Doktor Rem Jefremovič Glebnikov už mal byť pri svojom veku dávno na dôchodku. Do sedemdesiatky mu chýbali iba mesiace, no keďže bol vdovec, syn žil ako námorník v ďalekom Rostove a dcéra vydatá neďaleko Kazane ho aj s vnúčencami chodila pozrieť tak raz za rok, nudil sa a svoju prácu v tomto zapadnutom regióne praktizoval tak dlho, ako mu to zdravie dovolí. A ešte jeden dôvod tu bol, prečo zotrvával – za desať rokov sa vystriedali traja mladí lekári zo širšieho okolia, no každý to po pár týždňoch vzdal a z tohto vyľudňujúceho sa zapadákova ušiel. Radšej starší lekár ako žiaden, a doktor Glebnikov bol navyše príjemný a srdečný, takže na jeho kmeťovský vek nikto nereptal. Ľudia si ho ctili.
Práve sa chystal do postele, aby si bohviekoľký krát prečítal pár strán svojej obľúbenej ságy Prekliati králi, keď ho z večerného útlmu prebudilo hlučné, neprestávajúce klopanie na dvere. Znepokojene vykročil otvoriť, len si cez seba prehodil starú flanelovú košeľu. Keď niekto búši na dvere o tejto hodine s takou neodbytnosťou, značí to len zlé správy.
Nemýlil sa. Pod kožušinovou ušiankou spoznal pani Maximinovú z vedľajšej dediny, svoju príležitostnú pacientku. Ihneď si vybavil jej tri deti – takto vyplakaná nebude kvôli svojim problémom, iba kvôli deťom.
„Pani Maximinová?“ spýtal sa jej znepokojene. „Čo sa deje?“
„Pán doktor, prosím...“ zadúšala sa matka slzami.
„Jej syn má obrovské problémy,“ vystúpil z chumelice vysoký muž. Doktor v ňom spoznal poľovníka z dediny, kde bývali Maximinovci. Jeho meno si nepamätal.
„Čo za problémy? Zranenie či choroba?“
„Nevieme,“ odvetil muž. Doktor sa znepokojil ešte viac. Ak päťdesiatročný muž s dvojročnou službou v armáde nerozozná zranenie od nemoci, neveští to nič iné, iba veľké problémy.
„Preboha, chlape, mám si vziať nástroje na zašívanie rán alebo nie?“ nedal sa doktor Glebnikov.
„To určite nie,“ rezolútne zamietol poľovník. Aspoň nejaký pokrok. „Ale je to podobné popáleninám. A schádza mu koža na hrudi. A vracia krv.“
„No zbohom,“ povedal doktor viac-menej pre seba. „Dajte mi dve minúty, kým sa oblečiem. Zatiaľ bežte do auta.“
Vracia krv a má popáleniny – to značí iba jedno: došiel do kontaktu s kyselinou. Glebnikov rýchlo na seba nahádzal kusy oblečenia bez ladu a skladu. So zapínaním gombíkov a šnurovaním šnúrok sa neobťažoval. Zobral základné vybavenie, ktoré podľa neho bude treba v tomto prípade. Zabuchol dvere a rýchlo zamkol.
Poľovník mal obstarožnú Ladu Nivu, nepohodlné a nešetrné auto, ktoré bolo do týchto zapadákovov s mizernou infraštruktúrou ako stvorené a ktorých tu jazdili tisíce. Pani Maximinová usedavo plakala na zadnom sedadle a poľovník netrpezlivo fajčil za autom. Akonáhle zbadal doktora, odhodil nedopalok do snehu a bleskovo nasadol. Motor stále bežal.
„Prepáčte za zdržanie,“ povedal Glebnikov akosi formálne, aj keď bolo jasné, že sa stihol obliecť aj zbaliť v úctyhodnom čase. Poľovník zaradil jednotku a Lada sa ťarbavo pohla.
Dedina kam smerovali ležala dvanásť kilometrov na východ. Pri bežnom počasí by cesta rozoraným asfaltom trvala dvadsať minút, no teraz to bolo rýchlejšie. Poľovník letel po vrstve snehu a doktor vedel, že je zle. Cestou mu rozpovedal, čo sa vlastne udialo (pani Maximinová cez plač nebola schopná). Boli susedmi, pán Maximin mal prísť až okolo polnoci z práce, preto najprv dobehla k nemu. Aj on už pomaly vliezal do postele, no rýchlo sa obliekol a pribehol k susedom. To, čo u nich zbadal ho vydesilo.
Obe dcéry plačúc prikladali na mladého Kosťu obklady. Chlapec, vyzlečený donaha, bol od brady až po stehná úplne červený, ako keby zostal príliš dlho na letnom úpale. To isté mal z vnútornej strany rúk a na dlaniach. Chlapec kvílil hrozným hlasom a bolo jasné, že má hrozné bolesti.
„Dievčatá mu vyzliekli pyžamu, ale na niektorých miestach z neho zišla koža,“ ozrejmoval poľovník, kým sa snažil vyhýbať závejom. Vysvitlo, že sa volá Simeon a pochádza z miestneho národa Komiov, ugrofínskeho kmeňa žijúceho v širokom páse na Urale. Simeon ako lovec nemal slabý žalúdok, ale pohľad na chlapca ho skutočne vydesil. „Keď som s Marinou vybiehal po auto, Kosťa sa povracal. Bolo to hrozné, taká ružová brečka. Ako sirup.“
Auto nadskočilo na spadnutej vetve a ledva ho udržal v smere jazdy. Chvalabohu sme už blízko, povedal si v duchu doktor Glebnikov. Ďalší úsek by už nevydržal.
