1. Hm, nemá talent!
Od malička som inklinoval k prírodný vedám. Najmä moja posadnutosť paleontológiou bola legendárna. Dá sa povedať, že okrem dinosaurov a Indiánov som v hlave nemal nič iné. Až na gympli som sa náhodou dostal k astronómii, ktorá ma posadla; cez astro som sa dostal k leteckej technike a vojenskej technike ako takej, od toho zasa k military histórii a od nej k histórii samotnej. Samo o sebe to bola taká zvláštna ukážka evolúcie.
K čomu som nikdy. NIKDY nechytil lásku, ale ani len v najmenšom, bola matematika. Znie to paradoxne, ale ako najprírodnejšia z prírodných vied a najlogickejšia veda zo všetkých (vždy som mal nábeh na čokoľvek logické a nenávidel som dogmy postavené na viere) ma vždy extrémne odpudzovala. Na základke sme mali skvelého učiteľa, ktorý dokázal naučiť a nejako som s trojkami ZŠ prešiel, ale na gympli to bolo martýrium.
Matematikárka bola zároveň našou triednou. Pred nami mala údajne triedu, ktorá sa na škole vyskytne raz za dekádu, teda samý olympionik, vyznamenaný atď. No a potom sme prišli my. Pomenoval by som to triednej studená sprcha. A studená sprcha to bolo aj pre nás.
Niežeby sme boli ako ročník sprostí. Proste nám niečo ako celku nesadlo. Dnes by som to riešil inak, trebárs by som priniesol nejakej spolužiačke čokoládu, nech mi tam voľačo vysvetlí jej slovami, alebo by som otravoval starších spolužiakov – premiantov. Vtedy to ale takto v našich hlavách nefičalo. A takmer som na to dopadol zle.
Príchodom na gympel (a možno aj príchodom puberty) mi prospech rapídne prepadol. Matematika bola za tri automaticky, štvorku som mal na vysvedčku dosť často. S tým sa ťahala fyzika a s fyzikou chémia, takže výsledkom bolo veľmi priemerné až podpriemerné vysvedčenie ako na polrokoch, tak na konci. A začínalo aj končilo to matikou.
Triedna, v tom čase vari pred päťdesiatkou a teda skúsená pedagogička, proste nemohla nájsť spôsob, ktorým by nám učivo nabila do hláv. Goniometrické funkcie, tuším sme mali aj integrály, rôzne funkcie (možno sme to mali až na výške??), proste nič. Samozrejme, mali sme aj prirodzené talenty, ktorým matika išla, rovnako ako niekto je na jazyky alebo má vizuálnu pamäť, ale matika nám triedny priemer hlušila. Veľmi skoro som sa dostal do štádia, že som si matematiku, ku ktorej som mal celú základku vlažný vzťah, znenávidel do špiku. Dakedy na konci prváku som rezignoval. Ako by povedali CImrmani, „on tady jen tak sedí a permanentně neví.“ Presne to som bol ja. ak by ste mi vysvetľovali atómov fyziku po maďarsky, asi by som ju nakúpil viac ako matematiku pre gymnáziá. Tak som rezignoval a zvyšné tri roky som si kreslil karikatúry alebo čítal. Bez preháňania vyhlásim, že na moju znalosť predmetu to malo rovnaký dopad, ako keby som si poctivo písal poznámky.
Známky tomu zodpovedali. Štvorky, päťky, sem-tam trojka, niekedy zriedka zázrakom dvojka. Ani neviem, či som za štyri roky dostal dakedy jednotku. No a týmto utrpením som sa dostal do podvedomého štádia, že keď sme mali na chémii alebo fyzike výpočty, tak mi mozog skrátka odumrel; čo sa dalo napísať, napísal som, čo sa malo rátať, tam som zamrzol. Čo je vcelku paradoxné, pretože sedliacka matika mi na rozdiel od spolužiačok na SŠ a VŠ išla skvele. Čo som potreboval z hlavy vypočítať, to som dal na pána. Integrály, sínusy, funkcie, matrice? Ani náhodou. Virtuálna realita!
Ale prišiel štvrták. S ním otázka, čo ďalej. S gymplom v tesne pomečiarovskej dobe som si mohol vytrieť moju gymnaziálnu prdel, a moja láska k prírodným vedám (a nepraktickosť robiť niečo ako elektrikára alebo čokoľvek iné) ma intenzívne viedla k VŠ.
Ale ten prospech... Jazyky a vedy ako biológia, geografia alebo história niekde medzi jedna a dva, slovenčina vzhľadom na prednedávnom zosnulú profku tri, ale všetko ostatné tri až štyri. Niečo také by ma za komunistov vyradilo z procesu – na výšku ani pomyslieť. Ale chcel som to skúsiť. Takže po štvorke z matiky na polroku v štvrtáku som si povedal, že sa tú matiku naučím aj keby som si mal učebnicu napchať do lebky. A myslel som to vážne.
