Keďže človek mieni a Boh mení, uvoľnil sa mi jeden kancelársky deň naviac. Využil som ho na novinky. Nech sa páči.
1. Zrodila sa hviezda! A nový zahraničný agent!
Alla Pugačeva je v Rusku a mnohých postsovietskych republikách niekým ako Karel Gott v Československu. Nepoznám jej osud a jej talent, ona mi skôr pripadá rovnako ako Karel Gott samotný – talent skôr priemerný, ale v obmedzenej ekologickej nike ČSSR sa proste presadil, pretože kvôli cenzúre a útlaku nových talentov skrátka nemal konkurenciu. Keď nie inšie, jeho repertoár bol z veľkej väčšine založený na prespievaní zahraničných hitov ako John Denver, Elvis alebo Tom Jones, nie na vlastnej tvorbe. Keď to porovnám s nedocenenými súčasníkmi ako Prúdy, nepríde mi to ako rovnocenný zápas.
Ale to je teraz jedno, Alla Pugačeva je proste v post-ZSSR priestore superhviezdou bez ohľadu nato, že na Západe v tom čase by nebola asi nebola v popredí, ale len lokálnou hviezdou. Pre obmedzený trh Sovietskeho zväzu sa dokonca nachádza v čelných pozíciách predajov nosičov, čo ju radí niekam za Beatles, Pink Floyd a Queen.
No a táto ikona sovietskej pop-music (v pravoslávnom prostredí mi toto označenie evokuje svoj sakrálnu muziku, sorry) sa dokázala postaviť veľkému stratégovi Putinovi. Nie je to náhoda. Alla Pugačeva je vydatá niekoľko rokov za Maxima Galkina (ktorému by mohla byť mamou). Galkin je u nás neznámou osobnosťou, ktorá ale v ruskom priestore je vcelku celebritou; bol známym komediantom, spevákom a imitátorom. Mimochodom, je polovičným Židom, čo značí, že v srdečnom ruskom objatí je trošku ako u nás cigán.
Obaja sa ako svetobežníci veľmi ostro postavili proti „dovolenkovaniu“ na Donbase a Kryme v roku 2014 aj anšlusu Ukrajiny vo februári tohto roka a obaja sa presťahovali do Izraela. Galkin dostal označenie zahraničného agenta od vlády Ruska, čo je podľa mojich doterajších dojmov asi vyznamenanie, pretože jediní ľudia, ktorí toto označenie nedostali, boli tí, ktorí prehrali na Ukrajine všetky bitky. No a Pugačevo ako statočná manželka sa drzo vyjadrila, že chce, aby jej ten status bol udelený tiež.
Pekne. V zástupe otrokov a handier, ako napríklad ruskí hokejisti a raperi, sa našla skutočne žiarivá hviezda, nie jednosezónna hviezdička, ktorá sa otvorene a drzo postavila fašistickému režimu Ruska. Presne a trefne pomenovala situáciu v krajine – Rusko je v ponímaní sveta vyvrheľom, grázlom a zaostalou barbarskou krajinou. Avantúry Kremľa ničia život bežných ľudí, čo liliPutin spoza svojho hektárového stola nepripúšťa a o dopade sankcií klame. Tlieskam a posielam do Izraela million alych roz.
2. Rusi sa sťahujú v Chersonskej oblasti
Dezoláti sa neustále pýtajú, prečo tá svetoborná ukrajinská armáda zásobovaná NATOm nepostupuje v tej Chersonskej oblasti, hoci sa tým Zelenskij chválil už tri týždne nazad. No, problém nebude v ukrajinskej armáde alebo Zelenskom, ale v zníženom IQ dezolátov. Je totiž na uváženie, či sa človek s takouto otázkou po troch týždňoch správ nemá vzdať volebného práva. Je totiž už bezmála aj učivom ZŠ, že Zelenskij a jeho štáb vypúšťali klamlivé ciele už od júna a Rusko, krajina tupých ľudí a ešte tupších vojakov, im na tento lep skočilo, presunulo sem elitné jednotky, oslabilo ostatné fronty... kde Ukrajina zaútočila reálne. Takže ako že kde je tá ofenzíva v Chersonskej oblasti? Ona tu je, len nie práve v Chersonskej oblasti. Ako keby sa ma v auguste 44 niekto pýtal, že kde je to sľubované vylodenie v Nórsku (jedna z klamlivých operácií v rámci Overlordu). Ono to tu je, len nie tam, kde sme to akože sľubovali, ale tam, kde sme to mienili.
