1. Skúsime to cez prevít
V druhej polovici 12. storočia potomkovia Viliama Dobyvateľa, vladára z (dnešnej) francúzskej Normandie a potomka Vikingov, vládli na oboch stranách La Mancheu. Nad ním mali Anglicko, teda krajinu, ktorú Viliam dobyl v roku 1066. Južne od prielivu mali svoje pôvodné provincie ako Normandiu a vďaka dobrým svadbám aj grófstva ďaleko na juhu, až po Pyreneje. Ich konkurenčný rod Kapetovcov, ľudovo povedané francúzski králi, držali od prelomu tisícročí len pomerne malé územie okolo Paríža. Nikto by nebol povedal, že Kapetovci za pomerne krátku dobu s Plantagenetami zatočia.
Richarda Levie srdce si bežný človek pamätá ako Seana Conneryho vo filme Robin Hood, Kráľ zbojníkov, alebo vo filme Lev v zime v podobe Anthonyho Hopkinsa. Ľudová história si ho idealizuje do formy statočného rytiera, historici si ho skôr budú pamätať ako krvavé zviera masakrujúce bez milosti kohokoľvek vrátane civilistov, pomerne neschopného vladára a bisexuálneho panovníka utopeného vo vlastných hriechoch a výčitkách svedomia.
Richard II. sa zúčastnil krížovej výpravy, počas ktorej ho zradil brat Ján, pre nás známy ako Bezzemok. Richard navyše skončil na pomerne dlhú dobu v zajatí na hrade v Rakúsku a musel sa nechať vykúpiť. Za ten čas Paríž prešiel do protiútoku.
Francúzsky kráľ Filip zvaný August bol na rozdiel od Richarda všestranne schopným panovníkom. Za pár rokov oklieštil kontinentálne léna Londýna a v Normandii dobyl niekoľko kľúčových hradov, vďaka ktorým Anglicko stratilo pevnú hranicu. Richard sa rozhodol rýchlo – namiesto dobýjania stratených pevností si postaví novú, grandióznejšiu. A nemienil šetriť.
Na pieskovcom brale neďaleko Rouenu začal stavať gigantický hrad. Kým priemerne veľký hrad v tom čase v Anglicku vyšiel budovateľa na približne 7.000 libier a stavba zabrala často aj viac ako dekádu, Richardova srdcovka sa stavala systémom Lacka Kamenického. Nový hrad vyšiel takmer na trojnásobok, ale postavený bol zhruba za dva roky. A bol skutočne masívny. Richard ho volal „krásna pevnosť na skale,“ pre nás je známy ako Chateau Gaillard.
Levie srdce ako križiak v ňom použil najmodernejšie „technológie“ svojej doby. Gaillard sa skladal prakticky z troch samostatných hradov oddelených hlbokými priekopami vytesanými do pieskovca, masívnymi hradbami, na ktorých bolo použité nóvum, podsebitie, neskôr obligátnou súčasťou každého väčšieho hradu alebo mestských hradieb. Dnes by sme povedali, že stavba bola Richardovou Wunderwaffe (Jolanka sa teraz zblázni) – ale ono to tak skutočne bolo a Richard s ňou chcel reálne Paríž vyšachovať.
Richard krátko po dostavaní svojho miláčka umrel a Ján Bezzemok ho zdedil. Ján bol zjavne ešte menej schopný ako svoj križiacky brat, a to využil Filip August. Proti Angličanom a Normanďanom vytiahol a hrad obľahol. Ako v každej vojne, aj toto bola hra na mačku a myš. Podsebitie, mohutné hradby, hlboké priekopy a mocná jednotka v hrade si zaslúžila špeciálny prístup a takisto nové technológie. Filip hrad obohnal nepriedyšne, predsunuté opevnenie na ostrovčeku v Seine úskokom odrezal a dobyl, k hradbám prisunul obliehacie veže, v tom čase majsterštyk vojenskej technológie. Sapéri kopali tunely, ktorými mali poddolovať veže a hradby; veže boli kruhového pôdorysu a hradby mali kolbisko, rozšírenú bázu, takisto nóvum zo Svätej zeme, takže úloha bola zložitejšia ako vykopanie jednoduchého tunela). Práce sa naťahovali, no Anglicko chcelo predražený hrad udržať za každú cenu rovnako ako Filip chcel kľúčovú pevnosť dobyť za každú cenu. A tak obliehanie trvalo takmer pol roka, kedy takmer pomrela civilná populácia hradu od hladu.
Francúzi dobyli najprv vonkajšie opevnenie. Za ním však stáli ďalšie dve.