Dedina mala najlepšie roky za sebou. Kedysi, po druhej svetovej vojne a v dekádach po nej, mala okolo dvetisíc obyvateľov ako-tak fungujúcu infraštruktúru. Kolchoz, kino s pravidelnou dávkou propagandy, jasle, škôlku a školu, reštauráciu s dookola vareným tým istým menu, poloprázdny obchod s nekvalitným tovarom. Potom sa udialo niekoľko udalostí, ktoré populáciu zrazili ani nie na polovicu. Najprv za Gorbačova umožnili návrat nútene presídleným národom, ktoré žili od Stalina roztrúsené po celej Sibíri. Niekoľko famílií z Pobaltia a Krymu zo dňa na deň dalo uralským zapdákovom zbohom a nikdy sa nevrátili. Potom bola z úsporných dôvodov uzavretá neďaleká vojenská základňa. Mnoho miestnych rodín bolo na nej závislých, či už ako vojenskí či civilní zamestnanci, alebo ako pašeráci vojenskej nafty a prídelových dávok. Vojaci aj s rodinami boli prevelení na iné posádky, často tisíce kilometrov ďaleko. Dedina prešla o svoj dominantný zdroj príjmu. Nakoniec otvorenie hraníc znamenalo, že veľká časť hlavne mladých odišli za zárobkami. Ísť na štúdia alebo na letnú brigádu znamenalo už sa nikdy nevrátiť. Obyvateľstvo zostarlo, pôrodnosť poklesla na štvrtinu. Kraj s takouto infraštruktúrou, vekovým zložením, alkoholizmom a drogami, kriminalitou a v poslednej dobe aj epidémiou AIDS nemal šancu prilákať investície. Začarovaný kruh sa uzavrel. Okrem toho tu bola biedna situácia s priemerným vekom dožitia. Vo veku, kedy na Západe alebo vo východnej Ázii muž ešte len rozmýšľa nad odchodom do dôchodku, aby si mohol užívať úspory a vnukov, miestny muž už bol štatisticky mŕtvy. V dĺžke života mužov stálo Rusko dokonca za mnohými africkými krajinami – a severný Ural bol podpriemerný ešte aj na ruské pomery, uvedomoval si bolestivo doktor Glebnikov.
A vyzerá to tak, že jeho najbližší pacient štatistiku ešte o čosi zhorší.
Auto zabočilo pomedzi prvé domy dediny. Hoci husto snežilo, niektoré cesty boli vyjazdené, odhrnutá však nebola žiadna. Sem-tam sa mihol náznak svetla. Lada obišla pár áut a nakoniec zaparkovala pred dvojicou vysvietených domov.
„Poďte, doktor,“ súril Glebnikova Simeon.
Jedny z dverí sa otvorili a von vykukla dievčenská tvár.
„Sme tu, Nasťa,“ skríkol poľovník. Dievča otvorilo dvere dokorán. Na prvý pohľad bolo vyplakané a šokované. Doktor jej hádal tak pätnásť-šestnásť rokov. Podal jej kabát a Simeon ho zaviedol do jednej z izieb.
Rem Glebnikov mal takmer polstoročie praxe. Začínal ako vojenský lekár v zácviku v Turkménsku začiatkom sedemdesiatych rokov. Dlhú dobu slúžil v Perme, potom prišiel na svoju dnešnú pozíciu. Za svoj život videl bažantov, ktorí nezvládli šikanu zo strany opitých mazákov a vyprázdnili si do hlavy polovicu zásobníka samopalu. Videl opravára tanku, ktorému 40-tonový oceľový kolos pozdĺžne prešiel po tele. Bol svedkom výbuchu, ktorý si vyžiadal desiatku úplne spálených obetí a dva tucty zmrzačených mužov. Ženu zasiahnutú kyselinou tak, že jej vyleptalo tvár až na lebku. Desiatky obetí autonehôd, priemyselných nešťastí, bitiek v krčme aj vybavovania si účtov medzi gangami. Zašíval nejednu ranu po útoku medveďa či divokého psa. Ľudské utrpenie pre neho z profesionálnej stránky bolo každodennou rutinou.
Ale len čo vstúpil do detskej izby s mladým Konstantinom, roztriasli sa mu kolená. Tašku s medikamentami položil na zem.
„Simeon?“ Poľovník podišiel k nemu. „Slúžili ste v armáde?“
„Spojár, 155-ta motostrelecká divízia v Afganistane,“ odvetil Simeon s istou stratenou pýchou v hlase. „Zúčastnil som sa priamych bojov, operácia Magistral v osemdesiatom siedmom.“
„Takže viete, že niekedy sa v záujme jednotky nediskutuje nad rozkazom?“
Poľovník mlčal. Ozýval sa iba vzlykot druhej sestry, ktorá Kosťovi vymieňala obväzy. „Simeon, teraz vezmete toto dievča a vyvediete ho von z izby.“ Glebnikov mal mechanický, tichý hlas a gestikuloval ako pri rozkaze na cvičisku. V tvári bol bledý a poľovník vedel, že má poslúchnuť na slovo. „Vyvediete všetky tri ženy Nech sa okamžite prezlečú do iných šiat ako tie, ktoré majú na sebe, a potom ich zavediete k sebe domov.“ Simeon zbledol. „Keď sa prezlečú, nie je to pre Vás a Vašu rodinu nebezpečné – ale musia si vymeniť všetko šatstvo. Rozumiete? Handry vyhádžete von.“
„Rozumiem, doktor.“ Už sa načahoval za plačúcim dievčaťom, ale doktor ho zarazil. „Keď ich ubytujete u seba, budete držať pred dverami stráž. Ich otec ani nikto iný nesmie do rána vkročiť do budovy. Je to jasné?“
„Jasné, pán doktor“ odvetil Simeon a za golier odtiahol dievča od trpiaceho chlapca.
„Poď, Ljuda, ideme ku mne.“
Dievča nepríčetne odišlo od postele a zanechalo brata doktorovi. Glebnikov osamel. Všimol si vedro s ružovou hmotou aj krvavé fľaky na pyžame v kúte. Nebolo to však to, čo hľadal. Podišiel k dverám. Ženy práve počúvali Simeona. Dievčatá sa chceli vrátiť do izby po čisté veci, no doktor im zahatal cestu.
„Do tejto izby dnes ani zajtra nikto nevstúpi. Nájdite si iné veci. A zabudol som jednu vec – osprchujte sa. Hlavne si poctivo opláchnite hlavu.“ Dievčatá mlčky prikývli.
„Ešte niečo – pani Maximinová, viete mi povedať, čo mal Kosťa oblečené, keď prišiel z vonka?“
Plačúca a nič nechápajúca matka prikývla. Ukázala na chlapcove podkolienky, za ten čas už suché, a spodky na stoličke pri sporáku a zimný odev, kabát, rukavice, šál a čiapku. Potom sa zarazila a z komory vytiahla lyžiarky a bežky. Z vešiaka zvesila malý vak, v ktorom si Kosťa nosil fľašu s čajom a nôž.