A tým, že Ukrajina tento front sľubovala ako kľúčový, logicky tam Rusi stiahli svoje elitné jednotky, elitné zbrane a hlavne veľa zbraní, plus tam vybudovala najsilnejšie obranné pozície. Logicky tam postup teda nemôže byť rýchly, rovnako ako FC Košariská nenatrú v zápase na ihrisku pod Bradlom Slovanu 10:0, už len z toho titulu, že patrí k elitným futbalovým klubom. Cieľom nebolo zlikvidovať Chersonský front okamžite, cieľom bolo premiestniť tieto jednotky a techniku sem. Aj keď pravobrežná Ukrajina bude oslobodená ako úplne posledná, nevadí to, pretože to slúži vyššiemu cieľu.
Pochopí to priemerný dezolát aspoň teraz? Pochybujem, ale za pokus to stálo.
No a nazad ku konkrétnemu frontu: Rusi napriek elitnému zloženiu proste sú odrezaní, nemajú náhradné diely a pravdepodobne už aj muníciu a potraviny majú na prídel, a sú obkľúčení z jednej strany morom, z jednej riekou a priehradou, z dvoch Ukrajincami. Domáci po vás strieľajú kedykoľvek môžu. Ste pod paľbou HIMARSov a kvôli malým rozmerom frontu aj čímkoľvek iným. Domov nemáte ako, mosty neexistujú. Čo vám zostáva? Stiahnuť sa čo najbližšie k mestu Cherson, pretože tam ste aspoň ako tak pod ochranou delostrelectva z druhého brehu. Každý deň strácate ďalšie a ďalšie jednotky, takže celý front už z princípu nemôžte udržať. Musíte ho skrátiť.
A to Rusi čerstvo znova urobili. Z celého frontu teraz zostáva len relatívne úzky pás pozdĺž Dnepra a je otázkou skutočne krátkeho času, kedy front skolabuje kompletne. Ja som si zaveštil a predpovedal som, že Chersonský front zanikne do tejto nedele (25.9.). ako vždy som bol asi príliš veľký optimista, ale nechajme sa prekvapiť.
Predvčerajšia prestrelka Čečencov a Wagnerovcov v uliciach Chersonu (počty mŕtvych nie sú známe) svedčia o totálnom rozklade.
3. Straty v russkom mire
Správy z frontu hovoria, že dobrovoľníci z Doneckej a Luhanskej oblasti nemôžu byť ošetrení v lazaretoch ruskej armády. Pamätáte sa? Prišli sme oslobodiť ruskojazyčné obyvateľstvo na Ukrajine pred útlakom! Aha, nielenže miestni roztlieskavači nakoniec museli narukovať, veľmi často doslova boli unesení z obchodov či ulice, ale nakoniec im je odopretá zdravotnícka starostlivosť bok po boku bratov v zbrani.
A teraz okienko do minulosti: rasizmus je bežný medzi rôznymi rasami; indickí vojaci v britskej armáde, čierni vojaci v armáde USA, odvedenci u iných krajín v japonskej imperiálnej armáde boli vždy druhoradými. Smutné, ale je to tak. Neschopný „nadradení“ dôstojníci si rozhodne vyžiadali stovky tisícok životov domorodých vojakov len z titulu toho, že pohŕdali ich radami; talenty čiernych boli premrhané na druhoradé úlohy, lebo iná farba kože.