A jedna z najdrahších a najkomplikovanejších stavieb svojej doby padla prekvapivo ľahko.
2. Skúsime to cez prevít
Hrady boli stavbami obrannými ale aj obytnými. Tam, kde sa koncentrovalo veľa ľudí, bolo treba dodržiavať aspoň základy hygieny. Pod hradmi sa tiahli stovky metrov priekop, nad ktorými sa zasa týčili vysoké kamenné hradby. A v hradbách dodnes možno vidieť prevíty, malé, zväčša kamenné búdky – kadibúdky. Sedliaci potrebovali hnoj, takže po protekcii si chodili raz za čas s lopatou pozberať do priekopy dary šľachty. Prevíty boli vysoko na hradbách a pozostávali z jednoduchého priestoru, drevenej dosky s dierou. Nič viac, nič menej. Každý väčší hrad ich mal asi kvantum, no vojakom Filipa Augusta stačil jeden.
Pod rúškom noci sa dostali nenápadne pod hradby strednej pevnosti a nejakým spôsobom sa vyšplhali do výšky, kde sa na pozadí čiernej oblohy rysovala ešte temnejšia diera. Teraz môžeme len tipovať, ale pravdepodobne nemali brnenie (kvôli tichu) a asi sa jednalo o pomerne menších vojakov, ktorí sa hajzlíkom proste prešmykli.
Francúzom sa to úspešne podarilo a dostali sa do prevítu, odtiaľ do kaplnky, cez ktorú sa zmocnili vstupu do hradu. Filip August zaútočil a čoskoro bol hrad jeho.
Angličania stratili Chateau Gaillard, spolu s ním Normandiu a na 150 rokov dŕžavy na pevnine. Ján Bezzemok, ktorý neúspešne a hlavne dosť trápne ne-pomohol hradu, stratil v Anglicku podporu a šľachta si s ním začala utierať svoje prdele. Naopak, Filip získal prestíž. Anglickí daňoví poplatníci pár rokov predtým vyhádzali obrovské sumy peňazí na hrad v Normandii, ktorý bol síce poňatý ako superzbraň, ale padol vďaka Achillovej šľache.
Vďaka obyčajnému hajzlíku. Prevít jeden.
3. Rusko má problém. Niekoľko.
Každý dezolát v mojom okolí aj na diskusiách operuje s niekoľkými klamami. Ja ich volám ruské ľudové rozprávky a sú skutočne v kontradikcii s aspoň elementárnymi znalosťami dejepisu. Jednou z týchto rozprávok je, že Rusko nikdy neprehralo vojnu. Stačí zvládnuť učivo ZŠ, aby človek pochopil, že Rusko prehralo väčšinu vojen, pokiaľ nebojovalo s desaťnásobne slabším nepriateľom alebo nemalo za chrbtom americkú a britskú ekonomickú silu.
Druhou takou báchorkou je, že Rusko je tak veľké, že ho nemožno ohroziť. Dezolkovia vychádzajú z dvoch chronicky známych vojen, a to Napoleonovej invázie na Moskvu pred dvesto rokmi a z Hitlerovej operácie Barbarossa pred 85 rokmi. Treba pre poriadok uviesť to, že Napoleon Moskvu bez väčších problémov dobyl, na čo dezolkovia zabúdajú obzvlášť často. No a samozrejme, Hitler Moskvu nedobyl, ale bránená bola Západnými zbraňami a Hitler bojoval na dvoch ďalších frontoch. Aj toto akosi dezolkovia zabúdajú.
No ale áno, je tu jeden faktor, v ktorom majú v istej miere aj tieto retardované stvory pravdu. Rusko je príliš gigantické nato, aby bolo dobyté zvonku. Jedenásť časových pásiem, dva kontinenty, navyše značná časť krajiny je v zlých klimatických a geografických zónach.
Ale ako vidíme momentálne na Ukrajine, poučka „Dobi krajinu, aby si ju porazil“ (má tam byť mäkké I na konci? Som v pomikove) už neplatí. Ktokoľvek sa dá poraziť aj inak. V čase Šáhidov, bombardérov, riadených striel a prepletenej ekonomiky netreba poslať husárov v sedle koní tisícky kilometrov tajgou, aby s ťažkými stratami dobyli nepriateľskú stolicu.
A práve v tomto prípade ruská veľkosť je tragédiou.