A moji traja spolužiaci, ktorí sedeli so mnou a okolo mňa (Jaro, Jaro II. a Martin) to mysleli rovnako vážne. Sedeli sme po uhlopriečke od katedry. Vyzeralo to tak, že sme boli čo najďalej od profesorky, a prisámbohu, keby trieda pokračovala ešte dvesto metrov, sedíme všetci tam. Okolo nás sedeli talentovanejšie dievčatá a ako ostrov chalanov v dievčenskom mori nám preto spolužiak vymyslel pubertálnu prezývku „teplá štvorka.“ My sme mu recipročne vymysleli prezývku Pedo, a tým sme si boli kvit.
Ja, Martin a jeden aj druhý Jaro sme sa teda na začiatku nového polroka začali bifliť. Aj keď – a teraz budem hovoriť za seba – úplne prvú písomku som mohol predsa len viac.
Dostal som štvorku. Martin, Jaro I. a Jaro II. detto. A to sme neodpisovali, naše (ne)znalosti boli proste na rovnakej úrovni. Biednej. Potom bola druhá písomka a päť. Potom sme sa postupne vystriedali pred tabuľou a päť. Potom písomka a päť. No a pred maturami písomka a tradičná päťka. Štyri, päť, päť, päť, päť, ako keby nás jedna pomocná škola bola mala.
Keďže sme mali do akademického týždňa tak desať dní a priemernú známku 4,8 – čo nie je dobré ani v inom ročníku a inej škole, pravda – triedna nám navrhla opravnú. Z celoročného učiva. Čo bolo rovné zhruba tomu, ako keby nám povedala, že sa máme do pondelka naučiť tadžikistančinu. Ale riskli sme to. Zahrabal som sa do poznámok a približne šesť dní som sa drvil a drvil a drvil. Chalani takisto. Prišiel pondelok.
Päťka. Proste ani jeden z nás nevedel NIČ. Niežeby sme boli blbí, ale systém výučby za tie štyri roky v nás vytvoril tak hlbokú averziu, že mozgy nám rezignovali na čokoľvek spojené s matikou. 4, 5, 5, 5, 5 a teraz ešte jedna bonusová šajba navyše tvorí priemer...4,8333 periodických. Ak toto je oprava, tak panebože pomáhaj!
Triedna – v tvári sa jej zračila kombinácia nenávisti, rezignácie, starosti a veľký otáznik, prečo radšej nerobíme na salaši honelníkov – nám dala návrh na opravnú z opravnej. Učivo ale len od februára, teda necelá polovica, a máme nato tri dni.
Päťka jak Brno. Áno, u všetkých štyroch. Nedali sme to. Skrátka sme boli teflónové panvice, na ktoré sa gymnázium neúspešne snažilo nalepiť aspoň zrnko vedomostí z matiky.
Áno, prešli sme opravou zo 4,8 na 4,8333 a napokon na 4,85. Ešte keby nám dala opravnú tri, asi by sme skončili so 4,99 periodickými, alebo ako povedal jeden z partie, išli by sme na 5,1.
Dodnes si pamätám na hodinu H. Pred celou triedou – ktorá samozrejme vedela vývoj našich žiackych a všetci sedeli so zatajeným dychom – triedna vytiahla štyri písomky. Človek nemusel byť psychológom nato, aby na jej tvári vyčítal, že to deň predtým bola stratená hodina nášho aj učiteľkinho života. „Päť, päť, päť, päť.“
Niekto v triede vybuchol smiechom, empatickejšie dievčatá pochopili, že maturovať spolu nebudeme a že si časť spolužiakov zopakuje ročník. A potom zasiahol Boh všetkých matematických degenerátov. „Ja vám zaokrúhlim štvorky,“ precedila triedna medzi zubami. „Nemôžem dopustiť, aby ste kvôli matematike mali pokazené životy.“
Dostali sme teda všetci zo 4,85 zaokrúhlené 4. Takisto to nebolo matematicky kóšer, ale OK. A ja, Martin aj obaja Jarošovia sme šli na výšky.
Len pre info, je tam jeden doktor teológie, dvaja poľnohospodárski inžinieri a jeden poľnohospodársky inžinier a doktor prírodných vied zároveň. Nebyť triednej a jej nematematického zaokrúhlenia známok, zametali by sme ulice.
A ja som sa (ne)dostal na výšku. Ale to je druhý príbeh.
2. Matematika na výške, pokračovanie martýria
Chcel som niečo, kde bude moja milovaná biológia. Lenže nedostal som sa práve na ten odbor, ktorý som chcel, tak som dočasne, jeden semester „študoval“ v Nitre na UKF. Mali sme tam nepriamo aj matiku, ale keďže som vedel, že tu neostanem, mal som to na saláme. Po roku som zakončil krížom cez cestu na SPU, odbor záhradníctvo-ovocinárstvo. Vybral som si odbor, kde už z podstaty veci nemôže byť matika. Že? ŽE?
Studená sprcha. V letnom semestri sme matiku mali.