Doktor všetky veci nahádzal na kopu. Ženy sa rýchlo balili na odchod, až ho ich stoicizmus udivoval. Tušili, že je niečo zle a nezdržiavali.
„Simeon? Spravte mi láskavosť a odneste všetky tieto veci do vášho auta. Auto zamknite a nepúšťajte k nemu nikoho.“
Poľovník ešte viac zbledol. Pochopil.
„A ešte niečo, Simeon. Do zajtra večera nikomu ani slovo, prosím. Potom uvidíme.“ Doktor sa odmlčal a potom sucho skonštatoval. „Ak vôbec ešte zajtra uvidíme...“
O pár minút tri plačúce ženy opustili domov. Unavená Simeonova manželka najprv protestovala proti návšteve, no tiež bola matkou, a tak veľmi rýchlo v prázdnej detskej izbe svojim hosťom ustlala. To už bola Lada zamknutá, na zadnom sedadle vo vreci boli uložené všetky Konstantinove veci a pod sedadlom ležali dekou prikryté bežky.
A Glebnikov sa trápil s pacientom, o ktorom vedel, že umiera. Mal dve možnosti: zavolať záchranku priamo z Permu alebo bližších Berjeznikov, no v tomto počasí by trvalo hodiny, kým by dorazili. Druhou možnosťou bolo, že strávi bezsennú noc a utíši chlapcove bolesti. Obe rozhodnutia viedli k tomu istému výsledku: chlapec najneskôr do týždňa zomrie a rozhodne to nebude príjemná smrť. Nedalo sa mu pomôcť, jeho popáleniny boli príliš vážne a akákoľvek profesionálna pomoc musela prísť príliš neskoro nato, aby mu pomohla. Na druhej strane, povedal si Glebnikov v duchu, je to pre neho lepšie. Chlapec ešte nemal pätnásť a chodiť celý život ako popálená, zjazvená troska bez vlasov a závislá na silných analgetikách by nebola pekná vyhliadka do budúcnosti. Čím skôr zomrie, tým viac utrpenia odtrhne sebe aj vlastnej rodine.
Potom doktorovi skrsla jedna myšlienka. Najprv ju zavrhol, no rýchlo si ju prehodnotil. Kosťa musel nájsť niečo, čo na svetlo nepatrilo. Matka mu ešte v aute na ceste do dediny cez slzy povedala, že syn jej prišiel domov neskôr a ona ho zato vyhrešila. Nepýtal sa jej, čo je v ich domácom režime neskôr. Meškal tri hodiny? Hodinu alebo len päť minút? Tri hodiny na bežkách značilo u mladého zdravého chlapca bez problémov dvadsať kilometrov navyše. Doktor vedel, že tunajší chlapci na sklonku základnej školy majú fantastickú výdrž. Nie ako tí mestskí obézni fafrnkovia, ktorí nevládali po pol hodine na snehu. Stavil by sa, že polovica chlapcov z dediny dokáže zvládnuť za jediný deň šesťdesiat kilometrov na bežkách – to je rádius tridsať kilometrov na hociktorú stranu. Pošúchal sa po zle oholenej brade. Chudáka Kosťu nezachráni ani náhodou – ale ak by ho donútil nejakým zázrakom prehovoriť čo i len pár viet, mohlo by to pomôcť predísť ďalším rovnakým tragédiám.
Chlapec zaúpel, akoby otázku očakával. Glebnikov sa zohol k nemu. Pach zvratkov a už aj moču a výkalov si nevšímal, bol naň zvyknutý. „Kosťa?“ oslovil ho až s otcovskou nežnosťou. Odpovedalo mu zaúpenie. Chlapcove dopálené ruky sa triasli bolesťou. Doktor si nebol istý, či ho vôbec vníma.
„Kosťa, počuješ ma?“ zopakoval otázku. Veľmi zľahka mu prešiel po zátylku, kde predpokladal, že nie je popálený. „Konstantin, aspoň na chvíľu ma počúvaj. Vnímaš ma?“
Na jeho obrovskú úľavu skutočne otvoril oči. Bielka mal podliate krvou a zrenice zúžené, ale vyzeral byť pri zmysloch. Doktor si vydýchol úľavou.
„Kosťa, som doktor Glebnikov, u ktorého si bol v meste, pamätáš si ma?“
Chlapec po chvíli váhavo prikývol. Zvonku sa ozval zvuk čižiem odupávajúcich sneh na priedomí. Simeon si poctivo splnil svoje povinnosti a prišiel strážiť dom.
„Kosťa, čo sa stalo? Čo si našiel v horách, keď si bol na bežkách? Pamätáš si?“
„Vodu,“ sotva počuteľne zašeptal zomierajúci pacient.
„Chceš vodu? Dostaneš napiť, neboj sa. Ale Kosťa, prosím, potrebujem vedieť – súrne vedieť – pár vecí. Potom ti dám napiť vody koľko chceš. Aj lieky proti bolesti ti dám. Budeš pokojne spať až sa uzdravíš,“ klamal Glebnikov. „Konstantin, kde si bol poobede a čo si tam našiel? Čo si priniesol domov?“
Doktor vedel, že keby dal neborákovi vodu a injekciu proti bolesti, upadol by do hlbokého spánku, z ktorého sa pri jeho stave mohol, ale aj nemusel, prebrať. Nájsť zdroj rádioaktívneho materiálu bolo teraz kľúčovejšie ako to, či pacient trpí päť minút dlhšie alebo kratšie – nech to znelo akokoľvek sadisticky aj samotnému starcovi.
Chlapec zakvílil. Potom sa mu zodvihol žalúdok a bradu a krk mu ostriekala ružová pena. Doktor mu rýchlo pretrel tvár ušpinenou handričkou, ktorú mu tu nechala jeho sestra. V duchu sa modlil, aby neodpadol a aby sa rozrečnil.
„Kosťa, prosím...“ posúril ho doktor, no chlapec začal šeptať.
„S partiou... na bežkách... do hôr... oddelil som sa... krížom... rieka,“ šeptal prerušovane a pomaly. Doktor Glebnikov sa naklonil tak blízko k jeho hlave, až cítil jeho kyslý dych plný žlče.
„Aká rieka, Kosťa? V ktorých horách?“
„To... krivá... cesta na bázu... krížom dole svahom...“
„Spustil si sa dole svahom zákrutou k rieke?“ snažil sa ho prerušiť doktor, no neúspešne. Chlapec lapal dych a rozumieť mu bolo každé tretie slovo, no aspoň že rozprával.
