1. Ako za štyri dni dobyť... futbalové ihrisko.
Štvordňová vojna špeciálna operácia sa nám aktuálne naťahuje už čosi vyše stokrát, čo je rozdiel asi ako keby som doma manželke povedal, že idem na pivo a prídem o desiatej večer, no a ja prídem až v októbri, ale veď to nevadí, pretože som neklamal, keď som povedal, že idem na pivo. Takže koniec vojny do prvého marca 2022 sa zdá byť teraz v apríli 2023 trochu posunutý, ale len trochu, pretože Rusi majú dilatáciu času v krvi.
Rusi skutočne v prvé dni urobili nepríjemný postup, čo ale nie je záležitosť nejakého vojenského kumštu, keďže napríklad pri najzápadnejšom postupe využili podplatenú ukrajinskú jednotku a Dneper pri Chersone prekročili na základe zrady. Všade inde bol ich postup biednejší, dokonca aj pri pomerne dlhom „chápadle“ zo severovýchodu (od mesta Sumy) po východné predmestie Kyjeva (mesto Brovary) dosiahli síce 320 kilometrový postup (vzdušná čiara od Bratislavy po Košice), ale reálne dobyté územie meralo smiešne zanedbateľné cifry a tento postup na mape znamená v podstate len niekoľko dobytých ciest, nie územie. Inými slovami, keď by napríklad Maďarsko zaútočilo na nás a dosiahlo by po D1 Trenčín (plus vedelo by dostreliť napríklad 5 kilometrov na každú stranu), neznačí to, že dobyli Západné Slovensko, iba D1. Kompaktnejšie územie sa im podarilo v severných oblastiach dobyť iba na pravobrežnej Ukrajine, okolo Černobyľu a Buče. Odtiaľ sa stiahli po zhruba dvoch mesiacov, čo ich vyhladovaná, demoralizovaná armáda utrpela hanebné straty zo strany ukrajinského delostrelectva a Bayraktarov.
Na juhu to mali Rusi lepšie, keďže útočili z Krymu, Ruska a ešte mali pri Chersone podplatenú ukrajinskú jednotku, ktorá mala v prípade útoku vyhodiť do luftu kľúčové mosty. Opakujem, na ruskej strane nemali žiadneho Napoleona, oni len využili mäkkú chrbtovú kosť miestneho kolaboranta a čoskoro sa im postup tak či tak zastavil. Akonáhle odpor ZSU zosilnil, boli schopní dobyť 143 km ďalšieho územia (Chersonskej oblasti), z toho len 55 km na západ a 110 km na sever kompaktného územia. V porovnaní s nemeckou armádou, ktorá robila na východnom fronte denné pochody až 50 kilometrov za deň, je to fiasko.
Po marci minulého roku sa postup okupantov spomalil a až na pomerne malé územné zisky, vykúpené mimoriadne vysokými stratami na technike aj ľuďoch, zastavil. Začiatkom júla padlo súmestie Severodoneck a Lysyčansk, po ktorom sa už rusom normálne mesto nepodarilo dobyť dodnes. Krátko nato začala skromná chersonská ofenzíva ZSU, začiatkom septembra oveľa prudkejšia charkovská ofenzíva, po páde Charkovštiny napokon padol aj Cherson s celou pravobrežnou Ukrajinou. Polovica oblasti zostala v rukách Rusov, z Charkovskej oblasti držia Rusi už len niekoľko dedín.
V tom čase už prebiehala rozpačitá ofenzíva okolo Bachmutu, ktorá prebieha dodnes. Napriek tomu, že v tomto mieste je front najvzdialenejší od originálnej hranice s Ruskom (teda hranice z roku 1992), reálny postup po februári minulého roka je tragický.
A teraz zopár čísiel: na severe dnešného frontu, okolo mesta Svatove, je to po hranice 165 kilometrov vzdušnou čiarou. Je to novodobyté územie, teda to, čo Rusáci dobyli po februári 2022. 165 km za 411 dní vojny je rovných 400 metrov postupu denne. Pre informáciu, je to o trochu menej ako je dĺžka mosta SNP v Bratislave. Keby ste mali 24 hodín nato, aby ste prekročili Dunaj z bratislavského Starého mesta do Petržalky, o polnoci by ste ešte stále skončili v rieke pár metrov pred južným brehom Dunaja.
Mimochodom, pri charkovskej ofenzíve dobyli ZSU za pár dní zvyšných 84 kilometrov ruského postupu, teda líniu Balaklija – Svatove. Jedna tretina za zhruba týždeň.
Poďme trochu na juh a nájdime si spomínané súmestie Severodoneck - Lysyčansk. Rusom sa za cenu obrovských strát podarilo dobyť 110 kilometrov (pôvodná priemerná hranica) alebo 130 kilometrov (hranica od výbežku pri obci Blahoviščenka, ktorá zasahuje ako chápadlo do ruského teritória. To je po rozrátaní na dni postup 270 metrov za 24 hodín. Dva a pol futbalového ihriska, alebo vzdialenosť, ktorú zdravý človek prejde za tri minúty. Dokonalý úspech. V tomto úseku frontu takisto postupovali priamo z ruského územia, nie z okupovaných území.