Deja vu. Matrice, integrály, funkcie, derivácie. Jeden spolužiak tomu chápal, ostatní ani ťuk. Jožo nás to doučoval, ale profku nahradiť nemohol. Tá bola známe číslo. Na tabuľu jednou rukou písala, druhou zotierala. „Chápete tomu všetci?“ Keby som mohol, roztlčiem tej svini hlavu o tabuľu, nech vie, aké to je kukať ako puk. Pedagogička nehodná ani fajky dymu.
Lenže skúšku bolo treba spraviť, chcem alebo nechcem. Mali sme dva zápočty, z ktorých som mal dosť biedny počet bodov a úprimne aj to som nechápal, ako je možné, že som mal až toľko. Princípu výpočtu matríc som v podstate chápal, ale takmer vždy som niekde v procese spravil chybu a výsledok mi nevyšiel. Všetko ostatné išlo celý semester mimo mňa. Ani ťuk.
Prvá skúška – nič. Potrebný počet bodov, teda prvý a druhý zápočet plus skúška, bolo 65. Ja som nedosiahol ani 60. Spomenul som si na zaokrúhlenie pred dvomi rokmi...
Náhradný termín bol asi o týždeň. Robil som – úprimne – čo sa dalo, aby som tak zbytočnú a neexistujúcu vec ako integrály, derivácie a matrice pochopil. To nie sú veci z reálneho sveta, to je ekvivalent, ako keby nám dali na SPU učiť sa nejaký vymretý jazyk z neolitu. Ešte aj ten podľa mňa príčetný človek využije skôr ako tento bazmeg.
Spýtal som sa ako správny rypák profky na matrice: „Prosím vás, kde sa toto dá využiť?“
„No veď budete poľnohospodárski inžinieri. Budete predsa rátať dobytok na poli, nie?“
Teda ako budúci záhradník-ovocinár som rozhodne vedel, že dobytok rátať nebudem, a keby nejakou hračkou osudu aj áno, tak normálnym, príčetným a zdravým spôsobom, teda raz, dva, tri, štyri, päť, nie pomocou papiera, pera a päť krát päť cifier. Vtedy som pochopil niekoľko vecí, za ktorými si stojím doteraz: slovenské školstvo je nastavené na hovno, matematika vo forme aká je podávaná celú školu je nielen zbytočná ale navyše kontraproduktívna a že oná docentka je totálna puča. Doteraz si za tým stojím.
Skrátim to. Druhý termín som nejakým zázrakom dal 65 bodov, teda absolútne minimum. Neviem ako som to dokázal, pretože som mal v mozgu chaos, niečo ako pred popravou, a ten odmietal celú písomku fungovať normálne. Výsledkom ale bolo minimum.
V šoku som sa načiahol po vedľa sediacej nešťastnici (pre mňa neznáma holka z iného odboru) a vlepil som jej brutálne emotívnu pusu. Holka vypleštila oči, ja som vypleštil oči, ale zjavne zbadala, že mám trojku a rozosmiala sa. Dievča nespravilo a viac som ju tuším nevidel. Ale ja som mal trojku, prešiel som do druháku a neskôr som VŠ dokončil, viac-menej bez problémov (aj keď aj tu boli výnimky, ale o nich dakedy neskôr).
Matrice, integrály, funkcie a derivácie som nikdy nepoňal. Ani ťuk. Nikdy som nepochopil princíp, spôsob riešenia, praktické využitie ani načo to vôbec je. Jedno som si predsa len z predmetu na gympli, no prednostne na výške, odniesol.
Je to totálna, až fanatická nenávisť k matematike. Dnes je obdobie, kedy dokážete medzery trebárs v dejepise alebo chémii doplniť na Youtube alebo cez online kurzy. Kníhkupectvá sú plné rôznych brožúr, často hravých a dobre pochopiteľných, kde vám vysvetlia aj divú sviňu. Zbožňujem to. Ekonomika, dejepis, jazyky, biológia, zemepis, prakticky čokoľvek, s čím dokáže žiak alebo študák bojovať, viete za pár korún a desať hodín voľného času výrazne zlepšiť. Ja som sa výrazne doučil angličtinu, históriu, v podstate aj biológiu. Prehľad, výber aj level vyučovania je nekonečný, stačí mať ochotu sa vzdelať.
Ale jedna vec je nedosiahnuteľná. Neexistuje spôsob, akým by som sa ja doučil matematiku SŠ + VŠ. Neexistuje. Vždy keď som sa v slabej chvíli prinútil pustiť nejaký vlog o integráloch, nikdy som nedal viac ako jednu minútu. Tá arcinenávisť z gymnázia a SPU je vo mne zakorenená už v samotnom genetickom kóde. Vo všeobecnosti si viem predstaviť, že by som sa začal učiť napríklad maďarčinu alebo nejaký papuánsky jazyk – ale na dobehnutie učiva spred 25 rokov sa proste nedokáže donútiť.
Nie v tomto živote.
Ak sa vám príbeh páčilo, oprášte svoje matematické schopnosti a zrátajte si, koľko viete prispieť na evakuátor Ruslanovi. Každé Euro sa najbližší týždeň a pol ráta.
Chýba nám zhruba tisícka. To dáme o chlp. Ako ja pripustenie k maturám.