„Tam je skala... polámané stromy... spadnuté krídlo... lietadlo... chladnička.“
Glebnikov zvraštil tvár. Kosťa našiel lietadlo alebo chladničku? Pri nejakom padnutom lietadle mohli byť polámané stromy, ale žeby lietadlo vletelo stržou ponad rieku a narazilo do skaly? To mu tiež nedávalo zmysel. A rieku s krivou cestou takisto nepoznal, hoci ak by mal byť úprimný, z miestnej geografie toho príliš nepoznal.
Chlapec sa odmlčal. „Kosťa, už ti idem po vodu a injekciu, ale prosím ťa, ešte mi odpovedz na jednu otázku: Priniesol si so sebou niečo z tej chladničky? Z toho lietadla?“
„Da,“ prižmúril chlapec oči. „Retiazku... úlomky... a krúžok... Latina... knihy... Paroh...“
Úlomky retiazky s krúžkom a knihy? Zamračil sa Glebnikov. To nedávalo zmysel.
„Našiel si krúžok s retiazkou a knihy?“ spýtal sa ho ešte raz. „Latinu?“
„Da,“ znovu prikývol chlapec.
„A v údolí rieky? Pod skalou?“
„Da.“
Doktor mal pocit, že chlapec nereaguje príliš na zmysel otázok ako skôr na otázky samotné. Oči však už držal zatvorené a bolo jasné, že nemalo zmysel mu klásť ďalšie otázky. S ťažkým srdcom prestal s výsluchom a opatrne priložil k popáleným perám pohár.
„Voda, synak. Pi.“
Podliate oči sa ešte raz otvorili a chlapec si nekonečne pomaly odpil. Doktor mu vpichol injekciu so silným analgetikom a potom ho prikryl ľahkou dekou. Za hodinu bude asi nasýtená krvou a zvratkami a chlapcovmu stavu nepomôže vôbec nič, no bola to taká viac otcovská ako lekárska reakcia. Do starých kovových kachieľ vhodil kus borovicového polena, práve včas na to, aby sa uhlíky ešte rozhoreli plameňom. Niekoľkokrát do pahreby dúchol, v mysli si opakujúc nezrozumiteľnú sekvenciu slov, ktoré mu bľabotal Konstantin. Bežky, partia, rieka, krížom... Oči mu padli na školský zošit pri druhej z postelí. Podľa písma by povedal, že patrili najmladšiemu z troch detí, tomu dievčaťu, čo im pri príchode otvárala dvere.
Glebnikov si zobral farebnú ceruzku a začal si spisovať slová, ako si ich pamätal. Hoci sa rozhovor odohral sotva pred piatimi minútami, zistil, že má problém s vybavením si poradia slov. netušil prečo, no javilo sa mu podstatné zaznamenať postupnosť. S partiou. Na bežkách. Hory. Oddelil som sa. Krížom k rieke. Potom k tomu dopísal do zátvoriek (Rieka = Volkovka?). Rozmýšľal, ako monológ pokračoval. Báza/cesta na bázu. Svah/dolu svahom. Doktor si nebol istý. V duchu si nadával, že nevenoval tomu viac pozornosti. Potom sa hlasno napomenul, až sa zľakol, že prebudil chlapca. Je polnoc, celý deň bol v ordinácii a má skoro sedemdesiat rokov. Má dôvod na zhoršenú pamäť, vešať sa kvôli tomu na strom predsa nebude.
Strom! Polámané stromy. Skala. Dopísal farbičkou do zoznamu. Čo Kosťa našiel pod tou skalou? Krídlo a lietadlo. Chladnička – nech to značí čokoľvek. Doktor to pridal k textu a nakoniec doplnil otáznik. Potom vymenil modrú farbičku za červenú. Doniesol odtiaľ: retiazku, úlomky (úlomky reťaze?), krúžok, knihy (Latina?). Paroh. Chvíľu sa snažil ešte niečo z unaveného mozgu vydolovať, no zbytočne. Vedel, že to podstatné ako-tak zachytil.
Nech ho ale vezme čert, ak tomu rozumie. Prvá časť sa dala pochopiť: chlapec išiel s partiou na bežkách do hôr a stratil či oddelil sa. Potom to bolo nejasné. Išiel sám krivou cestou na bázu? Doktor vedel, že tu obďaleč je základňa. Kedysi zašíval pár chlapov, ktorí sa tam opití pobili, a raz mu pod rukami umrel poručík, ktorého prešiel plne naložený nákladiak. Pamätal si, že základňa bola zo štyridsať či päťdesiat kilometrov od jeho kliniky, čo by ešte umožňovalo zaradiť ju do rádiusu, ktorý mohol Konstantin vykonať na bežkách za jeden deň, teda do tridsať kilometrov od domu Maximinovcov.
Čo to ale motal o chladničke, krídle lietadla a skale s polámanými stromami? Ak by nejaké lietadlo stratilo krídlo, spadlo by celé, aj keď v prípade straty krídla vo výške desať či dvanásť kilometrov neznačilo nutne, že zvyšok lietadla musel dopadnúť do blízkosti dopadu nosnej plochy. Stroj letiaci rýchlosťou osemsto a viac kilometrov za hodinu mohol klesať ešte desiatky kilometrov a a ž potom sa roztrieštiť o zem. Lenže tu bol jeden háčik: v tejto časti Uralu nespadlo lietadlo už celé roky. Ak by to bola čerstvá nehoda, muselo sa to stať dnes najneskôr tesne po obede – a to by boli noviny plné správ a aktualizácií. Glebnikov počúval v ordinácii rádio nonstop, ale nič také nezačul; večer si pustil správy v televízii, no ani zmienka o páde lietadla.
V hlave sa mu zjavilo malé ale podstatné upozornenie: vojenský bombardér stratil atómovú hlavicu. Počul, že takéto veci sa kedysi stávali aj na Západe. Pred rokmi čítal v žurnáli článok, že kdesi na dne mora ešte stále čakali stratené atómové bomby nato, aby ich Američania vyzdvihli (no tí ich tam celé dekády nechávali na pokoji). Lenže ak spadla strela plná rádioaktívneho materiálu do týchto lesov, muselo by byť celý čas počuť pátracie vrtuľníky. Cesty by boli plné armádnych ZIL-ov s posádkami v protiradiačných overaloch. Strata atómovej bomby nie je nič, čo by armáda nechala na iný deň. Hodinu po zistení skutočnosti by sem z Permu a ďalších zariadení museli prúdiť tucty prieskumných lietadiel a tisíce mužov, ktorí by nonstop pátrali až do úspešného konca. Nukleárne zariadenie nebol stratený Kalašnikov, pri atómových bombách dokonca aj typické ruské darebáctvo išlo nabok a systém sa podriaďoval vojenskej disciplíne.