No a Rusi to dohnali do extrému: u nich je rasizmus aj v rámci jediného národa! Ak si Rus z Ruska, si prvej triedy. Ak si Rus z bábkovej republiky, nemáš šancu. Si v istej miere podčlovek. Zvykaj si. A ak si roztlieskaval akcie v roku 2014, mysliac si, že Ukrajina je prd a Rusko ti prinesie prosperitu, karma je zdarma a tvoj postoj sa ti vrátil aj s úrokmi. Postoj Ruska nielen k svojim menšinám ale aj k vlastnej populácii, hoci z iných separatistických republík, bude mementom. Stavím sa, že DNR a LNR pri oslobodzovaní budú znova mávať vlajkami, tentokrát ukrajinskými. Ruskej pohostinnosti si užili dosť.
A ešte jedna správa na margo strát: 64. mechanizovaná divízia, teda banda šikmookých a negramotných odvedencov z Burjatska, bola po zverstvách v Buči vyznamenaná (o tom som písal pred pár mesiacmi). Vyznamenanie jednotke, ktorá síce neurobila nič, ale z verejnou mienkou sveta urobila toľko, že sa proti Moskve postavili aj bábky v Berlíne, je dvojsečnou zbraňou. V podstate mi bolo jasné, že pôjdu do prvej línie.
A oni aj išli! Moskva nepotrebuje svedkov vlastných zločinov. Mojim tipom je, že samotné velenie, resp. dôstojníci jednotky, boli inštruovaní alebo dokonca hecovaní k vojnovým zločinom („Síce nemáte dosť žrádla, ale aspoň si dobre vrznite, stojí to zato!“). A čo urobiť v takom prípade, keď máte svedkov, nemáte dosť vojakov a techniky a nepriateľ nie a nie sa denacifikovať? Pošlete ich na front do prvej línie.
A tak sa stalo a tak to aj skončilo. Škoda. Jednotka mäsiarov z Buče má po novom údajne 90%-né straty, čo je miera, čo nemali asi ani piloti kamikadze v najzúfalejšom štádiu vojny. Moskva sa zbavila svedkov a prípadne zajatí Burjati nebudú kecať v Haagu – nemá kto, prakticky všetci sú mŕtvi. Inak si predstavujem FSB alebo nejakú jednotku Čečencov, ktorí prečesávajú lazarety v oblasti nasadenia divízie. Bojujete po roka mimo rodiny, dostávate na frak každý deň, jedlo, lieky, technika bula bodov a ešte ste nonstop odsudzovaní ako druhotriedni černosi. A zrazu vás zraní šrapnel, vy idete do lazaretu – a tu na vás čaká nejaký popravca, ktorý usúdi, či sa zo zranenia dostanete a pôjdete nazad na front ako kannonenfutter, alebo ste príliš ťažko zranený na boj, no dostatočne životaschopný na potenciálnu výpoveď. Guľka do hlavy (alebo diskrétnejšie nejaký jed do kanily) vás neminie. A bojovať s vedomím, v tomto prípade skôr s nevedomím, že buď padnete v boji alebo vás zámerne dorazia vlastní, to musí byť na nezaplatenie.
4. A jedna historická podobnosť na záver.
Náhodou som si všimol, že dnes je výročie bitky pri Poitiers. Ono také bitky boli v skutočnosti tri, ale ja nebudem písať o tej prvej, kedy koalícia Frankov a Baskov pod vedením Karola Martella rozdrvila moslimské vojsko pod velením Abdalrahmína Ghafíkího a zachránila Západ pred islamizáciou (a otvorila dvere rekonquiste), ani o tretej v roku 1569, keď katolíci odrazili hugenotov v rámci náboženských vojen. Tentokrát máme výročie tej prostrednej, ktorá sa udiala v roku 1356. Bola to jedna z mnohých bitiek storočnej vojny, ale zároveň jednou z trojice rozhodujúcich. Udiala sa v rámci tzv. Chevauchée Čierneho princa, čo bola akcia Eduarda Woodstocka, najstaršieho syna anglického kráľa Eduarda III. Čierny princ bol niečím ako Rambom svojej doby; bol veľmi galantný, rytier každým cólom, v sedle a s mečom v ruke už od detstva. Anglicko a Francúzsko v tomto čase bojovali o vplyv na kontinente 11 rokov a nikto z nich netušil, že krviprelievanie bude trvať ešte desaťkrát toľko. Anglicko svojej doby bolo pomerne slabé, a to ekonomicky aj populačne, kým Francúzsko bolo šampiónom, elitou 14. storočia, vojenskou veľmocou.