To je ale veľmi blízko na juh od tejto spojnice. Ihne´d na juh leží chronicky skloňovaný Bachmut a donedávna rovnako často spomínaný Soledar, teda mestá, ktoré po roku 2014 obhájili svoju nezávislosť od okupantov, ale v prípade Soledaru kompletne a v prípade Bachmutu z dvoch tretín pripadli zachvatčikom. Maximálny postup Rusákov v tomto smere bol 38 km (od prvého augusta 2022!!!) a celkový postup od 2014 činí 150 km. Ak to rozrátame na deň, od prvého augusta druhá armáda mira postupuje raketovou rýchlosťou 190 metrov denne. Už som to dávnejšie spomínal, ale priemerný slimák záhradný dá necelých 200 metrov za päť hodín svojho slintania po ceste. Päť hodín cesty slimáka je zhodný s postupom motostreleckej divízie Wagnerovcov za 24 hodín!
Známe mestečko Nju Jork ležiace na ukrajinskej strane frontu (je na ňom od roku 2014 a je jedným z bodov, kde sa front nepohol ani o centimeter za deväť rokov) sa nachádza 155 kilometrov od ruskej hranice z roku 1992. Ale pozor, ako vravím, postup od 24. 2. 2022 bol presne NULA a prepočty priemerného denného postupu sem dávať nebudem, pretože deliť číslom NULA sa v slušných rodinách nerobí.
Čo Avdijivka? Dnes takisto často spomínané mesto je trošku schizofrenické, pretože často čítame o ruských postupoch pri Avdijivke, ale reálne v tomto mieste od vlaňajšieho februára postúpili... rovnako ako pri Nju Jorku, teda NULA metrov. Ako je to možné? Avdijivka je ruskou armádou vzaté do klieští zo severu a juhu, ale priamo na mesto Zmrdi nepostúpili ani len o meter a front je tu nehybný už 9 rokov. V roku 2014 tu Rusi urobili hlboký prielom a dobyli Doneckú oblasť až po samotnú Avdijivku, čo je zhruba 153 kilometrov. Od minulého roku bol ich rekordný postup v oblasti 13 kilometrov (vzdialenosť Brezová – Myjava alebo Bratislava Staré mesto – Svätý Jur. Pre mňa ako turistu je 13 km otázkou zhruba 2 hodín pochodu v moje turistickej plnej poľnej.
Južne od Avdijivky leží takisto často spomínaná, po základy so zemou zrovnaná Marinka. Ako ďaleko postúpila armáda prednedávnom schopná vyrovnať sa USA? Presne 1,4 až 3,9 kilometra. Priemerný denný postup je sedem metrov (kratší front) až dvadsať metrov! Ak teda idete v priemernom trojizbáku z izby na toaletu, práve ste dosiahli denný postup tankových bataliónov ruskej armády pri Marinke smerom od severovýchodu.
Ďalšie postupy budú trochu zradné, pretože Rusko vo februári útočilo z východu a my budeme merať vektor budúceho ukrajinského útoku, teda na juh. Hranicou medzi okupovaným územím Ukrajiny a slobodnou Ukrajinou bolo mesto Mariupoľ na brehu Azovského mora a okolo neho ruské kolóny postupovali na západ. Presne na sever leží Vuhledar, memento ruskej neschopnosti. Medzi nimi je trochu nad 81 kilometrov, teda vzdialenosť ako medzi spomínaným bratislavským mostom a letiskom Piešťany. Osobné auto toto dá po ceste II. triedy za jedinú hodinu. Pre dezolátov je to neprekonateľná vzdialenosť.
Prakticky zhodne je to na západ od tohto vektora, od mestečka Orichiv na juh po Azovské more. Prečo od Orichiva? Orichiv je predpokladaným nástupným bodom ukrajinskej ofenzívy smerom na juh, cez kľúčové železničné a cestné uzly v Tokmaku a Melitopole. 93 kilometrov je to od frontu po Azovské more, ale mám pre Ukrajinu dobrú správu, na trochu dlhšom juhozápadnom smere z Orichiva je to ľahšie o zátoku Moločnyj Lyman, takisto zhruba 93 km ďaleko. Moločnyj Lyman síce odrezáva od mora násyp s cesto, ale je podľa máp široký len sotva 150 metrov, takže nemyslím si, že práve na tomto páse zeme budú prebiehať tankové bitky a vylodenia.
A teraz hranica Chersonská - Záporožská oblasť. Vzdialenosť po hranice Krymu je tu dosť veľká, konkrétne 170 kilometrov od atómovej elektrárne v Enerhodare. Lenže práve pri nej sa Dneper stáča na juhozápad. Práve z tohto brehu sa vzdialenosť po krymské šije skracuje až pod 90 kilometrov, takže prípadný postup ZSU by sa nemusel orientovať od Orichiva vzdušnou čiarou na juh, ale skôr od Kachovky na juhovýchod.
