Celý týždeň som prebývala cez známu komunitu couchsurfing u Carmen, študentky práva v mojom veku, ktorej rodičia práve v tom čase cestovali po strednej Európe. Bratislavu síce nenavštívili, ale potulovali sa po okolí ( Viedeň, Praha, Budapešť ). Dobrá náhodička, však ? Simultánne so mnou tam v tom čase prespával aj ďalší couchsurfer Jéremie. Tento zaujímavý 33-ročný Francúz strávil posledné štyri roky striedavo na indonézskych a gréckych ostrovoch, vo Vietname a na Kalifornskom polostrove v Mexiku ako inštruktor potápania. Domov do Francúzska sa v žiadnom prípade vrátiť nechystá. Nečudujem sa mu. Na jeho malom zabudnutom indonézskom ostrove, kde sa momentálne nachádza, našiel všetko čo potreboval.
Nakoľko naša hostiteľka Carmen bola počas nášho pobytu dosť zaneprázdnená školskými a inými povinnosťami, užívali sme si objavovanie veľkolepého mesta bez nej. Svetoznáma mexická maliarka Frida Kahlo a jej ešte známejší životný partner muralista Diego Rivera žili a tvorili vo svojom úžasnom modrom dome ( Casa Azul ), ktorý sme samozrejme nemohli nenavštíviť ! Krásna modrá vila v širšom centre mesta aj po toľkých rokoch dýchala pravou bohémskou atmosférou. Obaja umelci sa vyžívali v predkolumbovskej americkej kultúre. Takisto mali obrovskú knižnicu. Netreba pripomínať, že ich manželstvo bolo vysoko turbulentné, ako to však v takýchto kruhoch bežne býva. Rozvod našťastie trval iba pár mesiacov a následne sa dali znovu dokopy.
Teotihuacán alebo Mesto bohov leží približne 50 kilometrov od Mexico City. Navštíviť toto úchvatné historické miesto sme sa vybrali v trojici. Francúz Jéremie, môj kamarát Ivo z fakulty, ktorý momentálne pôsobí na mexickej univerzite a ja. Frekvencia autobusovej dopravy na toto miesto je dostačujúca. Pred vstupom do autobusu sme prešli detektorom kovov a potom sme sa už len viezli. Počas približne hodinovej cesty sa nám naskytol pohľad na známe mexické slumy. V samotnom Teotihuacáne bola neopísateľná atmosféra. Dve obrovské pyramídy. Cesta mŕtvych a hlavne kopec turistov, pretože sme si vybrali nedeľu, kedy majú rezidenti vstup zdarma. Ešte takisto netreba zabúdať na veľmi prudké slnko. Dostatočne sme pili, pravidelne sme sa krémovali, mali sme prikrývky hlavy a tiež neskutočný poobedný úpal. Stáva sa.
Ďalším miestom, ktoré som v Mexiku chcela vidieť bola sopka Popocatepétl. Skoro sa nám to aj podarilo :-) Kúsok menej oblačnosti v ten deň a mali by sme dokonalý výhľad na druhý najväčší mexický kopec. Odviezli sme sa do mestečka Amecameca, nachádzajúceho sa priamo pod majestátnymi vulkánmi Popocatepétl a Iztaccíhuatl. Sopky sme síce poriadne nevideli, ale mestečko bolo čarovné. Vystúpili sme na blízky kopec, z ktorého bol perfektný výhľad na mesto a sopky skryté v oblakoch.
A teraz niečo o CouchSurfingu v jednom z najväčších miest sveta !
Týždenný pobyt u Carmen bol v mnohých oblastiach jedinečný. Bola to moja 12. couchsurfingová skúsenosť so surfovaním. Vo všeobecnosti to funguje tak, že pár dní, prípadne týždňov pred plánovaným príchodom sa píše potencionálnym hostiteľom milá správa, o tom kto som čo som a či by ma nevedeli ubytovať. Takmer všetky moje predošlé skúsenosti s týmto prvotným kontaktovaním v Európe boli miestami až bolestivé. Jednalo sa zásadne o hlavné mestá, kde je komunita dosť preplnená a takmer vždy sme cestovali vo sviatočné dni, keď sú všetci viac zaneprázdnení a menej prístupní k hosťovaniu. Skrátka a jednoducho, niekedy nájdenie miesta na prespanie prostredníctvom CouchSurfingu dá riadne zabrať. Aj tak to však vždy stojí za to, a nikdy sa tým provotným neúspechom netreba odradiť !
Situácia v Mexico City bola však priam rozprávkovo jednoduchá. Približne tri týždne pred plánovaným mexickým výletom som kontaktovala úplne nezáväzne asi desať dievčat v mojom veku, ktorých som sa pýtala všeobecne na bezpečnosť v krajine, čo si myslia o female travelingu a samozrejme na záver som sa spýtala na možnosť ubytovania. Na moje obrovské počudovanie mi päť z nich odpísalo hneď na druhý deň. Všetky sa zhodli v tom, že sa nemusím ničoho báť, ale musím byť stále v strehu. Boli spomínané známe rady o nenosení veľkého obnosu peňazí na jednom mieste etc. A najdôležitejšie – každá z nich mi ponúkla ubytovanie ! Toto sa fakticky stalo po prvý raz v histórii, že som si mohla vyberať ku komu pôjdem. Šla som tam na 7 nocí, teda som plánovala vystriedať dve až tri miesta, aby som nikomu neostala na krku tak dlho ( inak bežná prax ). Carmen mi však vyslovene napísala, že bude mať celý týždeň voľný dom a naozaj môžem u nej ostať po celú dobu. Tak sa aj stalo :-) Prvé tri noci sa veselilo v kruhu jej blízkych aj vzdialenejších priateľov. Francúz Jéremie a ja sme boli nejako prirodzene stredobodom pozornosti. Každý bol zvedavý na to, odkiaľ prichádzame, čo v živote robíme a ako sem sa tam vlastne dostali. Všetci mladí ľudia tam hovorili perfektnou angličtinu, takmer každý z nich navštívil Európu, dvaja z Carmeniných priateľov dokonca boli v Bratislave a naozaj nikto nemal problém s geografickým zaradením Slovenska na mapu sveta. Pre mňa to bol absolútny pozitívny šok, pretože som prišla z Los Angeles, kde ľudia naozaj málokedy vedeli niečo o strednej Európe.
Čo dodať na záver ? Asi toľko, že sa nikdy netreba nechať odradiť nikým a ničím ale treba ísť a plniť si sny !
La vida es maravillosa !