Napriek bežnému pohľadu, hlavne kvôli šarmantným filmom o Johanke z Arcu, Anglicko bolo v práve a tým zlým bolo Francúzsko. Machinácie parížskeho dvora porušili dynastické nároky spriazneného londýnskeho dvora, teda potomkov francúzskej princeznej, takže Angličania logicky vyviedli zodpovednosť a vyzvali Francúzov. Eduard zvolil vo svojom prípade chevauchée, teda výpad plný plienenia, rabovania, vypaľovania hradov a dedín, aby oslabili nepriateľa ekonomicky a v menšej miere vojensky. Metóda spálenej zeme bola drastická, ale Paríž ňou strašne strácal.
A teraz tie paralely: Anglicko bolo v práve. Bolo menšie, nominálne slabšie, no malo lepšiu morálku a v istej miere lepšiu, pre tento typ vojny vhodnejšiu výzbroj. Francúzi so svojou násobnou prevahou rytierstva aj populácie (a aj ekonomiky) viedli strnulú vojnu, kde rytier zakutý v železe na ťažkom peršeronovi, s obrovským mečom alebo kopijou dominoval niekoľko storočí bojisku.
Lenže Ján II. Dobrý, francúzsky kráľ, a jeho stratégovia si neuvedomili zmenenú situáciu. Rytier na rozbehnutom koni predstavoval delovú guľu, ktorá pri náraze do šíkov pešiakov rozhádzala nepriateľa ako kuželky. Akonáhle dobehol k zovretým radom Angličanov, bol kosou v rukách smrti. Ale len pokiaľ dobehol. A to bola tragédia Francúzov storočnej vojny.
Angličania od velšských vojen storočie pred touto udalosťou (v ktorých sa vyznamenal Eduardov pradedo Eduard I. Longshanks) masívne zaviedli využívanie longbowov, dlhých tisových lukov s dostrelom výrazne vyšším ako predchádzajúca generácia lukov. Angličania aj Velšania zaviedli do armády tisícky týchto zbraní a samotní lukostrelci cvičili tak intenzívne, že kostry vojakov z toho obdobia nesú známky deformácie ramien. Ak bol francúzsky chevalier tankom, anglický lukostrelec bol Javelinom. Rytier mohol rozhádzať pešiakov ako kuželky, ale musel sa po nich dostať. A tomu bránili krupobitia šípov.
Frantíci dostali prvú frčku v bitke pri Kreščaku o dekádu skôr. V bitke vymrela elita francúzskeho rytierstva a aj český kráľ Jan Luxemburský. Nasledovali menej významné bitky, kde sa nerozhodlo o ničom, hoci väčšinou vyhrali Angličania. Francúzov bolo príliš veľa.
Počas chevauchée Čierneho princa sa anglické vojsko dostalo z juhu krajiny až do jej srdca, na rieku Loire. Francúzi sa spamätali až zhruba po mesiaci a začali Angličanov tlačiť nazad na juh. Obe armády sa stretli v tento deň, 19. seprembra, pri Poitiers.