Potom ale vyvstáva otázka, pomyslel si znepokojene Glebnikov, kto mal záujem na utajení straty takejto zbrane? Doktor sa narodil nedlho po druhej svetovej vojne a jeho nebohý otec, naoko komunista, no v súkromí zarytý antikomunista a prívrženec starého režimu, mu celý čas hovoril, že od komunistu nič dobré netreba čakať. Mladý Rem, hoci oficiálne tiež člen strany, si spomínal na desiatky príbehov z otcovho minulého života, z čias vojny, ktorú Sovietsky zväz začal bok po boku Hitlera, no ktorú alibisticky označoval ešte dnes ako Veľká vlastenecká. Mladík si umenie ruského klamu všímal na vlastné oči, a to tak za Brežneva a jeho nástupcov, ako aj za Gorbačova, Jeľcina a jeho nástupcu.
Nikdy never ruskej armáde. Nikdy never milícii. Nikdy never vláde.
Mal by hneď teraz oznámiť Kosťov stav, no zaváhal. Ak sa k jadru problému dostane ako prvá armáda či bezpečnosť, môže sa reálny problém iba zakamuflovať, ale nevyriešiť. Kdekoľvek leží strela, bomba, či to mysteriózne krídlo s chladničkou, musí tam byť skôr ako oni. Doktor vstal, v ruke stískajúc zošit.
„Simeon!“ zvolal trochu hlasnejšie ako chcel a vykročil k vonkajším dverám. Poľovník ako verný strážny pes stál vonku a nevadil mu ani padajúci sneh, ani mráz.
„Kosťa prehovoril,“ ozrejmil mu Glebnikov. „Spomínal nejakú bázu a krivú cestu z nej. Plus nejakú rieku pod skalou. Hovoril nesúvisle, takže rozumel som iba pár slov. Viete mi povedať, čo tým mohol myslieť?“
Muž v hrubom kožušinovom kabáte zafŕkal. „Báza? To bude vojenská základňa tuto kúsok v horách. Ale je to množstvo roztrúsených budov, nie jeden kompaktný objekt.“
„Je to niekde pri rieke?“ opáčil Glebnikov.
„Pri rieke? Ani nie,“ rozmýšľal Simeon. „V týchto horách je veľa tokov, ale väčšinou sú to bystriny, nič veľké.“
„A krivá cesta? Hovorí Vám to niečo?“
„Všetky cesty sú tu krivé, pán doktor,“ pousmial sa poľovník popod fúzy. „Je to hornatý kraj, čiže všetky cesty kopírujú terén.“
„Ide nejaká rieka alebo cesta okolo skaly?“ skúšal doktor ďalej. Dúfal, že sa pohne ďalej, no stále vedel o celej záležitosti rovnako málo ako predtým. Potom mu v hlave niečo skrslo.
„Simeon, v tých chlapcových veciach v Lade nie je nejaká retiazka, úlomky niečoho a nejaký kruh? Kruh by mal byť ťažký, kovový. Nevšimli ste si niečo? A spomínal aj paroh.“
Poľovník si pretrel fúzy. „Nezdalo sa mi, že by jeho veci boli príliš ťažké. Ale môžem sa na to pozrieť, ak chcete.“
„Buďte taký dobrý.“ Doktor sa otočil dnu, no zháčil sa. „Simeon? Prosím, zoberte si pritom rukavice.“
Poľovník zodvihol ruky, na ktorých mal navlečené kožené, tkaninou podšívané rukavice.
„Bez obáv, pán doktor.“
Vďaka bohu za veterána z Afganistanu, skonštatoval Glebnikov, keď zatváral dvere. V hlave si spájal plán: Kosťa to chudák neprežije tak či onak, o tom niet pochýb. Môže ho nechať v opatere matky a sestier a tých pár dní mu podávať utišovacie injekcie, no dovtedy sa musia dohodnúť na utajení. Ráno, ešte pred úsvitom, sa dopravia do okolia základne a budú pátrať po akýchkoľvek troskách, po krivej ceste a skale. Nebol optimista – Kosťove stopy boli už v tomto okamihu zaviate a nepomôže im ani pes, ktorého poľovník určite vlastní. Bude to hľadanie ihly v kope snehu, odovzdane si povzdychol. A ak nájdu niečo podozrivé, rozhodnú sa o ďalšom postupe. Keď bude chlapec stále nažive, postarajú sa o jeho prevoz do Permu. Oneskorenie nejako zahovoria. Glebnikov smutne pozrel na chlapca, ktorý ležal v oslobodzujúcom spánku. Úplne oslobodzujúcom nie, ten príde až o pár dní. Vybavil si zábery z Kyjeva z mája 1986, ktoré si mohol pozrieť až poldruha dekády neskôr. Mladí muži opuchnutí ako balóny, trhajúca sa koža, krv tečúca zo všetkých otvorov. Priami účastníci Černobyľskej katastrofy skončili horšie ako zle.
A teraz bol v tom istom stave Kosťa.
Zrazu doktorovi padli oči na policu pri posteli. Chlapec zjavne miloval prírodu a zvlášť živočíchy. Na polici mal desiatky kníh – prevažne starších z pozostalosti kohosi dávno mŕtveho, no pár farebných obalov svedčili aj o nových kusoch – o faune a flóre. V hlave mu zarezonovala lámaná veta: Retiazka, úlomky, krúžok, knihy, paroh. Na knihách bol položený malý losí paroh. Určite to bol jeden z Kosťových nálezov, keď sa vybral na turistiku a v podraste našiel spadnutý parožok. Celý šťastný ho priniesol domov, aby ho potom ukazoval každej návšteve a chválil sa v škole. Príliš malý a lacný nato, aby ho chcel kúpiť nejaký remeselník, no príliš drahý nato, aby o predaji mladý Kosťa vôbec uvažoval.
