Nikto s ňou akosi zamlada neráta. Zrazu príde dôchodok a hľa, sme na dne. Aká je najneočakávanejšia udalosť politiky dnešného sveta? Že Rusi vedú dobyvateľskú vojnu. Skutočne niečo šokujúce...
Po sedemdesiatych rokoch sme sa dočkali plnohodnotnej, symetrickej vojny v Európe. Nielenže sa tlčú dve „bratské“ slovanské krajiny, naviac sa tlčú doslova na našich hraniciach. Intenzívne ubezpečovanie dezolátmi rangu Blaha, Chmelár, Čarnogurský a pod. o tom, že nič sa nedeje a Rusko predsa vojnu nechce, sa ukázalo ako všetko, čo spomenutá tlupa primitívov kedy tvrdila – klamú už len tým, že otvárajú papule. Ruské kroky za posledné mesiace (rétorika, obmedzenie dodávok plynu, presuny vojsk, údajné šikanovanie ruskej menšiny na Donbase a priľahlých oblastiach, všetko to svedčilo problémom. Aj keď veľa ľudí (vrátane mňa) si bolo istých, že problémy budú, nikto v mojom okolí (takisto vrátane mňa) sme netušili, že Putin je natoľko šialený, aby plnohodnotnú konfrontáciu spustil. Stalo sa. Putin bol dostatočne psychopatický na vojnu, ktorú nemôže vyhrať.
1. Ako sa rozbehla vojna?
Chvalabohu zle. Zle pre Rusov. Týždňový blitzkrieg, ktorým chceli bratský národ poraziť na hlavu, nevyšiel a ruská armáda utrpela takú strašnú hanbu, že ako fanúšik histórie si neviem spomenúť na ekvivalent v histórii vojenstva. Státisíce vojakov Ruska a asi aj Bieloruska sa dostali do patovej situácie, ktorá rovnako ako v časoch Stalingradu sa pre nich denno-denne vyvíja od desiatich k piatim. Ak sa dá veriť ukrajinským štatistikám, ruské straty dosahujú takých dimenzií, že sovietska intervencia v Afganistane priniesla porovnateľné straty za takmer celú dobu trvania, teda desať rokov (oficiálne čísla hovoria o 15.000 mŕtvych v rokoch 1979 až 1989). To všetko za dva týždne trvania vojny! Porovnateľné straty mala ruská armáda naposledy v roku 1943, počas bitiek o Kursk a Bielorusko, a asi ani Balaton a Berlín o dva roky neskôr neboli pre nich také veľké. Nehovoriac o tom, že v tom čase bojovali milióny vojakov, nie dvestotisíc.
Kľúčovými cieľmi sú samozrejme hlavné mesto Kyjev, druhé najväčšie mesto Charkov, Odesa a Dnipro, bývalý Dnepropetrovsk. Ani jedno sa za dva týždne do ruských paprčí nedostalo. Zúfalé ruské hyeny sa uchýlili k takmer kobercovému bombardovaniu, ktoré v kontexte denacifikácie a demilitarizácie je vtipné, napriek krvavým stratám ukrajinských civilistov. Naviac mozoček truhlíka niekde zo Sibíre nedokáže pochopiť, že takýmto spôsobom z nepriateľského národa bratský nespraví.
2. Čím Rusko bojuje?
No predsa najmodernejšími ruskými zbraňami. Podľa dostupných zdrojov, Rusi použili takmer celý arzenál svojich rakiet s plochou dráhou letu, s takmer nulovým úspechom. Rusi sa chvália, že zničili Ukrajine 2000 rôznych objektov, čo je zasa v kontexte bratského národa a denacifikácie vtipné, no zasa zabudli si domyslieť, že nie sú to objekty, ktoré proti nim bojujú, ale armáda a ozbrojení civilisti.
Včerajší blog, teda vlastne blog starý tri roky len zrecyklovaný, vysvetľuje, prečo si nemyslím, že ruská armáda je hodna označenia moderná. Blog bol písaný v časoch relatívneho mieru, kedy Putin každý druhý deň papagájoval báchorky o nových superzbraniach. Tri roky ušli a superarmáda dostáva na frak od sedliakov, veteránov s modernými západnými zbraňami. Internet je zaplavený videami, kde v civilných šatách oblečení „vojaci“ ničia tanky po tuctoch, turecké Bayraktary, ktoré rozmetávajú kolóny ruských gerojov na cucky a traktoristov odvádzajúcich techniku do kolchozov. Ruské stíhačky, hlavne tie toľko ospevované mutácie Su 27 (Su 30, Su 32, Su 33, Su 34, Su 35 a Su 37), si na Ukrajine úctu nevyslúžili a protivzdušná obrana ich trošičku nečakane preriedila.