Predstavte si PVO Mordoru. V Európe je to v poriadku, je husto zaľudnená. Ale napríklad okolo Kaukazu alebo na Sibíri máte len niekoľko zaujímavých aglomerácií, ktoré sa oplatí v rámci nepriateľských akcií zničiť. Áno, ruské velenie dopláca nato, že je obrovské. Ale to je len jednou stránkou mince. Skutočný problém je niekde inde.
Každý systém PVO má na starosť oblasť o stovkách alebo tisíckach kilometrov štvorcových. V prípadoch systémov ako S-300/400 možno dokonca desiatok tisíc km2. Keďže Rusko má pomerne dlhú hranicu s inými krajinami (nerátam napríklad pobrežie Severného ľadového oceánu), tak iste, musí brániť a kontrolovať dlhú hranicu. Ale na druhej strane, Mongolsko asi nebude ostreľovať Abakan alebo Irkutsk. Kazachstan nemá nabrúsené na Magnitogorsk. Takže podľa logiky by Moskva mala dostatočne dobre opevniť hranice od Fínska po Azerbajdžan, alebo v podstate od Nórska po gruzínske pobrežie. Pokiaľ nebude jadrová vojna – čo zatiaľ nebola – tak nepriateľské štáty by použili maximálne rakety stredného doletu alebo lietadlá, prípadne strely s plochou dráhou letu. No a na tie by mal byť Mordor pripravený. Aspoň toľko hovorí logika na základe ruských tvrdení o svojej PVO.
A presne tu je tá chyba. Rusko hovorí o svojich systémoch PVO ako o svetovej topke. Pamätám si na obdobie cca okolo korony, kedy som videl niekoľko dielov propagandistického seriálu plateného Kremľom. Obézny týpek sa tam nafukoval nad bársjakým kusom šrotu ako nad svetovou topkou. Najlepší tank. Najlepšie lietadlá. Najlepšie rakety. Super logistika (nákladiaky dizajnovo pamätali ešte Brežneva). Najlepšie lode.
Lenže realita bola o tom, že ich PVO nielenže nestačila na vtedajšiu hrozbu. Hrozba sa odvtedy posunula niekam inam. V stredoveku to išlo smerom od koženého brnenia s výstelkou cez krúžkové brnenie až po ťažké plátové brnenia z čias Maximiliána. Ak by som sa vtedy bol opýtal niekoho vzdelaného, povedal by mi, že o sto rokov neskôr bude brnenie nejakého nového, superťažkého typu. K tomu špeciálne šľachtené percherony, aby rytierov vôbec udržali. Krátko potom prišli muškety a extrémne drahé brnenia z Augsburgu sa stali obsoletné, takže sa zredukovali na lacné kusy kyrysu na hruď, aby potom vypadli z histórie úplne. Za Napoleona sotva rozhodovalo akékoľvek brnenie.
Takže ruské PVO nestíhalo v pretekoch rakiet a PVO aj tak. Ale hrozba prišla v podobe toho prevíta z Chateau Gaillard. Našla sa hajzlová dierka.
4. Tuapský prevít
Ukrajina zasiahla kľúčový čiernomorský terminál a rafinériu v Tuapse. Tretíkrát za dva týždne. Tuapse je mesto, ktoré sa skrýva na brehu Čierneho mora, medzi horami. Mesto aj s infraštruktúrou je utopené v údolí. Údolie je skrčené pod svahmi hôr (v okolí mesta siahajú až niekam k 800 m. n. m.). Piloti bombardérov za druhej svetovej by asi zúfali.
Na druhej strane, Rusáci majú dokonale otvorené pole pôsobnosti PVO. More má výhodu, že nemá kopce a teda čokoľvek je tam viditeľné doďaleka. Letiaci útočník pri lete nad pevninou musí dbať na terén (cez WWII sa stávalo, že lietadlá ani tak neboli zostrelené, ale proste narazili medzi sebou alebo do nejakého objektu na zemi).
Napriek tomu tento superkritický objekt v Tuapse bol zasiahnutý tretíkrát. Nie raz náhodne, nie dvakrát v rozpätí pár mesiacov. Trikrát za ani nie dva týždne.
Značí to kombináciu dvoch faktorov. Ruská PVO je zosekaná na staré typy, ktoré nedokážu už zostreliť nič, čo nemá na boku označenie malajzijského civilného lietadla. V tomto tipujem štádium vojny, kedy ukrajinské stíhačky západného pôvodu sa začnú odvažovať nie nad okupovanú časť Ukrajiny, nie nad Krym, ale udrú niekam na Kursk, Belhorod alebo dokonca na Moskovskú oblasť – a ZZmrdi nebudú môcť ani prdnúť. Nemyslím si, že to je téma dňa, ostatne, Rusáci ešte majú pomerne dosť systémov PVO. Ale tipujem, že v rozpätí mesiacov sa zdesená ruská verejnosť dozvie, že dvesto kilometrov od ukrajinskej hranice im zhorela fabrika, na ktorú im Saab Grippen hodil KAB s doletom 70 km. Alebo peruť Mirageov preletí cez celý Krym, aby sa v Sevastopole vyparila ďalšia lodička, možno štyri naraz.