Glebnikov podišiel bližšie k polici. Nebol príliš vysoký, aby očami presiahol vrchný rad kníh aj s položeným parohom. Musel si priniesť stoličku jednej z chlapcových sestier. Najprv trochu zaváhal, no potom sa postavil na ňu a nakukol na ňu.
Bolo to tam. Srdce mu začalo biť tak rýchlo, že mu vyplavilo z tela únavu. Chytro zišiel späť na koberec. Chytil sa za hlavu. Jadro atómovej bomby – alebo nech to je čokoľvek – ležalo na polici medzi detskými knihami sotva meter od jeho čela. Kristepane a on bol v tejto miestnosti s niekoľkokilovým diskom štiepneho materiálu už dobrú hodinu – chlapčiskove sestry ešte dlhšie! Kosťa, čo si to vyviedol? Otrasený vyšiel pred dvere.
„Simeon!“ v Lade svietila baterka, no poľovník sa na zvolanie vysúkal z auta.
„Pán doktor? Našiel som retiazku, aj pár železných úlomkov, no žiaden krúžok... zatiaľ.“
„Simeon, máte veľké kliešte a kovovú, nehorľavú bedňu? Vnútorná svetlosť tak na dve piade?“
Poľovník sa zamyslel. „Kliešte mám, ale bedničku nie. Počkajte!“ obzrel sa k domu a poškriabal sa na zátylku. „Mám starý kanister na naftu, ak Vám to vyhovuje.“
„Prineste ho, prosím. Aj tie kliešte. A ak máte trochu štrku, tak aj ten.“
Poľovník síce nechápal, ale rýchlo odbehol kamsi do tmy. Bolo okolo polnoci a každú chvíľu mal prísť pán Maximin z práce, strhaný, vyčerpaný, no čoskoro na smrť vydesený. Ani doktor, ani lovec sa netešili na tú chvíľu, keď mu oznámia, že so synom je zle. Okrem toho by bol vďačný, ak by sa sám dostal čím skôr do postele. Ťahalo mu na sedemdesiatku, toto už nebolo pre neho. Nech sa ráno deje čokoľvek, bude to dlhá, namáhavá výprava s nejasným cieľom aj priebehom. Obaja musia byť svieži, aby sa v záplave snehu a teréne vôbec dokázali hýbať.
Z tmy vyšiel poľovník. Víťazoslávne niesol kanister aj staré hrdzavé kliešte. Doktor tipoval, že oba predmety boli odnesené z armádnych skladov na tejto, či niektorej z iných vojenských základní. Tušil, že v miestnych domoch by sa našli stovky ukradnutých, či vyšmelinovaných vecí a dosť možné, že sa tu dali nájsť aj zbrane a munícia.
„Simeon, vy ste vyšší. Ak sa nebojíte, skúste to zobrať, prosím,“ požiadal ho doktor.
Poľovník len odfrkol a vkročil dnu. Ustarostene si prezrel Kosťu, ktorý bol v tuhom spánku. Spod deky z neho vykúkala iba hlava, ktorá nebola taká zúbožená ako hruď, brucho a rozkrok. I tak ale dýchal plytko a v tvári mal vpísané utrpenie.
„Kde to je?“ spýtal sa poľovník.
„Ten disk pri parohu,“ ukázal mu Glebnikov. Zobral mu kanister, ktorý bol na jednej strane otvorený ako konzerva sardiniek. Na dne bola vsypaná hromádka hrubého štrku.
„Viac štrku som nemal,“ ospravedlňoval sa doktorovi. „Niečo potom vymyslíme.“ Pozrel sa na vrch police a zatváril sa prekvapene. Tento malý tanierik je to obrovské nebezpečenstvo? Potom sa postavil na špičky a kliešťami ho opatrne nabral. S údivom zistil, že má dobrých desať kilogramov, ak nie viac. Bol z nejakého rádioaktívneho materiálu, takže musel byť ešte o čosi ťažší ako rovnako objemný disk olova.
„Vhoďte ho sem,“ nastavil doktor kanister. V duchu sa modlil, aby za tých pár sekúnd nedostali dávku žiarenia, ktorá by im ublížila. Ďakoval tiež Kosťovi, že disk vyložil tak vysoko – ak by ho bol poobede položil napríklad na sestrin stôl, dievčatá aj matka by už asi boli v podobnom štádiu ako on sám.
Simeon kus kovu preložil; doktorovi kanister oťažel v rukách.
„Vezmite to von a vhoďte to do Lady,“ prikázal poľovníkovi. „Tie kliešte tam pre istotu nechajte tiež.“
„Chorošó,“ odvetil domáci. Vyšiel do chumelice a doktor za ním zabuchol dvere.
Hotovo, povedal si v duchu. Retiazka, úlomky, krúžok, paroh, knihy. Túto časť posolstva majú rozlúštenú a všetko akútne nebezpečenstvo pre dedinu je pravdepodobne odstránené. Zostáva len nájsť zdroj toho svinstva – táto úloha bude ale oveľa komplikovanejšia. Doktor Glebnikov banoval, že nemá mapu miestnych hôr. Potom si uvedomil, že o pár kilometrov ďalej začínal bývalý vojenský priestor. Ak aj existuje verejne dostupná mapa s dostatočným rozlíšením, s vysokou pravdepodobnosťou bude armádnymi kartografmi tak extrémne skreslená, že by neprezradila vôbec nič. Aj mapa New Yorku by mu povedala viac. Rezignovane si sadol do kresla a snažil sa aspoň trochu zdriemnuť.
O chvíľu ho z driemot vytrhol tlmený hlas. Najprv sa musel zorientovať, kde vôbec je. Telom mu prebehol chlad, hoci kachle stále sálali. Prišiel pán Maximin, uvedomil si s úľavou. Hoci teraz ho čakala nepríjemná udalosť, na druhej strane bol rád, že celé sa to čoskoro pre dnešný deň uzavrie.
Čo najenergickejšie vyskočil z kresla, práve v okamihu, keď sa znovu otvorili vonkajšie dvere. Dnu vstúpili dvaja muži. Na bielom pozadí sa dala rozoznať vysoká lovcova silueta a o čosi nižšie, snehom pokrytá postava Konstantinovho otca.
„Pán doktor, toto je Iľja Maximin,“ začal Simeon. „Iľja, toto je doktor Glebnikov, lekár tvojich detí.“ Vyšiel von a nechal ich osamote.