Staršie frontové Su 25 a bombardéry Su 24 hlásia tiež straty, čo ale pri ich technickej úrovni žiadne prekvapenie nie je. Krásne zábery vrtuľníkov, ktoré padali po tuctoch, tiež svedčia o tom, že ospevované ruské moderné stroje (Mil 28, Kamov 50 a 52) sú špičkové nonstop až po opustenie výrobnej haly.
Čo sa týka tankov, je to vari ešte horšie. Rusi nám sľubovali supertanky Armata (správnejšie T 14), ktorých supermodernosťou bol vlastne len to, že sa dali prerábať na iné typy vozidiel (čo je asi ten najväčší nonsens, ktorý si viem predstaviť – skúste na bojisku svojim tankistom vymeniť vežu na tanku a povedať im, že oddnes sú vlastné delostrelci), a že zásoba munície je oddelená od priestoru tanku pancierovou platňou. Čiže ruské Armaty majú supermodernosť približne 50 rokov po zavedení tejto supermodernosti v západných armádach... Ak by vám napríklad ruský trhovník predával televízor ruskej výroby, ktorý už je dokonca aj farebný, tak sa prosím nečudujte.
3. S kým Rusko bojuje?
S kýmkoľvek. Odmalička som bol kŕmený „faktami“, že Rusko má najšpičkovejšie vojenské oddiely (známe súhrnne ako Specnaz), ktorých sa armády NATO boja. Výsadkové oddiely však pri Hostomeli dostali na frak a je len otázne, že či to bolo tým, že pozemné vojská sa oneskorili, alebo majú vo svojich radoch zradcu, alebo proste superjednotky Specnaz sú ako čokoľvek v Rusku – bojaneschopné mimo rysovacej dosky.
Internet je zahltený stovkami videí, kde mladí chlapci vo veku 18 až 20 rokov ani len nechápu, kde sa to objavili a volajú domov, matkám. Ich úroveň výcviku je nízka, mnohí zjavne ani nepochopili, že útočia na samostatnú republiku a nemajú len manévre. Dojem z tejto sily je akýkoľvek len nie profesionálny. Skutočne nám zostáva len dúfať, že Putin nebol podplatený Sorosom za likvidáciu svojej mládeže a že toto je skutočne typické zloženie Červenej armády 21. storočia...
Videá dokazujú tiež, že prinajmenšom bieloruské, ale aj čečenské (teda geograficky ruské) a tatárske (takisto už de facto ruské) sily prechádzajú na stranu Ukrajincov, aby bojovali proti výdobytkom a mierumilovnosti Ruskej federácie. Nadšenie rusov čoskoro tiež vyprší, pretože žiadne dnešné vojsko nechce byť zároveň lúzrom a zároveň fašistickým okupantom, čo je presne tá kombinácia, ktorou Rusi dnes sú. Som presvedčený o tom, že dezercií, vzdávania sa alebo dokonca menenia strán bude pribúdať paralelne s tým, ako sa brancom budú vyprázdňovať žalúdky a ich spodné prádlo bude špinavšie a ponožky mokrejšie. A to Rusi nemajú tak dlhé zásobovacie trasy ani také milióny mužov v poli, ako mali Nemci počas druhej svetovej vojny.
Batalión Kadyrova zložený z čečenských kriminálnikov skončil v masových hroboch 24 hodín po víťaznej tlačovke Ramzana Kadyrova a hlavný čečenský mafián ihneď na druhý deň smutne poznamenal, že je proti vojne. Čoby aj nie, keď prišiel o svojho osobného priateľa a zároveň o svoju svorku, ktorá mu pri prípadnom povstaní v Čečensku bude chýbať. Bude tretia čečenská vojna na dosah?
