Vpravo za stromami vytŕča budova policajnej stanice – diaľničiari. Vľavo za umelým kopcom je oplotená trať TGV. V strede sme my – zmoknutí nabalení stopári čakajúci na príjemné suché autíčko. Niekto na nás píska. Otáčame sa. Uppps. Tak toto nie. Policajt. Volá nás k sebe. Čo sme spravili ? Priateľ mi samozrejme pripomína staré známe : len nehovor celé vety, prosím ťa, kokci, sme cuzdinci, nerozumieme im, zvládneme to.
Pýta sa nás obligátnu otázku, či sme stopári. Vyzeráme snáď nejako inak ? Dvaja mladí ľudia s veľkými batohmi a tabuľkou Paris. Áno. Sme stopári, odpovedám. Tak počúvajte, môžete tu stopovať, ale len tu. V okruhu 3 metrov od peáge, rozumiete ? Nie ďalej. Prajem vám štastnú cestu. Uff, my sme si vydýchli. Akých milých policajtov majú.
Zastaví auto. Môže nás hodiť 100 km na ďaľšiu péage naším smerom. Nasadáme, nechce sa nám ďalej moknúť. Ako prvú vec nám o sebe prezrádza, že je z Turecka. Ušiel pred zlou ekonomickou situáciou. Je tu už šiesty rok. Veru sa kadejako prebíjal životom, dozvedáme sa. Toto je jeho prvé auto, kúpil si ho len nedávno. Je naň patrične hrdý. Už aj on môže brať stopárov, ako kedysi tí druhí brali jeho. Ide do roboty, pracuje v nejakej továrni.
Každý deň síce musí dochádzať, ale už má auto, už to ide samo. Predtým stopoval, alebo sa naučil cestovať TGV zadarmo. Čože ? Ale to ma podržte ! Toto neverím. Jedez z najrýchlejších vlakov na svete. Národná pýcha Francúzska a black passenger ? Vysvetľuje nám, že keď šiel veľmi skoro ráno, tak častokrát kontrolóra vôbec nestretol, predsa len 100 km nie je až tak veľa. Prípadne sa zašil na WC alebo keď ho už naozaj chytili, tak im dal poslušne doklady vediac, že do Turecka sa jeho pokuta nikdy nedostane. To nám tvrdil. Dal nám takisto cenné rady. Keď už dorazíme do toho slávneho Paríža, nech sa naozaj netrápime kúpou lístka na mestskú dopravu. Že Slovensko je tiež dosť ďaleko. Takí Nemci to majú oveľa tažšie, k nim pokuta dorazí.
Špekulant, tento náš šofér, pomysleli sme si, poďakovali za cestu a pokračovali smer Paríž.