Zasnežený muž vyšiel z tmy a podal doktorovi ruku. Doktor okamžite postrehol, ako sa na neho Konstantin podobá. Dvadsať rokov nazad by ich považovali za bratov.
„Teší ma, pán Maximin.“ Otec mal neuveriteľne unavené oči, ale únavu prebíjal strach o jediného syna. „Je mi ľúto, čo sa stalo vášmu Kosťovi, no prišiel som neskoro, Kosťa už došiel do kontaktu s jadrovým materiálom uskladneným v lese.“
„Ako mu je?“
„Spí. Dal som mu upokojujúcu injekciu, do rána nebude cítiť nič. Ale budem k Vám úprimný, pán Maximin,“ odmlčal sa na chvíľu doktor, „bude zázrak, ak prežije týždeň, bez ohľadu na to, či bude v domácej opatere alebo na klinike v Perme. Transport autom by ho pravdepodobne zabil okamžite.“
Nešťastný otec zavzlykal. Doktor mu ukázal rukou dvere do izby. Maximin vošiel dnu a prežehnal sa – Glebnikov nevedel, že to bolo prvýkrát od svadby. Kľakol si k posteli.
„Čo mu vlastne je?“ spýtal sa bez toho, aby odtrhol oči od synovej tváre.
„Niekde v horách našiel stratený kus jadrového materiálu...“
„To viem, ale čo sa mu stalo,“ odvrkol otec nechtiac príkrejšie ako chcel.
„No...,“ zamyslel sa Glebnikov. „Konstantin si pomýlil úlomky uránu s platinou a bol vystavený veľmi silnej radiácii po dobu možno dvoch hodín. Dá sa povedať, že vo vrecku priniesol niekoľkokilogramový kus uránu až domov, samozrejme, v dobrej viere, že sa jedná o platinu.“
Otec sa zdesene otočil. „Domov?“
„Nebojte sa,“ upokojoval ho Glebnikov. „So Simeonom sme ho vypátrali a všetci ste v bezpečí.“
„Prečo ste nezavolali vrtuľník z Permu?“
„Vonku zúri buran a vrtuľník by sem neposlali. Prevoz sanitkou by ho zabil.“
Simeon vstúpil do domu. Búrka zosilnela a sám usúdil, že po polnoci je v takomto nečase úplne zbytočné strážiť hrdzavé auto
„Mohol dostať lepšie ošetrenie ako tu,“ povedal otec nečakane kyslo.
„Pán Maximin, prišiel som sem hodinu pred vami,“ ozrejmoval mu Glebnikov. „Simeon a vaša manželka prišli ku mne domov a ani len nevedeli určiť, čo Kosťovi je. Až do príchodu k vám som nemal poňatia, čo Kosťovi vôbec je.“
„Naviac,“ pokračoval doktor za horúca, „chlapec priniesol ten rádioaktívny materiál priamo domov. Museli sme prehľadať jeho veci a túto izbu, aby sme zabránili väčšiemu nešťastiu. Nebyť mňa a tuto Simeona, toto isté by čakalo aj dcéry a Ljudmilu.“
Iľja Maximin sa rozplakal. „Musíme ho dostať do Permu, na normálnu kliniku,“ jachtal. Doktor sa zhlboka nadýchol.
„Pán Maximin, ja som lekárom už takmer päťdesiat rokov. Ubezpečujem vás, že bude zázrak, ak Konstantin prežije týždeň. Ten týždeň závisí viac od božej vôle ako od toho, či leží vo svojej, či nemocničnej posteli. Je mi to ľúto vám to takto povedať, ale či je to táto posteľ alebo posteľ v Perme či Moskve, je to zároveň...jeho smrteľná posteľ.“ Glebnikov položil chlácholivo ruku na otcovo plece. „Myslím si, že pre neho bude jednoduchšie umrieť v pokoji medzi svojimi, ako byť pokusným králikom niekde medzi cudzími ľuďmi. Tam v posledné dni svojho života rodičovskú lásku nezažije. Videl som umierať stovky ľudí, pán Maximin, verte mi.“
„Iľja,“ ozval sa aj Simeon. „Nebyť doktora, máš doma druhý Černobyľ. Nasťa aj Ljuba by sa tu ešte týždeň hrali, ale potom by skončili rovnako. Nerob doktorovi problémy. Nebyť neho, mal by si doma hrudu uránu a všetkých ožiarených.
Maximin prikývol. Rukávom si prešiel po nose. „Je aspoň malá šanca, že sa Kosťa zotaví? Že prežije viac ako týždeň?“
Glebnikov pokrútil hlavou. „Som neveriaci, ale ak by sa dožil čo len Vianoc, považoval by som to za najväčší zázrak v mojej lekárskej praxi – a ako zásah samotného Boha.“
O fasádu domu sa oprel poryv vetra. Jeden živel uzavreli v aute a zdalo sa, že iný živel sa dobýja dnu.
„Iľja,“ znovu prehovoril Simeon, „potrebujeme od teba pomoc.“ Doktor si úľavou vydýchol. Poľovník pochopil, že treba diskusiu prehodnotiť na inú koľaj.
