krajina dostať medzi predných producentov komodity na Zemi.
Veľké ložiská v poslednej dobe našla Bolívia, Argentína, Namíbia, Južná Afrika a Bangladéš. Mimochodom, Malta sa stala vývozcom ropy. Áno, maltské ložiská sú presne toho pôvodu, ako aj azerbajdžanské a záhorské ropné polia. Čo sa nájde okolo Grécka, zadlženého Talianska alebo okolo Španielska, takisto bývalého morského dna mora Paratythys, nevieme. Tragédiou je, že poriadne vrty nikto zatiaľ nerobí, hoci práve južanské ekonomiky patria k tým najhoršie fungujúce v celej Únii. Nádych vo forme ropnej a plynovej injekcie by im pomohol vymaniť sa z nekonečného cyklu pôžičiek a nefunkčnej ekonomiky.
No a potom je tu ďalší pozostatok Paratethys – Čierne more. Ukrajina našla plyn okolo Krymu, čo okamžite viedlo k ruskej intervencii v roku 2014. Krátko nato sa našli ďalšie ložiská prakticky po celej západnej časti krajiny, no doslova ihneď po oznámení nálezov nastala druhá ruská intervencia, vďaka ktorej toto píšem zo Slavjanska.
Ale je tu samotné Čierne more. Rumunsko, Turecko a Bulharsko začali ťažiť nové zdroje práve na dne mora a povedzme si narovinu, že čo obsahuje nehybné anoxická voda Čierneho mora, nevie dnes nikto. Ak by som sa znova mohol staviť, tipol by som na desiatky miliárd barelov ropy a tisícky kilometrov kubických zemného plynu.
A Putin by bol so svojim vydieraním nahraný.
Pokračovanie zajtra.
Ak sa vám tento ťažko plodený blog páčil, môžete podporiť kávou.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Stále zberáme prostriedky na humcentrum a brigády okolo Torecku a Pokrovska. Dnes som volal s generálom Mackom, urobí nám promo, ale nepoľavujme ;)
P.S. Zajtra posielame prvú tranžu na Pokrovsk, bude to tisíc Eur na opravy áut, supersúrne. A druhá z nazberanej tisícky ide priamo na centrum. Ak sa zajtra nič nezomelie, dám reportáž z centra a dodám dosť husté foto a videá.