Najmenej to je od dneperských brehov a delty Kinburnskej kosy po Čierne more, ani nie 50 km. Toto územie je piesočnaté a podmáčané a neverím, že nejaké významnejšie operácie sa budú odohrávať práve tu. Rusi ho asi evakuujú ako Cherson samotný.
Podstatná informácia: nikde na spomenutých vektoroch neležia v ceste významnejšie vodné toky ani pohoria (nerátam samotný Dneper). Južná Ukrajina je rovinatá, plná polí a bez významnejších lesov, takže vzdialenosť vyjadrená vo vzdušnej trase je veľmi blízka tomu reálnemu na povrchu. Obranné línie sú nastavené pozdĺž frontu, takže si nemyslím, že po preťatí jednej či dvoch línií zákopov a dračích zubov by sa malo niečo podstatné pripliesť Ukrajincom pod nohy.
Kde je trajektória najkomplikovanejšia? Jednoznačne je to vektor Orichiv – Čonhar – Džankoj – Vladislavovka – Kerč. Cesta je samozrejme zalomená samotným tvarom Krymského polostrova a celková dĺžka postupu by musela byť takmer 450 kilometrov. Preto si myslím, že o Krym sa v plnej miere nebude bojovať a ZSU iba Krym dostane na hranice spred februára 2022 a okupanti sa tu vyhladujú. Hypotetická úvaha, keby sa Moskva aj Kyjev predsa len rozhodli o polostrov bojovať, tipujem to o ťažké boje o krymské šije okolo Heničensku a Armjansku a prípadne mestské boje o Sevastopol a Kerč či Simferopol, no celá severná, západná a stredná časť polostrova je nížinatá a agrárna, boje by tu asi boli rýchle. Juh je hornatý, okolie bývalého hlavného ostrogótskeho hlavného mesta Theodoro, dnešný Mangup, by sa dobýjalo bez techniky ťažko. Na druhej strane ruskí mobikovia by asi veľmi vysokú motiváciu brániť hory cudzieho územia nemali a PVO obrana by tu bola biedna, takže pri mojom optimizme by to asi možné aj bolo... (otáznik). Od Kerčskej šije, teda mesta Vladislavovka, je takmer celý Kerčský polostrov pod dostrelom Ukrajincom dodanej munície.
2. Zhrnutie
Slovenskí tupovoliči sa chvália tým, aký postup Rusi v prvé dni vojny urobili. Nedochádza im, že každý prekvapivý útok proti krajine, ktorá nemala v poli celú armádu, logicky spraví nejaký ten prielom. Ruský postup ale nebol až taký drvivý ako sa dezolé vytešujú. Za prvé dva či tri týždne od začiatku vojny sa druhej najväčšej armáde sveta podarilo postúpiť nominálne nižšie stovky kilometrov, ale v podstate sa jednalo o dobytie veľmi úzkych dopravných tepien, kde sa zabetónovali a kde ich ZSU jednoduchým spôsobom ničili po tisíckach. Akonáhle postup na väčšine frontov zastavil, Rusi sa pod tlakom začali sťahovať (Kremeľ to popísal ako klamná operácia podľa plánu, na čom sa samozrejme zvyšok Galaxie smeje). Jediné ďalšie ruské postupy od polovice jari minulého roku boli pri súmestí Lysyčansk – Severodoneck (postup po skončení úvodnej ofenzívy rádovo v nižších desiatkach kilometrov za marec až začiatok júla, t.j. menej ako pol kilometra denne). Za dobytie tohto súmestia Rusi už čoskoro zaplatili stratou podstatne väčšieho územia, najprv pri Charkove a následne pri Chersone (jedinom krajskom meste, ktoré svoloč dobyla). Od pádu oboch oblastí okupanti dobýjajú len okolie Avdijivky (rádovo pár kilometrov štvorcových) a o čosi väčšie územie okolo Soledaru a Bachmutu (nižšie stovky kilometrov štvorcových). Od prvého augusta, teda viac ako osem mesiacov, majú Rusi denné prírastky zhruba v dĺžke futbalového ihriska (za cenu približne 120.000 mŕtvych). Ak si to prerátame jednoduchým prepočtom, vyjde z toho viac ako 3.100 mŕtvych na jeden kilometer územných ziskov Zmrdov (beriem vektor najsilnejšieho ruského postupu). Keďže Bachmut ani Avdijivka zatiaľ nepadli, predpokladám, že toto číslo utešene narastie. Živiny pôde vždy prospejú.
Ako predpokladám, v prípade ukrajinskej protiofenzívy sa územné zisky Moskvy (teda spomínaných par stoviek km2) vynulujú rádovo v dňoch po prebití frontu. Čo sa týka aktuálneho postupu Zmrdov, nie som naivný a nepredpokladám, že by ruská armáda urobila akýkoľvek významnejší zisk, teda maximálne tak dobyjú zvyšných pár kilometrov štvorcových Bachmutu alebo niečo podobnej veľkosti. Ak vôbec.
A to bude klinec do rakve tupelám, ktoré sa oháňajú ruskými územnými ziskami.