„Pán Maximin, chápte čo od vás potrebujeme. Váš syn si vyšiel von s partiou na bežkách a našiel niečo, čo tam do tých lesov nepatrí. Priniesol to domov – z nevedomosti – ale ohrozil tým vás všetkých, vrátane vašich dcér. Ak ale nejaký štiepny materiál dokázal nájsť on, možnože ho dokážu nájsť aj iné deti. Možnože teraz v niektorej inej rodine má ešte iný chlapec doma, na stole úlomok kovu, o ktorom si myslí, že je to platina. Pán Maximin, potrebujeme vašu spoluprácu. Potrebujeme zistiť, kde leží zdroj toho materiálu.“
Otec zdvihol hlavu od svojho syna. „Prečo to nenahlásite armáde? Je to predsa ich materiál, nie?“
Glebnikov si povzdychol. „Ako by som vám to vysvetlil... Kým som Kosťu uspal, prezradil mi, že tam niekde v kopcoch je utrhnuté letecké krídlo aj s nejakou chladničkou – teraz sa ma nepýtajte, čo to tá chladnička je. Ak to je krídlo s podvesenou raketou alebo bombou, tak si myslím, že armáda by už medzitým začala konať. Kosťa to svinstvo našiel niekedy poobede, čiže armáda mala prinajmenšom dvanásť hodín nato, aby vôbec spustila pátranie. Lenže za celý deň až doteraz nebolo vidieť jediný gazík ani počuť jediný vrtuľník. Značí to len jedno: buď armáda nevie, že niektorému z Tupolevov odpadlo krídlo aj s atómovou bombou, alebo to už zistila, ale pred verejnosťou to tají. A viete, pán Maximin, ako to skončilo s utajovaním jadrovej katastrofy v osemdesiatom šiestom?“
Iľja Maximin rezignovane prikývol. „Čo ale čakáte odo mňa?“
„Poďte do kuchyne a nechajte chlapca odpočívať,“ riekol doktor. „Tam vám to vysvetlím.“ V kuchynskom sporáku už stihlo vyhasnúť, no v miestnosti sa ešte držalo teplo. Maximin doktora aj Simeona usadil. Z kredenca trasúcimi rukami vybral fľašu vodky a tri stachany. Doktor, ktorý alkoholu od smrti svojej ženy neholdoval, cítil zrazu úľavu, že si s chlapmi pripije. Domáci ulial doplna. Mlčky si štrngli. Doktora prekvapilo, ako vrodené je toto gesto – vo vedľajšej miestnosti leží zomierajúci syn jedného z nich, dom je zamorený rádioaktívnym materiálom, niekde v lese kúsok od nich sa nachádza stratená jadrová bomba, porušujú zákon, ale štrngajú si vodkou ako na oslave narodenín.
„Tak spustite,“ vyzval ho Maximin.
„Chcem zajtra vyraziť hneď za úsvitu do hôr a pokúsiť sa lokalizovať to miesto, kam dopadlo krídlo s tou bombou,“ vysvetľoval svoj plán, kým mu domáci ulial druhý stachan. „Rozmýšľam či nezavolať aj armádu, prípadne nejakých miestnych chlapov, ale myslím si, že z hľadiska bezpečnosti je lepšie, keď nás pôjde len pár. Povedzme, že by sme išli len my traja. Konstantin mi stihol povedať, že smeroval na bázu, po nejakej krivej ceste, potom prešiel dolu k rieke a k nejakej skale, kde mali stromy zlomené koruny. V prvom rade musíme zistiť, s kým tam vôbec bol a či sa oddelil od skupiny pred alebo až po náleze toho krídla. Ak sa osamostatnil pred, tak je to pre dedinu bezpečnejšie. A chlapci z jeho partie nám budú vedieť aspoň približne popísať, kde by to mohlo byť. Momentálne sa hýbeme v areáli určite väčšom ako sto štvorcových kilometrov – potrebujeme to okresať na maximálne desať. V takom okruhu už si viem predstaviť, že budeme sledovať topografiu podľa poznámok.“
Maximin na neho uprel oči. „Viete mi ich ukázať?“
Doktor vstal a odskočil si pre zošiť. Otec rodiny si zapísané slová letmo prebehol.
„To nebude krivá cesta, ale Krivoja, Krivá rieka,“ povedal napokon. Simeon sa pozrel na doktora. „To je taký potok pred bázou, jeden z mnohých v tej oblasti. Dosť sa krúti, preto sme mu s Kosťom kedysi dali meno Krivoja. Inak sa volá tuším Volokovka.“
„Volkovka!“ pleskol sa Simeon po čele. „Samozrejme, to dáva zmysel!“ Pozrel sa na doktora s nádejou v očiach. „Volokovku križuje asi tak v polovici cesty z dediny na bázu most – bol postavený ešte predtým, ako sa ženisti pustili do stavby základne. Kus cesty – tak dva kilometre –kopíruje breh rieky. Akurát to je asi ten najrovnejší úsek, preto mi to vôbec nenapadlo.“
„Nie je to ďaleko,“ doplnil Maximin. „Autom to je dvadsať minút, na bežkách do dvoch hodín. Bežkujete, pán doktor?“
„Za posledných pätnásť rokov možno trikrát,“ trpko skonštatoval Glebnikov.
„Tak sa zajtra zapotíte,“ povedal mu Simeon s trpkým úsmevom. „Aj keby sme to svinstvo z Lady vypratali, v tomto počasí nám je zbytočná.“
„Viac ako päť kilometrov nedám,“ zavrtel doktor hlavou. Sen o rýchlej lokalizácii trosiek sa mu rýchlo rozplýval. O čo dlhšie budú držať všetko v utajení, o to skôr to praskne. Rátal s tým, že pokiaľ sa do zajtrajšieho – vlastne už dnešného – večera situácia nevyrieši a oni nenájde zdroj štiepneho materiálu, budú mať problém.
„A čo tak Stalinec z Kolchozu?“ nadhodil Iľja Maximin.
„To by šlo,“ prikývol po krátkom zaváhaní Simeon. „Pri troche šťastia to zvládneme za hodinu cesty.“
„Nemám tu ani oblečenie a obuv,“ uvedomil si doktor. Simeon s Kosťovou matkou ho vytiahli z domu v rýchlosti, nemal čas vziať si normálne zimné vybavenie.
„To je to najmenej,“ odvetil Simeon. „Vystrojíme vás hneď ráno. Moje veci vám dobré nebudú, no Iľja bude mať určite niečo podobnej veľkosti.“
„Budeme potrebovať fotoaparát – ak to máme nakoniec posunúť armáde, musíme vedieť polohu aj objekt zdokumentovať.“ Hoci doktor nebol ešte rozhodnutý, akým spôsobom a hlavne v ktorom okamihu posunie informácie armáde, bol si istý, že fotografie potrebovať bude. Fotoaparát samozrejme so sebou nebral a nemalo zmysel sa poň vracať.
„Dcéry majú mobilné telefóny aj s fotoaparátom,“ prehovoril znovu Iľja a obrátil do seba stachan. „Neviem na ňom robiť. Musia nám to najprv ukázať.“
Aj to by sme teda mali. Doktora už únava, stres a teraz aj alkohol zmáhali. Keď sa zobudia, bude ich čakať ťažký deň plný driny a tápania v tajge. Ak však zoženú pásak, väčšiu časť námahy budú mať z krku. Len aby zajtra ten štiepny materiál našli. Potom už budú mať svoju časť misie splnenú.
Glebnikovova posledná myšlienka patrila k trpiacemu chlapcovi.
Ak sa vám úryvok páčil, môžte ho oceniť aj inak ako platinou.