Eduard bol dynamický mladík plný skúseností a elánu, rozhodný, zvyknutý bojovať. Jeho armáda bola disciplinovaná a zocelená. Ján II. bol nemastný-neslaný, viacmenej neschopný panovník, nominálne síce vyššie ako Eduard, no reálne bol paródiou na kráľa. Bol slabý, chorľavý, nervák a pravdepodobne mal náchylnosť k mužom. Bol ľahko ovládateľný svojimi pätolízalmi a nerozhodnosť si kompenzoval pritakávaním („kráľ Dobre“).
Silný muž so slabším vojskom versus slabý muž a silné vojsko. Muselo to skončiť zaujímavo. A aj skončilo.
Eduard, vediac, že je v slabšej pozícii a jeho vojsko je vyčerpané päťtýždňovým pochodom, navrhol veľké ústupky Jánovi Dobrému. Ján ale mal kvôli minulým nezdarom nízku sebadôveru, potreboval niečo, čím si ho svet bude pamätať ako víťazného, podstatného panovníka, proste hrdinu a nie slabocha. Keď sa nepreslávim ako dobyvateľ, aspoň si kopnem do slabšieho. Eduardove ponuky odmietol a bitke sa už nedalo predísť.
Anglické vojsko sa rozostavilo na vyvýšenej pozícii nad planinou. Keďže vedeli, že Jánovi rytieri sú odkázaní na dostatočne prechodný terén, vykopali do svahov stovky dier, zákopy a ďalšie prekážky. Zároveň odmietli návrhy Frantíkov, aby zišli z kopca na rovinu (prečo by to robili, že?), takže topografia hrala stále v ich prospech.
A teraz už len stručne: Francúzi previedli prvý útok; bol neúspešný. Angličania si všimli pancierovanie koní, ktoré sa sústreďovalo na predných častiach zvierat, a opustili svoje línie, aby zabíjali zvieratá z nechránených bokov. Veliteľ Frantíkov padol do zajatia.
Druhý útok bol podobný, tretí detto, s tým, že francúzske straty narastali a anglické boli zanedbateľné. Štvrtý útok viedol kráľ Ján osobne... a dopadlo to ako dopadlo. Bezvýznamne veľká anglická jednotka Francúzov napadla zozadu, zdevastujúc ich rady až na kosť. Elitné jednotky rádu Hviezdy ako aj členovia kráľovskej rodiny a čelní funkcionári Paríža padli alebo sa vzdali Angličanom - vrátane kráľa a jeho syna. Francúzi stratili niekde medzi 6.000 až 9.000 mužmi, Angličania rátali straty na desiatky alebo nižšie stovky, čo bol strašný nepomer nato, že bojovali plus mínus rovnocenné armády svojej doby.
Eduard sa vrátil domov ako triumfátor a nebyť toho, že relatívne mladý zomrel na chorobu, stal by sa anglickým kráľom a postrachom Škótov a Francúzov. Ján Dobre sa dostal do zajatia do Británie, odkiaľ organizoval výkupné za svoju hlavu (vo výške niekoľkonásobku francúzskeho rozpočtu krajiny, čo by dnes bol ekvivalent cca 7 biliónov Eur). Kým sa vykúpil, v anglickom zajatí zomrel rovnako ako neskôr jeho pokoriteľ Eduard na chorobu. Vo Francúzsku nasledovali roky nestability vyvrcholiace kráľom Karolom VI. Bláznivým alebo Skleneným (mal utkvelú predstavu, že je zo skla a môže sa rozbiť), kým v Anglicku nasledovník kráľa Eduarda III., brat Čierneho princa Richard II., vytvoril z Anglicka aspoň na čas prosperujúcu zem. Storočná vojna pokračovala ďalej.