No a ešte je tu jeden faktor, a teda ten prevít, ku ktorému som dal intro. PVO ako S-300, ale ani radary v ruskej armáde, neboli stavané na malé drony podobné Šáhidom či nebodaj kvadrukoptéram. Oni sú určené na veľké, rýchlo letiace ciele v štýle bombardérov, stíhačiek, rakiet alebo striel s plochou dráhou letu. Kvadrukoptéra má radarový profil nízky, letové vlastnosti úplne iné ako sú stavané rakety z S-300. Tu treba inú reakciu.
Rusko teda nepadá do problémov kvôli veľkosti. Ono padá do problémov pre svoju zdegenerovanosť. Jednou vecou je natočenie seriálu, kde sa predháňajú vojaci pred kamerou, pretože to majú v scenári. Niečo iné je bojisko.
Ukrajina to vyriešila inak. PVO systémy sovietskej výroby sa asi uplatnili na ruské lietadlá, najmä v prvej fáze vojny. Zo Západu dovezené MANPADy odpaľované z pleca urobili tiež svoje. Ale Rusko prešlo na Šáhidy, Lancety a Molnije. Kyjev zareagoval a dnes má šancu zostreliť nepriateľský dron niekde okolo 92 – 95%. Pravdepodobne sa väčšinou nepodarí Rusákom spraviť ani takú škodu na škôlke, aby sa tá masa dronov finančne oplatila. Napriek tomu to skúšajú stále. A stojí ich to viac a viac za výsledku menej a menej. Jedna raketa Pisun stojí okolo tisíc až tritisíc Eur. Sériová výroba ich asi ešte stlačí nadol. Šáhid stojí podľa odhadov od 50.000 do 350.000 USD. Nepomer ako prasa.
A hľa, Ukrajina spravila fintu. Každý deň dostáva roj dronov. Každý deň väčšinu zostrelí. Ak aj niečo nezostrelí, stojí to škody a stojí to životy. Ruku na srdce, zabitá babička alebo celá rodina vojnu neprehrá, ak to môžem tam stoicky skonštatovať, snáď to pochopí aj Jolanka.
Ale Rusáci sa do tohto štádia nedostali. Nepoznám cenu ukrajinských „Šáhidov,“ no stavím sa, že to bude cena niekoľkých nižších desiatok tisíc USD. A ruská PVO stojí násobne viac. Tak ako to bolo na Ukrajine pred časom a v Zálive teraz, Rusáci sa dostali do štádia, že možno bude lepšie nechať ukrajinský dron dopadnúť niekam, kde to nespraví veľké škody, ako na to obetovať mimoriadne drahé rakety PVO. Kedy spravia svoj Pisun? Neviem, ale podľa mňa Moskva už na príliš veľký skok vo vývoji prachy nemá.
Stalo sa teda to, k čomu mohlo dôjsť dávnejšie, keby sa Kyjevu posielalo viac prostriedkov: ruská PVO nestačí. Keďže nestačí, Mordor stráca strašné prachy aj tam, kde by príčetná krajina spravila opatrenia (teda napríklad to Tuapse). Keď Moskva nemá prachy, nebude príliš investovať do čohokoľvek, ale naopak bude hasiť najhorúcejšie veci (a áno, bude hasiť aj plamene v Tuapse). Krivky sú jasne dané – Ukrajina bude pridávať pod kotol. Rusáci nebudú mať ako reagovať. Naopak, štatistika zostrelov na Ukrajine sa asi s posiľovaním PVO a vycvičením nových jednotiek v ZSU zmení k ešte lepšiemu.
Rusi nie sú schopní ničiť ani objekty letiace na kľúčové objekty. Dobre bránená je Moskva, Petrohrad a okolie Putinovej rezidencie na Valdaji.
A viete čo? Stavím sa, že čoskoro ani to nebude pravda. Ukrajina si nájde cestu cez prevít.
Ak sa mi znova nepokašle notebook, tak dnes ešte sľúbený blog.
Zatiaľ poprosím na naftu. O mesiac chalani vyrážajú s humanitárkou.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