4. Koho má na svojej strane Ukrajina?
Prakticky celý svet. Kým prvé dni vojny na kyjevskej strane bojovali iba ukrajinskí vojaci a domobrana, dnes už je na ich strane prakticky celá populácia, vrátane ruskojazyčnej (skutočne geniálny krok, vybombardovať ruskojazyčné mesto do tla a tváriť sa, že bojujem proti fašistom. Ukrajina tak získala na svoju stranu niekoľko miliónov etnických Rusov, ktorí nemajú čo stratiť). Veľmi krátko po útoku sa začali masovo ozývať ľudia z celej Európy a neskôr prakticky z celého sveta. Povedzme si na rovinu – až na výnimky v štýle našich kotlebovcov a iných neonacistických skupín, Rus je synonymom darebáka a fašistu, takže reakcia je automatická a očakávateľná. Rusko, rovnako ako Čína, nemá spojencov, iba nepriateľov, podmanených alebo vazalov. Na Ukrajine vznikli batalióny Poliakov, Čečencov, Krymských Tatárov, baltických národov a podľa čerstvých správ aj Kanaďanov a Američanov. Medzi Kanaďanmi je aj Walie, elitný sniper a rekordman zásahov na vzdialenosť, ktorý lovil teroristov v Sýrii. Rekordman zo Sýrie, ktorý zničil najviac (martinských) tankov Assada, sa takisto dostal na ukrajinskú stranu a ide mstiť tie tisíce detí, ktoré mäsiari z ruských leteckých síl zanechali v Aleppe a spol. Predstavujem si, ako to bude vyzerať, keď elitní sniperi a ničitelia tankov sa postavia pred ruských 18-ročných brancov a... nemusím. Už sa stalo v reále. Generál Suchoveckij, jeden zo strojcov útoku na Krym, už utŕžil zásah na krásneho 1,5 kilometra a Krym sa mu pomstil.
Ako som spomínal vyššie, nie každý Bielorus je spokojný s ruským mierom a na ukrajinskú stranu prešli celé oddiely, prisahajúce smrť každému Rusovi, Čečencovi a dokonca aj rodákovi, ktorého na ukrajinskej strane hraníc dostanú pod mušku.
Dvesto rokov okupácie a 35,000 obetí Katinky si našlo odozvu aj na poľskej strane. Video poľského bataliónu, ktorý rozstrieľal „rosijskie gówna“ (kolónu tankov a nákladných áut) pred Kyjevom, ma pobaví vždy, keď si ho prezriem. Nulové straty na ukrajinskej/poľskej strane, pravdepodobne desiatky chcípnutých mierotvorcov. Skvelé.
Ukrajina má naviac niekoľko výhod. Domáci poznajú terén. Ukrajinci Rusom neveria (kto by im aj veril, okrem tragédov ako Blaha, Chmelár, Banáš a Staněk) a medové rečičky, že Kremeľ nezaútočí, brali rovnako ako treba brať sľuby každého patologického klamára. Ukrajina skrátka s problémami rátala a prístupové cesty, mosty, križovatky a železničné uzly zamínovala, prípadne úplne zničila. Geniálny Zelenského plán vyzbrojiť každého civilistu, ktorý má záujem vlasť brániť, prinesie v prípade vpádu vojsk do Kyjeva, trojmiliónového mesta plného panelákov a betónových stavieb, stalingradské straty. Nemecká armáda v Stalingrade mala obrovské straty práve v dôsledku ostreľovania snipermi a drobnými útokmi, ktoré denne ničili stovky vojakov a dôstojníkov. A to mal Wehrmacht v meste a okolí státisíce ostrieľaných vojakov. Rusi majú dvestotisíc na celom fronte...
5. Ako vojna pokračuje?
Dobre zle. Rusi údajne stratili šiestich (!) generálmajorov a niekoľko (7?) plukovníkov – jedného denne. Takýto vývoj malo Rusko naposledy asi v 41, v prvých dňoch druhej svetovej vojny. Rusi prišli o mnoho čelných oddielov, pričom nedobyli nič a dokonca nedosiahli ani vzdušnú nadvládu. A to dnes má Ukrajina nové dodávky Javelinov, proti ktorým nie sú rezistentné ani najmodernejšie ruské tanky, dostali moderné PL prenosné systémy, obsluhy sú vycvičenejšie a otázkou je, aké osádky lietadiel a vrtuľníkov Hnusom zostanú, keď čelné letky dostanú na frak a piloti zahynú/padnú do zajatia. Ruské letectvo trpelo dlhodobo nedostatkom náhradných dielov (veľká časť produkcie leteckých motorov a náhradných dielov bola v časoch ZSSR na Ukrajine, ktorá ich pochopiteľne po roku 2014 prestala nepriateľovi vyvážať). Ruské letectvo je zložené prevažne zo starších strojov a piloti majú až o polovicu menej letových hodín ako západné armády. Pri stretnutí so západnými raketami zem-vzduch to skončí rovnako ako pri stretnutí Javelin – T 72...