A teraz niekoľko pre mňa veľmi významných paralel s dnešným dianím na Ukrajine:
a) Silnejší hráč (Francúzsko) extrémne okato, z pozície sily, nedodržiavalo akékoľvek dohody. Spoliehalo sa na nedotknuteľnosť a silnú armádu.
b) Taktika prevalcovania protivníka fungovala možno inde, ale nie tu. Slabší protivník agilnejšie reagoval na momentálne zmeny v boji.
c) Relatívne lacné/jednoduché riešenia prevážili drahé a ťažké riešenia (rozhodne bolo ľahšie nechať vyzbrojiť Anglického sedliaka lukom, desiatkami šípov a relatívne lacným mečom/brnením/štítom ako kompletným pancierom a peršerónom zakutým v železe).
d) Ján Dobrý si neúspechy v domácom vládnutí a boji potreboval vnútorne vyriešiť úspechom, preto nedal priestor mierovému jednaniu.
e) Francúzi previedli až štyri útoky s minimálnymi obmenami.
f) Konflikt zdecimoval francúzsku elitu až na okraj zániku kráľovstva.
g) Bitka a jej následky boli extrémne drahé pre krajinu.
h) Anglicko vyšlo z bitky nie ako víťaz ale ako triumfant.
i) Straty na virtuálne neporaziteľných rytieroch boli mnohonásobne vyššie ako straty na slabo vyzbrojených Angličanoch (tých straty boli rádovo v percentách).
Čo z toho vidíme na Ukrajine? Všetko.
a) Silnejšie Rusko vždy a všade bez čo len maskovania porušilo akúkoľvek zmluvu, či už bilaterálnu alebo medzinárodnú. Bez výnimky.
b) Rusko nepochopilo, že dnes nie je éra bitky pri Kursku a snažilo sa touto taktikou valcovať nepriateľa aj v časoch modernej vojny. Ukrajinci naopak úspešne vyžehlili svoje slabé stránky premyslenou a obmieňanou taktikou.
c) Tanky v hodnote miliónov USD zanechávali na poli po stovkách, rozbité boli ručnými systémami v hodnote osobných áut z rúk bežných pešiakov.
d) Paralela neschopného tragéda Jána Dobrého a neschopného tragéda Vladimíra Putina je nekonečná v každom ohľade.
e) Rusi nerobia zmeny. Minule to vyšlo takto, tak to takto urobíme aj desiatykrát, hoci to teraz akosi nefunguje. A to budeme skúšať až nebude mať kto bojovať.
f) Ruská federácia prišla o väčšinu armády a mnohých generálov. A predpokladám, že čoskoro príde aj o politickú elitu, ktorá za túto skazu môže.
g) Moskva utrpela nielen vojenské straty (technika a ľudia) ale ešte väčšie ekonomické straty, straty ľudského potenciálu, politické straty. Z veľmoci rozvojová zem. Za pol roka!
h) Ukrajina vyjde posilnená politicky, ekonomicky, národne. Nebude oni na východe a my, bude už len my, Ukrajinci.
i) A to napriek tomu, že bude mať vojenské straty rádovo v nižších 10.000 a civilne tipujem nad 50.000 mŕtvych do konca vojny. Ruské straty budú násobne väčšie a ak začne občianska vojna (verím, že začne a bude krvavá), tento (ne)pomer sa ešte zvýši. Ak by nedajbože mala byť občianska vojna v Rusku podobná tej spred sto rokov, tak ukrajinské straty budú skutočne len v percentách oproti tým ruským z vojny aj občianskej vojny.
5. A ešte update, ktorý ma pobavil.
Ukrajincom sa pri útoku pri Charkove dostalo do rúk obrovské množstvo ruskej munície. Keďže Ukrajinci majú prevažnú časť svojej výzbroje zo sovietskych čias alebo priamo zhabanú od Rusov posledného pol roka, Zelenskij oficiálne poďakoval Putinovi a prehlásil, že od vrahov, zlodejov a násilníkov nechce prijať žiadnu pomoc a že všetku muníciu zasa vráti nazad Rusom.
A napokon predsa ešte jedna poznámka: Rusom ide všetko stále podľa plánu, takže po novom dostali odporúčanie náborovať na univerzitách s tým, že pedagógovia im musia absenciu ospravedlniť. Rusko ale nepovedalo, či ospravedlnenie sa bude týkať len jedného semestra alebo doživotnej neprítomnosti.