Ukrajinci naviac niekoľkokrát prekvapili. Dve ruské letiská dostali zabrať hneď na začiatku vojny a kyjevské sily rozbili ruské letectvo priamo na vzletových dráhach (nepodarilo sa mi zistiť, aké straty Hnusi reálne mali). Po týždni bojov ukrajinské špeciálne sily prepadli pri Chersone (bývalé svoje) letisko a zničili dva tucty strojov! Neviem si predstaviť akúkoľvek vojnu ZSSR/Ruska po časoch Afganistanu, kde by mali také straty lietadiel ako pri tomto jedinom útoku. A aj v Afganistatne sa dve desiatky lietadiel podarili mudžahedínom snáď za pol roka. Trapas.
Dokonca aj ruská hliadkovacia loď Valerij Bykov, známa z fenomenálneho odpísania ruských okupantov ukrajinskými vojakmi („Ruskyj korábľ, idi na chuj!“), dostala čo si zaslúžila a išla po zásahu ku dnu. Ruský triumf sa skrátka nekoná ani na mori.
6. Ako vojna bude pokračovať?
Nasledujúci odsek bude čistá špekulácia a ako je známe, najhoršie sa predpovedá budúcnosť. Napriek tomu sa pokúsim o drobnú predikciu zvyšku vojny. Uvidíme, snáď bude budúcnosť rovnako optimistická ako som ja...
- Putin a Rusko vojnu prehrá. Nech sa bude snažiť ako chce, časy víťaznej Červenej armády sú dávno preč a dekády korupcie, rozkrádačiek, tunelovania, neefektívneho riadenia a takmer nulovej modernizácie sa prejavia veľmi skoro. Áno, Ukrajina a hlavne jej civilisti si to odserú na celej čiare, ale Hnus odíde domov s rozbitými pyskami.
- Zvýšený prílev profesionálnych žoldnierov na stranu Kyjeva, dodávky PL a PT systémov navýšia ruské straty nad rámec únosnosti
- Ruská brutalita sa bude stupňovať a civilné straty v Charkove, Mariupole a Kyjeve budú rásť. Hnus je zúfalý a každý zúfalý, frustrovaný psychopat si vybíja zlosť prednostne na bezbrannom a slabom.
- Domáci odpor sa bude takisto stupňovať. Čím viac chlapcov príde domov v čiernych vreciach, čím menej matiek prestane dostávať domov sms-ky od synov, čím viac protestujúcich zavrie OMOn do väzení alebo ich zmláti na uliciach, tým viac bude bublať nespokojnosť. Presne ako za Mikuláša II. alebo Ceauşescua. Raz to vybuchne.
- Ekonomika Ruska pôjde do kytiek. Sankcie, náklady na vojnu, znížený odber ruského plynu a ropy, sťažený dovoz čohokoľvek, čo si Hnus nedokáže vyrobiť (prakticky všetko, vrátane zemiakov), si bude zo dňa na deň vyberať vyššiu a vyššiu daň. Aj ruskí generáli a ministri majú svoje záujmy, a rozhodne to nie je hladovanie, vyhnanstvo niekam do Činy alebo prerezané hrdlá celej svojej rodiny.
- Podľa mňa (snáď nie som príliš optimistický) vojna skončí do 9. mája. Pri tomto vývoji (cca tisícka mŕtvych Hnusov denne) by to znamenalo cca 70.000 čiernych vriec (Putin ich údajne objednal 25.000). Samozrejme, nemožno extrapolovať doterajšie straty ako nejaký trend do budúcnosti, ale na druhej strane je naivné si myslieť, že Rusi si najťažšie odskákali. Naopak, rasputica, ktorá čoskoro skomplikuje na minimálne mesiac presun ruskej ťažkej techniky mimo spevnené cesty (kde sú zasa na tanieri pre Bayraktary Javeliny a NLAWy), uštedrí ďalšiu facku ruskej logistike. Ruskí branci budú zasa o čosi hladnejší, všivavejší, premrznutejší a stratenejší na rýdzo nepriateľskom území. A čo je podstatné, ruské čelné jednotky budú mať ešte menej nafty, munície, náhradných dielov a batérií ako majú dnes.
7. Čo bude po vojne?
O tom v ďalšom blogu, snáď zajtra.
